Obsah (6)

§ 2§ 419§ 420§ 385§ 19§ 20

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/35/2018 Identifikačné číslo spisu: 8812205216 Dátum vydania rozhodnutia: 27.02.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Ján Gandžala Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 2ods.

1 tohto zákona vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa neho sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. To platí i pre konanie o dovolaní.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu, ktorou je fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 písm. a/ CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, a preto ho podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.
2. Dovolanie za účinnosti Civilného sporového poriadku (rovnako ako za účinnosti pôvodného procesnoprávneho predpisu - Občianskeho súdneho poriadku) predstavuje mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej úpravy).
3. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03).
4. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti.

§ 419

CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

1. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 14.
2. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť podaného dovolania (i)

§ 420písm.

f/ CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 14.

1. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 14.
2. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. 14.
3. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom namietal, že odvolací súd konal o jeho odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu bez toho, aby mu umožnil uplatniť procesné práva účastníka konania zaručené článkom 48 ods. 2 a článkom 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ustanoveniami § 3 ods. 1 a 8 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení skorších predpisov, a článkom 8 Civilného mimosporového poriadku a článkom 6 Civilného sporového poriadku, t.j. konal bez nariadenia verejného a ústneho pojednávania, ktoré bol povinný nariadiť podľa § 380 ods. 2 v spojení s § 384 ods. 1, 2 a 4, a § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku. V súvislosti s touto argumentáciou dovolateľa dovolací súd uvádza, že

§ 385ods.

1 CSP vyplýva, že na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V tomto prípade uvedená procesná povinnosť odvolaciemu súdu nevznikla, pretože neexistovali dôvody uvedené v dispozícii citovaného ustanovenia, teda nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a taktiež neexistoval žiadny konkrétny dôležitý verejný záujem na nariadení pojednávania. Pokiaľ dovolateľ namietal, že bolo potrebné, aby odvolací súd nariadil pojednávanie za účelom dokazovania „vo vzťahu k procesným podmienkam konania“, pričom v tejto súvislosti poukazoval na „nelegitímnosť“ prvoinštančného súdu z dôvodu jeho miestnej nepríslušnosti, tak v tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, že otázka miestnej príslušnosti prvoinštančného súdu (Okresného súdu Vranov nad Topľou) bola už v období, keď odvolací súd rozhodoval o predmetnom odvolaní dávno právoplatne vyriešená, na čo v konečnom dôsledku poukázal i odvolací súd v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia. Keďže dovolateľ i v tomto dovolaní venuje rozsiahlu argumentáciu tomuto aspektu (miestnej príslušnosti prvoinštančného i odvolacieho súdu), dovolací súd v tomto dovolacom konaní poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie vydané v tomto konaní z

1. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 81/2013, 3 Cdo 82/2013 č. l. 263 - 272 spisu), v ktorom bolo uvedené podrobné zdôvodnenie miestnej príslušnosti dovolateľom namietaného prvoinštančného súdu. Procesná povinnosť nariadiť pojednávanie odvolaciemu súdu nevznikla ani z dôvodu dovolateľom tvrdenej potreby doplniť dokazovanie „vo vzťahu k meritu veci“, pretože primerane aplikujúc zásadu koncentrácie konania možno jednoznačne konštatovať, že v rámci prvoinštančného konania bol vytvorený dostatočný priestor, aby sa dovolateľ aktívne tohto konania zúčastňoval, teda, aby v rámci účasti na pojednávaniach prezentoval svoje skutkové a právne argumenty a predkladal dôkazy, ktoré považuje za relevantné pre objektívne posúdenie skutkového stavu. On však toto svoje procesné právo nevyužil a preto jeho argumentácia, že mu „nebolo umožnené uplatniť procesné práva účastníka konania“ je účelová, zavádzajúca a neopodstatnená. 14.
2. Z uvedeného vyplýva, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto dovolací súd konštatuje, že vyššie uvedený dovolací dôvod neexistuje (nie je daný). 15.
3. Ďalší dovolací dôvod, ktorý dovolateľ uplatnil podľa ustanovenia § 420 písm. b/ CSP odôvodnil tým, že matka maloletého „nemala procesnú subjektivitu, resp. stratila spôsobilosť byť účastníkom konania ako aj spôsobilosť konať v predmetnom súdnom konaní (...) na súde prvej inštancie a z uvedeného dôvodu ňou nedisponovala ani v odvolacom súdnom konaní.“ V súvislosti s týmto dovolacím dôvodom dovolací súd uvádza, že prvoinštančný súd rozhodoval ešte za účinnosti pôvodného procesnoprávneho predpisu - Občianskeho súdneho poriadku.

§ 19

tohto predpisu vyplývalo, že spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Analogické ustanovenie obsahuje i aktuálna procesnoprávna úprava - Civilný sporový poriadok (§ 61), ktorý bol účinný v dobe rozhodovania odvolacieho súdu. Keďže matka mala v dobe rozhodovania prvoinštančného súdu i v dobe rozhodovania odvolacieho súdu právnu subjektivitu (spôsobilosť mať práva a povinnosti), v zmysle uvedených ustanovení mala (má) i procesnú subjektivitu, rovnako ako ostatní účastníci konania, teda ako otec - dovolateľ a maloletý, ktorý bol podľa ustanovenia § 31 ods. 2 Zákona o rodine zastúpený kolíznym opatrovníkom vykonávajúcim túto činnosť na základe zák. č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele. Pokiaľ v rámci tohto dovolacieho dôvodu dovolateľ namietal, že prvoinštančný súd nemal vo veci konať na základe predmetného návrhu matky, ktorý podal 17.05.2012 v jej mene jej pôvodný právny zástupca JUDr. Radoslava Hodor, pretože nebolo preukázané, že medzi matkou a uvedeným právnym zástupcom došlo k uzavretiu zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, tak v tejto súvislosti dovolací súd konštatuje, že i táto argumentácia bola predmetom predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu (z

1. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 81/2013, 3 Cdo 82/2013), kde dovolací súd dostatočne zdôvodnil, prečo považuje túto námietku za nedôvodnú. Dovolací súd v tomto odvolacom konaní nad rámec odôvodnenia pôvodného rozhodnutia dovolacieho súdu (v súvislosti s aktuálnou argumentáciu dovolateľa) dodáva, že dohoda (zmluva) o právnom zastúpení je dvojstranný súkromnoprávny záväzkový právny vzťah, v tomto prípade konkrétne medzi matkou maloletého a jej (pôvodným) vyššie uvedeným právnym zástupcom a neexistuje žiadne procesnoprávne ustanovenie, ktoré by ukladalo povinnosť, aby ju bolo potrebné pripojiť k návrhu, respektíve k žalobe. Na preukázanie právneho zastúpenia oprávňujúceho na podanie návrhu (žaloby) sa vyžaduje (len) predloženie písomného splnomocnenia, čo v tomto prípade bolo splnené. Uvedená argumentácia dovolateľa je preto z hľadiska dôvodnosti dovolania neopodstatnená. Nedôvodná je i jeho ďalšia argumentácia, ktorú prezentoval v rámci tohto dovolacieho dôvodu, a to, že prvoinštančný súd „konal s nesprávne špecifikovaným subjektom práva bez vykonania akéhokoľvek dokazovania na základe originálu rodného listu maloletého (...) a vydal rozhodnutie v prospech neexistujúceho účastníka konania (maloletého dieťaťa),“ pričom v tejto súvislosti poukázal na to, že „v odvolacom súdnom konaní účastník konania vymedzený ako subjekt práva špecifikovaný výrokom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 26.01.2016 bolo maloleté dieťa V. H., nar. XX.XX.XXXX, t.j. 14 ročné dieťa,“ teda „subjekt“, ktorý nie je v skutočnosti maloletým dieťaťom rodičov vystupujúcich v tomto konaní. Ako správne konštatoval odvolací súd v odôvodnení dovolaním napadnutého rozhodnutia, nesprávne uvedenie dátumu narodenia maloletého vo výroku rozhodnutia prvoinštančného súdu (XX.XX.XXXX namiesto XX.XX.XXXX) predstavuje chybu v písaní, resp. zrejmú nesprávnosť, ktorú možno konvalidovať vydaním opravného uznesenia podľa § 224 CSP. Tento nedostatok teda nespôsobuje neurčitosť rozhodnutia prvoinštančného súdu ohľadom skutočnosti, kto je subjektom subjektívneho práva na určené výživné, pretože je ním nesporne maloletý V. H., nar. XX.XX.XXXX, teda syn dovolateľa, resp. rodičov vystupujúcich v tomto konaní, čo je nesporné nielen z obsahu spisu, z kontextu prejednávanej veci, ale v konečnom dôsledku i z formálneho označenia v záhlaví rozhodnutia prvoinštančného súdu, kde je uvedený správny dátum narodenia maloletého. 15.
2. Dovolací súd preto konštatuje, že dovolací dôvod, ktorý dovolateľ uplatnil podľa ustanovenia § 420 písm. b/ CSP, teda že ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, nie je daný. 16.
3. Dovolateľ v dovolaní namietal i to, že v (odvolacom) konaní došlo i k vadám podľa ustanovenia § 420 písm. c/ CSP. Tento dovolací dôvod odôvodnil tým, že odvolací súd nekonal s maloletým ako s účastníkom predmetného súdneho odvolacieho konania, pretože kolízny opatrovník „nevykonal žiadne procesné vyjadrenie, ani žiaden úkon, ktorým by uplatňoval procesné práva maloletého dieťaťa, na zastupovanie ktorého bol v predmetnom súdnom konaní ustanovený rozhodnutím súdu prvej inštancie“, konkrétne „nepodal v odvolacom konaní (...) žiadne vyjadrenie, neuskutočnil žiadny úkon, ktorým by uplatňoval základné práva účastníka konania za maloletého, z čoho vyplynulo nielen porušenie zákonných povinností pri výkone právomoci, ale aj zaujatosť kolízneho opatrovníka s cieľom nadržiavať matke ... .“ V súvislosti s týmto dovolacím dôvodom dovolací súd uvádza, že je nesporné, že maloletý bol podľa ustanovenia § 31 ods. 2 Zákona o rodine riadne zastúpený kolíznym opatrovníkom vykonávajúcim túto činnosť na základe zák. č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, a z obsahu spisu nevyplýva, že by si neplnil povinností vyplývajúce

§ 20uvedeného zákona.

Skutočnosť, že sa nevyjadril k odvolaniu otca automaticky neznamená, že záujmy maloletého háji nedostatočným spôsobom, alebo dokonca, že by maloletý, ktorý nemá spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu, nemal v odvolacom konaní zastúpenie. 16.

1. Z uvedeného vyplýva, že nebol daný ani dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. c/ CSP.
2. Z uvedených dôvodov preto dovolací súd dovolanie žalobcu podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP odmietol.
3. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa ustanovenia § 52 CMP s použitím ustanovenia § 451 ods. 3 CSP.
4. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
5. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.