Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Tdo/1/2019 Identifikačné číslo spisu: 5716011044 Dátum vydania rozhodnutia: 28.01.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Juraj Kliment Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:20

§ 371ods.

1 písm. c) Tr. por. obvinený uviedol, že s ohľadom na jeho nízke vzdelanie, sociálne pomery, ako aj vysoký hroziaci trest muselo byť orgánom činným v trestnom konaní zrejmé, že sa nebude vedieť náležite obhajovať. V tejto súvislosti uviedol, že na hroziacu aplikáciu § 36 ods. 5 Tr. zák. (pozn. správne § 38 ods. 5 Tr. zák.) ho nikto neupozornil. Vysvetlil tiež, že o ustanovenie obhajcu požiadal ešte pred svojim výsluchom zo 6. apríla 2016, resp. že obaja zvolení obhajcovia - tak JUDr. Milan Štúrik, ako aj Mgr. Branislav Bellan, mu vypovedali plnomocenstvo kvôli nedostatku finančných prostriedkov, čo aj avizoval súdu. Na podklade týchto skutočností bol toho názoru, že hoci v danom prípade nešlo o prípad povinnej obhajoby, mal mu byť ustanovený obhajca podľa § 37 ods. 2 Tr. por., resp. § 40 ods. 2 Tr. por.

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Tr. por. obvinený namietal, že súdmi aplikovaná právna kvalifikácia podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm.
2. a)Tr. zák. je nesprávna, keďže jeho konanie malo byť v súlade s § 2 Tr. por. kvalifikované podľa § 212 ods. 1, ods. 2 písm.
3. a)Tr. zák.; ak už ale súdy vychádzali zo stanoviska NS SR Tpj 78/2011, mali postupovať podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. a stanoviska NS SR Tpj 55/2016 a mimoriadne mu znížiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby. V tejto súvislosti obvinený opakovane zdôraznil, že ku skutku sa doznal a oľutoval ho, resp. že dal vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm.
4. b)Tr. por. Argumentoval aj, že definičný znak škody bol prijatý ešte v roku 2005 a odvtedy sa jeho výška nijako nezmenila, resp. že súdy ani poriadne neskúmali či zistená škoda bola dostatočným spôsobom verifikovaná. V ďalšej časti dovolania obvinený namieta, že obe spomínané stanoviská NS SR Tpj 78/2011 a Tpj 53/2013 vychádzajú z nesprávnej premisy, že pri krádeži vlámaním dochádza k spôsobeniu škody. Podľa jeho názoru, pri krádeži vlámaním podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm.
5. b)Tr. zák. ide o vykonanie krádeže určitým špecifickým spôsobom - podľa § 122 Tr. zák., alebo so spôsobením škody, ktorá zodpovedá hranici stanovenej v ods. 4. Záverom konštatuje, že posúdenie jeho konania podľa § 212 ods. 4 písm.
6. a)Tr. zák. je v rozpore s § 38 ods. 1 Tr. zák.

§ 371ods.

1 písm.

1. h)Tr. por. obvinený nad rámec vyššie uvedených skutočností uviedol, že súdy vychádzali výhradne z priťažujúcej okolnosti podľa § 38 ods. 5 Tr. zák. a nerešpektovali § 38 ods. 2 Tr. zák. Na záver obvinený poukázal na niekoľko rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré aj pred prijatím stanoviska NS SR Tpj 55/2016, postup podľa § 257 ods. 1 písm.
2. b)Tr. por. považovali za dôvod pre mimoriadne zníženie trestu. Na podklade týchto skutočností obvinený X. dovolaciemu súdu navrhol, aby podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil, že uznesením krajského sudu, ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon v § 37 ods. 2 Tr. por. a § 38 ods. 2 Tr. zák., podľa § 386 ods. 2 Tr. por. uznesenie krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu zrušil a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. K podanému dovolaniu sa žiadna zo strán nevyjadrila; dňa 7. januára 2019 bol spisový materiál spolu s dovolaním obvineného X. riadne predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie. Následne najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbežne preskúmal dovolanie obvineného H. X. i predložený spisový materiál a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
3. h)Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm.
4. b)Tr. por.), prostredníctvom zvoleného obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Zároveň ale zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por.

§ 371ods.

1 písm.

1. c)Tr. por. najvyšší súd uvádza, že v posudzovanom prípade nevznikla potreba ustanoviť obvinenému obhajcu. Podľa § 37 ods. 2 Tr. por. obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať. Okrem štandardných situácií, keď obvinený trpí sluchovým alebo zrakovým postihnutím, vadou reči zabraňujúcou mu náležite sa vyjadrovať, príp. je negramotný, nepochybne môže ísť aj o situáciu, keď jeho intelektové schopnosti nedávajú dostatočnú záruku, že bude schopný sa náležite obhajovať sám. Ide o schopnosť samostatne sa hájiť, v zmysle samostatne vykonávať svoje procesné práva podľa § 34 a nasl. Tr. por. a z nich hlavne právo uvádzať okolnosti slúžiace na jeho obhajobu (predostrieť vlastnú verziu udalostí), navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy atď. V prípade obvineného X. však súd takúto indispozíciu nezistil; len samotná skutočnosť, že má nízke vzdelanie, postup podľa § 37 ods. 2 Tr. por. neodôvodňuje (k tomu bližšie viď uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2018, sp. zn. 5 Tdo 8/2018). Pokiaľ ide o ostatné uvádzané okolnosti (nepriaznivé sociálne pomery, resp. vysoký hroziaci trest), ich prípadná existencia sa v konaní prejavuje zákonom predpokladaným spôsobom, t. j. postupom podľa § 40 ods. 2 Tr. por., resp. § 37 ods. 1 písm.
2. c)Tr. por. K postupu podľa § 40 ods. 2 Tr. por. najvyšší súd uvádza, že obvinený bol zo strany orgánov činných v trestnom konaní (pred prvým procesne použiteľným výsluchom zo 6. apríla 2016, č. l. 12), ako aj zo strany súdov (1. a 22. júna 2017 na okresnom súde, č. l. 147, 155 a 23. novembra 2017 na krajskom súde, č. l. 204) opakovane poučovaný podľa § 34 ods. 3 Tr. por. a § 121 ods. 2 Tr. por. I napriek týmto poučeniam obvinený o ustanovenie obhajcu nepožiadal a naopak, sám si zvolil JUDr. Milana Štúrika a neskôr Mgr. Branislava Bellana (pozn. súdu za týmto účelom - aby si mohol zvoliť obhajcu, resp. aby zvolený obhajca mal dostatok času na prípravu súdy dvakrát odročili hlavné pojednávanie, č. l. 147, 191). Pokiaľ ide o tú skutočnosť, že ho nikto neupozornil na možnú aplikáciu § 38 ods. 5 Tr. zák., takúto povinnosť orgány činné v trestnom konaní a súdy nemajú; netreba však zabúdať, že obvinený bol pred prvým výsluchom oboznámený so skutkom, ktorý sa mu kladie za vinu, ako aj s jeho právnou kvalifikáciou a pred svojím vyhlásením podľa § 257 ods. 1 písm.
3. b)Tr. por. bol poučený aj o trestných sadzbách (č. l. 155). Za týchto okolností je dovolací súd toho názoru, že k žiadnemu porušeniu práva na obhajobu dôjsť nemohlo.

§ 371ods.

1 písm.

1. i)Tr. por. najvyšší súd odkazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu Tpj 46/2010, resp. na judikát R 51/2014, z ktorých jednoznačne plynie, že nepoužitie ustanovenia § 39 Tr. zák. resp. § 40 zákona č. 140/1961 Zb. nezakladá žiadny dovolací dôvod. Hmotnoprávne ustanovenie § 39 Tr. zák. sa totiž svojou povahou a významom primkýna skôr k všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu trestu a jeho výmery v § 34 ods. 1, ods. 3, ods. 4 Tr. zák. a nasl. a na rozdiel od § 41 Tr. zák., § 42 Tr. zák. o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu alebo § 47 ods. 2 Tr. zák., ktoré sú taktiež hmotnoprávne, ale kogentnej povahy, ho nemožno podriadiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“, zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
2. i)Tr. por. Vo vzťahu k § 371 ods. 1 písm.
3. h)Tr. por. platí, že ak súdy nevyužili moderačné oprávnenie podľa uvedených ustanovení a trest vymerali v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného. Vychádzajúc z uvedeného, i keby dovolací súd bol toho názoru, že v danom prípade súdy nižšieho stupňa mohli uložiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, tento ich „nedostatok“ nie je možné v dovolacom konaní reparovať. Pokiaľ ide o tú časť argumentácie, v ktorej obvinený X. polemizuje s právnou kvalifikáciou skutku, resp. so „správnosťou“ judikátu Tpj 78/2011, najvyšší súd bez ďalšieho uvádza, že v tomto rozsahu je jeho dovolanie neprípustné. Obvinený X. dal vo vzťahu ku skutku, vrátane navrhovanej právnej kvalifikácie vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm.
4. b)Tr. por., ktoré bolo uznesením okresného súdu podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Tr. por. prijaté. Keďže prijatý výrok o vine už nie je možné napadnúť odvolaním, v zmysle § 372 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 382 písm.
5. d)Tr. por. už v tomto rozsahu nie je možné vznášať ani dovolacie námietky.

§ 371ods.

1 písm.

1. h)Tr. por. najvyšší súd uvádza, že hoci konajúce súdy vo výrokovej časti formálne nepoukazujú na § 38 ods. 2 Tr. zák., z odôvodnenia je zrejmé, že pomerom a mierou závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností sa zaoberali. V tejto súvislosti poukázali na to, že obvinený sa síce k trestnej činnosti už v prípravnom konaní priznal a skutok oľutoval, avšak na druhej strane vysvetlili, že ide o päťkrát trestanú osobu, ktorá už v minulosti spáchala zločin a aj tento skutok spáchala počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia (viď s. 5 - 6 rozsudku okresného súdu a s. 2 uznesenia krajského súdu). Vychádzajúc z týchto úvah najvyšší súd dospel k záveru, že obvineným H. X. uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c),
2. h)a
3. i)Tr. por. nie sú dané, a preto jeho dovolanie na neverejnom zasadnutí postupom podľa § 382 písm.
4. c)Tr. por. odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.