a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, a
b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke najvyššieho súdu.
1 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
2 zákona č. 211/2000 Z.z., ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3)
2 zákona č. 211/2000 Z.z. odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.
1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. Podľa § čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z obsahu predloženého administratívneho spisu súd zistil, že podaním doručeným Krajskému súdu v Banskej Bystrici požiadal žalobca o sprístupnenie informácií podľa ustanovení ZSI, pričom žiadal o poskytnutie Zbierok stanovísk a rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSFR, ČR a SR za obdobie rokov 1968 až 2005, a to v elektronickej podobe na CD nosiči. Rozhodnutím zo dňa 25.08.2014 povinná osoba nevyhovela predmetnej žiadosti podľa § 18 ods. 2 ZSI. Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k názoru, že povinná osoba sa dopustila formálneho nedostatku, keď vo výroku rozhodnutia ako ustanovenie predstavujúce dôvod nesprístupnenia požadovaných informácií uviedla § 11 ods. 1 písm d) zákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko vychádzajúc striktne z odôvodonenia napadnutého rozhodnutia, zákonným dôvodom pre odmietnutie žiadosti o sprístupnenie informácií povinnou osobou je ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Táto skutočnosť však podľa názoru súdu nemá dopad na zákonnosť vydaného rozhodnutia a v prípade vecnej správnosti nemôže byť dôvodom pre zrušenie. Podľa súdu povinná osoba rozhodla zákonne a vecne správne, keď žiadateľovi požadované informácie nesprístupnila s odôvodnením, že požadované informácie nemá k dispozícií a pre ich sprístupnenie by musela pristúpiť k vytváraniu kvalitatívne odlišných informácií. Najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené má za to, že povinná osoba nie je povinná na základe žiadosti o informácie vytvárať informácie, ktoré v momente podania žiadosti nie sú k dispozícii. Je nevyhnutné posúdiť, či ide o vytvorenie novej informácie alebo o informácie, ktoré povinná osoba má k dispozícii, zozbiera ich, vyberie zo zdrojov a sprístupní. Súd nepopiera, že uvedené informácie sa nachádzajú v knižničnej a časopiseckej podobe, ako potvrdila aj sama povinná osoba. Z hľadiska náročnosti uvedených činností a z hľadiska enormného počtu stanovísk a rozhodnutí, ktoré by sprístupňovali požadovanú informáciu by si to vyžadovalo personálne a organizačné úsilie, ktoré by narušilo chod povinnej osoby. Najvyšší súd dospel k záveru, že nakoľko v danom prípade žiadateľ považoval vytvorenie novej informácie, žiadosti nebolo možné vyhovieť a požadované informácie nebolo možné
1 zákona č. 211/2000 Z.z. sprístupniť s konštatovaním, že povinná osoba s požadovanými informáciami nedisponovala. Odôvodnenie poskytnuté žiadateľovi povinnou osobou súd vyhodnotil ako náležité a preskúmateľné. Uvedenými úvahami sa riadil Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď rozsudok krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému právo na náhradu trov v systéme správneho súdnictva v zásade neprináleží. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.