Obsah (6)

§ 518§ 17§ 28a§ 48§ 16§ 53

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Urto/1/2019 Identifikačné číslo spisu: 2018014415 Dátum vydania rozhodnutia: 02.04.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Piovartsy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 518ods.

4 Tr. por. odvolanie odsúdeného A. H. sa z a m i e t a. Odôvodnenie Krajský súd v Trnave rozsudkom z 20. novembra 2018, sp. zn. 6Ntc/15/2018,

§ 17ods.

1 zák. č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí) rozhodol tak, že uznal rozsudok Krajinského súdu Eisenstadt zo dňa

1. júla 2016, sp. zn. 8Hv 44/16v (a v spojení s uznesením Krajinského súdu Eisenstadt zo dňa
2. júna 2017, sp. zn. 12 Hv 27/17z, ktoré už bolo uznané rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
3. septembra 2018 pod sp. zn. 4Urto/5/2018) vo vzťahu k osobe odsúdeného A. H., narodeného dňa XX. O. XXXX v R., štátneho občana Slovenskej republiky, nezamestnaného, naposledy bytom C.. N. XXXX/dvere č. XX, XXX XX E., Slovenská republika, (ďalej len „odsúdený“), uznaného za vinného: zo zločinu obchodovania s omamnými látkami,

§ 28aods.

1 prvý, druhý a piaty prípad rakúskeho Zákona o omamných látkach, na tom skutkovom základe, že A. H. I. od začiatku roka 2016 do

1. apríla 2016 v obci L. v rozpore s predpismi omamnú látku, konkrétne pervitín alebo „Pico“, ktorá obsahuje metamfetamín, v množstve, ktoré presahovalo hraničnú hodnotu (§ 28b rakúskeho Zákona o omamných látkach) vyviezol zo Slovenska a doviezol do Rakúska tak, že vo viacerých prípadoch priniesol vlakom z R. do Rakúska minimálne 218,7 gramov omamnej látky, ktorá obsahovala minimálne 96 gramov čistej látky, II. od marca 2015 do
2. apríla 2016 vo H. a na iných miestach celkovo 147 gramov omamnej látky s obsahom minimálne 64,68 gramov čistej látky za cenu EUR 40,- gram so ziskom prenechal osobe menom E. L., osobe menom G. R. a neznámym odberateľom a dňa
3. apríla 2016 93,7 gramov omamnej látky s obsahom minimálne 44 gramov čistej látky prenechal osobe menom E. L.. Súčasne nariadil A. H. na území Slovenskej republiky vykonať zvyšok uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody.

§ 48ods.

2 písm. a) trestného zákona A. H. pre výkon trestu na území Slovenskej republiky zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odsúdený A. H.. V jeho písomných dôvodoch namietol, že „má za to, že Krajský súd v Trnave (správne najvyšší súd) v tejto veci už rozhodol tak, že zamietol prevzatie tohto trestu s odôvodnením, že na pojednávaní

1. júna 2017 sa prokurátor neodvolal a preto mu môže byť prisúdený trest uložený
2. júna 2017 vo výmere tri a pol roka. Ak mu budú prisúdené oba rozsudky, na Slovensku si bude musieť najprv vykonať trest odňatia slobody a až po ukončení prvého trestu sa začína rátať druhý trest odňatia slobody, lebo na Slovensku zo zákona vyplýva, že nemôžu plynúť dva tresty odňatia slobody súčasne. Pričom v Rakúskej republike sa automaticky tresty zlúčia a po sčítaní týchto trestov môže byť prepustený presne na polovicu. Ak by mu na Slovensku tresty nezlúčili, tak by nerešpektovali princíp nezhoršenia postavenia odsúdeného zakotvený v § 17 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí. Tak má za to, že týmto rozhodnutím by boli porušené jeho práva zakotvené v tomto paragrafe“. Krajský prokurátor v Trnave, ktorému bolo odvolanie odsúdeného zaslané na vyjadrenie v stanovenej lehote a ani doposiaľ na toto žiadnym spôsobom nereagoval. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaného odvolania preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie odsúdeného A. H.Í. nie je dôvodné. Na úvod je potrebné uviesť, že odvolanie odsúdeného A. H. najvyšší súd uznesením z
3. januára 2019, sp. zn. 2 Urto 1/2019 postupom

§ 518ods.

4 Tr. por. s poukazom na § 316 Tr. por. zamietol, ako podané oneskorene. Následne na podklade písomného podania odsúdeného predloženého najvyššiemu súdu

1. februára 2019 tento odsúdeného písomne vyzval, aby ním tvrdené skutočnosti o včas podanom odvolaní voči citovanému rozsudku krajského súdu, ktoré z predloženého spisu doposiaľ nevyplývali, relevantným spôsobom preukázal. Po tom, ako písomným podaním z
2. marca 2019 odsúdený svoje tvrdenia o včasnosti ním podaného odvolania preukázal výpisom z knihy zariadenia na výkon trestu v Rakúskej republike, v ktorom vykonáva uložený trest odňatia slobody, potvrdzujúcej dátum prevzatia doručenej úradnej pošty (že napadnutý rozsudok prevzal až
3. novembra 2018), najvyšší súd svoje predchádzajúce rozhodnutie, ktorým zamietol odvolanie odsúdeného ako oneskorené podané, zrušil a na podklade včas podaného odvolania odsúdeného podrobil napadnuté rozhodnutie prieskumnej povinnosti.

§ 17ods.

1 zákona, ak nie je dôvod na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia

§ 16

súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa také rozhodnutie vykoná. Súd môže rozhodnúť o čiastočnom uznaní a výkone rozhodnutia len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu.

§ 17ods.

2 zákona, ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím

odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá o to, aby takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej miere zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii. Trestnú sankciu spojenú s odňatím slobody nemožno nahradiť peňažným trestom.

§ 17ods.

3 zákona, ak sa rozhodnutím o trestnej sankcii uložila trestná sankcia v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd rozhodnutím

odseku 1 trvanie trestnej sankcie primerane upraví. Takto upravená dĺžka trvania trestnej sankcie nesmie byť kratšia ako najdlhšie trvanie ustanovené pre rovnaké trestné činy

právneho poriadku Slovenskej republiky.

§ 17ods.

4 zákona súd nesmie

odseku 1 až 3 uložiť prísnejšiu trestnú sankciu z hľadiska jeho druhu alebo dĺžky ako bola uložená v rozhodnutí. Po predložení žiadosti štátu pôvodu na uznanie a výkon citovaného rozhodnutia, po písomnom vyjadrení prokurátora rozhodol v súlade so zákonom na neverejnom zasadnutí s verejným vyhlásením rozsudku Krajský súd v Trnave, ako súd vecne a miestne príslušný. Postupoval tak na podklade predloženého spisu obsahujúceho všetky nevyhnutné dôkazy a pretože dôvod odmietnutia uznania a výkonu rozhodnutia

§ 16nezistil, v súlade s § 17 ods.

1 citovaného zákona rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Najvyšší súd žiadne dôvody pre iné rozhodnutie o posudzovanej otázke so zreteľom na § 16 ods. 1 a 2 citovaného zákona, ktorý taxatívne uvádza zákonné dôvody odmietnutia, a Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z

1. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii nezistil a iné dôvody nie sú rozhodujúce. Vo vzťahu k trestu odňatia slobody, ktorý nariadil krajský súd vykonať ako zvyšok uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody je potrebné uviesť, že tento zodpovedá ustanoveniu § 17 ods. 2 zákona, pretože je zlučiteľný s právnym poriadkom Slovenskej republiky a nezhoršil postavenie odsúdeného. K odvolacej námietke odsúdeného najvyšší súd poukazuje na ustanovenie § 17 ods. 2 a ods. 3 zákona, z ktorého vyplývajú zákonné podmienky, len za splnenia ktorých v tomto druhu konania môže uznávajúci súd zasiahnuť do trestnej sankcie uloženej súdom cudzieho štátu. Pretože takýto stav v posudzovanej veci nenastal, odvolací súd námietke odsúdeného nemohol vyhovieť. Navyše je potrebné k veci uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím uvedeným vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia (z
2. septembra 2018, sp. zn. 4Urto/5/2018) po tom, ako zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave z
3. mája 2018, sp. zn. 6 Ntc 3/2018, sám uznal rozsudok Krajinského súdu Eisenstadt, Rakúska republika zo
4. júna 2017, sp. zn. 12 Hv 27/17z - 23 v spojení s rozsudkom Najvyššieho krajinského súdu Viedeň z
5. novembra 2017, sp. zn. 132 Bs 309/17m, ktorým bol odsúdený uznaný za vinného zo zločinu obchodovania s omamnými látkami v zmysle § 28a ods. 1 druhý a tretí prípad a ods. 2 číslo 1 a 3 rakúskeho Zákona o omamných látkach a § 15 rakúskeho Trestného zákonníka, za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere tri a pol roka a

§ 48ods.

2 písm. a) Tr. zák. zároveň rozhodol, že odsúdený trest vykoná v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd síce rozhodol vo vzťahu k uzneseniu Krajinského súdu Eisenstadt zo

1. júna 2017, sp. zn. 12 Hv 27/17z, avšak výlučne len k jeho výroku v čl. I. Na strane deväť odôvodnenia svojho rozhodnutia pritom zdôraznil, že jeho pozornosti neuniklo, že krajskému súdu boli z Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky doručené dva návrhy na uznanie a výkon rozhodnutia trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody v Európskej únii, vydané Krajinským súdom v Eisenstadte a to sp. zn. 12 Hv 27/17 a 8 Hv 44/16v. V spise sa nachádzajú dve osvedčenia uvedené v čl. 5 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z
2. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, jednak vo vzťahu k uznávanému rozhodnutiu Krajinského súdu v Eisenstadte zo
3. júna 2017, sp. zn. 12 Hv 27/17z, v spojení s rozsudkom Najvyššieho krajinského súdu Viedeň z
4. novembra 2017, sp. zn. 132 Bs 309/17m, ako aj v súvislosti s rozhodnutím totožného súdu z
5. júla 2016, sp. zn. 8 Hv 44/16v. Prvostupňový súd zrejme nedopatrením nerozhodoval o uznaní rozhodnutia Krajinského súdu v Eisenstadte z
6. júla 2016, sp. zn. 8 Hv 44/16v, i keď predmetné rozhodnutie je súčasťou skutkovej podstaty skutkov v uznávanom rozhodnutí zo
7. júna 2017, sp. zn. 12 Hv 27/17z a v čl. II tohto rozhodnutia súd rozhodol tak, že podmienečné prepustenie v súvislosti s piatimi mesiacmi trestu odňatia slobody, ktoré bolo A. H. poskytnuté rozsudkom Krajinského súdu Eisenstadt zo
8. januára 2017, sp. zn. 14 BE 115/16Z sa

§ 53ods.

1 Trestného zákonníka v spojení s § 494a ods. 1 bod 4 Trestného poriadku ruší. Odvolací súd nemohol o tomto uznaní rozhodovať, vzhľadom na procesnú zásadu dvojinštančnosti trestného konania, ako aj s poukazom na princíp odvolacieho konania vyjadrený v § 322 ods. 3 Tr. por., v zmysle ktorého môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok v neprospech obžalovaného len na základe odvolania prokurátora, podaného v jeho neprospech (zákaz reformatio in peius). Rozsudok krajského súdu bol napadnutý len odvolaním H. a eventuálne uznanie ďalšieho trestného rozhodnutia Krajinského súdu v Eisenstadte z 05. júla 2017, sp. zn. 8 Hv 44/16v, proti odsúdenému, postupom

§ 518ods.

4 Tr. por. by bolo nepochybne rozhodnutím v rozpore s vyššie vyjadrenou zásadou odvolacieho konania. K v odvolaní tvrdenej námietke odsúdeného o zhoršení jeho postavenia najvyšší súd opätovne (tak, ako už na str. 4) konštatuje, že v 17 ods. 2, ods. 3 citovaného zákona sa uvádza uloženie trestnej sankcie spojené s odňatím slobody, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky a trestnej sankcie v trvaní, ktoré nie je zlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, čo sa v posudzovanom prípade nestalo. Napokon z čl. 9 ods. 1 písm. h) Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 vyplýva, že príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže (t. j. nemusí) odmietnuť uznanie rozhodnutia a vykonanie trestu, ak v čase, keď bol príslušnému orgánu vykonávajúceho štátu doručený rozsudok, je dĺžka trestu, ktorý sa má ešte vykonať, kratšia ako šesť mesiacov. Zákonný a správny je aj výrok o zaradení odsúdeného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia pretože je v súlade s ustanovením § 17 ods. 2 zákona a nezhoršil postavenie odsúdeného. Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.