ustanovení Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ") odvolávajúc sa na ustanovenie § 52 ods. 2 OZ účinného od l. apríla 2015,
ktorého sa v prípade spotrebiteľských vzťahoch použijú prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by inak mali byť použité normy obchodného práva. V zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa z úradnej povinnosti (ex offo), teda aj bez námietky premlčania vznesenej žalovanými, skúmal, či nedošlo k premlčaniu práva žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy, ktorú klasifikoval ako nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia a dospel k záveru, že žalobca si nárok uplatnil po uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Keďže sa žalobca domáhal premlčaného nároku jeho žalobu, ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ uviedol, že došlo k zániku ich ručiteľského záväzku vzhľadom na to, že ručenie má akcesorickú povahu vo vzťahu k hlavnému záväzku dlžníkov. Navyše v dôsledku odstúpenia od zmluvy sa na vzťahy účastníkov zmluvy uplatňuje režim bezdôvodného obohatenia, pričom žalovaní 3/ a 4/ nie sú účastníkmi, ktorí by prijali plnenie zo zmluvy (úver bol poskytnutý žalovaným l/ a 2/), a teda sa v žiadnom rozsahu bezdôvodne neobohatili a nemôžu byť zaviazaní k vydaniu bezdôvodného obohatenia. O trovách konania rozhodol
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej „C.s„p."), žalovaným, ktorí mali v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1 C.s.p. a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu sa zaoberal preskúmaním správnosti záverov súdu prvej inštancie o tom, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovanými založený predmetnou zmluvou má spotrebiteľský charakter. Vychádzal z ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré aplikoval súd prvej inštancie ako aj komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, a to Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predpokladá vecnú pôsobnosť aj pri dodávateľoch verejnoprávnej povahy, pričom spotrebiteľsko-právna ochrana nekončí pri perfektných spotrebiteľských zmluvách, ale je opodstatnená aj pri právach z porušenia zmluvy (náhrada škody, bezdôvodné obohatenie a pod.). V danom prípade tak považoval za dôvodné priznať žalovaným postavenie spotrebiteľa v súvislosti s posudzovaním účinkov odstúpenia od predmetnej zmluvy a použitie ustanovení občianskeho práva vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, ktorá v dôsledku odstúpenia od zmluvy sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka tak, ako to správne uviedol vo svojom odôvodnení aj súd prvej inštancie. V súvislosti so statusom žalobcu ako dodávateľa konštatoval, že ide o právnickú osobu, ktorá má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom, a preto v širšom meradle ide o činnosť obchodnú, ktorá pozostáva z poskytovania služieb širokej verejnosti, a preto je možné žalobcu subsumovať pod pojem dodávateľa a aplikovať na vzťah strán sporu ustanovenia spotrebiteľského práva. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca má postavenie osobitnej právnickej osoby, ktorá má zriaďovateľa. Považoval za nepochybné, že za úvery žalobca inkasuje odplatu vo forme úroku, ktorá v určitom období môže byť nižšia než sú úvery poskytované klasickými komerčnými bankami, no v každom prípade je jeho činnosť zameraná na dosiahnutie odplaty a tieto splátky úveru, ale aj úrokov vytvárajú zdroje žalobcu, čím nepochybne tento napĺňa definíciu podnikateľa, resp. dodávateľa. Na základe toho, potom za správne označil aj závery súdu prvej inštancie o premlčaní žalobcom uplatneného nároku a to nie len vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ ako dlžníkom, ale aj vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ ako ručiteľom nakoľko splnenie záväzku jedným z dlžníkov spôsobuje voči veriteľovi zánik záväzkov ostatných spoludlžníkov. Rovnaké účinky ako poskytnutie plnenia veriteľovi má i zánik záväzku spôsobom, ktorý splnenie nahradzuje, preto ak súd prvej inštancie konštatoval premlčanie ex offo vo vzťahu k dlžníkovi, teda nepochybne sa musí vzťahovať tento záver aj na ručiteľa. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p„ žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovaným trovy v tomto štádiu konania nevznikli, preto žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ") dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C.s.p. Uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci pri vyriešení právnej otázky, či právny vzťah založený medzi ním a žalovanými l/ a 2/ z titulu zmluvy o poskytnutí podpory uzavretej
ustanovení zákona č. 124/1996 Z.z, o Štátnom fonde rozvoja bývania z
únijného práva zaoberajúceho sa touto problematikou, tak ako to urobili súdy nižších inštancií. Rozoberal svoje postavenie z hľadiska predpisov únijného práva a konštatoval, že bol zriadený ako subjekt, ktorého úlohou je podpora bytovej politiky štátu. Ochranu žiadateľom o úver poskytuje už tým, že podporu vo forme úveru môžu získať za zvýhodnených podmienok, oproti podmienkam trhovým, z jeho strany ide o službu verejného záujmu, ktorú únijné právo navrhuje vylúčiť z noriem upravujúcich ochranu spotrebiteľa. Ďalej uviedol, že smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z
názoru dovolateľa predmetná zmluva do pôsobnosti tejto smernice nepatrí, pretože sa na jej základe poskytujú služby vo všeobecnom záujme, v záujme realizácie bytovej politiky štátu, ktorá nie je regulovaná na európskej úrovni a je ponechaná na jednotlivé vnútroštátne úpravy. 5. Dovolateľ ďalej argumentoval, že ani z pohľadu vnútroštátneho práva nespĺňa definíciu dodávateľa vymedzenú ustanovením § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, na ktorú sa súdy nižších inštancií odvolávali a potom ani predmetná zmluva nie je zmluvou spotrebiteľskou
1 Občianskeho zákonníka. Dodávateľom je ten, kto pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom ŠFRB funguje ako vnútroobrátkový účelový fond zriadený zákonom, prostredníctvom ktorého sa realizuje sociálna politika štátu, čo sa vylučuje so znakmi podnikania a nevykonáva ani žiadnu obchodnú činnosť, teda nemá status dodávateľa. V tejto súvislosti, na porovnanie poukazoval na Slovenský plynárensky priemysel, a. s. a Národnú diaľničnú spoločnosť, a. s., prostredníctvom ktorých štát,
ich statusových zákonov, na rozdiel od neho, vykonáva aj podnikateľskú činnosť, resp. obchodnú činnosť. 6. Skutočnosť, že nemá postavenie dodávateľa odvodzoval aj od toho, že poskytovanie úveru na bývanie je vylúčené s pôsobnosti zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj z pôsobnosti zákona č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie, ktoré
jeho názoru, odrážajú úpravu v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2014/17/EU o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá umožňuje členským štátom neaplikovať túto smernicu na úvery poskytnuté obmedzenej skupine verejnosti na základe zákonných ustanovení na účely verejného záujmu bezúročne alebo pri nižších úrokových sadzbách úveru, ako sú tie, ktoré prevládajú na trhu.
v tom čase platného znenia tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka mali premlčanie posudzovať
ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko predmetná zmluva má charakter absolútneho obchodu, pri ktorom nie je prípustná voľba iných ako obchodnoprávnych noriem a zákonné pravidlo, že aj v týchto prípadoch ak ide o spotrebiteľský charakter záväzku sa prednostne použijú ustanovenia občianskeho práva, ktoré začalo platiť až od l . apríla
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 13. Dovolací súd po posúdení obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 C.s.p.) dospel k záveru, že žalobca za dosiaľ dovolacím súdom nevyriešenú považuje otázku, či právny vzťah založený medzi ním a žalovanými l/ a 2/ z titulu Zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru uzavretej
ustanovení zákona č. 124/1996 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania z 22. septembra 2003, za ktorej vrátenie žalovaní 3/ a 4/ ručili je spotrebiteľskou zmluvou, alebo sa jedná o čisto obchodnoprávny vzťah.
právneho názoru dovolacieho súdu žalobca takto spôsobom dostatočne určitým nastolil právnu otázku, ktorá nebola vyslovene riešená dovolacím súdom. Po tomto závere pristúpil k posúdeniu dôvodnosti žalobcom podaného dovolania teda, či napadnutý rozsudok skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
3 OZ, v znení tejto novely spotrebiteľské zmluvy
uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia jeho účinnosti. Aj keď uvedené ustanovenie neformulovalo expresis verbis pravú retroaktivitu tejto novely, vychádzajúc z jeho znenia možno ustáliť, že pri posudzovaní spotrebiteľského charakteru zmlúv, ktoré boli uzavreté pred jeho účinnosťou sa bude vychádzať zo znenia účinného od l. apríla 2004. Ustanovenie § 52 ods. 1 OZ v znení k tomuto dátumu obsahovalo definíciu spotrebiteľskej zmluvy ako kúpnej zmluvy, zmluvy o dielo alebo inej odplatnej zmluvy upravenej v ôsmej časti tohto zákona a zmluvy
, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Zmluva o úvere ako taká nebola síce zaradená do katalógu tam zadefinovaných spotrebiteľských zmlúv, no už od l. januára 2008 bol účinný zákon č. 568/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a tento novelizoval aj definíciu spotrebiteľskej zmluvy v ustanovení § 52 ods. 1 OZ tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
prechodných ustanovení k tejto právnej úprave v § 879j Občianskeho zákonníka ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred l. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred l. januárom 2008 sa však posudzujú
doterajších predpisov. V tomto prípade bola v zákone priamo zakotvená tzv. nepravá spätná účinnosť, to znamená, že vznik právnych vzťahov, rovnako ako aj existujúce nároky do l. januára 2008 sa posudzujú
znenia Občianskeho zákonníka pred týmto dátumom, ak však nárok vznikol po tomto dátume, posudzuje sa už
znenia účinného od
znenia OZ účinného od
1 OZ v znení zákona č. 568 2007 Z.z. spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
3 OZ v znení zákona č. 568/2007 Z.z. dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
4 OZ v znení zákona č. 568 2007 Z.z. spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
osobitných predpisov alebo 4. vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie
osobitného predpisu. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „spotrebiteľ" ustanovenie § 52 ods. 4 OZ tento pojem definuje negatívne, a to tak, že je ním každá fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Teda, pre určenie či záväzkový vzťah má spotrebiteľský charakter je významné posúdiť povahu subjektov tohto vzťahu z hľadiska naplnenia definičných znakov spotrebiteľa a dodávateľa, ako aj prihliadať na predmet daného vzťahu a okolnosti, za ktorých došlo k jeho uzavretiu.
ustanovenia § 17 ods. 1 uvedeného zákona ŠFRB zriadený zákonom č. 124/1996 Z.z. je ŠFRB
tohto zákona. Aj táto zákonná úprava bola neskôr nahradená zákonom č. 150/2013 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, účinným od l. januára 2014,
ustanovenia § 22 ods. 1 tohto zákona ŠFRB
zákona č. 607/2003 Z.z. je fondom
tohto zákona. Napriek týmto zákonným zmenám postavenie ŠFRB zostalo nezmenené, rovnako ako jeho účel.
3 zákona č. 150/2013 Z.z. je ŠFRB finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu finančných nástrojov
osobitného predpisu, ktorými sú Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo
1 Obchodného zákonníka, nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ale realizuje podporu štátu v oblasti bytovej politiky. Otázkou zostáva, či ŠFRB má aj v takomto prípade postavenie dodávateľa. Ako už dovolací súd konštatoval, posúdenie toho, či ide o dodávateľa je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry práva EÚ.
čl. 1 bod 2. tejto smernice „Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice. Do rozsahu tejto smernice nespadajú zmluvné podmienky, ktoré odrážajú zákonné alebo regulačné ustanovenia konkrétneho štátu. ŠFRB nemôže pri poskytovaní podpory bývania vo forme úveru uplatniť „voľnú úvahu", ale je povinný dodržať zákonom stanovené pravidlá. Ak žiadateľ podpory splní zákonné podmienky fond je povinný s ním zmluvu za zvýhodnených, zákonom regulovaných podmienok, uzavrieť. V tomto prípade dovolací súd dospel k záveru, že na takto zákonom regulované uzatvárané zmluvy o úvere sa uvedená smernica nevzťahuje a nemožno z nej vychádzať pri výklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k ŠFRB. Na podporu správnosti uvedeného záveru dovolací súd poukazuje na to, že zákonodarca vylúčil, aby sa na ŠFRB vzťahovala osobitná právna úprava spotrebiteľských úverov upravených zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a o pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods. 3 písm. p/). Rovnako je ŠFRB vylúčený aj z právnej úpravy úverov na bývanie upravených zákonom č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods. 4 písm. i/). Žalobca je tak inštitútom sui generis, slúži ako ekonomický nástroj bytovej politiky štátu. Ochrana spotrebiteľa sa má primárne uplatniť proti nekalým praktikám dodávateľov, ktoré sa pri realizovaní podpory štátom vylučujú. Podporu zo ŠFRB možno poskytnúť len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré sú pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za ktorých by vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu. ŠFRB ako účelový fond zriadený štátom si nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone. Ako už bolo konštatované dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe vyššie uvedených špecifík ŠFRB nevykonáva podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, tak ako to má na mysli náš právny poriadok. Keďže však ochranu spotrebiteľa je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry práva EÚ, teda v zmysle cieľov komunitárneho práva, bolo nutné posúdiť, či ŠFRB je možné chápať ako dodávateľa v zmysle chápania tohto pojmu cez optiku komunitárneho práva. Ani v tomto prípade nemožno dospieť k záveru, že ŠFRB spĺňa pojmové znaky dodávateľa
ustanovenia § 52 ods. 3 OZ. Možno tak konštatovať, že ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa
ustanovenia § 52 ods. 3 OZ a ním uzatvorené zmluvy pri realizácií podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 OZ 24. Dovolateľ v dovolacej otázke vymedzil dva právne „problémy", od vyriešenia ktorých,
neho, záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a to či predmetná zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru má spotrebiteľský charakter a v prípade, že nejde o spotrebiteľskú zmluvu, či sa má sa posudzovať
ustanovení obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere (ako absolútny obchod). So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalobcu treba osobitne pre daný prípad zdôrazniť, že otázkou relevantnou
1 C.s.p. môže byť výlučne (iba tá) právna otázka, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie. V súdenom prípade odvolací súd svoje rozhodnutie postavil na závere, že záväzkový vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským vzhľadom na charakter jeho subjektov a predmet záväzku. Na základe toho, v zmysle právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v ustanoveniach § 52 a nasl. OZ aplikoval na tento záväzkový vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka a nezaoberal sa posúdením možnej aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere, jeho rozhodnutie tak nebolo založené na posúdení tejto právnej otázky. Dovolanie žalobcu tak v tejto časti nemožno považovať za prípustné. Uvedené však nič nemení na tom, že žalobca v dovolaní, ktoré je prípustné
1 písm. b/ C.s.p. opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 432 ods. 1 C.s.p argumentujúc, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v otázke spotrebiteľského charakteru zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru žalobcom žalovaným l/ a 2/. Keďže dovolací súd konštatoval, že predmetná zmluva nemá spotrebiteľský charakter, nebolo potrebné, aby sa zaoberal posúdením protiústavnosti § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a intertemporalitou ustanovenia § 52 ods. 2 OZ.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.