Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Tdo/67/2018 Identifikačné číslo spisu: 5115010405 Dátum vydania rozhodnutia: 17.04.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Bargel Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 371ods.

1 písm. g) Trestného poriadku namietal, že N. a B. nebolo možné vypočúvať v procesnom postavení svedkov, pretože boli v čase výsluchu pred okresným súdom vo vzťahu ku skutku vraždy L. v procesnom postavení obvinených. U B. došlo k nezákonnému dočasnému odloženiu vznesenia obvinenia podľa § 205 ods. 1 Trestného poriadku, preto celá jeho výpoveď na pojednávaní konanom 11. januára 2016 v procesnom postavení svedka je nezákonná. Dovolateľ tvrdí, že N. a B. nebolo možné vypočúvať ako svedkov, lebo sú v postavení obvinených za identický skutok v paralelnom trestnom konaní. Z postupu OČTK nie je zrejmé, prečo nespojili trestnú vec dovolateľa a obvineného N. na spoločné konanie keď mu zjavne nič nebránilo konať vo veci spoločne proti všetkým obvineným. Na tieto námietky dovolateľa neodpovedal ani Krajský súd v Žiline.

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku dovolateľ uviedol, že časť vety za bodkočiarkou uvedeného dovolacieho dôvodu nemožno konštatovať, ak si okolnosti uvedené v skutkovej vete výroku odsudzujúceho rozsudku navzájom odporujú. Dôvod dovolania je v takom prípade splnený, ak niektorá z odporujúcich si okolností odôvodňuje použitie inej než preskúmavanej právnej kvalifikácie skutku. Popis skutku a právna kvalifikácia spolu nekorešpondujú. Dovolateľ bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než z ktorého sa posudzovanými skutkami mal dopustiť. Dovolateľ od začiatku trestného konania tvrdil, že tak v prípade vraždy L. ako aj v prípade vraždy P. ide o účelovú nadkvalifikáciu, aby nedošlo k premlčaniu trestného stíhania v zmysle § 67 ods. 1 písm.
2. b)Trestného zákona. Takýto postup je nutné odmietnuť, pretože je v rozpore so zákonom. Právna kvalifikácia totiž musí vyplynúť z vykonaného dokazovania a nie naopak, že najskôr sa účelovo určí právna kvalifikácia a potom sa tejto prispôsobuje dokazovanie. Skutková veta vraždy L. je zmätočná. Ide o pochybenie súdu, ak prichádza k záveru o alternatívnom dôvode vraždy poškodeného, pričom zo skutkovej vety nie je možné rozlíšiť, ktorý páchateľ mal aký motív. Skutková veta neobjasňuje motivačný faktor dovolateľa vo vzťahu k právnej kvalifikácie podľa § 219 ods. 2 písm.
3. f)Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Dovolateľ svojim konaním nenaplnil všetky znaky § 219 ods. 2 písm.
4. f)Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Pri forme spolupáchateľstva sa vyžaduje spoločný úmysel spolupáchateľov, ktorý zahŕňa tak ich spoločné konanie, ako aj sledovanie spoločného cieľa. Pokiaľ by aj existovala predchádzajúca vzájomná dohoda o násilnom naložení L. a jeho predvedení k N. a následne k vražde, v prípade dovolateľa by takéto konanie mohlo byť právne kvalifikované podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku a neobstojí prísnejšia právna kvalifikácia, lebo dovolateľovi nebol preukázaný žiadny motív vraždy. Zavinenie vo vzťahu k ťažšiemu následku sa musí skúmať u každého páchateľa samostatne. Zavinenie sa musí vzťahovať na všetky skutočnosti, ktoré sú znakom skutkovej podstaty trestného činu. Ku skutkovej vete J. P. je potrebné uviesť, že dovolateľ mal túto vraždu spáchať v spolupáchateľstve s Q. J. a T. B. napriek tomu, že okresný súd mal vedomosť o oslobodení Q. J. a T. B. z vraždy P.. Táto skutočnosť bola namietaná aj v dovolaní, avšak krajský súd na to nijako neodpovedal. V dôsledku toho je právna kvalifikácia a formulácia skutkovej vety nezákonná, spochybnená a porušujúca základné princípy právneho štátu. Podľa skutkovej vety dôvodom vraždy P. mal byť úmysel získať v regióne južného Slovenska dominantný vplyv nad kontrolou a prerozdeľovaním finančných prostriedkov pochádzajúcich z trestnej činnosti. Z takto formulovanej skutkovej vety nie je zrejmý dôvod vraždy P. a tiež absentuje konkretizácia trestnej činnosti, z ktorej mali pochádzať finančné prostriedky. Neobjasňuje ani akú úlohu mal zohrávať P. pri prerozdeľovaní finančných prostriedkov pochádzajúcich z trestnej činnosti, či mal vplyv, i súperil s dovolateľom o dominantný vplyv. Vražda je vždy zavrhnutiahodnou, avšak ak k nej došlo medzi členmi podsvetia iba z dôvodu prevencie, nemožno sprítomniť z pohľadu právnej kvalifikácie obzvlášť zavrhnutiahodnú pohnútku. Formulácia skutkovej vety vraždy L. a P. odôvodňuje použitie právnej kvalifikácie len podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Za týchto okolností bolo úlohou okresného súdu a krajského súdu zaoberať sa otázkou premlčania trestného stíhania podľa § 67 ods. 1 písm.
5. b)Trestného zákona. Premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy došlo k dokonaniu trestného činu. V prípade vraždy L. to bolo dňa 10. júla 1997 a v prípade vraždy P. 10. júla 1999. Dovolateľ bol obvinený z vraždy L. uznesením vyšetrovateľa PZ z 24. júna 2014 a z vraždy P. uznesením vyšetrovateľa z 20. júna 2014. V oboch prípadoch, keďže mali byť skutky kvalifikované podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, tak došlo k premlčaniu trestného stíhania, nakoľko od dokonania trestných činov až po vznesenie obvinenia uplynula doba viac ako 10 rokov. Nakoľko skutky sú premlčané, trestné stíhanie bolo neprípustné, preto je naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
6. k)Trestného poriadku. Na záver navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že uznesením Krajského súdu v Žiline bol porušený zákon, podľa § 386 ods.2 zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline, ako aj rozsudok Okresného súdu Žilina a Okresnému súdu Žilina prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Taktiež navrhol, aby najvyšší súd rozhodol, že podľa § 380 ods. 2 Trestného poriadku sa obvinený neberie do väzby. K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorá uviedla, že k porušeniu práva na obhajobu nedošlo, pretože za takéto porušenie nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Taktiež nebol naplnený dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
7. e)Trestného poriadku, nakoľko sa stotožnila s konštatovaním krajského súdu, ktorý hodnotil v odvolacom konaní postup okresného súdu ako správny. V predmetnom trestnom konaní boli zákonným spôsobom vykonané výsluchy svedkov L.V. a T. B.. So splnením zákonných podmienok pre uplatnenie inštitútu dočasného odloženia vznesenia obvinenia podľa § 205 Trestného poriadku sa vysporiadali už orgány činné v trestnom konaní. Taktiež prokurátor nevzhliadol namietaný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i), písm.
8. k)Trestného poriadku. K vyjadreniu prokurátorky sa vyjadril obvinený, ktorý považuje argumentáciu prokurátorky za zavádzajúcu, pretože ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku sa týka výlučne orgánov činných v trestnom konaní a neukladá povinnosti súdu. Odkaz na § 2 ods. 11 neobstojí, lebo predmetom dovolania nie sú námietky týkajúce sa nevykonania dôkazov. Každý výrok rozsudku musí byť odôvodnený síce stručne, ale tak, aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné. Ako sa súd vyrovnal s obhajobou, o ktoré dôkazy opiera svoje zistenia, musí vyplynúť zo skutkových zistení súdu na základe vykonaného dokazovania. Vo veci konajúce súdy sa dopustili deformácie dôkazov, vykonané dôkazy selektovali v neprospech dovolateľa a bagatelizovali tie, ktoré dovolateľa vyviňovali. Nič nebránilo konajúcom súdom preskúmať námietky dovolateľa týkajúce sa nezákonného postavenia svedkov N. a B.. Podľa názoru dovolateľa poskytnutie beztrestnosti za trestný čin vraždy je absolútne neprípustné, je v rozpore s § 1 Trestného poriadku a kompromituje spravodlivosť konania. Poukázal na rozhodnutie vo veci Marguš proti Chorvátsku, a teda že použitie amnestie na vážne porušenie ľudských práv sa považuje za neakceptovateľné. Ustanovenie § 205 ods. 1 Trestného poriadku síce umožňuje dočasne odložiť vznesenie obvinenia, avšak pod podmienkou, že musí ísť o zločin spáchaný organizovanou skupinou, čo v prípade vraždy L. tak nebolo. V danej veci preto považuje vyjadrenia prokurátorky za neprimeraná stručné, nekonkrétne a zavádzajúce. + + + Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm.
9. h)Trestného poriadku), bolo podané prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), osobou oprávnenou (§ 369 ods. 2 písm.
10. b)Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne a obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a že obvinený pred podaním dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok (§ 372 ods. 1 Trestného poriadku). Najvyšší súd zistil, že dovolanie obvineného V. J. nie je dôvodné, pretože je zrejmé, že nie sú splnené podmienky a poznamenáva, že v zmysle § 385 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku a nie právnych dôvodov dovolania v ňom uvedených v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012-I). Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti, generálny prokurátor, obhajca (v mene obvineného), že Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti, nemôže ísť nad rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku), preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im nezodpovedajú. V úvode svojej argumentácie dovolací súd konštatuje, že dovolanie je jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v súdnom procese v Slovenskej republike inštitút odvolania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích dôvodov. V dovolaní musí byť uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané a aké chyby sú rozhodnutiu vytýkané. V predmetnom dovolaní sa pritom konštatuje, že sa jedná o dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), písm.
11. i)a písm.
12. k)Trestného poriadku.

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Trestného poriadku. Zásada „práva na obhajobu" vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „práva na obhajobu" obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
2. c)Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
3. c)Trestného poriadku. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného V. J. zásadným spôsobom, a teda ku takej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm.
4. c)Trestného poriadku. Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol v písomných dôvodoch dovolania obvinený V. J.. K námietke obvineného, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia v zmysle ustanovení Trestného poriadku, a teda ako sa vyrovnali s obhajobou obvineného, prečo nevyhoveli návrhom na vykonanie ďalších dôkazov, najvyšší súd dôvodí. Možno súhlasiť s dovolateľom v tom, že rozhodnutie súdu o odmietnutí návrhov na doplnenie dokazovania môže za istých okolností predstavovať porušenie práva na obhajobu. Stane sa tak vtedy, ak súd nevysvetlí zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nadbytočnosť a nepotrebnosť doplnenia dokazovania a zároveň existujú ďalšie skutočnosti naznačujúce, že celé konanie bolo vedené neobjektívne a zjavne nerešpektovalo pravidlá spravodlivého procesu. Len v takom prípade by bolo možné konštatovať porušenie práva na obhajobu obvineného tzv. arbitrárnym rozhodnutím súdu podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku. V predmetnej veci však takýto stav nenastal, pretože najvyšší súd nezistil, že by konanie vedené voči obvinenému bolo uskutočňované v rozpore s pravidlami práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 Dohovoru. Najvyšší súd dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia najmä v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Ako uvádza obhajoba v písomných dôvodoch dovolania, obvinený odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho právnymi námietkami sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a pokiaľ nechal otvorenú nejakú spornú otázku, táto bola vyriešená na odvolacom súde. Pokiaľ ide o námietku obvineného, že odvolací súd neodpovedal na jeho odvolacie námietky a oba súdy sa dopustili deformácie dôkazov, tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že námietky obvineného v odvolaní boli takmer totožné s námietkami dovolacími, ktorými hodnotí jednotlivé výpovede svedkov a vytvára snahu o vyhodnotenie tých istých dôkazov, ktoré boli vykonané na súde prvého stupňa avšak s iným skutkovým a právnym záverom pozitívnym pre obvineného. Tu je potrebné poukázať na skutočnosť, že v predmetnej veci nemožno prehliadnuť, že nedošlo k dôkaznej núdzi v tom zmysle, že by už zabezpečené a vykonané dôkazy nepostačovali na objasnenie veci. Najvyšší súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04). Na základe uvedeného, najvyšší súd si túto námietku obvineného neosvojil a považuje ju za neopodstatnenú. Na námietku obvineného, že v skutku pod č. 3/ napadnutého rozsudku boli uvedení spolupáchatelia Q. J. a T. B., ktorý za ten istý skutok boli oslobodení spod obžaloby Okresným súdom Košice I, preto bola porušená prezumpcia neviny je potrebné uviesť nasledovné: Prezumpcia neviny (čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky - ďalej len „Ústava", § 2 ods. 4 Trestného poriadku) sa primárne týka postavenia obvineného v konaní, ktoré sa proti nemu vedie, od čoho sa potom odvíjajú jej ďalšie účinky, a to ako trestnoprávne (predovšetkým výkon trestu), tak aj iné, ktoré právny poriadok spája s odsúdením za trestný čin. Uvedený predpoklad (neviny) môže byť vo vzťahu ku konkrétnemu skutku právne prekonaný len právoplatným odsúdením dotknutej osoby, iné informačné zdroje nemôžu jej legálny status (určený ako neodsúdený, a teda nevinný) ovplyvniť. Nemôže ho teda ovplyvniť ani odsúdenie inej osoby, pri ktorom je v rozhodnutí spomínaná (uvedená) účasť doposiaľ právoplatne neodsúdeného (v danom prípade oslobodeného spod obžaloby) na trestnej činnosti, ktorá je predmetom už vydaného rozhodnutia. Uvedený zásadný záver sa potom konkrétne premieta do postavenia naposledy uvedenej osoby ako obvineného v konaní, ktoré sa proti nemu pre predmetný čin následne vedie, spojeného s predpokladanou nevinou (na rozdiel od inej, za tento čin už odsúdenej osoby). Môže ísť o stíhanie tohto ďalšieho obvineného ako spolupáchateľa alebo ako účastníka na predmetnom trestnom čine, poprípade v nadväzujúcej skutkovej súvislosti. Oddelený personálny účinok platí aj vo vzťahu k prekážke právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), ktorá je procesným prejavom zásady ne bis in idem (nie dvakrát o tom istom) a ktorá vyplýva z čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), z čl. 50 ods. 5 Ústavy a z § 2 ods. 8, § 9 ods. 1 písm.
5. e)Trestného poriadku. Táto prekážka sa týka osoby vo vzťahu k skutku - to znamená len osoby, proti ktorej sa skoršie stíhanie pre ten istý skutok skončilo niektorým z rozhodnutí, uvedených v naposledy označenom ustanovení. Musí ísť pritom o dotknutú osobu zásadne v postavení obvineného, a naopak, nejde o inú osobu, ktorá je v rozhodnutí spomenutá (uvedená) spôsobom, popísaným v predchádzajúcom odseku. Nie je teda ani správny záver o porušení zásady ne bis in idem, uvedený v rozhodnutí 4To/6/2016, ku ktorému malo dôjsť uznaním viny dotknutých obvinených, o účasti ktorých na predmetnej trestnej činnosti sa vyjadroval skorší odsudzujúci rozsudok, vydaný v konaní proti inému obvinenému na základe schválenia dohody o vine a treste alebo na základe uznania viny tohto (skoršieho) obvineného (už právoplatne odsúdeného). Trestnoprávne bazálna otázka povahy zákazu dvojitého stíhania a rozhodnutia bola už vysvetlená aj judikatúrnym zovšeobecnením (R 11/2010 - právna veta II.). Ak je integrálnou a podstatnou súčasťou skutkového deja účasť iných osôb (okrem aktuálneho obvineného) na páchaní trestnej činnosti, je aj uvedená v skutkovej vete v obžalobe a následne v súdnom rozsudku. Uvedená tam byť musí - inak by rozhodnutie o predmete konania (skutku) nebolo vôbec možné. (R 15/2017- právna veta I.) Na základe uvedeného nie je možné prihliadnuť ani na túto námietku obvineného.

§ 371ods.

1 písm.

1. e)Trestného poriadku. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z tohto článku okrem práva na určitú kvalitu spravodlivého procesu vyplýva aj „právo na nestranného sudcu". Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov, či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale na púhom predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizmu, neobjektivizmu, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do predloženia dôkazu o opaku (Piersack p. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982, Le Compte a ďalší p. Belgicku - rozsudok z 23. júna 1981). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán. Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. Pri objektívnej nestrannosti stačí, ak sú tu okolnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti o nestrannosti súdu. Podľa ESĽP je potrebné „ísť ďalej než ako sa vec javí" (looking behind appearances). Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná (justice must not only be done,it must also be seen to be done) viď rozsudky ESĽP Delcourt p. Belgicku - zo 17. januára 1970, Saraiva De Carvalho p. Portugalsku - z r. 1994. Sudca sa má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Z tohto hľadiska preto nezáleží na subjektívnom pocite sudcu a jeho nestrannosti (najmä, ak sa vyjadrí, že sa necíti zaujatým). Podstatným je existencia objektívnych skutočností, ktoré vrhajú pochybnosti na jeho nestrannosť v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 47/05, I. ÚS 46/05). Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že v danom prípade nedošlo k takým skutočnostiam, ktoré by zakladali zaujatosť sudcu, resp. senátu v danom prípade. Okresný súd reagoval na vznesenú námietku obvineného, ale vyhodnotil ju ako námietku, ktorá je založená na iných dôvodoch, ako na dôvodoch stanovených v § 31 Trestného poriadku. Touto námietkou obvineného sa zaoberal aj krajský súd nielen v odvolaní, ale aj v podanej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby obvineného, pričom uviedol, že prvostupňový súd konal v súlade so zákonom, keď o námietke nekonal. Na základe uvedeného, keďže o námietke obvineného bolo rozhodnuté, hoci nie meritórne, ale sa touto námietkou zaujatosti oba súdy riadne zaoberali a vysporiadali, najvyšší súd rozhodol, že nebol naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
2. e)Trestného poriadku.

§ 371ods.

1 písm.

1. g)Trestného poriadku. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
2. g)Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm.
3. g)Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
4. g)Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs. č. 36110/03 z 2. februára 2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší p. Holansku , Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14. februára 2002, Al - Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. decembra 2011 a ďalšie). V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm.
5. g)Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacie konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb atď.) aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom do právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolania aplikovať iba v prípadoch ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov. Z toho dôvodu možno dovolania aplikovať iba v prípadoch ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov. Na námietku obvineného, že bol odsúdený na základe výpovede tzv. kajúcnikov, najvyšší súd reflektuje, že takéhoto svedka v popísanej procesnej situácii je možné vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať uvedenú výhodu v podobe tzv. odklonu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne nediskriminuje. Taká výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak. Výpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici") podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku, rovnako, ako každý iný dôkaz. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia. Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti viazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť uznaná vina v trestnom konaní ( neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov vina uznaná byť musí). V zásade teda neplatí ani téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika" nemôže byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi. Výpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne) ovplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu. Na druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si" je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu, a naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať. Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi vyrovnať v konkrétnom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti. Na základe vyššie uvedeného, je potrebné konštatovať, že využitie uvedeného zákonného inštitútu (ako ani iných obdobných trestno-procesných inštitútov voči osobám, ktoré sa sami podieľali na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti - napr. prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste) nespôsobuje automaticky nevyhnutnosť vyhodnotenia výpovede osoby, voči ktorej bol tento inštitút použitý, ako nevierohodnej. Podstatou takého legislatívneho riešenia je priorita záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať určitú výhodu. Treba zdôrazniť, že z hľadiska dovolacieho konania v tejto veci nie je rozhodujúce, ako súdy obvineným spochybňované výpovede svedkov hodnotili, lebo hodnotiace úsudky súdu prvého resp. druhého stupňa ohľadom jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov nie sú a nemôžu byť spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu, pokiaľ dovolanie nepodal minister spravodlivosti. V danej veci výpovede tzv. kajúcnikov boli zákonné a preto najvyšší súd neprihliadol na túto námietku obvineného. K námietke obvineného, že N. a B. boli vypočúvaní ako svedkovia, hoci boli v pozícii obvinených z vraždy A. a L. najvyšší súd uvádza nasledovné: V tom - ktorom trestnom konaní má konkrétna osoba vo vzťahu k jeho predmetu (skutku) vždy určitú procesnú pozíciu, ktorá je jedinečná. Ak ide o zmieňovanú jedinečnosť, tak táto nespočíva v tom, že by sa procesná pozícia osoby v priebehu konania nemohla zmeniť (napr. najskôr osoba vypovedá ako svedok, no neskôr sa stane obvineným, resp. naopak - obvinený je po tom, čo súd právoplatne schváli ním uzavretú dohodu o vine a treste alebo vylúčený na samostatné konanie, v danej trestnej veci vo vzťahu k iným spoluobvineným vypočúvaný ako svedok), ale v tom, že ak k takejto situácie dôjde, tak následne nie je možné (Trestný poriadok to neumožňuje - viď k tomu § 258 ods. 4 a § 264 ods. 1), aby dochádzalo pri vykonávaní dokazovania ku „križovaniu" týchto rôznych pozícii (svedka / obvineného) v prípade jednej a tej istej osoby. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd správne vypočul L.V. a T. B. v procesnej pozícii svedkov, nakoľko N. bol vylúčený na samostatné konanie a T. B. bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, preto ani táto námietka nebola najvyšším súdom považovaná za opodstatnenú. Pokiaľ ide o námietku obvineného, že T. B. bolo dočasne odložené vznesenie obvinenia, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody, najvyšší súd uvádza, že dočasné odloženie vznesenie obvinenia je procesný inštitút, ktorý využívajú orgány činné v trestnom konaní tak, ako bolo uvedené vyššie pri námietke tzv. kajúcnikov. Takáto námietka však nespadá do prieskumnej kompetencie najvyššieho súdu, ako ani nezakladá žiadny dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 Trestného poriadku, preto na ňu dovolací súd neprihliadol.

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Trestného poriadku. K tomuto dovolaciemu dôvodu dovolací súd uvádza, že jedným z dôvodov, podľa ktorého dovolanie v trestnom konaní možno podať je, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm.
2. i)Trestného poriadku. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Dovolací súd primárne zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
3. i)Trestného poriadku. Pokiaľ ide o námietku obvineného, že popis skutku a právna kvalifikácia spolu nekorešpondujú, najvyšší súd dôvodí nasledovne: V skutkovej vete výroku odsudzujúceho rozsudku sa necituje formulácia kvalifikačne použitého ustanovenia Trestného zákona, táto formulácia zodpovedá tzv. právnej vete, citovanej v kvalifikačnej časti výroku o vine. Skutková veta musí zodpovedať právnej vete obsahovo, teda tak, aby bolo možné konštatovať naplnenie zákonných znakov trestného činu (subsumovať zistený skutkový stav pod príslušné ustanovenie osobitnej časti Trestného zákona - R 57/2016). Najvyšší súd preskúmaním skutkovej a právnej vety prišiel k záveru, že skutkové vety tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu vraždy v bode 2/ rozsudku podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm.
4. f)Trestného zákona účinného do 31. augusta 1999 a v bode 3/ rozsudku podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm.
5. f)Trestného zákona účinného do 31. augusta 1999, avšak obsahujú alternatívy, a teda ,,tak urobil v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin alebo z inej z obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky", pričom z takto formulovanej skutkovej vety nie možné vyvodiť úmysel - motív obvineného, pre ktorý predmetné skutky spáchal, avšak s poukazom na § 371 ods. 5 Trestného poriadku takéto pochybenie okresného súdu nie je takej intenzity, aby zásadne ovplyvnilo postavenie obvi