1 písm. b/ Zákonníka práce. Výpoveď z pracovného pomeru zo dňa
2 Zákonníka práce, a to ponúknuť žalobkyni vhodnú prácu, pretože mal jej ponúknuť akúkoľvek prácu, čo i len na znížený pracovný úväzok, a čo mohla vykonávať z hľadiska jej zdravotného stavu, vzdelania a spôsobilosti, napríklad aj prácu vyžadujúcu nižšiu kvalifikáciu. Mal za to, že je na rozhodnutí zamestnanca, či prijme takú prácu a či nie, a nie na posúdení zamestnávateľa, že vzhľadom na vzdelanie by asi prácu neprijala. Dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, a ani žalovaný to nenamietal, že dodatkom č. 5 k organizačnému poriadku žalovaného došlo k zvýšeniu počtu referentských miest na legislatívno-právnom oddelení o jednu pracovnú pozíciu a k zmene štruktúry referentských miest.
názoru prvoinštančného súdu žalobkyňa spĺňa predpoklady výkonu náplne pracovnej činnosti referátu vymáhania pohľadávok definovanej v bode 50.4. dodatku č. 5 k organizačnému poriadku a žalovaný mal teda povinnosť ponúknuť jej prácu v novom referáte vymáhania pohľadávok. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, že žalobkyňa nespĺňa požadované požiadavky a to celkovú prax minimálne 3 roky, prax v obchodnom práve so špecializáciou vymáhania pohľadávok a nakladania s nimi v súkromnej/ komerčnej sfére v trvaní dvoch rokov. Takáto podmienka
prvoinštančného súdu vôbec nekorešponduje s náplňou požadovanej pracovnej činnosti
bodu 50.4 dodatku č. 5 k organizačnému poriadku. Nestotožnil sa ani s tvrdením, že stanovenie podmienok, ktoré musí spĺňať záujemca o pracovnú pozíciu je na výbere a úvahe žalovaného a to z toho dôvodu, že zákonná ponuková povinnosť v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce nie je totožná s výberovým konaním zamestnávateľa na voľnú pracovnú pozíciu. Žalobkyňa je absolventkou právnickej fakulty, má vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa. Má teda kvalifikačné predpoklady pre výkon povolania právnik. Jej pracovnou náplňou u žalovaného bolo v zmysle náplne práce, ktorá jej vyplývala zo skutočnosti, že so žalovaným uzatvorila pracovnú zmluvu, okrem iného aj zastupovanie žalovaného pred súdmi, z čoho nepochybne vyplýva, aj problematika vymáhania pohľadávok. Agenda vymáhania pohľadávok nie je teda
súdu prvej inštancie agendou, ktorá by pre absolventa vysokej školy právnického zamerania, ktorý má navyše dlhoročnú prax v právnickej profesii, nebola zvládnuteľnou. Z rozhodovacej činnosti mal navyše súd prvej inštancie za známe, že uvedenej problematike sa v spoločnostiach zaoberajúcich sa vymáhaním pohľadávok vzniknutých v komerčnej sfére venujú aj študenti právnických fakúlt a absolventi bakalárskeho stupňa vzdelania. Žalovaný mal teda povinnosť túto prácu žalobkyni ponúknuť, pretože zodpovedala jej zdravotnej spôsobilosti ako aj schopnostiam a kvalifikácii. V danom prípade, by žalobkyňa pre agendu vymáhania pohľadávok mohla prejsť maximálne predchádzajúcou prípravou. Súd prvej inštancie teda rozhodol tak, ako je vyššie uvedené. Žalovaný nepreukázal vážne dôvody na takéto rozhodnutie. Argumentáciu žalovaného, že aktuálne nemá voľné miesto na to, aby mohol žalobkyňu ďalej zamestnávať prvoinštančný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie mal za to, že uvedený argument nie je možné subsumovať pod zákonom požadované kritériá „vážneho dôvodu“. Konanie v časti určenia, že pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá zastavil. V predmetnej veci rozhodoval čiastočným rozsudkom, a teda nepokryl celý rozsah návrhu, preto vo svojom rozhodnutí uviedol, že o požadovanej náhrade mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru rozhodne až po právoplatnom skončení konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru; rovnako aj o náhrade trov konania. 2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom zo 16. februára 2017 sp. zn. 9 CoPr 7/2016 na odvolanie žalovaného napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie v namietaných častiach potvrdil. Obsah odvolania žalovaného
jeho názoru nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd mal za to, že v konaní neboli nielenže zistené dôvody, pre ktoré by nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, ale neboli ani tvrdené, pretože žalovaným uvedený dôvod, „ ..že aktuálne nemá voľné miesto..“ za dôvod subsumovateľný pod ustanovenie § 79 ods. 1 veta posledná Zákonníka práce považovať nemožno. Uviedol, že o nároku trov celého konania bude rozhodnuté v konečnom rozsudku v zmysle § 262 ods. 1 CSP, v ktorom bude rozhodnuté aj o zvyšku uplatneného nároku žalobkyne, a to o náhrade mzdy z dôvodu neplatného rozviazania pracovného pomeru. 3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“). Mal za to, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f/ CSP, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné. Dovolanie zároveň odôvodnil ustanovením § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Za základný argumentačný rozpor v konaní považoval posudzovanie toho, či žalobkyňa spĺňala kvalifikačné požiadavky žalovaného na výkon práce na novo vytvorenej pracovnej pozícii na referáte vymáhania pohľadávok a či tieto požiadavky mohol žalovaný definovať. Žalovaný zastáva názor, že on ako zamestnávateľ je oprávnený určiť dodatočné kvalifikačné požiadavky na zamestnancov. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s jeho námietkou, či kvalifikačné požiadavky nie sú len požiadavkami na vzdelanie alebo pod ne spadajú aj dodatočné požiadavky na zamestnanca.
dovolateľa je nutné posúdiť otázku, do akej miery je zamestnávateľ oprávnený určovať kvalifikačné požiadavky a iné nároky na vykonávanú prácu vo vzťahu k povinnosti ponúknuť ju ako inú vhodnú prácu v rámci ponukovej povinnosti. V zmysle vyššie uvedeného teda napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, konkrétne v tom, že
krajského súdu mal žalovaný splniť ponukovú povinnosť, tým že mal žalobkyni ponúknuť prácu referenta v referáte vymáhania pohľadávok, a zároveň nesúhlasí s tvrdením odvolacieho súdu, že žalovaný nemal právo vylúčiť pracovné miesto referenta zo zoznamu vhodných pozícií pre žalobkyňu len na základe ním definovaných dodatočných kvalifikačných predpokladov, požadovanej odbornej praxe a odbornej prípravy. V zmysle uvedeného žiadal, aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu alebo súdu prvej inštancie vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku.
CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 8.
CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.
1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 10. Dovolanie prípustné
možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolanie prípustné
CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ 18. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd dodáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 19. V danom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. V súvislosti s dovolacou námietkou týkajúcou sa nepreskúmateľnosti treba pripomenúť, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu, v dôsledku čoho ich treba chápať ako celok. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd uviedol, čoho a z akých dôvodov sa žalobkyňa domáhala, čo navrhoval žalovaný, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil a vysvetlil z čoho jednoznačne vyplynulo, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná. Obsah spisu preto nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu konania
f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv dovolateľa. 20. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie žalovaného podané z dôvodu procesnej vady zmätočnosti
f/ CSP nie je procesne prípustné, a preto ho najvyšší súd odmietol
c/ CSP. 21. Dovolateľ ďalej prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. 22.
1 písm. b/ CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
krajského súdu mal žalovaný splniť ponukovú povinnosť tým, že mal žalobkyni ponúknuť prácu referenta v referáte vymáhania pohľadávok, a zároveň nesúhlasí s tvrdením odvolacieho súdu, že žalovaný nemal právo vylúčiť pracovné miesto referenta zo zoznamu vhodných pozícií pre žalobkyňu len na základe ním definovaných dodatočných kvalifikačných predpokladov, požadovanej odbornej praxe a odbornej prípravy.
dovolateľa je nutné posúdiť otázku, do akej miery je zamestnávateľ oprávnený určovať kvalifikačné požiadavky a iné nároky na vykonávanú prácu vo vzťahu k povinnosti ponúknuť ju ako inú vhodnú prácu v rámci ponukovej povinnosti.
ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.