1 písm. c/, d/ a e/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil opatrenie žalovaného č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nedostatočne zistený skutkový stav a ako predčasné a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol súd tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. 2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca žiadosťou zo dňa 05.04.2017 žiadal o vyplatenie úroku
6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) - úroku z omeškania za obdobie od prvej žiadosti daňového preplatku (zo dňa 16.02.2011) až do skutočného vyplatenia dňa 23.09.2015. Žalovaný oznámením (opatrením) zo dňa 17.07.2017 oznámil splnomocnenému zástupcovi žalobcu, že po preverení dodržania zákonných lehôt na vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby nedošlo k oneskorenému vráteniu preplatku. Žalovaný uviedol, že žiadosť o vrátenie daňového preplatku vo výške 50.615,- € bola správcovi dane doručená 24.08.2015 a doplnená dňa 21.09.2015 na upravenú výšku preplatku 48.247,55 €. Daňový preplatok bol žalobcovi vrátený dňa 23.09.2015 vo výške 48.247,55 €, čo znamená, že zákonná lehota
2 daňového poriadku bola dodržaná a preplatok bol vrátený v celej požadovanej výške. Na základe uvedených skutočností,
názoru žalovaného, žalobcovi nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku. K žiadosti zo dňa 16.02.2011, ktorá bola definovaná ako žiadosť o vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenie sankčného úroku
5 zákona č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že žalobcovi bola na ňu zaslaná odpoveď zo dňa 18.03.2011 č. 661/230/8390/11/Hla v znení, že k neoprávnene zadržiavaným prostriedkom spĺňajúcim zákonnú definíciu v § 35b zákona č. 511/1992 Zb. nedošlo a taktiež nevznikol nárok na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. 3. Žalobca podal proti uvedenému oznámeniu (opatreniu) žalovaného zo dňa 17.07.2017 správnu žalobu
1 SSP, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie žiadosti žalobcu o vyplatenie úroku za oneskorené vyplatenie daňového preplatku správcom dane.
5 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný v odpovedi na žiadosť, pod č. 661/230/8390/11/Hla zo dňa 18.03.2011, uviedol, že zo strany správcu dane nedošlo v uvedenom prípade k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom spĺňajúcim zákonnú definíciu v § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a k nároku žalobcu na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
7 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. Prvé právoplatné rozhodnutie bolo vydané pred 01.01.2004, neexistuje druhé rozhodnutie, ktorým by bol rozdiel dane znížený a rozhodnutie o zastavení konania nie je možné považovať za rozhodnutie, ktorým by bola vyrubená daň znížená.
6 zákona č. 511/1992 Zb. - úroku z omeškania za obdobie od prvej žiadosti (zo dňa 16.02.2011) o vyplatenie až do skutočného vyplatenia, dňa 23.09.2015.
názoru krajského súdu bol jadrom sporu v tomto konaní výklad žiadosti žalobcu o vrátenie zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenie sankčného úroku v zmysle § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. zo dňa 16.02.2011 a žiadosti o vrátenie preplatku v zmysle § 79 zákona č. 563/2009 Z. z. zo dňa 24.08.2015 (doplnenej dňa 21.09.2015).
podaného daňového priznania na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 1998.
tvrdenia krajského súdu nárok na nadmerný odpočet vzniká ex lege, čo vyplýva z ust. § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
ktorého ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
ods. 1 alebo 2 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, vráti daňový úrad nadmerný odpočet v lehote 10 dní od skončenia kontroly.
názoru krajského súdu v predmetnom konaní zostáva naďalej spornou otázka, akého úroku sa žalobca domáha. Krajský súd mal za to, že žalovaný pochybil, keď sám, bez ozrejmenia o vyplatenie akého úroku sa žalobca domáha vychádzal z jeho žiadosti o vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenie sankčného úroku za celé obdobie neoprávnene zadržiavaných prostriedkov
5 zákona č. 511/1992 Zb. zo dňa 21.02.
ust. § 13 ods. 8 v spojení s ustanovením § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok") vyzvať žalobcu na odstránenie nedostatkov podania, aby bolo jednoznačne zrejmé, čoho sa žalobca domáhal žiadosťami zo dňa 16.02.2011, zo dňa 24.08.2015 (doplnenou dňa 21.09.2015) ako aj žiadosťou zo dňa 05.04.2017, či vyplatenia sankčného úroku
zákona č. 511/1992 Zb., alebo úroku
citovaného zákona a to v kontexte so znením ust. § 110c a § 110e zákona a po odstránení nedostatkov o tejto žiadosti rozhodnúť v súlade s vtedy pre danú skutočnosť platnými právnymi predpismi. 2. 13. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný („kasačný sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu
1 písm. g/ a navrhol, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.
ktorého „...zrušením rozhodnutia žalovaného V 256/6022/2003 Kum a vrátením veci na ďalšie konanie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5Sžf/2/2010 zo dňa 20.4.2010, ktorým bolo súčasne zrušené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Ružomberok zo dňa 16.4.2002, došlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, t.j.
podaného daňového priznania na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 1998.“ K tomuto záveru krajského súdu žalovaný uviedol, že takéto daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty u žalobcu neexistovalo a neexistuje, nakoľko v danom prípade išlo o daňovú kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby. Uvedené tvrdenie krajského súdu a aj ďalšie závery vychádzajúce z tohto tvrdenia vo vzťahu k prejednávanej veci považoval žalobca za fiktívne, nezrozumiteľné a zmätočné. Zmätočné je
názoru žalobcu taktiež konštatovanie krajského súdu v bode
2 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015, ak nemožno daňový preplatok použiť
odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na daňovú pohľadávku alebo nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Aj
zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom v roku 2010, (t.j . v čase vzniku daňového preplatku) mal správca dane vrátiť daňový preplatok len na žiadosť daňového subjektu a to do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Žalovaný podotkol, že vrátenie daňového preplatku bez žiadosti daňového subjektu upravoval zákon č. 511/1992 Zb. v znení účinnom do 31.12.2003 v § 63 ods. 6,
ktorého ak vznik preplatku zapríčiní správca dane, a ak ho nemožno použiť
odsekov 2 a 3, vráti preplatok bez žiadosti do 15 dní od jeho zistenia. Keďže k vzniku preplatku došlo dňom právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, t. j. dňom 05.05.2010, správca dane na žiadosť žalobcu zo dňa 24.08.2015, doplnenú dňa 21.09.2015, postupom
platnej právnej úpravy § 79 daňového poriadku vrátil žalobcovi daňový preplatok do 30 dní od podania žiadosti. Žalovaný tak s poukazom na ust. § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že žalovanému nevznikla povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku a ani povinnosť takýto úrok zaplatiť. 17. K tvrdeniu krajského súdu, že v predmetnom konaní zostáva naďalej spornou otázka, akého úroku sa žalobca domáha a došlo k pochybeniu správcu dane, keď z jeho strany nedošlo k ozrejmeniu o vyplatenie akého úroku sa žalobca svojou žiadosťou domáha, a preto samotný záver žalovaného nie je presvedčivý, žalovaný uviedol, že žalobca sa odvolával na dve žiadosti, ktoré však
názoru žalovaného nemožno zamieňať, nakoľko v každej žiadal o iné právne skutočnosti.
názoru žalovaného boli všetky žiadosti žalobcu jasne formulované a nemali nedostatky, ktoré by žalovaného viedli k tomu, aby musel byť žalobca vyzvaný na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., resp. § 13 ods. 8 daňového poriadku. Žiadosti žiadajúce úrok (sankčný, úrok, úrok z omeškania) boli formulované s uvedením §-vého ustanovenia zákona a boli podávané právnym zástupcom žalobcu. Pretože uvedené žiadosti boli zo strany žalovaného následne vybavené, nebol a nie je,
názoru žalovaného, dôvod na vyzývanie žalobcu na objasnenie ich obsahu, resp. odstránenie ich nedostatkov tak, ako bol zaviazaný napadnutým rozsudkom krajského súdu. 18. K žiadosti zo dňa 16.02.2011, ktorú uvádzal žalobca v podaní zo dňa 05.04.2017, žalovaný uviedol, že z nej jednoznačne vyplýva, že žalobca žiadal o vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenie sankčného úroku za celé obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov
5 zákona č. 511/1992 Zb. a nie o vrátenie daňového preplatku. Žalovaný dospel k záveru, že v uvedenom prípade nedošlo k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom spĺňajúcim zákonnú definíciu v § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a tiež k nároku žalobcu na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
7 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný vydal dodatočný platobný výmer v r. 2002, v ktorom stanovil zaplatiť žalobcovi rozdiel dane vo výške 206.320, € (6.215.600,- Sk) a ktorý bol zrušený Najvyšším súdom Slovenskej republiky až v r. 2010. Po doručení zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu správca dane zastavil konanie
1 písm. f/ zákona č. 511/1992 Zb. z dôvodu uplynutia lehoty na vyrubenie dane
Žalovaný mal za to, že v danom prípade z hľadiska definície neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. prvé právoplatné rozhodnutie bolo vydané pred 01.01.2004 a neexistuje druhé rozhodnutie, ktorým by bol rozdiel dane znížený, pričom rozhodnutie o zastavení daňového konania nie je možné považovať za rozhodnutie, ktorým by bola vyrubená daň znížená. Z uvedeného dôvodu žalovaný reagoval na žiadosť odpoveďou č. 661/230/8390/1l/Hla zo dňa 18.03.
1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23.
2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 24.
1 písm. c/ SSP, sa na účely tohto zákona rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 25.
1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
5 zákona č. 511/1992 Zb. V odpovedi pod č. 661/230/8390/11/Hla zo dňa 18.03.2011 správca dane žalobcovi oznámil, že zo strany správcu dane nedošlo k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom spĺňajúcim zákonnú definíciu v § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a tiež k nároku žalobcu na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
7 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb.
3 daňového poriadku za obdobie od prvého dňa kedy mal byť preplatok vrátený až do dňa pripísania na účet daňového subjektu. V odpovedi č. 102822430/2016 zo dňa 23.03.2016 správca dane uviedol, že preplatok bol vrátený v zákonnej lehote a preto s poukazom na zákonnú lehotu
2 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2015 žalobcovi nevznikol nárok na úrok z preplatku. Na základe podaného odvolania žalobcu žalovaný v oznámení č. 103454982/2016 zo dňa 07.07.2016 uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku, vzhľadom k tomu, že preplatok bol vrátený v zmysle § 79 ods. 2 daňového poriadku do 30 dní od podania žiadosti a že proti odpovedi na výzvu, ktorá nie je rozhodnutím, zákon neumožňuje podať odvolanie. 30. Dňa 05.04.2017 doručil splnomocnený zástupca žalobcu správcovi dane žiadosť o vyplatenie úroku
6 zákona č. 511/1992 Zb. - úroku z omeškania za obdobie od prvej žiadosti o vyplatenie až do skutočného vyplatenia dňa 23.09.2015. Žalovaný napadnutým oznámením č. 101570886/2017 zo dňa 17.07.2017 oznámil žalobcovi, že po preverení dodržania zákonných lehôt na vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby nedošlo k oneskorenému vráteniu preplatku. Nakoľko žiadosť o vrátenie daňového preplatku vo výške 50.615,- € bola správcovi dane doručená dňa 24.08.2015 (doplnená dňa 21.09.2015 na upravenú výšku preplatku vo výške 48.247,55 €), preplatok bol vrátený v zákonnej lehote
2 daňového poriadku v celej požadovanej výške dňa 23.09.2015, nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku. K žiadosti žalobcu zo dňa 16.02.2011, týkajúcej sa vrátenia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenia sankčného úroku
5 zákona č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že odpoveďou zo dňa 18.03.2011 žalobcovi oznámil, že k neoprávnene zdržiavaným prostriedkom spĺňajúcim definíciu v § 35b zákona č. 511/1992 Zb. nedošlo a nárok na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcovi nevznikol. 31. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti žalobcu bol rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/128/2017-47 zo dňa 13.06.2018, ktorým krajský súd
§ § 191 ods. 1 písm. c/, d/ a e/ SSP zrušil napadnuté opatrenie (oznámenie) žalovaného zo dňa 17.07.2017 ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci žalovaným a ako predčasné a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 32. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho a k nemu pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 33.
2 SSP, v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 34. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky 35. Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy 36. Námietku žalovaného, týkajúcu sa nezrozumiteľnosti a zmätočnosti záveru krajského súdu o vzniku nároku žalobcu na sankčný úrok
5 zákona č. 511/1992 Zb. vyhodnotil kasačný súd ako dôvodnú. Napriek tvrdeniu krajského súdu, že vo veci je sporné akého úroku sa žalobca žiadosťami zo dňa 16.02.2011, zo dňa 24.08.2015 (doplnenou dňa 21.09.2015) ako aj žiadosťou zo dňa 05.04.2017 domáhal, a táto skutočnosť bola i dôvodom zrušenia napadnutého opatrenia žalovaného, krajský súd sa v odôvodnení rozsudku zaoberal nárokom žalobcu na sankčný úrok
5 za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky
7 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. Krajský súd dospel k záveru, že žalobcovi nárok na sankčný úrok vznikol, pretože k vráteniu zadržiavanej sumy žalobcu došlo žalovaným reálne až 23.09.2015. Krajský súd uviedol, že zrušením rozhodnutia žalovaného č. V/256/6022/2003/Kum a vrátením veci žalovanému na ďalšie konanie rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. 5Sžf/2/2010 zo dňa 20.04.2010, ktorým bolo súčasne zrušené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Ružomberok zo dňa 16.04.2002 došlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, t. j.
podaného daňového priznania na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 1998.
názoru krajského súdu v prípade žalovaným zadržiavanej sumy žalobcu sa nejedná o daňový preplatok, ale o nadmerný odpočet, napriek tomu, že právny titul zakladajúci jeho vznik bol zrušený, teda ide o nárok vyplývajúci z ust. § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. 37. V tejto súvislosti považoval kasačný súd za nevyhnutné zdôrazniť, že v prejednávanej veci krajský súd vychádzal zo zrejmého omylu, keď nesprávne ustálil predmet konania a z tohto dôvodu sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia venoval právnemu posúdeniu vzniku nadmerného odpočtu DPH, čo malo v konečnom dôsledku za následok, že sa náležite nevysporiadal s námietkami žalobcu obsiahnutými v správnej žalobe a vo vyjadrení žalovaného k žalobe, týkajúcimi sa vzniku daňového preplatku a vyplatenia úroku
ustanovenia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., t.j. úroku za vrátenie daňového preplatku po lehote stanovenej zákonom č. 511/1992 Zb. 38.
názoru kasačného súdu uvedený postup kvalifikuje rozhodnutie krajského súdu ako nepreskúmateľné. Je totiž povinnosťou súdov vo svojom rozhodnutí uviesť dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili. Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je nepochybne požiadavka, aby sa príslušný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu.
ust. § 13 ods. 8 v spojení s ustanovením § 165b ods. 1 daňového poriadku vyzvať žalobcu na odstránenie nedostatkov podania, aby bolo jednoznačne zrejmé, čoho sa žalobca domáhal žiadosťami zo dňa 16.02.2011, zo dňa 24.08.2015 (doplnenou dňa 21.09.2015) a zo dňa 05.04.2017, či vyplatenia sankčného úroku
a nasl., alebo úroku
zákona č. 511/1992 Zb. Z predmetných žiadostí žalobcu,
názoru kasačného súdu, vyplýva, že žalobca uvedením konkrétnych zákonných ustanovení definoval, čoho sa podanou žiadosťou domáhal. Na uvedené žiadosti žalovaný reagoval (odpoveďou zo dňa 18.03.2011, oznámením zo dňa 26.10.2015 a oznámením zo dňa 17.07.2017), pričom obsah skorších odpovedí žalovaného a zákonnosť týchto opatrení žalobca nenamietal. K žalobnej námietke, týkajúcej sa obsahu odpovede žalovaného zo dňa 18.03.2011, v ktorej žalovaný nereagoval na žiadosť o vrátenie neoprávnene zadržiavaných prostriedkov (okrem iného aj preplatku na dani z príjmov právnickej osoby), ale oznámil žalobcovi, že nemá nárok na sankčný úrok
5 zákona č. 511/1992 Zb., kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že toto opatrenie žalovaného (odpoveď zo dňa 18.03.2011) nie je predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní. Preskúmania zákonnosti uvedeného opatrenia žalovaného sa žalobca nedomáhal v zákonom stanovenej lehote. 41. Krajský súd v konaní dospel k záveru, že spornou v danej veci je otázka, akého úroku sa žalobca domáhal a preto zaviazal správcu dane v ďalšom konaní postupom
ust. § 13 ods. 8 v spojení s ustanovením § 165b ods. 1 citovaného zákona vyzvať žalobcu na odstránenie nedostatkov podania, aby bolo jednoznačne zrejmé, čoho sa žalobca podanými žiadosťami domáhal, či vyplatenia sankčného úroku
zákona č. 511/1992 Zb., alebo úroku
§ 110c a § 110e citovaného zákona. 42. Z obsahu žiadosti zo dňa 05.04.2017 mal kasačný súd jednoznačne preukázané, že žiadosť žalobca jednoznačne formuloval ako žiadosť o vyplatenie úroku
ustanovenia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. od podania prvej žiadosti o vyplatenie daňového preplatku až do jeho skutočného vyplatenia. 43.
4 zákona č. 511/1992 Zb., ak nemožno preplatok použiť
odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok použije na úhradu inej dane alebo ho vráti, ak je väčší ako 3,31 €. Ak osobitný zákon neustanovuje inak, správca dane vráti preplatok do jedného mesiaca od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; preplatok na dani z príjmov za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania
osobitného zákona, 6ec) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku preplatku. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola podaná po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane (§ 45). Žiadosť o vrátenie preplatku alebo o jeho preúčtovanie nepodlieha správnym poplatkom. 44.
5 zákona č. 511/1992 Zb., ak nepožiada daňový subjekt, ktorého daňová povinnosť už úplne zanikla, o vrátenie daňového preplatku do troch rokov od konca roku, v ktorom nadobudol právoplatnosť posledný platobný výmer na daň, na ktorej je preplatok, nárok na vrátenie preplatku zaniká. 45.
6 zákona č. 511/1992 Zb., ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej v odseku 4, je povinný zaplatiť daňovému subjektu úrok vo výške trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma preplatku
tohto zákona vrátená, pričom úrok sa vypočíta zo sumy preplatku a počtu dní jeho zadržania. Ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú
odsekov 8 a
príslušných zákonných ustanovení. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 21/2015 zo dňa 20.01.2015). 47. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd rozsudok krajského súdu
1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude jasne definovať a ustáliť predmet konania, vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej žaloby a následne rozhodnúť, pričom krajský súd bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť. Kasačný súd zároveň zdôraznil, že krajský súd je viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). 5. 48.
3 SSP, ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.