ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania postupu a rozhodnutia žalovaného č. UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009 zo dňa
1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z.z. rozhodnutím zo dňa 24.9.2008, s tým, že rozklad nemá odkladný účinok. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.1.2009. V čase vydania napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu boli aj
krajského súdu splnené všetky podmienky pre vydanie rozhodnutia o vyhostení a zákaze vstupu žalobcu na územie SR. Krajský súd poukázal na to, že zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 58 uvádza všetky prekážky, pre ktoré nemožno cudzinca administratívne vyhostiť. Medzi týmito prekážkami sa nenachádza prekážka existencie vedenia trestného konania voči cudzincovi. Preto napriek tomu, že správne orgány mali vedomosť o začatí trestného stíhania voči žalovanému, nepostupovali v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov, ani v rozpore s iným zákonom, keď potom, ako bol žalobca prepustený zo zadržania dňa 13.3.2009 a nevzatý spolu s ďalšími obvinenými do väzby sudcom na prípravné konanie OS Banská Bystrica rozhodnutím č. OTp 56/2009 zo dňa 13.3.2009 a 14.3.2009, vydal predmetné rozhodnutie o vyhostení a zákaze vstupu na územie SR. Žalobcovi bol pre prípad ochrany práv obvineného v trestnom konaní ustanovený obhajca, a preto
krajského súdu nie je predpoklad na to, aby bolo porušené právo žalobcu na obhajobu v trestnom konaní. Ako vyplýva z obsahu správneho, spisu žalobca prevzal prvostupňové rozhodnutie zo dňa 1Sža/42/2010 3 14.3.2009 a toho istého dňa bol ďalším rozhodnutím zaistený
a/ zákona o pobyte cudzincov a umiestnený do ÚPZ pre cudzincov v Medveďove. Aj v tomto prípade
krajského súdu postupoval žalovaný v súlade so zákonom, a to aj v súlade s § 57 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov,
ktorého takéto rozhodnutie nemá odkladný účinok. K tvrdeniu žalobcu, že jeho prítomnosť na trestnom konaní je vo verejnom záujme, krajský súd poukázal na ust. § 61 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov,
ktorého cudzincovi, ktorý bol administratívne vyhostený, môže MV povoliť vstup, ak jeho pobyt je v záujme SR a vec nemožno vybaviť v zahraničí. V zmysle tohto ustanovenia bolo
krajského súdu možné aj potom, ako bolo vydané rozhodnutie o vyhostení, v prípade dôležitého záujmu žalobcovi mimoriadne povoliť vstup. Žalobca totiž nebol ihneď po vydaní rozhodnutia aj reálne vyhostený, ale po zaistení bol umiestený do ÚPZ pre cudzincov v Medveďove. Neskôr potom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 2Tpo 18/09 zo dňa 19.3.2009 zrušil rozhodnutie OS zo dňa 13.3.2009 a zobral žalobcu spolu s ďalšími obvinenými do väzby, bol žalobca odovzdaný do Ústavu na výkon väzby v Banskej Bystrici dňa 23.3.2009. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, v ktorom navrhol rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu navrhol zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Krajskému súd vytýkal, že z jeho rozhodnutia nie je zrejmé vysvetlenie, akým spôsobom rozhodnutie správneho orgánu o vyhostení chráni záujem štátu a spoločnosti, ale aj záujem fyzickej osoby chránený trestným poriadkom (ďalej v texte len „TP“) a ústavou. Zdôraznil, že výsledkom týchto rozhodnutí so sledovaním protichodných záujmov – na jednej strane prítomnosti obvineného pre účely trestného konania a na druhej strane vyhostenie cudzinca zo Slovenskej republiky počas trestného konania - je to, že účastník konania ich nemôže vykonať bez toho, aby vzal na seba zodpovednosť za porušenie jedného z týchto verejných záujmov. Dodal, že nevie, ako sa má
týchto rozhodnutí správať, či má opustiť Slovenskú republiku do 10 dní po doručení rozhodnutia o vyhostení a riskovať tým zatykač na svoju osobu
TP, alebo má ostať na území Slovenskej republiky, poskytnúť súčinnosť trestným orgánom a teda nerešpektovať rozhodnutie o vyhostení a zákaze vstupu 1Sža/42/2010 4 a zároveň tým riskovať trestné stíhanie pre marenie výkonu úradného rozhodnutia v dôsledku neopustenia územia Slovenskej republiky v danej lehote. Ďalej popísal postup žalovaného ako aj orgánov činných v trestnom konaní a namietal, že konanie orgánov (trestných aj správnych) považuje za šikanózne a dochádza pri ňom k manipulovaniu dôvodov,
ktorých je pozbavený osobnej slobody na základe protichodných účelov deklarovaných v rozhodnutiach. Za iracionálnu a priamo v rozpore so zásadami trestného konania považuje úvahu správneho orgánu o jeho vyhostení počas trestného stíhania. Dodal, že realizovaním rozhodnutia o vyhostení by nedošlo len k zmareniu účelu trestného konania, ale eventuálne aj k mareniu výkonu spravodlivosti a uplatňovania jeho práva na obhajobu v trestnom konaní a jeho práva na to, aby trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 264c ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 8. júna 2010 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). Odvolací súd zo spisu krajského súdu ako aj z administratívneho spisu žalovaného zistil, že Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Banskej Bystrici rozhodnutím č. p. UHCP-13-4/RCP-BB-CP-AV-2009 zo dňa 14.3.2009 administratívne vyhostilo žalobcu z územia Slovenskej republiky a zakázalo mu vstup na územie Slovenskej republiky do 14.3.2014 z dôvodu
1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, pretože žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene a nebola zistená žiadna prekážka pre jeho administratívne vyhostenie. Toho istého dňa bol žalobca rozhodnutím č. p. UHCP-13-5/RCP-BB-AV-2009 zaistený a umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. 1Sža/42/2010 5 Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. p. UHCP-40-3/RCP-BB-SK-2009 zo dňa 13.5.2009 prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu potvrdil, pretože dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán postupoval pri vydávaní napadnutého rozhodnutia plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, nakoľko napadnuté rozhodnutie vydal v zmysle § 57 ods. 1 písm. c/bod 1, pričom možno konštatovať, že sa na žalobcu nevzťahovali, ani nevzťahujú žiadne zo zákonných prekážok administratívneho vyhostenia, ktoré sú striktne uvedené v § 58 zákona o pobyte cudzincov. Z obsahu administratívneho spisu bolo ďalej zistené, že žalobca bol dňa 29.5.2009 prepustený na slobodu z ústavu na výkon väzby, kde bol umiestnený v období od 23.3.2009 do 25.9.2009 na základe uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici evidovaného pod č. 2Tpo 18/09. Pri prepúšťaní na slobodu bol pred ústavom kontrolovaný na oprávnenosť pobytu, plnenie podmienok pobytu a dodržiavanie povinností cudzinca. Na požiadanie príslušníkov polície nevedel preukázať totožnosť a oprávnenosť pobytu predložením cestovného dokladu alebo dokladu o pobyte. Po predvedení na Oddelenie cudzineckej polície PZ v Banskej Bystrici podal do zápisnice vysvetlenie, v ktorom uviedol, že je občanom Indickej republiky, nemá cestovný doklad s vízom na území SR, resp. iný doklad, ktorý by ho oprávňoval na pobyt na území SR a že je dôvodné opätovne ho zaistiť, pretože 14.3.2009 bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky. Z toho dôvodu vydalo Oddelenie cudzineckej polície PZ v Banskej Bystrici dňa 29.5.2009 rozhodnutie č. UHCP-13-30/RCP-BB-CP-BB-AV-2009 o zaistení žalobcu
1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov na čas
3 tohto zákona a o umiestnení žalobcu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove.
OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ods. 1). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ods. 2). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy 1Sža/42/2010 6 alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (ods. 3). V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky do 14.3.2014
1 písm. c/ bod zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové správne rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.
1 písm. c/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí zákaz vstupu do piatich rokov, najmenej však na jeden rok, ak bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdržiava na území Slovenskej republiky.
10 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar nemôže administratívne vyhostiť
6.
zákona o pobyte cudzincov cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený (ods. 1). Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2). Osobu bez štátnej príslušnosti, ktorá má povolený trvalý pobyt, možno administratívne vyhostiť iba v prípade, ak svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok a nevzťahujú sa na ňu prekážky administratívneho vyhostenia
odsekov 1 a 2 (ods. 3). Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 57 taxatívne vymedzuje prípady, kedy príslušný policajný útvar administratívne vyhostí cudzinca a určí mu zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky. Jedným z týchto dôvodov je aj skutočnosť, že cudzinec bez oprávnenia vstúpi na územie Slovenskej republiky alebo sa bez oprávnenia zdržiava na území Slovenskej republiky. V prípade žalobcu bolo bez všetkých pochybností náležite preukázané, že na území Slovenskej republiky sa zdržiaval bez potrebného oprávnenia a túto skutočnosť nijakým spôsobom nespochybňoval ani sám žalobca. Namietané rozhodnutie a postup žalovaného preto bolo v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a to aj s poukazom na neexistenciu prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, ktoré sú v zákone o pobyte cudzincov taxatívne vymedzené. Treba zdôrazniť, že vo veciach pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky postupujú príslušné správne orgány výslovne
ustanovení zákona o pobyte 1Sža/42/2010 8 cudzincov a preto ani odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietky žalobcu týkajúce sa „protichodnosti“ preskúmavaných správnych rozhodnutí a účelu trestného konania vedeného proti žalobcovi, rovnako neskúmal opodstatnenosť námietky žalobcu o možnom zmarení účelu trestného konania, výkonu spravodlivosti, jeho práva na obhajobu v trestnom konaní či jeho práva na to, aby trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Súdy sa v správnom súdnictve obmedzujú na preskúmanie zákonnosti a správnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu, teda toho, či príslušné správne orgány pri vydávaní rozhodnutia postupovali v súlade s právnymi predpismi a či ich postup a rozhodnutia netrpia vadami, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť správneho rozhodnutia. Z uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie žalovaného o administratívnom vyhostení žalobcu z dôvodu
1 písm. c/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak žalobu z tohto dôvodu
1 OSP zamietol. Odvolací súd sa s právnym záverom uvedeným v rozsudku krajského súdu stotožnil (§ 219 ods. 2 OSP), námietkam žalobcu nevyhovel a napadnutý rozsudok
1 OSP ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, trovy odvolacieho konania nepriznal. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný. V Bratislave 8. júna 2010 JUDr. Igor Belko, v. r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.