Obsah (4)

§ 246c§§ 212§ 492§ 151

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Sžo/1/2018 Identifikačné číslo spisu: 1012201458 Dátum vydania rozhodnutia: 20.02.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Zdenka Reisenauerová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p.) na základe odvolania žalovaného prvý krát preskúmaval napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného (§ 212 ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk

1. Najvyšší súd rozsudkom sp.zn. 7Sžo/93/2014 zo dňa
2. decembra 2015 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
3. júla 2014, č.k. 5S 255/2012-42, podľa § 250ja ods. 3, veta druhá O.s.p.

§ 246cods.

1 a s § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení v § 246c ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, keď žalobca bol v tomto konaní neúspešný.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci, vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu žalovaného a právnej úpravy, ktorú citoval, na základe právnej úvahy poukazom na rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 6Sž/6/2013 z
2. marca 2014, dospel k záveru, že Krajský súd v Bratislave síce v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci, ale vec nesprávne právne posúdil. V. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 476/2016-46 zo dňa
3. januára 2018
4. Proti uvedenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR - rozsudku sp.zn. 7Sžo/93/2014 zo dňa
5. decembra 2015, podal ústavnú sťažnosť žalobca, v ktorej namietal porušenia jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a pre porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sžo/93/2014 zo
6. decembra
7. Ústavný súd uznesením č.k. II. ÚS 476/2016-14 z
8. júna 2016 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.
9. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. II. ÚS 476/2016-46 zo dňa
10. januára 2018 rozhodol takto:
11. Základné práva obchodnej spoločnosti MAC TV, s.r.o., podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sžo/93/2014 zo
12. decembra 2015 porušené boli.
13. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sžo/93/2014 zo
14. decembra 2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
15. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti MAC TV, s.r.o., trovy konania v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet Advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček, s.r.o., Miletičova 5B, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
16. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje. 23.Ústavný súd v odôvodnení uvedeného nálezu konštatuje, že už v predchádzajúcej judikatúre odôvodnil, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy a že je rovnako potrebné v rámci správneho trestania aplikovať čl. 7 ods. 1 dohovoru (k aplikovaniu princípu nullum crimen, nulla poena sine lege na správne trestanie porov. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 6 A 173/2002) a čl. 49 ods. 1 ústavy, ktoré sa podľa už popísaných východísk a na základe Engelovských kritérií vzťahujú aj na vec sťažovateľky, ústavný súd môže pristúpiť k samotnému prieskumu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu prizmou komunikovaných princípov správneho trestania. (bod 10.10 odôvodnenia nálezu)
17. Ústavný súd v bode 11.2 odôvodnenia nálezu hodnotí, že § 18a písm. a/ zákona o vysielaní síce stanovuje určitú povinnosť konať („zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní každej televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10% všetkých vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým postihnutím, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich“), ale nestanovuje v akom časovom intervale či v akom období je vysielateľ povinný túto povinnosť plniť. Rada aj najvyšší súd tento nedostatok právnej úpravy preklenuli pomocou analogickej aplikácie § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní (teda na základe iného zákona, než je zákon o vysielaní), ktorý definuje, čo sa rozumie časovou jednotkou pre výpočet podielov vysielacieho času, na základe ktorého dospeli k záveru, že sťažovateľka bola povinná splniť povinnosť jej uloženú § 18a písm. a/ zákona o vysielaní v každom kalendárnom mesiaci.
18. Ústavný súd k tomuto v bode 11.3 odôvodnenia nálezu odkazuje, že vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že analógia v neprospech páchateľa v trestnom práve hmotnom, a teda aj v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená (pozri sp.zn. PLz. ÚS 3/2014: «Vylúčená je analógia v neprospech páchateľa v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie vyplýva zo zásady „nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 39 Listiny základných práv a slobôd»; ďalej pozri aj sp.zn. II. ÚS 792/2014, bod 13.5). Toto vylúčenie vyplýva z už opísanej zásady nullum crimen, nulla poena sine lege stricta zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 7 ods. 1 dohovoru. K rovnakému záveru dospel napr. aj Najvyšší správny súd Českej republiky, ktorý výstižne a jasne vyriekol, že „použití analogie ve správním trestání je přípustné, a to v omezeném rozsahu, pouze tam, kdy to, co má být aplikováno, určitou otázku vůbec neřeší, nevede-li takový výklad k újmě účastníka řízení a ani k újmě na ochraně hodnot, najejichž vytváření a ochraně je veřejný zájem“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 1 As 27/2008 zo
19. apríla 2008).
20. Podľa názoru ústavného súdu tak Rada a najvyšší súd použili v sťažovateľkinej veci analógiu v správnom trestaní v jej neprospech, keďže zo samotného § 18a písm. a/ zákona o vysielaní nevyplýva, v akom časovom intervale či v akom období je vysielateľ povinný túto povinnosť plniť. Sťažovateľka splnila uvedenú povinnosť zabezpečiť najmenej 10% všetkých vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým postihnutím, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich nie v každom mesiaci samostatne, ale v priemere za celý rok
21. (bod 11.4 odôvodnenia nálezu)
22. Ústavný súd konštatoval, že Rada a najvyšší súd tým, že príkaz splniť povinnosť podľa § 18a písm. a/ zákona o vysielaní v každom mesiaci samostatne odvodili od analogického použitia zákona o digitálnom vysielaní v neprospech sťažovateľky, a teda tým, že dotvorili skutkovú podstatu správneho deliktu v jej neprospech a vytvorili možnosť potrestať sťažovateľku sankciou, nekonali v súlade s princípom nullum crimen, nulla poena sine lege stricta, podľa ktorého aj v správnom trestaní platí, že správne trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech porušovateľa povinnosti, najmä prostredníctvom analógie. ( bod 11.5 odôvodnenia nálezu)
23. Ústavný súd v bode 11.6 odôvodnenia nálezu konštatoval, že najvyšší súd tým, že opísané pochybenie Rady nenapravil, ale ho odobril, porušil napadnutým rozsudkom práva sťažovateľky vyplývajúce z čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.
24. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku nálezu. Na základe záverov o porušení ústavných práv sťažovateľky ústavný súd v zmysle § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b/ zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Ústavný súd stanovil, že úlohou najvyššieho súdu bude podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde vec znova prerokovať a rozhodnúť, a to s ohľadom na závery ústavného súdu uvedené v tomto náleze. ( bod 12 odôvodnenia nálezu) VI. Konanie Najvyššieho súdu SR po zrušení rozsudku sp.zn. 7Sžo 93/2014 zo dňa
25. decembra 2015 Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 476/2016-46 zo dňa
26. januára 2018
27. Dňom
28. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej tiež S.s.p.) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve. 31.Podľa ustanovenia § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
29. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 246c ods.1 O.s.p.

ustanovením § 10 ods. 2 O.s.p. a s § 492 ods.2 S.s.p. v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 476/2016-46 zo dňa

1. januára 2018 opätovne preskúmal napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S 255/2012-42 zo dňa
2. júla 2014 a konanie mu predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného podľa § 246c ods. 1

§§ 212a nasl.

O.s.p., a s § 492 ods.2 S.s.p. bez pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p.

§ 492ods.

2 S.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk

1. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
2. júla 2014, č.k. 5S 255/2012-42, ktorým súd prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného č. RL/27/2012 zo dňa
3. apríla 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Preskúmavaným rozhodnutím Rada pre vysielanie a retransmisiu ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, postupom podľa § 71 zákona o vysielaní a retransmisii rozhodla tak, že žalobcovi uložila podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii sankciu - upozornenie na porušenie zákona, za porušenie povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., tým, že v rámci digitálneho vysielania programovej služby JOJ PLUS nedosiahol v mesiaci september 2011 zákonom stanovený podiel vysielania s multimodálnym prístupom formou skrytých alebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich. Súčasne žalovaný správny orgán vyslovil, že podľa § 64 ods.5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“.
5. Najvyšší súd preskúmal rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
6. júla 2014, č.k. 5S 255/2012-42 ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. II. ÚS 476/2016-46 zo dňa
7. januára 2018, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zo dňa
8. apríla 2012, č. RL/27/2012, ako aj konanie mu prechádzajúce č. 52-PLO/O-440/2012 a zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že dôvody žalobcu uvádzané v jeho žalobe boli spôsobilé pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
9. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje.
10. Odvolací súd zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu zistil, že Rada napadnutým rozhodnutím žalobcu sankcionovala za porušenie povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 18a písm. a/ zákona o vysielaní, ktorého porušenia sa dopustil na tom skutkovom základe, že v rámci digitálneho vysielania programovej služby JOJ PLUS nedosiahol v mesiaci september 2011 zákonom stanovený podiel vysielania s multimodálnym prístupom formou skrytých alebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.
11. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia Rada konštatovala, že ustanovenie § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. neurčuje presné časové rozpätie, v rámci ktorého je vysielateľ povinný zabezpečiť zákonom stanovené podiely multimodálneho prístupu, stanovuje však, že tieto podiely je vysielateľ povinný dodržiavať vo vysielaní televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne. Vychádzajúc zo znenia § 16 ods.3 písm. m/ cit. zákona, ktoré ukladá vysielateľovi povinnosť doručiť Rade štatistiku o programovej službe za kalendárny mesiac, je zrejmé, že 10%-ný podiel vysielania sprevádzaného skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich je vysielateľ povinný vyhradiť v každej svojej programovej službe, ktorú vysiela digitálne, v každom kalendárnom mesiaci.
12. Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu predloženého súdu správnym orgánom, je zrejmé, že skutkový stav medzi procesným stranami sporný nebol. Sporným bolo posúdenie právnej otázky, či v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre sankčný postih žalobcu podľa § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., za stavu, že uvedené ustanovenie neobsahuje presné časové obdobie, ktorého sa v ňom uvedená povinnosť vysielateľa týka.
13. Podľa § 18a písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii, vysielateľ s licenciou je povinný zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10% všetkých vysielaných programov sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.
14. Účelom citovaného ustanovenia § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. je nesporne zabezpečiť zrakovo a sluchovo hendikepovanej verejnosti prístup k plnohodnotnému televíznemu vysielaniu. Citovaná právna úprava neupravuje presné časové rozpätie, v rámci ktorého je vysielateľ povinný zabezpečiť zákonom stanovené podiely multimodálneho prístupu.
15. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze konštatoval, že § 18a písm. a/ zákona o vysielaní síce stanovuje určitú povinnosť konať („zabezpečiť multimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní každej televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných titulkami pre osoby so sluchovým postihnutím, alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich“), ale nestanovuje, v akom časovom intervale či v akom období je vysielateľ povinný túto povinnosť plniť. (bod 11.2 odôvodnenia nálezu). Ústavný súd následne v bode 11.3 odôvodnenia nálezu zdôraznil, že analógia v neprospech páchateľa v trestnom práve hmotnom, a teda aj v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená (sp.zn. PLz. ÚS 3/2014: «Vylúčená je analógia v neprospech páchateľa v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie vyplýva zo zásady „nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége“ zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 39 Listiny základných práv a slobôd»; ďalej pozri aj sp.zn. II. ÚS 792/2014, bod 13.5). Toto vylúčenie vyplýva zo zásady nullum crimen, nulla poena sine lege stricta (opísanej v odôvodnení nálezu) zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 7 ods. 1 dohovoru, v ktorej súvislosti poukázal na záver Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, že „použití analogie ve správním trestání je přípustné, a to v omezeném rozsahu, pouze tam, kdy to, co má být aplikováno, určitou otázku vůbec neřeší, nevede-li takový výklad k újmě účastníka řízení a ani k újmě na ochraně hodnot, najejichž vytváření a ochraně je veřejný zájem“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 1 As 27/2008 zo
16. apríla 2008).
17. Ústavný súd v citovanom náleze ustálil v danom prípade právne záväzný názor, že ak Rada a najvyšší súd tým, že príkaz splniť povinnosť podľa § 18a písm. a/ zákona o vysielaní v každom mesiaci samostatne odvodili od analogického použitia zákona o digitálnom vysielaní v neprospech žalobcu, a teda tým, že dotvorili skutkovú podstatu správneho deliktu v jeho neprospech a vytvorili možnosť potrestať žalobcu sankciou, nekonali v súlade s princípom nullum crimen, nulla poena sine lege stricta, podľa ktorého aj v správnom trestaní platí, že správne trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech porušovateľa povinnosti, najmä prostredníctvom analógie. (bod 11.5 odôvodnenia nálezu). Ústavný súd v bode 11.6 odôvodnenia nálezu konštatoval, že najvyšší súd tým, že opísané pochybenie Rady nenapravil, ale ho odobril, porušil napadnutým rozsudkom práva žalobcu (sťažovateľky) vyplývajúce z čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru.
18. Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze vyslovil záver, ktorý je pre Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci záväzný.
19. Z uvedených dôvodov odvolací súd v preskúmavanej veci, vychádzajúc z naznačených postupov a záverov z nich plynúcich, ktoré konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom náleze, ustálil, že v danom prípade krajský súd náležite preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a na základe skutkových okolností v súlade s právnou úpravou, ktorú citoval a po správnom uvážení dospel k správnemu záveru, keď konštatoval, že žalovaný vychádzal pri vydaní napadnutého rozhodnutia z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže v prejednávanej veci sa jedná o správny delikt, t.j. v zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov vec trestného charakteru a v zmysle čl. 49 Ústavy SR len zákonodarcovi prislúcha, aby definoval znaky konania, za ktoré bude možné uložiť sankciu, či už v trestnom alebo administratívnom konaní, a preto orgánom verejnej správy, a teda ani žalovanému vlastným výkladom alebo praxou neprináleží dopĺňať ktorýkoľvek zo znakov skutkovej podstaty, pričom takýto postup je potrebné považovať za rozporný s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
20. Najvyšší súd Slovenskej republiky po opätovnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu viazaný názorom ústavného súdu dospel k záveru, že v danej veci správny orgán vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, majúce za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.
21. Po vyhodnotení odvolacích dôvodov žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.
22. Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného a postup mu predchádzajúci v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa náležite vysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami, a preto námietky žalovaného uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť jeho odvolacieho návrhu.
23. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p.

§ 246cods.1 veta prvá O.s.p.

a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. a s § 492 ods.2 S.s.p. potvrdil, keď nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. 50. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.

ustanovením § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. a s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 151ods.1,2 O.s.p.

a s § 492 ods.2 S.s.p.. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania, napriek jeho úspechu v konaní, pretože si ich výšku nevyčíslil a zo spisu nevyplýva, že by mu v tomto konaní vznikli trovy.

1. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
2. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.