Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/172/2017 Identifikačné číslo spisu: 8111211023 Dátum vydania rozhodnutia: 24.04.2019 Meno a priezvisko: Mgr. Dušan Čimo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8111211023.3 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne BENC, s.r.o., so sídlom v Prešove, Jesenná 8, zastúpenej JUDr. Michalom Feciľakom, advokátom Prešove, Jesenná 8, proti žalovaným 1/ Prešovskému samosprávnemu kraju, so sídlom v Prešove, Námestie Mieru 2 a 2/ Mestu Prešov, so sídlom v Prešove, Hlavná 73, zastúpenému JUDr. Alojzom Naništom, advokátom v Prešove, Sládkovičova 8, o náhradu za užívanie nehnuteľností, vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8C/88/2011, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z
- mája 2017 sp. zn. 4Co/83/2016, takto rozhodol: Dovolanie o d m i e t a. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovaným náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie. Odôvodnenie
- Okresný súd Prešov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo
- marca 2014 č. k. 8 C 88/2011 - 688 zamietol žalobu, ktorou sa ešte pôvodná žalobkyňa (CORYN, s.r.o., so sídlom v Prešove, Jesenná 8) na oboch žalovaných (po vzatí žaloby späť a zastavení konania proti pôvodnej žalovanej 3/ v osobe Slovenskej republiky, konajúcej prostredníctvom Slovenskej správy ciest) domáhala zaplatenia 33 184,98 € s 9,25% úrokom z omeškania ročne od
- apríla 2011 do zaplatenia a ďalších 1 182,67 € s rovnakým úrokom z omeškania za rovnaké obdobie; rozhodnutie o trovách konania potom vyhradil samostatnému uzneseniu. Zamietnutie žaloby, požadujúcej vydanie bezdôvodného obohatenia predstavovaného zastavaním pozemkov vo vlastníctve žalobkyne stavbami vo vlastníctve žalovaných a užívaním takýchto pozemkov spolu so stavbami bez poskytovania žalobkyni adekvátnej náhrady založil na závere o dôvodnosti námietky žalovaných premlčaním žalobou uplatneného práva, keď v tomto prípade sa žalobkyňa o bezdôvodnom obohatení i osobách na jej úkor sa obohacujúcich dozvedela najneskôr povolením vkladu jej vlastníckeho práva do katastra
- apríla 2007 a požiadavku na náhradu za užívanie nehnuteľností za obdobie od
- apríla 2007 do
- mája 2008 uplatnila až žalobou podanou
- apríla 2011, teda už po uplynutí subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O. z.“), pričom tu nešlo o možnosť podradenia vzťahu strán sporu (skôr účastníkov konania) pod režim Obchodného zákonníka (zákona č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „Obch. z.“) s dlhšou (štvorročnou) premlčacou dobou, nakoľko požiadavka žalobkyne tu nemala charakter podnikateľskej činnosti (ale ochrany jej vlastníckeho práva) a to isté platilo u žalovaných (ako subjektov verejného práva, zabezpečujúcich verejné potreby).
- Krajský súd v Prešove (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) v poradí druhým rozsudkom z
- mája 2017 sp. zn. 4Co/83/2016 o odvolaní podanom ešte pôvodnou žalobkyňou rozhodol tak isto ako prvým rozsudkom z
- mája 2015 sp. zn. 4Co/146/2014 (ktorý bol však uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“ - z
- júna 2016 sp. zn. 7 Cdo 38/2016 zrušený a vec vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie), teda pripustil zmenu na strane žalobkyne náhradou tej pôvodnej dnešnou a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Popri konštatovaní splnenia podmienok na zmenu v osobe žalobkyne podľa § 80 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení zákona č. 87/2017 Z. z. a dnes už i zákona č. 350/ 2018 Z. z., ďalej len „C. s. p.“) v dôsledku uzavretia pôvodnou žalobkyňou a osobou majúcou nastúpiť na jej miesto zmluvy o postúpení pohľadávok a so zreteľom na zrušenie prvého rozsudku odvolacieho súdu dovolacím súdom ako celku (vrátane rozhodnutia o zmene) sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 1 aj 2 C. s. p.) zdôrazňujúc, že uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nevznikol z dôvodu podnikateľskej činnosti žalobkyne, ale ako prostriedok ochrany jej vlastníckeho práva. Žalobkyňa už pri nadobúdaní nehnuteľností (pozemkov) mohla vedieť o ich zastavaní pozemnými komunikáciami vo vlastníctve žalovaných a hoci účelom podnikateľskej činnosti je dosahovanie zisku, predmetom podnikania nemôže byť jeho založenie na uplatňovaní nárokov z bezdôvodného obohatenia, argumentoval tiež odvolací súd, poukazujúci i na iné svoje rozhodnutia v obdobných veciach (sp. zn. 6Co/75/2012 a 3Co/21/2017), ktorými boli konštatované 1/ neexistencia právnej skutočnosti odôvodňujúcej použitie Obch. z. a 2/ nedostatok súvisu nárokov uplatňovaných žalobkyňou s jej podnikateľskou činnosťou.
- Aj proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, tentoraz už v režime C. s. p., len proti potvrdzujúcemu výroku a s vyvodzovaním prípustnosti dovolania z ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/, resp. a/ C. s. p. Podľa dovolateľky dosiaľ nebola dovolacím súdom riešená právna otázka, či pri uplatnení nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov zastavaných pozemnými komunikáciami a pozemkov výstavbou pozemných komunikácií dotknutých, ak je účastníkom konania podnikateľ pri výkone jeho podnikateľskej činnosti na jednej strane a verejnoprávna korporácia na strane druhej pri zabezpečovaní verejných potrieb v zmysle príslušných zákonov (zákona č. 135/1961 Zb. a zákona SNR č. 369/ 1990 Zb. - pozn. dovolacieho súdu) je tento vzťah záväzkovým vzťahom v zmysle § 261 ods. 2 Obch. z., na ktorý je vo vzťahu k otázke premlčania uplatneného nároku potrebné aplikovať § 397 Obch. z. o premlčaní. Ak by mal dovolací súd za to, že dovolaním kladená otázka už bola riešená, odvolací súd sa pri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, reprezentovanej jeho rozhodnutiami sp. zn. 5 M Obdo 4/2011, 6 M Obdo 1/2009, 3 M Obdo 1/2010, 4 Cdo 90/2013 a 5 Cdo 109/03 (ostatné R 5/2005), od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 214/04 a tiež od niektorých ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky a Ústavného súdu Českej republiky, argumentovala žalobkyňa, navrhujúca zrušenie dovolaním napádanej časti rozsudku odvolacieho súdu i rozsudku súdu prvej inštancie ako celku s vrátením veci na ďalšie konanie prvoinštančnému súdu.
- Žalovaný 1/ navrhol dovolanie zamietnuť, stotožňujúc sa predovšetkým so záverom nižších súdov, že v prípade požiadavky žalobkyne ide o ochranu jej vlastníckeho práva a nie o výkon jej podnikateľskej činnosti; žalované 2/ potom navrhlo dovolanie odmietnuť, majúc za to, že toto jednak nie je prípustným pre vyvodzovanie prípustnosti dovolania pre právne posúdenie veci súčasne z § 421 ods. 1 písm. a/ aj b/ C. s. p., okrem toho však nie je ani dôvodným, nakoľko odvolací súd v tomto prípade rozhodol v súlade so svojou ustálenou a dostatočne konzistentnou rozhodovacou praxou.
- Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech boli vydané obe napádané rozhodnutia (§ 424 C. s. p.) a to za splnenia i podmienky jej zastúpenia a spísania dovolania na to určenou osobou (§ 429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá C. s. p.), uvádza v nasledovných bodoch.
- Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú potom vymenované v ustanoveniach §§ 420 a 421 C. s. p.
- Aby na základe dovolania podaného v zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. mohlo byť rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci, musia byť (najskôr) splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 C. s. p. (tu porovnaj 2 Cdo 203/2016 a 6 Cdo 113/2017).
- Ak nemá dovolanie, prípustnosť ktorého strana sporu vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p., vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k znemožneniu meritórneho dovolacieho prieskumu a odmietnutiu dovolania podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, o ktorú z možností uvedených v jednotlivých písmenách ustanoveniach § 421 ods. 1 C. s. p. ide, teda z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania (tu porovnaj i 1 Cdo 126/2017, 1 Cdo 206/2017, 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 89/2017, 7 Cdo 20/2017 či 8 Cdo 186/2016).
- V danom prípade žalobkyňa vyvodzovaním prípustnosti svojho dovolania z ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ aj b/ C. s. p. (dvoch z celkom troch zákonom predpokladaných možností) navodzuje dojem prezentovaný i vyjadrením žalovaného 2/ k dovolaniu, teda že tu v skutočnosti ide o vnútornú rozpornosť dovolania, plynúcu z nutnosti vylúčenia (bez ďalšieho) súčasnej existencie príslušných predpokladov prípustnosti dovolania (keďže prípustnosť dovolania nemožno odôvodňovať tým, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene a zároveň, že takáto - rovnaká - otázka dovolacím súdom ešte riešená nebola, pretože takéto odôvodnenie prípustnosti dovolania vo svojej podstate znamená odôvodnenie dovolania neprípustným dovolacím dôvodom - v tejto súv. porovnaj najmä 6 Cdo 123/2017, resp. i 6 Cdo 203/2016). Ak by to tak naozaj bolo, dovolanie by bolo zrelé na odmietnutie podľa § 447 písm. f/ C. s. p., v tomto konkrétnom prípade však z obsahu dovolania nevyplýva záujem dovolateľky na uplatňovaní dvoch vzájomne nezlučiteľných predpokladov prípustnosti dovolania popri sebe, ale výlučne snaha eliminovať pre ňu nežiadúci stav nestotožnenia sa dovolacieho súdu s tým predpokladom, ktorý ona favorizuje (môžbyť i s vedomím lepšej oboznámenosti dovolacieho súdu s jeho judikatúrou a z toho plynúcej možnosti vyvrátenia ním tvrdenia o doterajšom neriešení dovolaním kladenej právnej otázky) a pre tento prípad argumentovať rozhodnutiami dopadajúcimi len na podobné prípady, od ktorých sa odvolací súd odklonil, pričom svoj odklon presvedčivo neodôvodnil.
- Pri vyjdení z tohto východiska žalobkyni nešlo dať za pravdu ako v tom, žeby ňou kladená otázka bola otázkou dosiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu neriešenou, tak ani v tom, žeby sa odvolací súd mal dopustiť pri riešení takejto otázky odklonu od už ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Pre tento účel je žiadúce podotknúť, že z pohľadu existencie riešenia či jeho významového protikladu v podobe doterajšieho neriešenia otázky a inak aj z pohľadu možností dovolacieho súdu zaoberajúceho sa problémom neskôr v prvom prípade (tu rozumej povinnosť na predloženie veci veľkému senátu v prípade problému s akceptovaním skoršieho riešenia) je bez právneho významu, ktorý senát ktorého kolégia najvyššieho súdu otázku riešil (z ktorého dôvodu je i argumentácia vo veci prejednávanej občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu za pomoci rozhodnutí z obchodnoprávneho kolégia rovnakého súdu absolútne v poriadku).
- Najvyšší súd totiž problém dopadu ustanovenia § 261 ods. 2 Obch. z. na ním regulované právne vzťahy riešil opakovane v rámci viacerých rozhodnutí vrátane tých, na ktoré sa poukazovalo dovolaním, práve táto skutočnosť však znemožňovala prisvedčiť názoru žalobkyne, podľa ktorého ňou kladená otázka dosiaľ riešená nebola, pričom rozhodnutia použité v rámci dovolacej argumentácie boli zároveň praktickým svedectvom toho, že v prejednávanej veci sa od nich odvolací súd neodklonil.
- Rozsudok z
- novembra 2003 sp. zn. 5 Cdo 109/03 (uverejnený ako R 5/2005) totiž riešil len všeobecnú charakteristiku výkonu, resp. prevádzkovania podnikateľskej činnosti právnickou osobou bez možnosti považovania za takúto činnosť akejkoľvek činnosti zapísanej v rámci predmetu podnikania v obchodnom registri (výlučne s poukazom na judikovaným rozhodnutím definovaný atribút aktivity smerujúcej k dosiahnutiu zisku, ktorú aktivitu treba práve pri nadobúdaní zastavaných pozemkov s vedomím takéhoto zastavania považovať - s výnimkou definovanou, avšak neprijímanou odvolacím súdom - za spornú).
- Uznesenie z
- augusta 2013 sp. zn. 4 Cdo 90/2013 dovolaním kladenú právnu otázku vôbec neriešilo (priamo), keďže týmto rozhodnutím došlo len k zrušeniu rozhodnutí nižších súdov a k vráteniu veci na ďalšie konanie Okresnému súdu Prešov pre nenáležité odôvodnenie prijatých záverov takýchto súdov (čiže bez zaujatia stanoviska dovolacieho súdu k problému aký vzťah ešte možno a aký naopak už nemožno pod režim ustanovenia § 261 ods. 2 Obch. z. podradiť).
- Z pohľadu cieľa sledovaného dovolaním potom najzásadnejšími boli uznesenia senátov obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z
- decembra 2010 sp. zn. 6MObdo/1/2009, z
- marca 2011 sp. zn. 3 MObdo 1/2010 a z
- júna 2011 sp. zn. 5MObdo 4/2011 (všetky inak vydané v konaniach, v ktorých žalobcami boli dodávatelia liečiv a zdravotníckych pomôcok, žalovanou Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s. a dovolateľom generálny prokurátor Slovenskej republiky), tieto rozhodnutia však v rámci nimi posudzovaných právnych vzťahov konštatovali len nutnosť podradenia vzťahu pod režim ustanovení Obch. z. o obchodných záväzkových vzťahoch (vrátane úpravy premlčania) vo všetkých prípadoch, v ktorých šlo strany vzťahu považovať za zodpovedajúce zákonom ustanovenej definícii (na jednej strane definícii podnikateľa pri výkone jeho podnikateľskej činnosti a na strane druhej definícii buď štátu, samosprávnej územnej jednotky alebo právnickej osoby zriadenej zákonom ako verejnoprávnej inštitúcie, pokiaľ sa vzťah týka zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky). Nemôže byť pritom pochybnosti o tom, že zo záverov formulovaných tu spomínanými rozhodnutiami nevyplýva len pozitívne riešenie problému (ktorý vzťah sa časťou Obch. z. o obchodných záväzkových vzťahoch spravuje), ale i jeho opak v podobe riešenia negatívneho (teda to, že na vzťahy vymykajúce sa z akéhokoľvek do úvahy prichádzajúceho dôvodu z rámca príslušnej zákonnej definície príslušná časť Obch. z. nedopadá).
- V prejednávanej veci však vecnému prejednaniu dovolania bránila najmä taká formulácia ním kladenej otázky, ktorá nielenže súdu majúcemu otázku zodpovedať sugerovala (podsúvala) i záver, že status žalobkyne ako podnikateľky pri výkone jej podnikateľskej činnosti treba považovať za nesporný (hoci ak by to malo byť tak, neexistovala by iná správna odpoveď, než tá priamo vyplývajúca z označených rozhodnutí pod
- zhora), ale sa ňou zastierala skutočná podstata otázky a síce popieranie zo strany dovolateľky správnosti toho skutkového zistenia oboch nižších súdov, podľa ktorého v tejto veci práve aj o výkon podnikateľskej činnosti (popri samotnom nikým nespochybňovanom podnikateľskom statuse) nejde, spojené so snahou o revíziu takéhoto skutkového zistenia spôsobom žalobkyni konvenujúcim. Nakoľko však úlohou dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci nie je riešenie skutkových otázok a dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 C. s. p.), namieste bol záver o nesplnení si dovolateľkou povinnosti vymedziť uplatnený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci) spôsobom uvedeným v § 431 až 435 C. s. p. (predovšetkým neučinením zadosť povinnosti podľa § 432 ods. 2 C.s.p. uviesť, v čom nad rámec skutkového zistenia o nedostatku súvisu uplatňovania nárokov žalobkyne s výkonom jej podnikateľskej činnosti má spočívať právne posúdenie veci, ktoré sa pokladá za nesprávne a v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia).
- So zreteľom na práve uvedené dovolaciemu súdu neostávalo iné, než dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. f/ odmietnuť.
- Takýto výsledok dovolacieho konania, obdobný jeho zastaveniu (§ 256 ods. 1 C.s.p. per analogiam) zavinila žalobkyňa a právo na náhradu trov v ňom preto vzniklo žalovaným (§ 438 ods. 1 C. s. p.). Dovolací súd spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto svojho uznesenia preto rozhodol o nároku na náhradu trov (§ 262 ods. 1 C. s. p.) s tým, že výška náhrady a v tomto prípade u žalovaného 2/ tiež platobné miesto budú určené samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 a § 263 ods. 1 C.s.p.).
- Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.