Obsah (6)

§ 166§ 147§ 420§ 20§ 36§ 185

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/28/2018 Identifikačné číslo spisu: 8714201939 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Edita Bakošová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 166C.s.p.) ponecháva na úvahu súdu.

Je len v kompetencii súdu, či súd vzájomnú žalobu na samostatné konanie vylúči alebo nie. Napokon, samotným vylúčením veci na samostatné konanie sa žalobkyni neznemožňuje uskutočňovanie žiadneho jej patriaceho procesné práva, pretože o jej nároku uplatnenom vzájomnou žalobou stále prebieha súdne konanie (aj keď pod inou spisovou značkou), v ktorom všetky jej procesné práva zostávajú zachované a má možnosť ich uplatniť. 13. Dovolací súd za neopodstatnenú považoval tiež námietku dovolateľky o tom, že jej vzájomný návrh predstavoval len procesnú obranu v konaní o určenie neplatnosti rozhodcovskej doložky vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 12 C 91/2012 a nebolo jej záujmom, aby bolo o ňom rozhodované samostatne. Pokiaľ bol v konaní o určenie neplatnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve z dôvodu jej neprijateľnosti uplatnený nárok žalovanej strany na zaplatenie úverových splátok, ktorý žiadala rozsudkom prisúdiť, podľa názoru dovolacieho súdu je takýto úkon bezpochyby vzájomnou žalobou (§ 97 O.s.p.,

§ 147

C.s.p.), a nie len prostriedkom procesnej obrany ako tvrdí dovolateľka, pretože takýmto úkonom si v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 12 C 91/2012 v procesnej pozícii žalovanej uplatnila proti žalobkyniam svoje právo - procesný nárok iného druhu, ktorý nie je započítateľný s nárokom žalobkýň uplatneným v žalobe. Napokon uvedený úkon - podanie z

1. júla 2013 aj dovolateľka výslovne a zreteľne označila za vzájomnú žalobu (vzájomný návrh) podanú v zmysle § 97 ods. 1 O.s.p. (č. l. 4 a č. l. 166 v spise 12 C 91/2012).
2. Ďalej v dovolaní dovolateľka namieta, že nepodanie veci vylúčenej na samostatné konanie do elektronickej podateľne okresného súdu za účelom jej náhodného pridelenia malo za následok vadu v zmysle § 420 písm. e/ C.s.p.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikuje, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (napr. I. ÚS 52/97, I. ÚS 239/04, II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02, II. ÚS 283/09, III. ÚS 46/04, III. ÚS 46/2012, IV. ÚS 161/08). Ústavný súd Slovenskej republiky pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý bol pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu oprávneného konať a rozhodnúť určitý druh súdnej agendy. Ak teda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu, právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa nerešpektuje a v takomto prípade treba súd považovať v zmysle § 237 ods. 1 písm. g/ O.s.p. (

§ 420písm.

e/ C.s.p.) za nesprávne obsadený.

1. Podľa § 3 ods. 3 prvej vety zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.
2. Podľa § 89 O.s.p. súd, ktorý je príslušný na konanie o určitej veci, je príslušný aj na konanie o veciach s ňou spojených a o vzájomných návrhoch odporcu, s výnimkou vecí uvedených v § 88 (

por. § 18 C.s.p.).

1. Podľa § 152 ods. 2 prvej až tretej vety vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 543/2005 Z.z.") ak je vec vylúčená na samostatné konanie v iných než trestnoprávnych veciach, zapíše sa do súdneho registra toho senátu alebo samosudcu, ktorý rozhodol o jej vylúčení; to neplatí, ak vylúčená vec predstavuje agendu, ktorej vybavovaním je podľa rozvrhu práce poverený iný senát alebo samosudca. V takom prípade sa vec prideľuje náhodným výberom. Vylúčená vec sa vedie pod novou spisovou značkou.
2. Z citovaných ustanovení vyplýva, že na konanie o vzájomnej žalobe (ak nie je daná osobitná miesta príslušnosť podľa § 88 O.s.p.,

§ 20

C.s.p.; o čo v prejednávanej veci nešlo) je príslušný ten súd, ktorý je príslušný na konanie o žalobe. Ak sa vec vylúčila na samostatné konanie, podľa § 152 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z.z. o nej rozhodne sudca, ktorý rozhodol o jej vylúčení na samostatné konanie (s výnimkou, ak vec predstavuje agendu, ktorej vybavovaním je podľa rozvrhu práce poverený iný sudca). V danom prípade žalobkyňa v konaní vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 12 C 91/2012, kde vystupovala v procesnom postavení žalovanej, si podaním - vzájomnou žalobou z 3. júla 2013 uplatnila proti žalobkyniam nárok na zaplatenie úverových splátok, s plnením ktorých boli v omeškaní. Týmto spôsobom došlo v zmysle § 89 O.s.p. k založeniu vecnej a miestnej príslušnosti Okresného súdu Poprad na jej prejednanie a rozhodnutie o nej a takto určená príslušnosť súdu trvá až do skončenia konania (por. § 11 ods. 1 O.s.p.,

§ 36ods.

2 C.s.p.). Následne Okresný súd Poprad uznesením z

1. júla 2013 č. k. 12 C 91/2012-179 v zmysle § 97 ods. 2 O.s.p. vylúčil tento nárok na samostatné konanie a vec bola v súlade s § 152 ods. 2 vyhlášky 543/2005 Z.z. zapísaná do súdneho registra „C" toho sudcu, ktorý o jej vylúčení rozhodol a ktorý bol vybavovaním tejto agendy podľa rozvrhu práce poverený. Z uvedeného vyplýva, že o uvedenom nároku žalobkyne rozhodol sudca zákonom ustanoveného vecne a miestne príslušného súdu, ktorý ako sudca oprávnený konať a rozhodnúť uvedený druh súdnej agendy bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Dovolateľka preto uvedenú vadu v zmysle § 420 písm. e/ C.s.p. namieta nedôvodne.
2. Pre prípad, že dovolateľka tvrdí, že vylúčením veci na samostatné konanie jej súd znemožnil výkon procesného oprávnenia podať žalobu na ktoromkoľvek vecne príslušnom súde, ktorý by svoju miestnu príslušnosť s ohľadom na skutočnosť, že sa nejednalo o žiadnu osobitnú miestnu príslušnosť, neskúmal, táto jej námietka je zjavne nenáležitá. Dovolací súd v tejto súvislosti odkazuje na svoj predošlý výklad a opätovne uvádza, že príslušnosť sa určuje podľa okolností, ktorú tu sú v čase začatia konania (v danom prípade v čase podania vzájomnej žaloby
3. júla 2013, kedy bol platný a účinný Občiansky súdny poriadok, ktorý nevylučoval, aby súd ex offo skúmal aj svoju všeobecnú miestnu príslušnosť, ak žalobca vystupoval v rôznych veciach opätovne ako žalobca). Podanie vzájomnej žaloby bolo výsledkom procesnej aktivity žalobkyne, ktorá týmto úkonom založila miestnu príslušnosť Okresného súdu Poprad na konanie a rozhodovanie o nej, a to na základe § 89 O.s.p., pričom takto určená príslušnosť súdu trvá až do skončenia konania (§ 11 ods. 1 druhá veta O.s.p.). Postupom, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k znemožneniu uskutočňovania jej patriacich procesných práv a k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.).
4. Dovolateľka ďalej v dovolaní uplatnila dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., podľa ktorého je dovolanie prípustné (proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí), ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
5. Pre naplnenie dôvodu dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil účastníkovi konania realizovať jemu patriace procesné práva a zároveň 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
6. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
7. Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do
8. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (por. R 129/1999, ale tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu" možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
9. Pokiaľ „postupom súdu" nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom procese, potom už „postupom súdu" vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (por. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ECdo 10/2014 a 3 Cdo 146/2013). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu treba pojem „procesný postup" súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od
10. júla
12. K tvrdeniu dovolateľky, že rozhodnutia súdov nižších inštancií sa nevysporiadali s jej argumentáciou, sú nedostatočne odôvodnené a v dôsledku toho nepreskúmateľné, dovolací súd poznamenáva, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť (nedostatok odôvodnenia) rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná za vlastnosť rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
13. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.", zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, prijaté na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
14. decembra 2015, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku." Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od
15. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
16. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl" (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
17. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
18. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 C.s.p. (predtým § 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 157 ods. 2 O.s.p.) z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných skutkových a právnych otázok. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho i prvoinštančného súdu (ich vecnou správnosťou sa dovolací súd nezaoberal), ktoré viedli k prijatiu konečného záveru v prejednávanej veci. Súd prvej inštancie uviedol, čo je predmetom konania, aké skutočnosti tvrdili sporové strany, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil, jasne a zrozumiteľne vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, a teda z akého skutkového stavu veci vychádzal a ako vec právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií je zrejmé, že súdy sa v prvom rade zaoberali aktívnou vecnou legitimáciou žalobkyne v spore a dospeli k záveru, že táto po vyhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo a všetkých v ich vzájomnej súvislosti nebola preukázaná. Uviedli, že žalobkyňa síce zmluvou o úvere preukázala jej uzavretie so žalovanou 1/ a jej manželom (a túto skutočnosť žalované v konaní nepopierali), avšak z ďalších v konaní vykonaných listinných dôkazov a výsluchov strán a svedkyne vyplýva, že finančné prostriedky v zmluve uvedenej výške a na dohodnutý účel neboli zo strany žalobkyne ako veriteľa poukázané ani pôvodnému prenajímateľovi (správcovi bytového domu), ani žalovanej 1/ a jej manželovi ako dlžníkom, a preto bolo potrebné (vzájomnú) žalobu zamietnuť.
19. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia správnosť právnych záverov, na ktorých je rozhodnutie založené, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá; nesprávne právne posúdenie nezakladá vadu zmätočnosti (R 24/2017). Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný právny názor než konajúce súdy, bez ďalšieho nezakladá a nedokazuje ňou tvrdenú vadu v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
20. Dovolateľka ďalej namieta vady súvisiace s dokazovaním. Dokazovanie je časť civilného procesu, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci (por. § 187 ods. 1 a 2 C.s.p.). Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v civilnom procese nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (por. § 120 ods. 1 O.s.p.,

§ 185C.s.p.), a nie účastníkov konania.

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky stranou navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 420 písm. f/ C.s.p., lebo týmto postupom súd neznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

1. Pokiaľ dovolateľka tvrdí, že súdy vykonané dôkazy nevyhodnotili správne, skutkový stav zisťovali jednostranne v jej neprospech a nezaoberali sa ňou tvrdenými skutočnosťami, a teda vychádzali z nesprávnych skutkových zistení a skutkových záverov, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., pretože do obsahu práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
2. Prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nie je spôsobilé založiť ani neúplné zistenie skutkového stavu. Dovolanie totiž nie je „ďalším" odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 420 C.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 421 ods. 1 C.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdom prvej inštancie a odvolacím súdom, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
3. K predchádzajúcim bodom odôvodnenia dovolací súd pripomína konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014 (ktoré sa síce týkalo právneho stavu do
4. júna 2016, je však naďalej aktuálne), v zmysle ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti.
5. Vzhľadom na uvedené dovolací súd uzatvára, že dovolateľka neopodstatnene tvrdí, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (§ 420 písm. e/ C.s.p.) a že súd jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.). Prípustnosť jej dovolania v zmysle § 420 písm. e/ a f/ C.s.p. preto nemožno vyvodiť.
6. Z obsahu žalobkyňou podaného dovolania vyplýva, že jeho prípustnosť vyvodzuje tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ C.s.p.
7. Podľa § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
8. V zmysle § 422 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy a v sporoch s ochranou slabšej dvojnásobok minimálnej mzdy, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
9. Ustanovenie § 422 ods. 1 C.s.p. obmedzuje prípustnosť dovolania pre nesprávne právne posúdenie veci tzv. majetkovým cenzom (ratione valoris). Limituje prípustnosť dovolania určením výšky sumy, ktorá má byť predmetom dovolacieho prieskumu, pričom túto výšku viaže na desaťnásobok minimálnej mzdy vo všetkých sporoch, ktorých predmetom je peňažné plnenie. Výnimku predstavujú spory s ochranou slabšej strany, keď, vychádzajúc z koncepcie zvýšenej ochrany týchto definovaných subjektov, je majetkový cenzus znížený na dvojnásobok minimálnej mzdy, aby v týchto sporoch bola ponechaná možnosť dovolacieho prieskumu i pri nižších sumách plnenia. To znamená, že pokiaľ je dovolaním napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o peňažnom plnení, je dovolací prieskum pre nesprávne právne posúdenie veci možný, len ak peňažné plnenie prevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, resp. v sporoch s ochranou slabšej strany dvojnásobok minimálnej mzdy.
10. V prejednávanej veci bol dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej o peňažnom plnení vo výške 3 026,23 eur (neberúc do úvahy príslušenstvo uplatnenej pohľadávky). Výška minimálnej mzdy v čase podania vzájomnej žaloby, ktorou bol predmetný procesný nárok na súde uplatnený, t. j.
11. júla 2013, bola podľa § 1 písm. a/ nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 326/2012 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2013, v sume 337,70 eur. Odvolací súd teda rozhodoval o dovolaním napadnutom výroku o peňažnom plnení neprevyšujúcom desaťnásobok minimálnej mzdy (3 377,- eur). Prípustnosť dovolania žalobkyne bola preto v zmysle § 422 ods. 1 písm. a/ C.s.p. vylúčená.
12. I keď v preskúmavanej veci išlo o spotrebiteľský spor, teda spor s ochranou slabšej strany, pre posúdenie prípustnosti dovolania žalobkyne neprichádzalo do úvahy uplatnenie nižšieho majetkového cenzu, t. j. dvojnásobku minimálnej mzdy v zmysle § 422 ods. 1 písm. b/ C.s.p. Účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej sporovej strany je totiž podľa dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku zvýšená procesná ochrana slabšej strany, ktorou je v spotrebiteľskom spore spotrebiteľ. Táto zvýšená procesná ochrana spočíva v sprístupnení dovolania i pri nižšej sume peňažného plnenia. Znížený majetkový cenzus sa teda v spotrebiteľskom spore uplatní, ak dovolateľom je neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia neodporuje princípu rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov je v určitých sporoch (vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca v Civilnom sporovom poriadku reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov s ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory, antidiskriminačné spory a individuálne pracovnoprávne spory (§ 290 až § 323 C.s.p.), pričom slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, diskriminovaný a zamestnanec. Ochrana slabšej strany spočíva v tom, že sa jej prizná viac práv za účelom docielenia rovného postavenia s druhou stranou, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 94/2017 a 6 Cdo 80/2017).
13. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne proti rozsudku krajského súdu podľa § 420 písm. e/ a f/ C.s.p. ani podľa § 421 ods. 1 C.s.p. prípustné nie je, preto ho ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, odmietol (§ 447 písm. c/ C.s.p.).
14. Rozhodnutie o trovách dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
15. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
16. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.