zákona č. 328/1991 Zb. (t. j. na základe iných skutočností uvedených zákonom v zmysle § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), preto nemôže ísť o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Uvedený spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným 3/ považoval súd prvej inštancie za originárny, ktorý zároveň vylučuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne na určení neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy. O trovách konania rozhodol
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.").
Občianskeho zákonníka, iné dôvody jej neplatnosti neboli zistené a originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaným 3/ vylučuje aktívnu legitimáciu žalobkyne na určení jej neplatnosti. O trovách odvolacieho konania rozhodol
1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 1/ dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p.). Uviedol, že má subjektívne právo podať dovolanie proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pretože hrubo zasiahlo do jeho práv a poškodilo ho tým, že jeho spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnostiam bol nezákonne vedeným konkurzným konaním a absolútne neplatným právnym úkonom prevedený do vlastníctva žalovaného 3/ a následne do vlastníctva ďalšej osoby. Žalovaný 2/ ako osoba neoprávnená zastupovať dovolateľa v konkurznom konaní počas pozastavenia jeho činnosti previedol jeho spoluvlastnícky podiel špekulatívnym spôsobom za obzvlášť nízku sumu, čím ukrátil konkurznú podstatu.
jeho názoru rozhodnutia súdov oboch nižších inštancií neobsahujú žiadne zhodnotenie skutkového stavu, právne posúdenie veci ani vysvetlenie zásadných dôvodov potrebných pre rozhodnutie, ich odôvodnenia sú nedostatočné, nezrozumiteľné, súdy sa v nich nevysporiadali so všetkými v konaní namietanými dôvodmi neplatnosti kúpnej zmluvy (predovšetkým namietanou relatívnou neplatnosťou zmluvy) a odvolacími dôvodmi a v dôsledku toho sú nepreskúmateľné. Ďalej namietal, že súdy nesprávne právne posúdili aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v konaní. Mal za to, že ak v konaní bol preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, aktívna vecná legitimácia už nemala byť zo strany súdu skúmaná a pokiaľ súdy oboch nižších inštancií len pre jej nedostatok žalobu zamietli, odňali účastníkom možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti (k otázke vecnej legitimácie) tiež namietal, že odvolací súd sa v napadnutom rozsudku bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia odklonil od svojho skôr prijatého záveru vyjadreného v jeho predchádzajúcom zrušujúcom uznesení, čo má za následok, že jeho rozhodnutie je prekvapivé a arbitrárne. Napokon súdu prvej inštancie vytýkal, že ak odmietol preskúmavať postup konkurzného súdu len preto, že by preskúmaval postup inak svojho nadriadeného súdu, nielenže odopiera spravodlivosť, ale rozhoduje zaujato. Z týchto dôvodov mal za to, že súdne rozhodnutia nie sú výsledkom náležite zisteného skutkového stavu, nedávajú odpovede na všetky sporné otázky a bola nimi porušená dispozičná zásada civilného procesu, pokiaľ súdy aktívne vyhľadávali a vykonávali účastníkmi nenavrhnuté dôkazy a ak si súdy osvojili odlišný právny názor aj na skutočnosti, ktoré neboli v konaní sporné a vysporiadali sa s nimi v rozpore s tým, na čom zhodne trvali účastníci. Navrhol, aby dovolací súd rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním tiež žalobkyňa. Jeho prípustnosť vyvodzovala z toho, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 420 písm. e/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov - ďalej len „C.s.p."), súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.), rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, pretože záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená (§ 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p.).
jej názoru súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. e/ C.s.p., pokiaľ sudkyňa okresného súdu odmietla preskúmať postup iného súdu len preto, že by preskúmavala postup inak svojho nadriadeného súdu - krajského súdu, ktorý je v konkurznom konaní súdom prvej inštancie, čím nielen odoprela spravodlivosť, ale rozhodla zaujato. Súdom oboch nižších inštancií vytýkala, že odôvodnenia ich rozhodnutí nezodpovedajú zákonným kritériám, neobsahujú vysvetlenie zásadných dôvodov potrebných pre rozhodnutie, súdy sa v nich nevysporiadali so všetkými namietanými dôvodmi neplatnosti a všetkými odvolacími dôvodmi, bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia sa odklonili od právneho názoru vysloveného v skoršom zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu v tejto veci a ich rozhodnutia nie sú výsledkom náležite zisteného skutkové stavu, pretože si osvojili odlišný názor na skutočnosti, ktoré neboli v konaní sporné, nezaoberali sa ňou predloženými dôkazmi, zamietli vykonanie ďalších dôkazov ktoré navrhla a svoje rozhodnutia založili na dôkaze, ktorý nebol získaný zákonným spôsobom. Dovolateľka obom súdom nižších inštancií vytýkala, že ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci.
jej názoru kúpna zmluva z
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p., ktorý nadobudol účinnosť
ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a podmienky prípustnosti podaného dovolania posudzoval v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016. 12.
právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (por. § 236 ods. 1 O.s.p.). 13.
1 prvej vety O.s.p. účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. 14. Aby dovolanie vyvolalo zamýšľané právne účinky, t. j. aby na jeho základe vznikli procesné vzťahy vyplývajúce z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a dovolací súd mohol uskutočniť meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a dovolanie vecne prejednať, musia byť splnené všetky podmienky jeho prípustnosti tak z objektívneho, ako aj zo subjektívneho hľadiska. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - teda či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie
Občianskeho súdneho poriadku prípustné, či bolo podané v zákonom stanovenej lehote a či spĺňa zákonom vyžadované náležitosti vrátane osobitnej podmienky povinného právneho zastúpenia advokátom v dovolacom konaní (§ 236 až § 241 O.s.p.). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto dovolanie podáva - teda či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje domáhať sa dovolacieho prieskumu (§ 240 ods. 1 prvá veta O.s.p.). Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ, či napadnuté rozhodnutie má negatívny dopad na dovolateľa a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery a či prípadným zrušením rozhodnutia sa dosiahne náprava dôsledkov, ktoré vyvolalo. Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti dovolania vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti dovolania. 15. I keď ustanovenie § 240 ods. 1 prvá veta O.s.p. právo podať dovolanie zveruje účastníkovi konania, ktorým
(teraz obdobne § 60 C.s.p.) je navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje, konštantná rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 40/1993 a R 50/1999) ustálila, že z účelu dovolania ako opravného prostriedku vyplýva, že nie každému účastníkovi prislúcha právo podať dovolanie. Ak je úlohou civilného súdneho konania ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov-jednotlivcov (§ 1 O.s.p., teraz por. čl. 2 ods. 1 C.s.p.), nemôže opravný prostriedok podať osoba, ktorej práva nie sú narúšané. Z uvedeného teda vyplýva, že právo (účinne) podať dovolanie nie je dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol negatívne dotknutý na svojich právach, pretože nie je splnená podmienka subjektívnej prípustnosti takéhoto dovolania.
procesného výsledku (zamietnutia žaloby žalobkyne) plný úspech vo veci (t. j. procesný úspech v plnom rozsahu), preto nie je účastníkom konania (stranou sporu) subjektívne oprávneným na podanie dovolania proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Z tohto dôvodu dovolací súd dovolanie žalovaného 1/ ako dovolanie podané neoprávnenou osobou odmietol (§ 447 písm. b/ C.s.p.).
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 22.
1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 23. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 C.s.p.). 24. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). 25. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (por. § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu
f/ C.s.p., je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 resp. § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 26. V danom prípade žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. e/ a f/ C.s.p. a zároveň z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. 27.
e/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd. 28. Pokiaľ dovolateľka namieta, že v prvoinštančnom konaní rozhodovala vylúčená sudkyňa, pretože rozhodla zaujato, ak v prejednávanej veci odmietla preskúmať postup konkurzného súdu, ktorý je inak jej nadriadeným súdom a v tomto dôsledku žalobu zamietla, dovolací súd uvádza, že táto jej námietka je zjavne nenáležitá, pretože nemá základ v ustanovení § 49 C.s.p.
(predtým § 14 O.s.p.) k vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania sporu môže dôjsť len vtedy, a/ keď ich pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať, alebo b/ ak sudca prejednával a rozhodoval ten istý spor na súde inej inštancie. Dovolateľka námietku
e/ C.s.p. však spája s postupom a rozhodovaním sudcu v konaní a s jeho právnym názorom na prejednávanú vec. V postupe sudcu pri prejednávaní konkrétnej veci a v jeho rozhodnutí o predmete sporu sa prejavuje samotný výkon súdnictva, z povahy ktorého vyplýva, že sám osebe nemôže zakladať zaujatosť sudcu. Dovolateľkou namietané skutočnosti v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku (a rovnako aj predošlej procesnej úpravy) nie sú spôsobilé privodiť vylúčenie sudcu z konania pre jeho zaujatosť (v zmysle § 53 ods. 3 C.s.p. a predtým § 15a ods. 5 O.s.p. súd na takúto námietku neprihliada) a v tomto dôsledku nie sú ani spôsobilé založiť prípustnosť dovolania
e/ C.s.p. (predtým § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), pretože základom pre vylúčenie sudcu a zároveň základom vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. e/ C.s.p. môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie to, že strana sa nestotožňuje s postupom sudcu v konaní, s jeho právnym názorom a jeho rozhodovaním. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolateľka neopodstatnene namieta, že v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 420 písm. e/ C.s.p.). 29.
f/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup" súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od
ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.", zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku." Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl" (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré jasne a stručne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). 37.
názoru dovolacieho súdu potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p. (teraz § 393 ods. 2 C.s.p.) z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. V danom prípade treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Preto pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, a teda z akého skutkového stavu veci vychádzal, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil (jeho vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 219 ods. 2 O.s.p.), stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií je zrejmé, že súdy po zistení, že kúpna zmluva, určenia neplatnosti ktorej sa žalobkyňa domáha, bola uzavretá v rámci speňaženia konkurznej podstaty v konkurznom konaní, a to na základe opatrenia príslušného konkurzného súdu a pod jeho dohľadom, dospeli k záveru, že pokiaľ bolo konkurzné konanie právoplatne skončené, už sa nemožno v inom (samostatnom) konaní účinne domáhať určenia jej neplatnosti (t. j. absolútnej aj relatívnej), vyčleniť ju spod konkurzného konania, ktorého je v spojení s ostatnými rozhodnutiami konkurzného neoddeliteľnou súčasťou, a mimo rámca inštančného postupu preskúmavať postup a právoplatné rozhodnutia konkurzného súdu. Súdy ďalej uviedli, že pokiaľ uvedená kúpna zmluva bola uzavretá v rámci speňaženia konkurznej podstaty na základe rozhodnutia konkurzného súdu, nemôže ísť o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný 3/ na jej základe nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam a žalobkyni na požadovanom určení jej absolútnej neplatnosti chýba aktívna vecná legitimácia. Z týchto dôvodov bolo
názoru súdov potrebné žalobu zamietnuť.
názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Odvolací súd aplikáciou § 219 ods. 2 O.s.p. (teraz § 387 ods. 2 C.s.p.) vyjadruje nielen svoj záver, že napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie považuje za vecne správne, ale zároveň (i keď bez výslovného vyjadrenia) aj záver, že námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd môže
tohto ustanovenia postupovať, ak sú splnené dve podmienky: a/ výrok odvolaním napadnutého rozhodnutia je vecne správny, b/ odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ odvolací súd dospeje k záveru, že tieto podmienky sú splnené, má aplikácia § 219 ods. 2 O.s.p. oporu v zákone a nemôže byť spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. 40. Pokiaľ dovolateľka namieta, že jediný odsek napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, v ktorom sa krajský súd snažil zhrnúť svoje vlastné právne závery (str. 7 rozsudku), je nespisovný, gramaticky nesprávny a nezrozumiteľný, dovolací súd považuje za potrebné osobitne poznamenať, že inštančne nadriadený súd má právo v rámci opravného konania zhodnotiť kvalitu napadnutého rozhodnutia a dostatočnosť jeho odôvodnenia. Záver, či odôvodnenie rozhodnutia poskytuje dostatočný podklad pre jeho preskúmanie, však závisí výlučne od zistenia inštančne nadriadeného súdu, a nie od subjektívneho tvrdenia (názoru) strany sporu. V danom prípade predposledný odsek odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je síce z hľadiska štylistickej stavby súvetí nekoherentný, avšak len jazyková a štylistická kvalita odôvodnenia rozhodnutia (resp. jeho časti) bez ďalšieho nemôže založiť prípustnosť dovolania. Rozhodujúcim je obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého v danej veci vyplýva, že v ňom odvolací súd len opakuje skutkové zistenia a právne závery súdu prvej inštancie. Dovolací súd opätovne pripomína, že ak odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvej inštancie a v celom rozsahu sa stotožní s jeho odôvodnením, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je zahrnuté aj v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu a tvorí s ním kompletizujúcu jednotu; v tomto prípade stačí, ak sa odvolací súd obmedzí len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého prvoinštančného rozhodnutia, tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces a zároveň procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľky.
f/ C.s.p., lebo týmto postupom súd neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže ale najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať" aktivitu dovolateľa, z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 C.s.p. 55. Vychádzajúc z vyššie uvedenej ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je teda povinnosťou dovolateľa pri vymedzení dovolacieho dôvodu v prípade dovolania prípustného
1 C.s.p. výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako
jeho názoru mal odvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť, a zároveň ak má byť dovolanie prípustné
1 písm. a/ C.s.p., musí dovolateľ špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu s uvedením konkrétnych rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorej sa mal
jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R 83/2018). Iba ak sú všetky uvedené kumulatívne podmienky splnené, môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu, v opačnom prípade dovolací súd dovolanie odmietne
f/ C.s.p. 56. V danom prípade dovolateľka zastáva názor, že bolo porušené jej zákonné predkupné právo v zmysle § 140 Občianskeho zákonníka tým, že počas celého konkurzného konania jej nebola riadne doručená výzva na jeho uplatnenie, samotná ponuka na jeho využitie obsahovala inú (vyššiu) cenu predaja, za akú boli predmetné nehnuteľnosti skutočne predané, a napokon v treťom a štvrtom kole speňažovania predmetných nehnuteľností jej výzva na uplatnenie predkupného práva nebola zasielaná vôbec. Odvolaciemu súdu vytýkala, že v tejto otázke sa odklonil od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo veciach doručovania, konkrétne od rozhodnutí najvyššieho súdu R 19/1968, R V/1968 a 6 Cdo 81/2010, pretože výzva s ponukou na uplatnenie predkupného práva bola doručovaná na adresu, na ktorej sa v tom čase nezdržiavala a prevzal ju jej manžel (žalovaný 1/ - úpadca v konkurznom konaní), a teda nemohlo dôjsť k jej účinnému doručeniu. Dovolateľka uvádza, že pri posúdení tejto otázky sa odvolací súd odklonil od rozhodnutia R 19/1968, v zmysle ktorého „doručenie do rúk inej osoby než účastníka konania nemôže mať účinky riadneho doručenia", a rozhodnutia R V/1968,
ktorého „písomnosť určenú dvom účastníkom, ktorí sú manželmi, nemožno doručiť spoločnou poštovou zásielkou na spoločnú doručenku. Doručenie je v takom prípade účinné len u manžela, ktorý poštovú zásielku prevzal a jej prevzatie potvrdil svojím podpisom na doručenku.". V dovolacom konaní bolo predovšetkým potrebné posúdiť, či sa táto argumentácia žalobkyne týka skutkovej alebo právnej otázky. 57. Riešenie skutkovej otázky je v civilnom súdnom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania; pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení procesných strán. Na rozdiel od toho riešenie právnej otázky prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, jej obsahu, zmyslu a účelu, normu interpretuje a zo svojich skutkových zistení (to znamená po vyriešení skutkových otázok a na ich podklade) prijíma právne závery o (ne)existencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad. Pokiaľ v dovolaní vymedzená otázka - ktorú má
dovolateľa posudzovať vo svojom rozhodnutí dovolací súd - nie je právnou otázkou, ale predstavuje skutkovú otázku, nie je splnená zákonná podmienka prípustnosti dovolania uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 C.s.p. a takúto otázku nie je dovolací súd oprávnený vo svojom rozhodnutí riešiť. 58. V danom prípade dovolateľka napáda správnosť skutkového záveru odvolacieho súdu (premisy), že ponuka na využitie predkupného práva jej bola riadne oznámená. Pre záver o tom, že bolo zákonné predkupné právo (oprávneného) spoluvlastníka k spoluvlastníckemu podielu druhého (povinného) spoluvlastníka rešpektované, musia byť splnené viaceré podmienky a jednou z nich je povinnosť povinného spoluvlastníka riadne oznámiť ponuku na využitie predkupného práva oprávnenému spoluvlastníkovi. Skutočnosť, či v predmetnom (konkrétnom) prípade dovolateľke ako oprávnenej zo zákonného predkupného práva bola alebo nebola účinne doručená ponuka na využitie predkupného práva spôsobom, akým uvádza, má skutkovú, a nie právnu povahu. Je skutkovým zistením, na základe ktorého (v spojení s ďalšími relevantnými skutkovými zisteniami) súd učiní záver, či bolo alebo nebolo jej patriace zákonné predkupné právo rešpektované a následne právny záver, či právny úkon, predmetom ktorého bolo scudzenie nehnuteľností, ku ktorým sa jej zákonné predkupné právo viaže, je úkonom platným alebo nie. Z uvedených dôvodov dovolateľkou vymedzená otázka - či jej bola ponuka na využitie zákonného predkupného práva riadne a účinne oznámená (doručená), pokiaľ jej bola doručovaná na adresu, na ktorej sa v tom čase nezdržiavala, a pokiaľ ju prevzal jej manžel, ktorý je zároveň osobou povinnou z predkupného práva - nespĺňa kritérium právnej otázky zameranej na interpretáciu konkrétneho právneho predpisu (resp. jeho konkrétneho ustanovenia), ale predstavuje otázku, ktorá sa týka skutkových záverov súdov nižších inštancií a vlastného chápania skutkových zistení dovolateľkou. Dovolací súd so zreteľom na ustanovenie § 442 C.s.p. nemôže pri posudzovaní prípustnosti dovolania
1 C.s.p. hodnotiť správnosť skutkových zistení odvolacieho súdu, spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov alebo výsledok ich hodnotenia premietajúci sa do skutkových zistení odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že vymedzená otázka predstavuje skutkovú (a nie právnu) otázku, ktorá nemôže byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. a nemôže viesť k založeniu prípustnosti dovolania žalobkyne v zmysle tohto ustanovenia v rozhodovanej veci. 59. Žalobkyňa ďalej s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu R 15/2005, R 7/2016 a 5 Obo 35/2012 namietala, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.) aj v prípade posúdenia existencie nedostatku jej aktívnej vecnej legitimácie na požadovanom určení.
jej názoru „aktívna legitimácia a naliehavý právny záujem pri určovacej žalobe splývajú a pri preukázaní naliehavého záujmu nemožno žalobu zamietnuť pre nedostatok aktívnej legitimácie". S odkazom na rozhodnutie R 15/2005 uviedla, že: „V tejto súvislosti dovolací súd poznamenáva, že pre určovaciu žalobu nie je určujúca hmotnoprávna legitimácia účastníkov, ale existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení." Z rozhodnutia R 7/2016 citovala, že podielový spoluvlastník ako nositeľ predkupného práva má „(...) aj oprávnenie domáhať sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy. Nesprávny je preto záver odvolacieho súdu o nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne v danej veci.". Napokon poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 35/2012,
ktorého „na určení relatívnej neplatnosti takto uzavretej kúpnej zmluvy je preto daný naliehavý právny záujem, lebo v prípade úspešnosti žalobca by mal možnosť uplatniť si zákonné predkupné právo na spoluvlastnícky podiel úpadcu". 60. So zreteľom na vyššie definované kritériá právnej otázky, ktorú má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., žalobkyňou namietané nesprávne právne posúdenie veci tak, ako ho formulovala, nebolo spôsobilé založiť prípustnosť jej dovolania
tohto ustanovenia, a to z dôvodu poukazu na odklon od ňou uvádzaných rozhodnutí dovolacieho súdu. Pokiaľ sa dovolateľka domnievala, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu a poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu R 15/2005 a R 7/2016, aby doložila odklon odvolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. pri posudzovaní otázky, či možno osobitne skúmať vecnú legitimáciu strany a určovaciu žalobu pre jej nedostatok zamietnuť, ak bol preukázaný jej naliehavý právny záujem na požadovanom určení, dovolací súd uvádza, že uvedené rozhodnutia nie sú vo vzťahu k ňou nastolenému právnemu posúdeniu priliehavé pre odlišnosť nielen skutkových okolností, ale predovšetkým právnych otázok v nich riešených. Dovolací súd v tejto súvislosti osobitne dáva dovolateľke do pozornosti, že pokiaľ mieni odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu uplatniť ako dovolací dôvod, nepostačuje, aby účelovo vybrala z kontextu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu jednu vetu bez ohľadu na celé jeho odôvodnenie, ale je nevyhnutné, aby sa oboznámila s predmetným rozhodnutím ako celkom. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 105/2003, publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 15/2005, sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či je daná prekážka veci rozsúdenej (§ 159 ods. 3 O.s.p.) v prípade, že predchádzajúcim rozsudkom bola určujúca žaloba zamietnutá bez toho, aby súd záväzne posúdil existenciu právneho vzťahu medzi účastníkmi konania a v prípade, že predchádzajúcim rozsudkom bola určovacia žaloba zamietnutá iba z dôvodu, že žalobcovia sa pôvodnou žalobou domáhali určenia spoluvlastníckeho práva k nehnuteľnosti v iných podieloch, než ktoré im v skutočnosti patria. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 239/2012, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 7/2016, rieši právnu otázku, či osoba (nadobúdateľ), ktorá nadobudla spoluvlastnícky podiel od podielového spoluvlastníka (prevodcu) po tom, ako bolo jeho (prevodcovo) predkupné právo porušené, je aktívne vecne legitimovaná domáhať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu porušujúceho predkupné právo aj napriek tomu, že prevodca v čase, keď bol ešte podielovým spoluvlastníkom, svoje oprávnenie vyplývajúce z porušenia predkupného práva neuplatnil. Z odôvodnenia týchto rozhodnutí nevyplýva, že by sa v nich dovolací súd zaoberal tým, či pri určovacej žalobe vecná legitimácia a naliehavý právny záujem splývajú, a či, ak by bol preukázaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, už nemožno osobitne skúmať vecnú legitimáciu procesných strán. 61. Založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. nebola spôsobilá ani námietka dovolateľky o rozpore napadnutého rozsudku odvolacieho súdu s právnymi závermi vyslovenými v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 35/2012, pretože v tomto prípade dovol
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.