Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/188/2018 Identifikačné číslo spisu: 1211229243 Dátum vydania rozhodnutia: 23.01.2019 Meno a priezvisko: JUDr. Emil Franciscy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). Dovolací súd preto prípustnosť žalobcom podaného dovolania posudzoval so zreteľom na procesný kódex účinný do uvedeného dňa.

1. Právna úprava účinná do
2. júna 2016 umožňovala podať dovolanie iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám (§ 237 ods. 1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné tiež proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.) a proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. bolo dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné vzhľadom na zásadný právny význam napadnutého rozhodnutia, resp. ak išlo o potvrdzujúci rozsudok vyslovujúci neplatnosť zmluvnej podmienky. V danom prípade je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., proti ktorým bolo dovolanie prípustné. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nevyplýva. I.

1. Dovolateľ tvrdí, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1 O.s.p.
2. Právny poriadok účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (§ 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej z najzávažnejších procesných vád, ktoré boli taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia išlo vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 O.s.p. nezakladalo samo tvrdenie dovolateľa, že došlo k ním tvrdenej procesnej vade, ale až zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k nej skutočne došlo. Dovolací súd preto aj v danom prípade pristúpil k posúdeniu, či v konaní na súdoch oboch inštancií (ne)došlo k procesnej vade zmätočnosti.
3. Procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní tvrdené a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolanie žalobcu preto podľa týchto ustanovení nie je prípustné.
4. V zmysle dovolania bola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a bolo zasiahnuté do jeho práva na spravodlivý proces.
5. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97) a ani toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
6. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa do
7. júna 2016 rozumel taký procesne nesprávny a zákonu sa priečiaci postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytoval vtedajší civilný procesný kódex.
8. Dovolateľ za odňatie možnosti konať pred súdom považuje to, že odvolací súd nezistil v potrebnom rozsahu rozhodujúci skutkový stav, nevykonal riadne dokazovanie, nevyhovel jeho návrhom na vykonanie dokazovania, vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil a nevyrovnal sa náležite so zisteniami vyplývajúcimi z jednotlivých dôkazov. 15.
9. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, bolo aj do
10. júna 2016 vecou súdu (

§ 120ods.

1 O.s.p.), a nie procesných strán. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladal do

1. júna 2016 prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa strane sporu neodnímala možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). 15.
2. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nepovažovala judikatúra najvyššieho súdu týkajúca sa predmetného ustanovenia za dôvod zakladajúci zmätočnosť a prípustnosť dovolania (3 Cdo 172/2011, 5 Cdo 251/2012, 7 Cdo 117/2014). 15.
3. Dovolací súd preskúmaním spisu a porovnaním obsahu rozhodnutí súdov oboch nižších inštancií dospel k záveru, že odvolací súd nezmenil podstatu dôvodov vedúcich k zamietnutiu žalobcovej žaloby. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu publikované ako judikát R 56/2012, podľa ktorého vtedy, keď sa odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvoinštančného konania nové dôvody, jeho rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým; takýto postup súdu nie je odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. 15.
4. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že žalobca odvolaciemu súdu ako vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nedôvodne vytýka nedostatočné zistenie skutkového stavu, nedostatky v procese dokazovania, obstarávania skutkových podkladov nevyhnutných pre rozhodnutie, nesprávne vyhodnotenia vykonaných dôkazov a prijímanie nesprávnych skutkových záverov.
5. Formulácie zvolené v dovolaní (tvrdené preferovanie protistrany) naznačujú, že žalobca je presvedčený o tom, že v konaní bol porušený princíp rovnosti účastníkov konania (procesných strán). V súlade s princípom „rovnosti zbraní“ (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) každá procesná strana musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgicko). Princíp rovnosti zbraní ale neznamená, že súd je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne, a vyhodnotiť ich podľa predstáv strany sporu. Z obsahu zápisníc o pojednávaniach, ktoré sú založené v spise, nevyplýva, že súd nevytvoril stranám rovnaké procesné možnosti predložiť všetky dôkazy, prípadne že by v konaní (napríklad v procese obstarávania podkladov pre rozhodnutie) preferoval záujem niektorej z nich. Z týchto dôvodov je aj táto námietka žalobcu nepodložená.
6. Podľa názoru dovolateľa došlo k procesnej vade konania uvedenej v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. aj tým, že napadnutý rozsudok - ako uvádza - je odôvodnený nedostatočne a zjednodušujúco do tej miery, že to má za následok jeho nepreskúmateľnosť. K tomu treba uviesť, že najvyšší súd prijal
7. decembra 2015 stanovisko (R 2/2016), právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“. Toto stanovisko považuje dovolací súd za plne opodstatnené a aktuálne aj v preskúmavanom prípade.
8. Pre účely ďalšieho vysvetlenia dôvodov svojho rozhodnutia dovolací súd zdôrazňuje, že žalobca sa v konaní domáhal: a/ určenia neplatnosti úverovej zmluvy, b/ určenia neplatnosti záložnej zmluvy, c/ vydania bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným. Súčasťou argumentácie žalobcu o existencii procesnej vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. je námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v troch podstatných otázkach (

18.1., 18.

1. a 18.3). 18.
2. Súdy vychádzali z výsledkov vykonaného dokazovania a dospeli k záveru, že žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy vystupoval a konal ako živnostník s tým, že úver potrebuje na výkon svojej podnikateľskej činnosti. V nadväznosti na tento záver, nazerajúc na úverovú zmluvu ako na zmluvu nespotrebiteľskú, neskúmali, či jej obsahom nie sú neprijateľné (nekalé) zmluvné podmienky, ktoré sú v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách neplatné. Právny záver, že úverová zmluva nie je spotrebiteľská zmluva a že ňou nebol založený spotrebiteľský vzťah, nezbavoval však súdy - vzhľadom na petit podanej žaloby - povinnosti posúdiť (a v odôvodnení rozsudkov vyjadriť a dostatočne zreteľne a presvedčivo vysvetliť výsledok posúdenia) platnosť úverovej zmluvy z hľadiska možnej existencie tých dôvodov, s ktorými právny poriadok vo všeobecnosti spája neplatnosť zmluvy. Na podklade obsahu spisu dovolací súd konštatuje, že keď už súdy dospeli k záveru o nespotrebiteľskej povahe úverovej zmluvy (poznámka: v súvislosti so skúmaním prípustnosti dovolania dovolací súd neposudzoval vecnú správnosť tohto záveru), mali podať vysvetlenie, akými úvahami sa riadili a k akým záverom dospeli pri riešení otázky, či (ne)zakladá jej absolútnu neplatnosť [nie v zmysle osobitných zákonných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách a spotrebiteľských úveroch, ale z hľadiska všeobecnými ustanoveniami vyžadovaného súladu so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka) alebo dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka)] konanie žalovaného, ktoré žalobca opisoval ako agresívne, nečestné, zavádzajúce, zakrývajúce skutočnú podstatu úverovej zmluvy a tiež úžernícke (medziiným napríklad aj z hľadiska pomeru medzi výškou úveru, ktorý bol žalobcovi poskytnutý, a výškou odmeny za poskytnutie úveru). Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada totiž súd ex offo; absolútna neplatnosť úkonu nastáva bez ďalšieho zo zákona, pôsobí od začiatku a v dôsledku toho sa na úkon hľadí tak, akoby ani nebol urobený. Absencia náležitého vysvetlenia, ktoré mali súdy podať v tak významných otázkach, opodstatňuje v danom prípade výnimočné uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016 a vedie dovolací súd k záveru, že žalobcovi bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. 18.
3. Z odôvodnení rozsudkov súdov oboch inštancií je zrejmé, že pozornosť venovali takmer výlučne vysvetleniu dôvodov, so zreteľom na ktoré - podľa ich názoru - nebolo možné vyhovieť žalobe v časti týkajúcej sa určenia neplatnosti úverovej zmluvy. V rozhodnutiach síce spomenuli, že žalobca sa domáhal aj určenia neplatnosti záložnej zmluvy, v odôvodneniach ale spôsobom súladným s § 157 ods. 2 O.s.p. - len so strohým konštatovaním, že tu nejde o spotrebiteľskú zmluvu a spotrebiteľský vzťah - nevysvetlili, k akým záverom dospeli v nadväznosti na riešenie otázky neplatnosti záložnej zmluvy z hľadiska existencie dôvodov, s ktorými zákon vo všeobecnosti spája neplatnosť právneho úkonu (§ 34 až § 39 Občianskeho zákonníka). Išlo pritom o jednu z podstatných námietok uplatnených žalobcom už v odvolaní. Absencia vysvetlenia úvah odvolacieho súdu na túto námietku opodstatňuje uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016 a záver, že žalobcovi bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). 18.
4. Naostatok treba pripomenúť, že žalobca sa domáhal tiež zaplatenia sumy 1 306 eur, ktorá podľa neho predstavuje bezdôvodné obohatenie získané na jeho úkor žalovaným. Vysvetlenie, prečo bola žalobcova žaloba zamietnutá aj v tejto časti, odôvodnenia rozsudkov súdov vôbec neobsahujú, i keď sa ho žalobca domáhal (a na jeho nedostatok poukazoval) aj v odvolaní. Tento poznatok dovolacieho súdu založený na oboznámení sa s obsahom spisu opodstatňuje konštatovanie, že (čo do vydania bezdôvodného obohatenia) písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu „neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie“. V zmysle druhej vety stanoviska R 2/2016 došlo teda aj v tomto smere k procesnej vade zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. II.
5. Z vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu vyvolalo v danom prípade procesné účinky, ktoré aj po
6. júli 2016 zostali zachované a umožnili dospieť nielen k záveru o prípustnosti, ale tiež dôvodnosti podaného dovolania, v ktorom žalobca opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
7. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku v častiach, ktorých sa týkajú body 18.1, 18.
8. a 18.
9. tohto uznesenia, nepristúpil k posúdeniu, či v konaní došlo k tzv. iným procesným vadám konania majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Z dôvodu konštatovanej nepreskúmateľnosti nemal ani podklad pre posúdenie opodstatnenosti uplatnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (nesprávne právne posúdenie veci). Zohľadnil pri tom, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do
10. júna 2016 ustálila na názore, podľa ktorého vtedy, keď dovolací súd zistí procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p., dovolaním napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zruší a nezaoberá sa správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu (1 Cdo 44/2015, 2 Cdo 111/2014, 3 Cdo 4/2012, 4 Cdo 263/2013, 5 Cdo 241/2013, 6 Cdo 591/2015, 7 Cdo 212/2014, 8 Cdo 137/2015).
11. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozhodnutia súdov oboch inštancií a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
12. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
13. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
14. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.