Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1So/16/2017 Identifikačné číslo spisu: 5016200896 Dátum vydania rozhodnutia: 26.02.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:

§ 246cods.

1 O.s.p. rozsudok krajského súdu potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. februára 2019 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.). Odvolací súd predovšetkým považoval za potrebné k procesnému návrhu navrhovateľa, ktorým sa tento dožaduje prerušiť konanie a požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky o výklad príslušných hmotnoprávnych ustanovení Dohovoru č. 128 uviesť, že takto vymedzená právomoc ústavnému súdu zo žiadneho z ustanovení ústavy nevyplýva, k čomu už zaujal ústavný súd stanovisko napr. v uznesení sp. zn. IV. ÚS 270/2018-16 z 19.apríla 2018 podľa ktorého „ Pokiaľ sťažovateľ od ústavného súdu požaduje výklad príslušných ustanovení Dohovoru č. 128, ústavný súd už len pre úplnosť zdôrazňuje, že takto vymedzená právomoc ústavnému súdu zo žiadneho z ustanovení ústavy nevyplýva. Z čl. 128 ústavy vyplýva pre ústavný súd jedine právomoc podávať výklad ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná, čo však nie je zjavne totožné s požiadavkou navrhovateľa". Rovnako pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania za účelom podania prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, odvolací súd poukazuje na znenie čl. 267 ZFEÚ: „Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

1. a)výkladu zmlúv;
2. b)platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie." Zo znenia čl. 267 ZFEÚ vyplýva, že predmetom konania o predbežnej otázke je výklad práva Európskej únie ako aj otázka platnosti práva Európskej únie. Predmetom výkladu môže byť podľa znenia citovaného článku samotný text ZFEÚ, akty orgánov inštitúcií, úradov alebo agentúr Únie. Zároveň je Súdny dvor oprávnený vykladať aj medzinárodné zmluvy, ku ktorým Európska únia pristúpila a teda stali sa súčasťou práva Únie. Dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128) bol prijatý Medzinárodnou organizáciou práce a ratifikovaný Československou socialistickou republikou s tým, že Československá socialistická republika prijíma záväzky, len pokiaľ ide o časť III Dohovoru. Podľa svojho článku 48 odseku 3 Dohovor nadobudol pre Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku platnosť 11. januárom 1991. Európska únia k Dohovoru nepristúpila (; dostupné dňa 18.06.2018). Odvolací súd teda nemal pochybnosti o tom, že v danom prípade položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej Únie, týkajúcej sa výkladu Dohovoru, neprichádza do úvahy, nakoľko táto by sa netýkala práva únie. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm.
3. b)O.s.p. bolo zákonodarcom zakotvené ako povinnosť v prípade, že rozhodnutie súdu je závislé od otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť, ako aj za situácie, že všeobecne záväzný právny predpis súd považuje za rozporný s Ústavou Slovenskej republiky, zákonom či medzinárodnou zmluvou. Odvolací súd nepovažuje dotknuté ustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z., na základe ktorých odporkyňa vydala preskúmavané rozhodnutie, za rozporné so zákonom, Ústavou SR, či medzinárodnou zmluvou. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rovnako ako krajský súd nezistil dôvod na prerušenie konania a predloženie návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky alebo prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie; návrh navrhovateľa považuje za nedôvodný a preto mu nevyhovel. Právoplatným rozhodnutím odporkyne č. XXX XXX XXXX X z 01.10.2013 bol navrhovateľovi podľa § 65, § 274 a § 82 zák. č. 461/2003 Z.z. priznaný starobný dôchodok od XX.XX.XXXX v sume 191,- € mesačne. Výpočet sumy starobného dôchodku navrhovateľa bol uskutočnený predovšetkým podľa § 66 zák. č. 461/2003 Z.z. a taktiež aj podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru. Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bol navrhovateľovi od XX.XX.XXXX podľa § 38 v súlade s § 39, § 58, § 60 a § 68 ods. 2 písm.
4. a)zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov priznaný výsluhový dôchodok. Pokiaľ ide o predmet tohto sporu, odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom krajského súdu, vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu a teda, že odporkyňa postupovala v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou, keď najskôr vypočítala teoretickú sumu dôchodku aj s prihliadnutím na dobu výkonu služby, a takto vypočítaný dôchodok následne krátila v zmysle čl. 33 Dohovoru. Nakoľko takýmto postupom nezistila, že by bol navrhovateľovi skorším rozhodnutím priznaný starobný dôchodok v nižšej sume ako mu patrí, jeho žiadosť zamietla. Výkladom relevantných predpisov, spôsobom, ktorý najvyšší súd považuje za konformný s Ústavou Slovenskej republiky, najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach judikoval, že výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa zákona o sociálnom poistení charakter dávky v starobe, ktorú je potrebné považovať v zmysle čl. 33 ods. 1 Dohovoru za inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť (prežitie určeného veku) - takou dávkou je aj starobný dôchodok, na ktorý vznikne nárok podľa zákona o sociálnom poistení. Z dôvodovej správy k zákonu č. 222/2003 Z.z. ( o zvýšení dôchodkov v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia), vyplýva, že právna úprava mala zabezpečiť, aby od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) výsluhový dôchodok i dávky výsluhového zabezpečenia plnili funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru ako dávka sociálneho zabezpečenia existujúca či už samostatne alebo popri starobnom dôchodku, na ktorý vznikne nárok dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení). Z dôvodovej správy k zákonu č. 222/2003 Z.z.: „Navrhovanou zmenou zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení sa má odstrániť právny stav, ktorý vznikol od 1. júla 2002, teda účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z., podľa ktorého príslušníkom Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície a colníkom vznikol nárok na dva dôchodky, a to 1. výsluhový dôchodok z tohto osobitného systému (zákon č. 328/2002 Z.z.), ktorý u týchto fyzických osôb plní funkciu starobného dôchodku a 2. starobný dôchodok zo zamestnania III. pracovnej kategórie, priznaný Sociálnou poisťovňou podľa zákona č. 100/1988 Zb. za to isté obdobie výkonu služby, ktoré už bolo zhodnotené pri priznaní výsluhového dôchodku." Súčasne bolo cieľom zákona č. 328/2002 Z.z. dosiahnuť právny stav, podľa ktorého by pomerná výška výsluhového dôchodku bola vyššia, ako keby policajtom bola doba profesionálnej služby hodnotená len vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. Z tohto zámeru teda vyplýva, že cieľom zákona bolo vytvorenie stavu, pri ktorom by súčet výsluhového dôchodku a starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia bol vyšší, resp. aspoň rovnaký ako suma starobného dôchodku poistenca, ktorý mal všetky doby zamestnania hodnotené len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia (zabezpečenia). Úmyslom zákonodarcu teda bolo zákonom č. 328/2002 Z.z. poskytnúť policajtom výsluhový dôchodok ako dávku, ktorá má povahu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho zabezpečenia až od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení). Z čl. 19 Dohovoru, ktorý bol Československou socialistickou republikou ratifikovaný 11.01.1990 a vyhlásený pod č. 416/1991 Zbierky zákonov priamo vyplýva nárok na zachovanie starobného dôchodku po celú dobu sociálnej udalosti, teda počas celého života po prežití ustanoveného veku. Dohovor má charakter medzinárodnej zmluvy, ktorá priamo zakladá právo fyzických osôb na zachovanie nároku na starobný dôchodok, a teda na jeho vykonanie nebolo potrebné prijať osobitný zákon. Príslušné ustanovenia Dohovoru majú prednosť pred zák. č. 461/2003 Z.z. a sú priamo záväzné aj pre odporkyňu. Vzhľadom na súbeh nárokov na dve dávky rovnakého druhu (dávky v starobe) potom v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru prichádza do úvahy krátenie starobného dôchodku. Iný postup a priznanie starobného dôchodku podľa zákona o sociálnom poistení v plnej, tzv. teoretickej výške by mal za následok priznanie dvoch povahovo rovnakých dávok za tie isté doby poistenia, čo by viedlo k neodôvodnenému a neprimeranému zvýhodneniu osôb, poistených v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia a k diskriminácii poistencov, ktorí získali obdobia poistenia v takom istom rozsahu len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia. Ide o ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie sp. zn. 7So/138/2011 z 15.08.2012 - R 83/2013, rozhodnutie sp. zn. 9So 214/2008 z 28. októbra 2009 - R 55/2011). Podľa § 60 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby, ak toto obdobie policajt a profesionálny vojak nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu 2) a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. Podľa § 255 ods. 5 zák. č. 461/2003 Z.z. za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31. decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu 2) a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu. Z vyššie citovanej právnej úpravy je zrejmé, že poistenci osobitného systému sociálneho zabezpečenia sú vylúčení z pôsobnosti tohto zákona v rozsahu, zodpovedajúcom dobe poistenia v osobitnom systéme (s výnimkou prípadov podľa § 60 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z., ktorým sa pre nárok na tieto dávky započítavajú doby služby v ozbrojených silách v celom rozsahu), ale nie v časti, upravujúcej nárok na starobný, predčasný starobný, invalidný, sirotský, vdovský alebo vdovecký dôchodok. V dôsledku súbežného uplatňovania týchto systémov by tak (na opačne ako v prípade načrtnutom vyššie) nesprávnym a výlučne gramatickým výkladom zákona dochádzalo k diskriminácii poistencov osobitného systému, lebo niektoré doby poistenia by neboli hodnotené vôbec, ich hodnotenie by bolo odsunuté, alebo výhody, poskytované poistencom v osobitnom systéme sociálneho poistenia by boli odňaté, resp. by boli zmenené podmienky ich poskytovania. Postup, pri ktorom sa príslušníkom ozbrojených zborov v prípade vzniku nároku na výsluhovú dávku vo všeobecnom systéme nehodnotia všetky doby poistenia, však právna úprava, pri ktorej došlo k odčleneniu dôchodkového zabezpečenia príslušníkov ozbrojených zborov do osobitného systému, nemala za cieľ. Svedčí o tom aj znenie § 274 zákona o sociálnom poistení, upravujúce zachovanie nárokov, vyplývajúcich zo zaradenia zamestnaní do zvýhodnených pracovných kategórií (I. a II. kategórie funkcií). Za daných okolností, t. j. ak by priznanie dvoch povahovo rovnakých dávok za tie isté doby poistenia viedlo k neodôvodnenému a neprimeranému zvýhodneniu osôb, poistených v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia a naopak ak by vylúčenie hodnotenia niektorých dôb poistenia (vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia pre nesplnenie podmienky získania zákonom stanovenej doby poistenia) predstavovalo diskrimináciu tejto skupiny poistencov, sa odvolací súd naďalej stotožňuje s postupom odporkyne, ktorá postupom krátenia (opísaným vyššie) vypláca starobné dôchodky podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) za doby poistenia, ktoré neboli zhodnotené pre nárok a výšku výsluhového dôchodku a to za súčasného zachovania získaných nárokov. Odvolací súd nemal pochybnosti o správnosti tohto postupu, pričom poukazuje na obdobný záver, ku ktorému dospel najvyšší súd aj v rozsudku sp. zn. 9 So/151/2016 z 27.júna 2018. V tomto rozsudku najvyšší súd k otázke aplikovateľnosti Dohovoru č. 128 odkázal na podrobne zdôvodnený záver skoršieho rozsudku sp. zn. 9 So/108/2015 z 28.02.2017, v zmysle ktorého „ ... Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že úpravu v zákone o sociálnom poistení, podľa ktorej vzhľadom na získanie doby služby policajta v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok by sa obdobie tejto služby v zmysle § 60 ods.

§ 255ods.

5 tohto zákona vôbec nemalo hodnotiť, najvyšší súd preklenul svojou judikatúrou v prospech týchto poistencov. Súčasne však judikoval, že aj to, že odporkyňa môže vykonať krátenie tzv. teoretickej sumy v súlade s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 a to tak, že krátenie je možné vykonať len pomerne, o sumu zodpovedajúcu pomeru doby služby policajta k celkovej dobe poistenia tak vo všeobecnom ako aj osobitnom systéme sociálneho poistenia, najviac však o sumu výsluhového dôchodku. Pokiaľ teda odporkyňa pri absencii osobitnej zákonnej úpravy, vychádzajúc z judikatúry najvyššieho súdu, vykonala výpočet teoretickej sumy starobného dôchodku a túto teoretickú sumu krátila o sumu rovnajúcu sa koeficientu určenému ako podiel skončených rokov služby a xxx rokov súčtu dôb služobného pomeru a tzv. obdobia dôchodkového poistenia v civile, teda o sumu nepresahujúcu sumu výsluhového dôchodku, takýto jej postup považoval odvolací súd za súladný s čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128". V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť, ktorej podstatou bola vytýkaná arbitrárnosť takéhoto postupu súdu v predmetnej veci, uznesením sp. zn. II. ÚS 389/2017 z 22.06.2017 odmietol so záverom, že „ podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetlil, prečo považuje výsluhový dôchodok po dovŕšení veku potrebného pre odchod do starobného dôchodku svojou povahou za starobný dôchodok . Rovnako považuje za akceptovateľnú aj metodiku krátenia starobného dôchodku v takomto prípade. Z uvedených dôvodov odvolací súd námietky navrhovateľa v prejednávanej veci majúce zhodný argumentačný základ pripomína, že nepovažoval za spôsobilé spochybniť závery, ku ktorým dospel krajský súd, preto jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 250ja v spojení s 219 O.s.p. potvrdil. Pre úplnosť odvolací súd pripomína, že záver o možnosti aplikácie časti VI Dohovoru č. 128 obsahujúcej čl. 33, na základe ktorého odporkyňa kráti starobné dôchodky v obdobných prípadoch, nespochybňuje ani námietka navrhovateľa, že táto nebola Československou socialistickou republikou prijatá ako záväzok. Podľa čl. 2 Dohovoru 1. Každý členský štát, pre ktorý je v platnosti tento Dohovor, bude vykonávať a) časť I; b) aspoň jednu z častí II, III a IV; c) príslušné ustanovenia častí V a VI a d) časť VII. 2. Každý členský štát uvedie v ratifikácii, ohľadne ktorých z častí II až IV prijíma záväzky vyplývajúce z Dohovoru. Vykonávanie časti VI teda vyplýva priamo z čl. 2, v súlade s ktorým je Slovenská republika povinná vykonávať okrem (v súlade s ods. 2 v ratifikácii uvedenej) časti III tiež časť I, V, VI a VII Dohovoru. Navyše v časti VI sú obsiahnuté spoločné ustanovenia, ktoré možno definovať ako právnu úpravu tých skutočností, ktoré sa týkajú viacerých alebo všetkých ustanovení právneho predpisu (v danom prípade aj záväzkov podľa časti III Dohovoru). Ak sa právna regulácia vzťahuje na viacero ustanovení právneho predpisu, alebo sa vzťahuje na všetky jeho ustanovenia, je účelné a vhodné, aby sa neopakovala na viacerých miestach právneho predpisu, ale spoločná právna úprava sa zaradí do spoločných ustanovení. Nebolo preto na mieste pochybovať o možnosti aplikácie spoločných ustanovení Dohovoru. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods.

§ 224ods.

1 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, lebo navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).