1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1061292/2015 zo dňa 01. júla 2015, ktorým žalovaný
4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 563/2009 Z. z.“ alebo „daňový poriadok“) potvrdil prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Košice /správca dane/ č. 30900/2015 zo dňa 11. marca 2015, ktorým
5 zákona č. 563/2009 Z. z. bol žalobcovi - platiteľovi dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vyrubený rozdiel DPH v sume 140 149,12 eur za zdaňovacie obdobie november
zák. č. 222/2004 Z. . o DPH v znení neskorších predpisov za mesiac november 2013 s dátumom jej začatia
dodacích listov teda nebol v súlade s vystavenými dodávateľskými faktúrami. Spoločnosť TECHNOLOGY SOLUTIONS, s.r.o., Nová Bošáca bola nekontaktná, posledné známe bydlisko konateľa spoločnosti bol Útulok pre občanov bez prístrešia v Novom Meste nad Váhom. Konateľ tejto spoločnosti prehlásil, že nevykonával žiadnu činnosť v mene a na účet spoločnosti TECHNOLOGY SOLUTIONS, s.r.o., za rok 2013, táto skutočnosť bola potvrdená aj
daňových priznaní spoločnosti za rok
vyjadrenia konateľa dovezený na B. a prevzatie potvrdil poľským šoférom osobne konateľ. V čase zisťovania sa na sklade nachádzalo asi 200 l oleja a 0 kg cukru. Z odpovede na dožiadanie správcu dane Daňového úradu Trenčín zo dňa
5 zákona o DPH. Krajský súd v Košiciach ďalej vo svojom odôvodnení uviedol, že spoločnosť ZR COMPANY, s.r.o., Nové Mesto nad Váhom na adrese uvedenej ako sídlo nesídli, ako to vyplývalo z úradného záznamu zo dňa
jednotlivých faktúr, pričom z tohto záznamu vyplývalo, ktoré z predmetných vozidiel, registrovaných v elektronickom mýtnom systému sa v konkrétnych dňoch požadovaného obdobia vo vymedzených úsekoch cesty pohybovalo. Týmto dokladom nebolo preukázané, žeby nákladné motorové vozidlá, ktoré boli uvedené v jednotlivých faktúrach sa pohybovali v úsekoch komunikácie, ktorá viedla k miestu dodania tovaru. V písomnom vyjadrení žalobcu zo dňa 16.12.2014 a 17.02.2015 žalobca uviedol skutočnosti tak, ako boli premietnuté v odôvodnení napadnutých rozhodnutí i jeho žalobe. Súčasťou administratívneho spisu ako uviedol krajský súd sú aj predmetné faktúry a ďalšie listinné dôkazy predložené daňovým subjektom. Dňa
názoru krajského súdu správne orgány dostatočne zistili skutkový stav a z neho vyvodili aj správny právny záver, s ktorým sa krajský súd stotožnil. Z vykonaného dokazovania vyplývalo
krajského súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, žeby k predmetným zdaniteľným plneniam, ktoré deklaroval predloženými účtovnými dokladmi, a na základe ktorého si uplatnil nárok na nadmerný odpočet DPH za uvedené zdaňovacie obdobie v skutočnosti došlo. K námietkam žalobcu, ktoré sa týkali určenia DPH na základe faktúr vystavených spoločnosti Obchodné centrum ADRIANA, s.r.o., krajský súd uviedol, že správca dane určil DPH na základe týchto faktúr v súlade s ust. § 69 ods. 5 zákona o DPH, pričom ako to vyplývalo z vyjadrení konateľa žalobcu v priebehu správneho konania, ako aj z vykonaných dôkazov, k vystaveniu dobropisov k jednotlivým faktúram došlo ešte dňa 30. novembra 2013, pričom tieto dobropisy boli predložené až k vyjadreniu k protokolu o vykonanej kontrole a zároveň v tejto súvislosti bolo potrebné poukázať na to, že zo strany žalobcu nedošlo k oprave daňového priznania, ku ktorej mohlo dôjsť až ku dňu splatnosti DPH. Podstatnou skutočnosťou pri posudzovaní predmetných transakcií však
názoru krajského súdu bolo, že dobropisy, ktoré daňový subjekt priložil ako dôkaz k jeho vyjadreniu, nemal zaznamenané v evidencii dane z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobie. Vychádzajúc z uvedeného bol postup správneho orgánu prvého stupňa, ako aj žalovaného v tejto súvislosti
krajského súdu správny. Krajský súd sa k námietkam, ktoré sa týkali neuznania nároku na odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou TECHNOLOGY SOLUTIONS, s.r.o., v danom prípade nebolo preukázané, žeby obchodné transakcie medzi uvedenou spoločnosťou a žalobcom prebehli takým spôsobom, ako bol deklarovaný predloženými faktúrami. Preto nebolo možné
krajského súdu tento nadmerný odpočet uznať. Splnenie podmienok pre nadmerný odpočet DPH bolo správcom dane vykonaným dokazovaním tak, ako to vyplývalo už z vyššie uvedeného, jednoznačne spochybnené a žalobca nepredložil dostatok dôkazov, ktoré by závery správcu dane v tomto smere vyvrátili. Správnosť záverov je dokumentovaná vyjadrením konateľa spoločnosti TECHNOLOGY SOLUTIONS, s.r.o., ako aj dokladmi, z ktorých vyplývalo, že táto spoločnosť za mesiac november 2013 podala nulové daňové priznanie a rovnako dôkazmi z elektronického mýtneho systému vo vzťahu k motorovým vozidlám, ktoré boli špecifikované na jednotlivých faktúrach. Preverením týchto údajov bolo zistené, že k zdaniteľnému plneniu medzi uvedenými subjektmi tak, ako bolo deklarované jednotlivými faktúrami nedošlo. Tvrdenia žalobcu boli rovnako spochybnené aj vyjadrením konateľa spoločnosti SLOVRESPO, s.r.o., ktorá je právnym nástupcom spoločnosti ZR COMPANY, s.r.o., ktorá zanikla zlúčením s touto spoločnosťou dňa 18. júla 2014, ktorý sa do zápisnice, ako to vyplývalo z už uvedeného vyjadril, že uvedené spoločnosti nepozná a že žiadne účtovné doklady týchto spoločnosti nemal, pričom komodita, tvoriaca predmet fakturácie spoločnosťou TECHNOLOGY SOLUTIONS, s.r.o., pre žalobcu, ako to vyplývalo z dokladov predložených žalobcom, bola predmetom dodania poľským dodávateľom pre odberateľa ZR COMPANY, s.r.o., túto
údajov prevzal žalobca a prepravená mala byť nákladnými motorovými vozidlami ŠPZ uvedeným v uvedených dokladoch, čo ako konštatoval krajský súd preukázané nebolo. Ďalej Krajský súd v Košiciach poukázal, že v zmysle § 250i ods. 1 O.s.p. je pre krajský súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, preto argumentácia žalobcu v žalobe, v zmysle ktorej bolo možné overiť si skutočné dodanie tovaru spoločnosťou TECHNOLOGY SOLUTIONS, s.r.o., spôsobom v nej žalobcom uvedeným nebolo možné akceptovať, keďže tieto konkrétne skutočnosti neboli obsiahnuté ani v podanom odvolaní, pričom žalobca mal dostatočný časový priestor na navrhnutie a predloženie uvedených dôkazov už v priebehu správneho konania. Tak, ako to vyplývalo aj z písomného vyjadrenia žalovaného, v daňovom konaní platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia a povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom dane je tieto prejednať, umožniť platiteľovi dane ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať, pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré
zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ dane. Ak správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k zdaniteľnému obchodu skutočne došlo tak, ako ho deklaroval predloženými daňovými dokladmi. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy a judikatúry nemožno preto od správcu dane požadovať, aby prevzal aktívnu úlohu pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľného obchodu. Dôkazné bremeno v takom prípade zaťažuje daňový subjekt. Krajský súd žalobu žalobcu
1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol. A žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súčasťou odvolania boli aj prílohy (rozsudok Súdneho dvora C-419/02 zo dňa
ktorého sa kúpnou zmluvou predávajúci zaväzuje dodať kupujúcemu hnuteľnú vec a tovar jednotlivo, čo do množstva a druhu. V odvolaní žalobca uviedol aj, že pokiaľ ide o formu kúpnej zmluvy platí zásada úplnej neformálnosti. V súvislosti s tým poukázal na viedenský dohovor, ktorý potvrdil zásadu neformálnosti kúpnych zmlúv, keď v čl. 11 ustanovuje: zmluva o kúpe sa nemusí uzatvoriť alebo preukazovať písomne a nevyžadujú sa pri nej žiadne iné neformálne záležitosti. Možno ju preukázať akýmikoľvek prostriedkami, vrátane svedkov. Uviedol aj Zmluvu o dielo, kde plnenie predstavuje v prevažnej miere vykonanie nejakých činností. V súvislosti s touto zmluvou poukázal na ust. § 364 Obch. zákonníka v zmysle ktorého, na základe dohody strán možno započítať splatnú pohľadávku voči inej splatnej pohľadávke. Musí však ísť vždy o vzájomné pohľadávky, t. j. o pohľadávky medzi tými istými subjektmi. Vzhľadom na fakt žalobca uviedol, že zápočet musí byť preukázaný, je v podstate vylúčená iná forma ako písomná.
stavu, ktorý deklaroval štatutárny zástupca spoločnosti Obchodné centrum II. Trebišov s.r.o. bol pri predmetnom obchodnom prípade realizovaný vzájomný zápočet pohľadávok v termíne, zodpovedajúcemu podaniu daňového priznania pre daň z DPH za 11/
1 a § 49 ods. 2 písm. a)“. Ďalej žalobca poukázal na stranu 6 v príslušnom protokole. Taktiež aj na § 25 ods. 1 Daňového poriadku, § 25 ods. 6. Na tento odsek žalobca poukázal len preto, že tento odsek neobmedzuje výšku zníženia ceny, táto teda môže byť znížená aj v absolútnej hodnote. Teda pri maximálnom znížení ceny k úniku dane z pridanej hodnoty voči štátnemu rozpočtu nedôjde. Ako uviedol žalobca na jednej strane má prísť k príjmu do štátneho rozpočtu, teda k zaplateniu dane bez dodania tovaru, na druhej strane nedochádza k úniku dane voči štátnemu rozpočtu. Žalobca tiež poukázal i na tú skutočnosť, že vystavenie dobropisu
ods. 1, písm. a), b), c) by malo vplyv na hospodárskeho ukazovateľa daňového subjektu v smere jeho ekonomických parametrov, kde jedným z hlavných parametrov je hodnota jeho obratov, tak v aktuálnom období ako aj v období celého roka. V tomto smere by sme mohli hľadať motiváciu postupu daňového subjektu s dopadom na ďalšie súvislosti, to však nič nemenní na fakte, že
všeobecne záväzných právnych predpisov boli daňové priznania za 11/2013 vystavené
názoru žalobcu správne. Motívom nebolo vôbec krátenie DPH a ani ku kráteniu DH nedošlo.
názoru žalobcu je postup, ktorý zvolil absolútne neutrálnym, nemal žiadny vplyv na rizikovosť obchodnej transakcie. Z hľadiska dane z pridanej hodnoty neutrálny i z pohľadu ceny. Ide o postup, ktorým zodpovedal všeobecne záväzným predpisom platným v roku
Obchodného zákonníka.
ust. § 358 a nasl. Obch. zákonníka obsahujú osobitnú úpravu vo vzťahu k § 581 ods. 2 Obč. zákonníka, takže obmedzenia započítateľnosti obsiahnuté v tomto ustanovení sa neuplatnia, ak je na započítanie aplikovaný Obch. zákonník. Záverom svojho odvolania žalobca uviedol, že v jeho prípade boli správne podané daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za obdobie 11/2013, avšak vzhľadom k tomu, že došlo k vzájomnému zápočtu sa aj DPH započítala na jednej strane ako suma, ktorú treba odviesť štátu, na druhej strane sa od nej odpočítala suma nárokovateľná tak zo strany platiteľa DPH, teda celá suma sa anulovala a vznikol nulový odvod. Žalobca preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil, žalobcovmu návrhu v celom rozsahu vyhovel a priznal náhradu tak prvostupňových ako aj druhostupňových trov konania. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca v podanom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach uviedol námietky, ktoré neboli namietané v odvolacom konaní proti rozhodnutiu správcu dane č. 30900/2015 zo dňa
názoru žalovaného nemajú vplyv na zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, ani na zákonnosť rozsudku Krajského súdu v Košiciach. Žalovaný záverom uviedol, že v danej veci, ani po zmene argumentácie žalobcu, nezistil pochybenie správcu dane v postupe, ani iné porušenie platných zákonov. Žalovaný z obsahu spisov dospel k záveru, že všetky námietky žalobcu uvedené v podanej žalobe, ako aj v odvolaní, nie je možné akceptovať a tieto námietky sú neopodstatnené. Správca dane a žalovaný postupovali v súlade s platným právnymi predpismi. Žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/92/2015-29 zo dňa 15. júna 2016 ako vecne správny potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), rozsudok verejne vyhlásil a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní
druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.).
1 veta prvá O.s.p., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Košiciach po preskúmaní rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Závery krajského súdu spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, preto sa s ním odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal otázkou, či zistenie skutkového stavu daňovými orgánmi je dostačujúce na posúdenie veci a či odôvodnenie žalobou napadnutých rozhodnutí je dostatočne zrozumiteľné a preskúmateľné vo vzťahu k záverom daňových orgánov. V daňovom konaní sa okrem zásady zákonnosti uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné finančné orgány povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Z administratívneho a súdneho spisu odvolací súd zistil a mal za preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu ako u daňového subjektu daňovú kontrolu s dátumom jej začatia 14. marca 2014, predmetom ktorej bola daň z pridanej hodnoty
zák. č. 222/2004 Z. z. o DPH za mesiac november 2013, zameraná na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti. O výsledku zistenia z tejto daňovej kontroly vyhotovil správca dane dňa 04.02.2015 protokol, z ktorého obsahu vyplývalo, že žalobcovi nebol uznaný nadmerný odpočet deklarovaný v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie november 2013 v sume 1538,69 eur, keďže daňovou kontrolou správca dane zistil daň v sume 138 610,43 eur a výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu po vykonanej kontrole bol zistený v sume 140 149,12 eur. Ako uviedol krajský súd spoločnosť Obchodné centrum II Trebišov (žalobca) vystavila pre personálne prepojený daňový subjekt Obchodné centrum ADRIANA, s.r.o., Trebišov odberateľské faktúry č. 130820 zo dňa
1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, účtovná jednotka účtuje a vykazuje účtovné prípady v období, s ktorým časovo a vecne súvisia (ďalej len „účtovné obdobie"). Ak túto zásadu nemožno dodržať, účtovná jednotka ich zaúčtuje a vykáže v období, keď sa tieto skutočnosti zistili.
1, 2 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi (§ 10). Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.
1 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
3 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
5 daňového poriadku, každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane
môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane
2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
.
25 ods. 1 zákona o DPH, základ dane pri dodaní tovaru alebo služby a pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa opraví:
ust. § 24 zákona č. 563/2009 Z. z. preukazuje daňový subjekt, t. j. platiteľ DPH (v tomto prípade žalobca). Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V daňovom konaní je ťažisko dôkazného bremena na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí
svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Keďže ide o hmotnoprávne podmienky, k takému záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci táto by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú skutočnosť. Platiteľ dane musí pri uplatňovaní svojho nároku na vyplatenie nadmerného odpočtu jednoznačne deklarovať voči správcovi dane, že tovar alebo služba mu bola skutočne dodaná od konkrétne označeného platiteľa DPH, to znamená, že preukázaná existencia obojstranného účtovaného daňového a právneho vzťahu medzi dodávateľom a nadobúdateľom tovaru tak, ako to predpokladá zákon č. 222/2004 Z. z. Žalobca ako daňový subjekt takto nepostupoval, hoci mal vedomosť o tom, že na deklarovaný tovar na sporných faktúrach od dodávateľa Obchodné centrum ADRIANA, s.r.o. boli vystavené dobropisy 30.11.3013 a v evidencii DPH ani DP žalobcu za november 2013 nevykonal opravu základu dane na základe dobropisov, hoci mal dostatočný časový priestor na prípadnú opravu základu dane.
názoru odvolacieho súdu žalobca ako daňový subjekt a platiteľ dane nepostupoval v zmysle zákona o DPH a zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve a jeho tvrdenie, že dobropisy opomenul predložiť externej účtovnej firme považuje odvolací súd za účelovú obranu, právne irelevantnú, keďže zákon o DPH mu umožňuje daňové transakcie zosúladiť so zákonom, ak by nenastali, ale zákon daňovému subjektu stanovuje na to zákonný postup, ktorý žalobca nedodržal a preto záver správcu dane a žalovaného o povinnosti žalobcu ako daňového subjektu daň priznať a zaplatiť, aj keď tovar nebol dodaný (nebola vykonaná oprava základu dane) v súlade s ust. § 69 ods. 5 zákona o DPH. Odvolací súd sa nestotožnil so žalobcom, že na jeho prípad je možné použiť rozsudok Súdneho dvora EÚ C-419/2002 BUPA Hospitals Ltd.
názoru odvolacieho súdu jeho závery si žalobca vysvetľuje nesprávne, nakoľko žalobca sa odvoláva na anulovanie dodávky tovarov
sporných faktúr za kontrolované zdaňovacie obdobie vystavením dobropisov, a je toho názoru, že tým došlo k započítaniu pohľadávok, avšak žalobca tieto svoje tvrdenia nevedel v daňovom konaní ani v súdnom konaní preukázať, keďže nedodržal predpísaný zákonný postup. Pokiaľ ide o citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ C-419/2002 BUPA Hospitals Ltd, v rozsudku sa uvádza, že: "Článok 10 ods. 2 druhý pododsek šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo
zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza žalovaný, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka. Najvyšší súd je toho názoru, že krajský súd riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21.01.2009 vo veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, zn. III. ÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale je vždy potrebné
povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú námietku. Súd prvého stupňa pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia takto postupoval a jeho žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok tohto rozhodnutia zakladá, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobcu a nemožno hovoriť o jeho svojvôli pri rozhodovaní. Taktiež i po hmotnoprávnej stránke vysvetlil podstatu podmienok uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty
ust. § 49 ods. 1, 2 a § 69 ods. 5 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pričom postupoval v súlade s ustálenou judikatúrou. Odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a preto zhodne ako správca dane a žalovaný dospel k záveru, že žalobca mal počas celého konania dostatočný časový priestor na odstránenie nejasností a pochybností o uskutočnení predmetných zdaniteľných obchodov, čo však nevyužil a nepredložil správcovi dane dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Zo žiadnych tvrdení v procese správneho konania nevyplynul záver, že by žalobca vyvrátil pochybnosti žalovaného a jednoznačne preukázal splnenie podmienok na uznanie svojho nároku. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/92/2015-29 zo dňa 15. júna 2016 ako vecne správny
3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.