Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Sžf/50/2016 Identifikačné číslo spisu: 2013200408 Dátum vydania rozhodnutia: 31.01.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Jozef Hargaš Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 221ods.

1 písm.

1. f)a
2. h)O.s.p., t. j. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a § 205 ods. 2 písm. b), c), d),
3. f)O.s.p., t. j. rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nevykonal navrhované dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolateľ uviedol, že v prípade, ak colnému úradu vznikla pochybnosť o vymožiteľnosti spotrebnej dane z alkoholického nápoja, mal postupovať v súlade s ustanovením § 16 ods. 17 písm.
4. b)zákona č. 530/2011 Z.z., nakoľko sa jedná o špeciálny právny predpis, ktorého aplikácia má prednosť pred aplikáciou zákona č. 563/2009 Z.z. Colný úrad postupoval nesprávne a bezdôvodne vydával predbežné opatrenia, ktoré nedôvodne zaťažili žalobcu povinnosťou skladať pred uvedením alkoholického nápoja (liehu) do daňového voľného obehu peňažnú sumu zodpovedajúcu výške daňovej pohľadávky správcu dane, voči čomu nemal žalobca možnosť podať účinný opravný prostriedok, nakoľko odvolanie proti rozhodnutiu o uložení predbežného opatrenia nemá odkladný účinok. Postupom žalovaného dochádzalo k zásahu do výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu, pretože žalobca bol nútený urýchlene si zaobstarať finančnú hotovosť. Keď krajský súd konštatoval, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k zásahu do základných práv žalobcu, odoprel tým preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobca namietal, že colný úrad vydávaním predbežných opatrení nezákonne nahrádzal inštitút skladania zábezpeky na daň, čo je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Žalobca tiež tvrdil, že opakovaným vydávaním predbežných opatrení tieto nadobudli sankčný charakter. Podľa žalobcu neboli splnené podmienky na uloženie povinnosti opätovne skladať zábezpeku na spotrebnú daň, pretože žalobca preukázal vyvezenie kontrolných známok a skutočnosť, ako s nimi bolo naložené. Colný úrad nebral do úvahy vývozné colné vyhlásenia žalobcu, ktorými deklaroval vývoz kontrolných známok na územie Ruskej federácie spoločnosti ITAR, ako ani potvrdenie tejto spoločnosti o prevzatí kontrolných známok. Dovoz spotrebiteľských balení, ktoré pre žalobcu zabezpečovala spoločnosť ITAR (ktorá tieto balenia označuje kontrolnými známkami) bol dôkazom toho, že známky boli vyvezené mimo územia Slovenskej republiky. Žalobca tiež poukázal na to, že k zničeniu kontrolných známok došlo vplyvom vyššej moci, v dôsledku čoho boli tieto známky v počte 7 483 760 kusov spálené za prítomnosti komisie dňa 2. augusta 2012, o čom bol vyhotovený protokol o zničení kolkov. Na tieto skutočnosti bol žalovaný povinný prihliadať. Žalobca tiež namietal, že mu bolo odopreté právo vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu v konaní pred správnym orgánom. Vo vyjadrení Colnej správy Ruskej federácie z 3. augusta 2011 sa uvádza, že „nič z produkcie odoslanej spoločnosti CARAT Distillery, s.r.o. nebolo opatrené kontrolnými známkami, nakoľko spoločnosť ITAR kontrolné známky nedostala“. Žalobca však tvrdí, že spotrebiteľské balenia liehu mu boli dodané s nalepenými kontrolnými známkami v počte 96 240 kusov, čo spolu s počtom zničených kontrolných známok (7 483 760 kusov) dáva celkový počet 7 580 000 kusov, čo predstavuje počet vyvezených kontrolných známok deklarovaný vo vývozných colných vyhláseniach. Žalovaný nemôže novo uvádzanými dôvodmi a skutočnosťami v napadnutom rozhodnutí, resp. ich konkretizáciou, nahradzovať nedostatok dôvodov rozhodnutia Colného úradu Trnava, najmä, keď žalobca nemal možnosť sa k týmto zisteniam vyjadriť ani v odvolacom konaní. Žalobca v odvolaní konštatoval, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnený, pretože súd sa nevysporiadal so žalobnými námietkami, napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu sú nezákonné. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v zmysle § 1 písm.
5. a)právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, a v zmysle § 1 písm.
6. b)konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, podľa § 10 ods. 2

§ 250j

a O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. Tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov. Vykladať a aplikovať zákony je v právomoci všeobecných súdov, pričom tento výklad musí byť náležite odôvodnený a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu, musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Najvyšší súd Slovenskej republiky v skoršom rozhodnutí sp. zn. 1Sžf/10/2016 zo dňa 15.12.2017 (analogicky totožná vec) uviedol, že „Časovo obmedzený charakter rozhodnutia (viď § 50 ods. 6 Daňového poriadku) vo vzťahu k svojmu zabezpečovaciemu účelu splnenia povinností daňového subjektu, o ktorých má byť následne v ďalšom daňovom konaní rozhodnuté, nemôže mať podľa Najvyššieho súdu za následok nezachovávanie proporcionality medzi ochranou jeho základných práv a slobôd, garantovanou dodržiavaním zásady zákonnosti pri postupe orgánov finančnej správy. Tiež je nepochybné, že Daňový poriadok správcovi dane poskytuje široké oprávnenie na zasahovanie do majetkovej sféry žalobcu ako daňového subjektu. Práve z uvedeného dôvodu pri aplikácii každého procesného inštitútu je potrebné o to viac venovať pozornosť na jeho primerané použitie vo vzťahu k právam daňového subjektu v zmysle zásady proporcionality. Nevyhnutný je vhodný výmer inštitútu upraveného na uvedený účel v Daňovom poriadku a pri jeho aplikácii je nutné potrebné dbať aj na jeho primerané použitie, čo do rozsahu zásahu do nerušeného výkonu základných práv a slobôd jednotlivca“. Krajský súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle vyššie uvedených zákonných pravidiel. Odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností a dôkazov dospel krajský súd k svojmu záveru, že prvostupňové rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia započítaním dane za sledované zdaňovacie obdobie postupom § 55 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z.z. stratilo účinnosť, a akým spôsobom na skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia právnych predpisov. Odôvodnenie rozsudku, keď sa súd v podstate len stotožní s postupom a rozhodnutím žalovaného správneho orgánu, bez toho, aby sa v dostatočnej miere vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu, nemožno považovať za presvedčivé a zákonné. Najdôležitejšou časťou odôvodnenia rozsudku je právny názor konajúceho súdu, ktorý odôvodňuje výrok a umožňuje každému pochopiť, prečo konajúci súd vo veci rozhodol tak, ako rozhodol. Úlohou súdu v preskúmavacom konaní je posúdiť zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho orgánu v medziach žaloby, pričom v danom prípade krajský súd týmto spôsobom vôbec nepostupoval a na žalobné námietky nereagoval relevantnou argumentáciou. Namiesto zrozumiteľného opisu predmetu konania, vymedzenia sporných otázok a následného logického a právneho zhodnotenia argumentácie účastníkov sa krajský súd obmedzil na vyslovenie súhlasu so závermi žalovaného správneho orgánu a na konštatovanie, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skutkovými okolnosťami odôvodňujúcimi vydanie predbežného opatrenia zaoberal a svoj postup zdôvodnil. Krajský súd však tento svoj záver nepodporil žiadnymi konkrétnymi argumenty, a to najmä s ohľadom na námietky žalobcu obsiahnuté v podanej žalobe. Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval (s čím možno súhlasiť), že žalobca podniká v oblasti nakladania s liehom dobrovoľne, a preto musí rešpektovať príslušné daňové normy upravujúce jeho podnikanie, ktoré pripúšťajú aj možnosť vydania predbežného opatrenia správcom dane. Následne sa už však krajský súd nezaoberal tým, či postup správcu dane pri vydaní predbežného opatrenia bol v súlade s príslušnou právnou úpravou, teda či existovali zákonné predpoklady pre jeho uloženie, či povinnosti ním uložené nevybočili zo zákonných medzí, resp. či zákon neobchádzali, a či pri rozhodovacom procese správnych orgánov oboch stupňov boli zachované práva daňového subjektu vyplývajúce s príslušnej právnej úpravy. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, krajský súd pochybil, keď žalobu zamietol bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, ktoré boli v žalobe uvedené. Rozhodnutie súdu, ktoré nie je nedostatočne odôvodnené, môže zasiahnuť do práva na súdnu ochranu, ktorá je garantovaná každému Ústavou Slovenskej republiky. Zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia, podporené jasnými argumentmi opierajúcimi sa o preukázaný skutkový stav a naň sa vzťahujúcu právnu úpravu, vzbudzuje prirodzenú autoritu a môže byť aj neúspešným účastníkom konania prijaté omnoho priaznivejšie. Vzhľadom na vyššie uvedené, v nadväznosti na zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6Sžf 61/2014-67 zo dňa 15. júla 2015 v tejto veci sa súd prvého stupňa nevyporiadal s podstatnou námietkou odvolateľa, či predmetné predbežné opatrenie vydané formou rozhodnutia colným úradom

napadnutým rozhodnutím žalovaného, bez ohľadu na uplynutie časovej pôsobnosti a svoj ďalší zákonný zánik, bolo spôsobilé zasiahnuť do základných práv a slobôd žalobcu a či tento zásah bol vykonaný v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

§ 250ja ods.

3 vety druhej O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. V ďalšom konaní krajský súd prejedná vec v medziach podanej žaloby, znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní, pričom sa náležite vysporiada s námietkami žalobcu a zároveň preskúma, či sa s nimi vysporiadal už žalovaný správny orgán v odôvodní napadnutého rozhodnutia. Súčasne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.

§ 246cods.

1 veta prvá O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.