1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona a iný trestný čin, o odvolaní obžalovanej O.. P. C. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-1T/11/2017 z 15. augusta 2018, takto rozhodol:
1 písm. b), písm. e), písm. f) Trestného poriadku zrušuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu Pezinok, sp. zn. PK-1T/11/2017 z
textov, oprava textov pred tlačou, kontrola textov učebnice, úpravy), vystavenie ktorých faktúr dokladovala fiktívnymi zmluvami o dielo, pokladničnými dokladmi o vyplatení autorov diela a ďalšími dokladmi o dodaní fakturovaných služieb, pričom v skutočnosti nešlo o vytvorenie nového diela v súlade so Zmluvou o poskytovaní služieb so SOŠ OaS, ale iba o premenovanie učebnice „Brána do sveta Coursebook" na učebnicu „Anglicky v sektore hotelov a reštaurácií" spolu s vykonaním grafických úprav v oblasti obalu učebnice s jej novým názvom a údajmi, že ide o projekt financovaný EÚ, ktorá učebnica bola pre spoločnosť Q. B. s.r.o. vytvorená v minulosti a lektormi pracujúcimi pre spoločnosť používaná vo výučbe minimálne od apríla 2010, pričom fakturované sumy neboli ASFEU prijímateľovi príspevku preplatené, - faktúru č. XXXXXXXXX zo dňa 29.04.2011 na sumu 50.777,15,- Eur za službu: Zabezpečenie ubytovania v hoteli v destinácii Cyprus (hotel GRANDRESORT HOTEL, Limassol, Cyprus) pre žiakov v počte 30, zabezpečené od 02/05/2011 do 28/10/2011, plná penzia a pitný režim v destinácii Cyprus (položka rozpočtu 6.5.3) ako podklad žiadosti o platbu č. XXXXXXXXXXX XXX zo dňa 11.05.2012, čím deklarovala náklady na ubytovanie, stravu a pitný režim 30 žiakov SOŠ OaS, pričom spoločnosti Q. B., s.r.o. v skutočnosti žiadne náklady v súvislosti so zabezpečením tohto plnenia nevznikli, náklady na ubytovanie a stravu boli hotelom žiakom strhnuté z ich odmeny za prácu a fakturovaná suma bola ASFEU prijímateľovi príspevku preplatená, - faktúru č. XXXXXXXXX zo dňa 19.12.2011 na sumu 6.399,73,- Eur za službu: Lektor 1-realizácia aktivity 2.3 Praktická výučba žiakov v zahraničí pre cieľové skupiny 30 žiakov a ich pedagógov
všeobecne záväzného právneho predpisu, viazané na podmienky, ktoré nespĺňala a to tým, že ho uvedie do omylu v otázke ich splnenia v úmysle spôsobiť tak väčšiu škodu, pričom sčasti nedošlo k dokonaniu trestného činu, - dopustila sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustila v úmysle predložiť nesprávny doklad a použiť prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev na iný účel, ako boli pôvodne určené a tým umožniť spôsobenie sprenevery a značnej škody, pričom sčasti nedošlo k dokonaniu trestného činu, č í m spáchala - zločin subvenčného podvodu
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2015 čiastočne dokonaný a čiastočne v štádiu pokusu
1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2015 - zločin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2015 čiastočne dokonaný a čiastočne v štádiu pokusu
1 Trestného zákona účinného do
4 Trestného zákona účinného do
1 Trestného zákona účinného do
2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2015 ustanovuje skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.
2, ods. 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2015, obžalovanej ukladá povinnosť zúčastniť sa na Špecializovanom trestnom súde Pezinok jedného hlavného pojednávania, predmetom ktorého bude prejednanie veci kvalifikované ako zločin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 3, resp. ods. 4 Trestného zákona a to od jeho začiatku až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2015 obžalovanej ukladá peňažný trest vo výške 10.000 (desaťtisíc) eur.
3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2015 pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, obžalovanej ustanovuje náhradný trest odňatia slobody vo výmere 11 (jedenásť) mesiacov.
1, ods. 2 Trestného zákona účinného do
1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona čiastočne dokonanom a čiastočne v štádiu pokusu
1 Trestného zákona, v jednočinnom súbehom so zločinom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 3 Trestného zákona, čiastočne dokonanom a čiastočne v štádiu pokusu
1 Trestného zákona pre skutok zhodný so skutkom v tomto rozsudku najvyššieho súdu. Za spáchanie týchto trestných činov Špecializovaný trestný súd obžalovanej uložil:
4 Trestného zákona s použitím §§ 36 písm. j/, 37 písm. h/, 38 ods. 2, § 41ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.
1 Trestného zákona s poukazom na ustanovenia § 49 ods. 1 Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody obžalovanej podmienečne odložil a uložil probačný dohľad nad jej správaním v skúšobnej dobe.
Trestného zákona súd ustanovil skúšobnú doba na 4 (štyri) roky.
2 a ods. 4 Trestného zákona súd prvého stupňa obžalovanej uložil povinnosť zúčastniť sa na Špecializovanom trestnom súde Pezinok jedného hlavného pojednávania, predmetom ktorého bude prejednanie veci kvalifikované ako zločin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 3, resp. 4 Trestného zákona a to od jeho začiatku, až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.
1 Trestného zákona súd prvého stupňa obžalovanej zároveň uložil peňažný trest 10.000 (desaťtisíc) Eur.
3 Trestného zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil obžalovanej náhradný trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.
1, 2 Trestného zákona obžalovanej bol uložený aj trest zákazu činnosti zúčastniť sa v mene svojom, alebo v mene iného akéhokoľvek verejného obstarávania, predmetom ktorého by malo byť dodanie tovarov a služieb financované so štátneho rozpočtu SR alebo prostriedkov zo všeobecného rozpočtu Európskej únie, z rozpočtu spravovaného Európskou úniou alebo v zastúpení Európskej únie na 2 (dva) roky.
1 Trestného poriadku bolo Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR, Bratislava v zastúpení Výskumnou agentúrou s nárokom na náhradu škody odkázané na civilný proces. Špecializovaný trestný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súvislosti s výrokom o vine nasledovne: „Obžalovaná bola pri spúšťaní predmetného projektu od jeho samého začiatku, aj keď oficiálne až od momentu kedy sa na naplnenie jeho cieľov uchádzala vo verejnom obstarávaní vyhlásenom SOŠ OaS. Mala teda všetky vedomosti o podmienkach, ktoré je potrebné splniť na to, aby boli jej spoločnosťou vynaložené prostriedky zo strany ASFEU preplatené. Okrem toho bola koordinátorom aktivít v súvislosti s praktickou výučbou študentov v zahraničí. Z jej pozície, v rámci projektu, nie je možné obísť skutočnosť, že bola konateľkou obchodnej spoločnosti, ktorá sa vo verejnom obstarávaní úspešne uchádzala o naplnenie cieľov predmetného projektu, čo sa odzrkadlilo v texte Zmluvy o poskytovaní služieb so SOŠ OaS, ktorú za spoločnosť Q. B. s.r.o. uzavrela s menovanou školou. Pokiaľ obžalovaná namietala znenie skutku v podanej obžalobe, že neodzrkadľuje obsah Zmluvy, najmä zavádzajúcim uvedením percentuálneho pomeru prostriedkov EU a ŠR, súd jej v tomto smere prisvedčil a v záujme riadneho uvedenia zmluvného základu do výroku rozsudku implementoval presné znenie Zmluvy, pričom týmto postupom zachoval totožnosť skutku, nakoľko bol zachovaný spôsob vykonania činu, miesto a čas jeho spáchania, ako aj následok tak, ako bolo obžalovanej vznesené obvinenie a následne podaná obžaloba. K námietkam obžalovanej však uvádza, že percentuálne pomery uvedené obžalobou boli, resp. sú zo znenia Zmluvy, ktorá operuje sumami, ktoré majú byť poskytnuté z prostriedkov EU, ŠR a SOŠ OaS ľahko vypočítaná jednoduchými matematickými postupmi, pričom po tomto výpočte je zistiteľné, že záver obžaloby o financovaní projektu z 85% z prostriedkov EU, 10% prostriedkov ŠR a 5% prostriedkov SOŠ OaS je správny. Toto bola v podstate jediná námietka obžalovanej, ktorú súd uznal ako dôvodnú. Výsluchmi svedkov, znaleckým dokazovaním a listinami a sčasti aj vyjadrením obžalovanej mal súd za preukázané, že v rámci projektu obžalovaná dodala učebný materiál, ktorý nebol novým dielom, ale dielom, ktoré jej spoločnosť už pred verejným obstarávaním používala v činnosti jej lektorov. Obhajoba obžalovanej, že riaditeľ školy E. F. si vybral práve tento učebný materiál, hoci mu predkladala aj iné verzie, neobstojí. Jej tvrdenie o takomto postupe zo strany vtedajšieho riaditeľa školy je osamotené, nezodpovedá mu žiadny z vykonaných dôkazov, naopak na jeho účelovosť naznačujú zápisnice z porád realizačného tímu projektu, v rámci ktorých sa konštatuje práca na strane dodávateľa na novom učebnom materiály. Bez ohľadu na vyššie uvedený záver, súd za najdôležitejšiu v tomto smere považuje skutočnosť, že obžalovaná svojím postupom porušila podmienky Zmluvy o poskytovaní služieb, ktorá jej jednoznačne určila povinnosť dodať „nový" učebný materiál. Obžalovaná z hľadiska ustanovení tejto zmluvy vôbec nemala predložiť riaditeľovi školy učebný materiál, ktorý nebol novým učebným materiálom. Navyše je otázne, či okrem obžalovanej v čase jeho predloženia mal riaditeľ školy vôbec vedomosť o tom, že ide o učebný materiál vytvorený v minulosti pre potreby jej spoločnosti. Nakoľko obžalovaná v podstate priznala, že išlo o učebný materiál vytvorený v minulosti, súd iba poukazuje na ďalšie dôkazy, ktoré túto skutočnosť potvrdzujú, najmä výpoveď svedkyne A. W. a výsledky znaleckého dokazovania. V súvislosti s vyššie uvedeným záverom je potom logický záver súdu, že keď obžalovaná v súvislosti s tvorbou „nového učebného materiálu" dokladovala ďalšie výdavky na obstaranie učebnice a DVD s dátumami ich vyplatenia po apríli 2010 - náklady na prácu troch lektorov na vytvorení nového metodicko-didaktického materiálu na výučbu anglického jazyka (text, gramatika, slovník, korekcia textov pred tlačou), náklady na opravy textov, dialógov, obsahu učebnice spolu s DVD, zalomenie textov, grafickú a jazykovú úpravu učebnice, náklady na prípravu scenárov, dialógov a obsahu DVD, prípravu realizačného tímu a techniky, prípravu hereckého tímu, leteckú prepravu osôb a techniky, stravu, ubytovanie a transfer v destinácii Cyprus, odmenu pre réžiu, strih, titulky, kameru, pomocný technický štáb, odmenu za herecké obsadenie, výrobu DVD nosiča a náklady na prácu troch lektorov na vytvorení nového metodicko-didaktického materiálu na výučbu anglického jazyka (nahrávanie dialógov, spracovanie nahratého materiálu
textov, oprava textov pred tlačou, kontrola textov učebnice, úpravy), súd všetky tieto faktúry a najmä ich podklady vyhodnotil ako falšované, fiktívne. Jediným oprávneným výdavkom by boli náklady na grafickú úpravu obálky, ale určite nie v takej výške, ako to fakturovala obžalovaná ako konateľka spoločnosti Q. s.r.o. V prípade ubytovania a stravy študentov opäť vychádzajúc z výpovedí samotných študentov a listín, ako aj výsledkov miestneho zisťovania ASFEU a správy Interpolu súd dospel k záveru, že ubytovanie a stravovanie bolo študentom poskytnuté, ale obhajoba obžalovanej, že bolo zabezpečené vo vlastnej réžii neobstojí, nakoľko jej spoločnosť predmetný hotel nevlastní. Ubytovanie zabezpečil hotel, v ktorom študenti praxovali. Zmluva o zabezpečení ubytovania medzi spoločnosťou Q. a Hotelom Grand Resort neexistuje, pričom zodpovedný zamestnanec hotela sa vyjadril, že ubytovanie a stravovanie zabezpečil hotel. Pokiaľ z dohody medzi Q. s.r.o. a I. zo dňa 10.4.2011 má vyplývať, že I. poskytne ubytovanie, stravu a nápoje 30 osobám na obdobie 6 mesiacov od 02.05.2011 do 28.10.2011 v dosahu maximálne 1 km od hotela Grand Resort a to za cenu 56.850 Eur, platba ktorej ceny má byť vykonaná jednou splátkou v dohodnutý deň, nie neskôr ako 15.10.2011 a na to má nadväzovať čestné prehlásenie konateľky Q. s.r.o., Ing. P. zo dňa 08.11.2011 o úhrade formou zápočtu vzájomných pohľadávok, pričom rozdiel vo výške 4.730 Eur mal byť uhradený v hotovosti z pokladne dňa 05.10.2011 v rozpore s týmito skutočnosťami je znenie Dohody o urovnaní zo dňa 28.10.2011, ktorou boli vzájomne započítané pohľadávky 56.850 Eur na strane I.. a 52.120 Eur na strane Q. s.r.o. Vyplatenie rozdielu teda prebehlo takmer o mesiac skôr ako došlo k dohode o urovnaní. Navyše, ako podklad spomenutého vyrovnania mali slúžiť faktúry č. XXXXXXXXX a XXXXXXXXX zo dňa 10.10.2011, ktorým spoločnosť obžalovanej odberateľovi I., v súlade so zmluvou o poskytnutí turistického balíka a futbalového balík a sumu 30.090 Eur a 22.030 Eur, ktoré však zaúčtovala až dňa 31.10.2011. Vyššie uvedené zmluvné dojednania a vystavené faktúry mali
názoru súdu slúžiť na podporenie tvrdení obžalovanej o dôvodnosti fakturovania poskytnutia, či zabezpečenia ubytovania a stravy študentom zo strany jej spoločnosti. Tu je potrebné poukázať na znenie sprostredkovateľských zmlúv medzi sprostredkovateľom Q. s.r.o. a jednotlivými študentmi, z ktorých okrem iného vyplýva, že
51.5.2.2 mzda za sprostredkovanú prácu dosiahne minimálne 440 eur po odpočítaní všetkých nákladov zamestnávateľa, ktoré pozostávajú najmä, nie však výlučne, z nákladov zamestnávateľa spojených so stravovaním záujemcu, nákladov zamestnávateľa spojených s ubytovaním záujemcu, nákladov zamestnávateľa spojených s hotelovým, zdravotným poistením záujemcu, nákladov zamestnávateľa spojených s odvodovými povinnosťami zamestnávateľa za záujemcu v súlade s príslušnými právnymi predpismi miesta výkonu práce, vyššie uvedené náklady hradené zamestnávateľom predstavujú sumu až do výšky cca 350 až 400 eur na mesiac na študenta. Z výplatných pások D., Z., ako aj C. vystavených Grand Resort, Limassol, Cyprus zo dňa 31.05.2011, 30.06.2011, 31.07.2011, 31.08.2011, 31.09.2011 pritom vyplýva, že čistá mzda bola vo výške 306,59 €, 352 €, 352 €, 352 € a 352 €, pričom zrážky z hrubej mzdy boli vo výške 557,83 €, 663,44 €, 663,44 €, 663,44 € a 663,44 euro. Z uvedeného je zrejmé, že hotel za ubytovanie a stravu vykonal zrážky z odmeny za prácu študentov. Tvrdenie obžalovanej o poskytnutí týchto služieb jej spoločnosťou neobstojí aj preto,že neexistuje žiadna zmluva medzi jej spoločnosťou a hotelom a tiež neexistuje doklad o tom, že jej spoločnosť hotelu za tieto služby zaplatila, či už formou prevodu na účet, alebo v hotovosti. Obžalovanú teda nič neoprávňovalo vychádzať zo znenia Zmluvy o poskytovaní služieb a fakturovať služby, ktoré v skutočnosti jej spoločnosť neposkytla a neuhradila. Súd tento postup zo strany obžalovanej považuje nielen za parazitovanie na prostriedkoch EU, ŠR a školy, ale najmä, a to je to najhoršie, za parazitovanie na študentoch, ktorým obžalovaná predložila na podpis sprostredkovateľské zmluvy, na základe ktorých si vyúčtovala od každého študenta 100 euro sprostredkovateľský poplatok a hoci zo znenia Zmluvy o poskytovaní služieb, ktorá vychádzala z výsledkov verejného obstarávania a cieľov projektu vyplývalo, že ubytovanie a stravovanie by malo byť študentom preplatené, nestalo sa tak, naopak obžalovaná za subjekt, ktorý zastupovala a ktorý žiadne také služby neposkytol, tieto vymyslené výdavky s odkazom na znenie Zmluvy o poskytovaní služieb vyfakturovala a v konečnom dôsledku boli ASFEU preplatené. No a nakoniec vo vzťahu k výučbe cudzieho jazyka študentmi súd uvádza, že považuje obhajobu obžalovanej o splnení ustanovení zmluvy poskytnutím praktickej výučby angličtiny za až neuveriteľnú, postrádajúcu prvky zdravého rozumu v tom, že hoci Zmluva o poskytovaní služieb charakterizuje v Prílohe č. 1, že v rámci praktickej výučby anglického jazyka so zameraním na odbornú terminológiu v oblasti gastronómie a hotelierstva pre cieľovú skupinu 30 žiakov 3 - 4. ročníka a ich pedagógov
Trestného zákona a mal by obžalovanú uznať vinnou iba zo subvenčného podvodu
Trestného zákona, kde by došlo ale k navýšeniu škody o tých 85% prostriedkov, ktoré teraz súd definuje ako prostriedky EU, čo by znamenalo pre obžalovanú spôsobenie škody veľkého rozsahu a s tým spojenú povinnosť súdu ukladať jej potom trest v trestnej sadzbe 10 až 15 rokov, a nie na 3 až 8 rokov. Prijatie tejto argumentácie by tiež znamenalo, že ustanovenie § 261 Trestného zákona, ktoré špeciálne poskytuje ochranu prostriedkom Európskej únie, by v praxi prestalo platiť. Pri komplexnom výklade skutkovej podstaty trestného činu je nevyhnutné mať na zreteli súlad so znením ustanovenia § 7 ods. 1 Trestného zákona,
ktorého trestnosť činu sa posudzuje
tohto zákona aj vtedy, ak to ustanovuje medzinárodná zmluva, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ktorou je Slovenská republika viazaná. V tejto súvislosti je jeho súčasťou Dohovor prijatý na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev, z ktorého je zrejmé, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá bola na území Slovenskej republiky ratifikovaná a vyhlásená pod č. 703/2004 Z. z. spoločne s oznámením prístupu Slovenskej republiky k dodatkovým Protokolom tohto Dohovoru, ktoré boli publikované v Zbierke zákonov pod číslami 704/2004 Z. z. a 705/2004 Z. z. Zo znenia článku 1., ods. 1, písm. a/ Dohovoru vyplýva okrem iného, že na účely tohto Dohovoru je podvodom dotýkajúcim sa finančných záujmov Európskych spoločenstiev, v súvislosti s výdavkami každý úmyselný čin alebo opomenutie súvisiace s používaním alebo predkladaním nepravých, nesprávnych, alebo neúplných výkazov alebo dokumentov, ktoré majú za následok odcudzenie alebo protiprávne zadržanie finančných prostriedkov zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev, alebo z rozpočtov spravovaných Európskymi spoločenstvami, alebo v ich mene ako aj súvisiace s nesprávnym použitím týchto finančných prostriedkov na iné účely, ako sú tie, na ktoré boli pôvodne vyčlenené. Z tohto znenia Dohovoru, ktorý má povahu medzinárodnej zmluvy nielen svojou formou, ale aj preto, že ide o predpis vydaný na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii je zrejmé, aké konania mala na mysli chrániť pôvodná dohoda štátov Európskej únie, teda že nejde v žiadnom prípade o spreneveru v zmysle trestného činu, ako ho pozná naše trestné právo (§ 213 Trestného zákona), ale o akékoľvek podvodné konanie, ktoré má za následok odcudzenie, alebo protiprávne zadržanie finančných prostriedkov zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev alebo z rozpočtov spravovaných Európskymi spoločenstvami alebo v ich mene. Finančným prostriedkom z Európskeho sociálneho fondu nie je poskytovaná ochrana prostredníctvom ustanovenia § 225 Trestného zákona. Nie je pritom rozhodujúce, že v technike poskytovania týchto finančných prostriedkov ide o refundáciu už vynaložených nákladov, čo je spôsobené podmienkami poskytovania prostriedkov z fondov Európskych spoločenstiev priamo v Slovenskej republike cez ich prerozdelenie prostredníctvom štátnych agentúr zriadených pri niektorých ministerstvách, ktoré sa však nestávajú vlastníkom, ale ostávajú správcom takýchto prostriedkov. Tiež je na mieste prijať záver, že jednočinný súbeh zločinu subvenčného podvodu
Trestného zákona a zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
Trestného zákona je možný v zásade preto, že každý z uvedených trestných činov chráni iný objekt. Niet pochýb, že prostriedky vo výške 287.595,55 euro, z predmetného nenávratného finančného príspevku poskytované Strednej odbornej škole obchodu a služieb v Trenčíne, boli prostriedkami Európskej únie. Pôvod poskytnutých prostriedkov je zrejmý zo Zmluvy o poskytnutí NFP reg. č. XXX/XXXX/X.X/OPV zo dňa 24.08.2010, uzavretej medzi Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR ako poskytovateľom, v zastúpení Agentúrou MSVVaS pre štrukturálne fondy EU a Strednou odbornou školou obchodua služieb v Trenčíne ako prijímateľom. Vyplýva z nej, že projekt je spolufinancovaný Európskym sociálnym fondom, ktorý podporuje aktivity v oblasti zamestnanosti zamerané na zlepšenie kvalifikovanosti obyvateľstva a vzdelávacích systémov. Práve z tohto fondu boli, resp. mali byť priznané prostriedky prijímateľovi, v skutočnosti však fakturované a konzumované obžalovanou ako konateľkou dodávateľskej firmy a hlavnou koordinátorkou projektových aktivít na realizáciu predmetného projektu, ktorý sa však tak, ako bol deklarovaný nezrealizoval a jeho realizácia a „naplnenie" určenia prostriedkov bola len predstieraná a časť nákladov projektu nebolo použitých na ten účel, na naplnenie ktorého boli, resp. mali byť zverené. Tieto prostriedky, ktorými bol financovaný projekt sú presne účelovo určené a tento účel konaním obvinenej naplnený nebol. Preto je zrejmé, že finančné prostriedky z Európskeho sociálneho fondu boli, resp. mali byť použité v rozpore s ich určením. Keďže finančným prostriedkom z Európskeho sociálneho fondu nie je poskytovaná ochrana prostredníctvom ustanovenia § 225 Trestného zákona, naplnené boli znaky skutkovej podstaty zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
Súčasne však, keďže projekt bol financovaný aj zo zdrojov štátneho rozpočtu samotnej Slovenskej republiky, t. j. vnútroštátnych finančných zdrojov pochádzajúcich a vytvorených v rámci rozpočtu štátu až do výšky 33.834,77 euro, konaním obžalovanej došlo aj k naplneniu znakov skutkovej podstaty zločinu subvenčného podvodu
Oba tieto zločiny boli spáchané sčasti v štádiu pokusu a sčasti ako dokonané trestné činy. Dokonanéboli vo vzťahu k preplateniu ubytovania a stravy študentov a v štádiu pokusu v ostatných prípadoch, v ktorých ASFEU prijímateľovi príspevku jeho náklady nerefundoval. Pokiaľ obhajoba poukázala na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora,
ktorého nesprávne použitie príspevku z prostriedkov EU nemôže zakladať trestnú zodpovednosť, súd k tejto argumentácii dodáva, že nejde o prípad, ktorý by bolo možné aplikovať na konanie obžalovanej, najmä vo vzťahu k zistenému úmyselnému zavineniu na jej strane." + + + Proti tomu rozsudku podala riadne a včas odvolanie obžalovaná a to proti všetkým výrokom, ako aj proti konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo (č. l. 1373, č. l. 1421-1437). V odvolaní k zločinu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1, ods. 3 Trestného zákona, uviedla: - „Skutková veta vo vzťahu k naplneniu objektívnej stránky § 261 Trestného zákona je neurčitá. Obžalovaná buď použila prostriedky na iný účel, alebo nie. Nie je možné konštatovať naplnenie objektívnej stránky alternatívne. - Zo skutkovej vety nie je možné vyvodiť, ktorému subjektu mala obžalovaná predkladať faktúry. Týmto subjektom by mal byť poskytovateľ prostriedkov z rozpočtov EU. Predloženie podkladov inému subjektu je právne irelevantné. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaná predkladala dokumentáciu výlučne len prijímateľovi. - Absentuje právny vzťah medzi obžalovanou a poskytovateľom NFP. Na základe zmluvy o službách vznikol obžalovanej nárok na úhrady faktúry voči škole a to bez akejkoľvek podmienky, či poskytovateľ NFP vyplatí prijímateľovi (škole) NFP, alebo nie. Absentuje tak úmysel obžalovanej predložiť poskytovateľovi akúkoľvek dokumentáciu, keďže jej nárok na zaplatenie fakturovanej sumy nebol od poskytovateľa závislý. Absentuje tiež akýkoľvek dôkaz, ktorý by preukazoval, že škola konala voči ASFEU v mene, alebo na popud obžalovanej, alebo aspoň na jej účet. Iný obsah slova prostredníctvom neprichádza do úvahy a to ani z pohľadu gramatického, ani logického. - Úpravou skutkovej vety nezostala totožnosť skutku zachovaná. Vysvetlila, že nebola vôbec zmluvnou stranou ZMLUVY, t. j. na základe ZMLUVY nemohla a ani nepredkladala žiadnu dokumentáciu či už poskytovateľovi, alebo ASFEU. Tejto námietke však súd nemohol vyhovieť tým, že súd zo skutkovej vety implementoval presné znenie ZMLUVY. Presné znenie zmluvy v skutkovej vete a skutočnosť, že obžalovaná nebola zmluvnou stranou ZMLUVY, spolu vecne nesúvisia. Škola predkladala predmetné faktúry vo vlastnom mene, na svoju zodpovednosť. Škola nekonala ako zástupca obžalovanej. Skutková veta je tak neurčitá, keďže jediným právnym dôvodom na predkladanie faktúr poskytovateľovi je ZMLUVA, avšak obžalovaná nebola zmluvnou stranou ZMLUVY. - Prostriedky pôvodne z rozpočtu EU stratili vstupom do rozpočtu SR právnu povahu prostriedkov EU, čo vyplýva zo zákona č. 523/2004 Z. z. Uvedené potvrdilo aj MFSR. V dôsledku toho boli prijímateľovi poskytnuté prostriedky len z rozpočtu SR, nie prostriedky z rozpočtov EU a preto nemohla byť naplnená objektívna stránka trestného činu
Obžalovaná iba mohla mať vedomosť, že projekt je financovaný zo spoločného programu SR a EU (operačný program vzdelávanie). Neobdržala však prostriedky z toho programu, ale od školy, takže ich ani nemohla poškodiť. Vlajka na obale učebnice nie je spôsobilá prelomiť ustanovenie zákona č. 523/2004 Z. z., ktoré sa týkajú prostriedkov NFP. - Pojem sprenevera v § 261 TZ nie je možné vykladať inak, ako znie jeho zákonná definícia v § 213 TZ. - Trestný čin
Obžalovaná nebola v pozícii prijímateľa, nepredkladala ASFEU žiadne podklady. Nebola tak naplnená subjektívna stránka SP § 261 TZ. V konaní nebol preukázaný ani úmysel obžalovanej, keďže jej nárok na vyplatenie odplaty v zmysle Zmluvy o službách, nezávisle od schválenia žiadosti o NFP zo strany poskytovateľa. Obžalovaná ani nebola v žiadnom kontrakte s poskytovateľom NFP. Tieto skutočnosti sú však nevyhnutné pre vyvodenie záveru o úmyselnom konaní." K trestnému činu poškodzovaniu finančných záujmov Európskych spoločenstiev a k argumentom obhajoby najvyšší súd poznamenáva všeobecne a následne i konkrétne nasledovné: Trestný čin poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev
1) obsahuje pojmy, ktoré uvádza ako podmienky trestnej zodpovednosti s tým, že tieto pojmy majú povahu normatívneho znaku skutkovej podstaty trestného činu. Trestný zákon sa v tomto smere nedovoláva žiadnym štandardným spôsobom (odkazom, či blanketom) žiadneho z mimotrestných prameňov Európskeho práva, naopak z toho prameňa pojmy všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev, rozpočet spravovaný Európskymi spoločenstvami, alebo v zastúpení Európskych spoločenstiev preberá Trestný zákon bez ďalšieho. To má význam pre páchateľov negatívny právny omyl o týchto znakov, pretože ten sa považuje
zásad platných pre negatívny právny omyl skutkový. S ohľadom na to je tento trestný čin v základnej skutkovej podstate deliktom úmyselným, trestná zodpovednosť by v prípade uvedeného omylu neprichádzala do úvahy. Trestným činom
Trestného zákona (ale aj
a § 263 Trestného zákona) sa poskytuje ochrana pred „spreneverou" eurofondov, alebo pred protiprávnym zadržaním prostriedkov z rozpočtov Európskych spoločenstiev. Vyššie označený trestný čin je dokonaný v základnej skutkovej podstate - ods. 1 už v okamihu, keď páchateľ tam opísaným konaním prinajmenšom vytvorí možnosť (umožní), aby nastal poruchový následok (spôsobenie sprenevery, protiprávne zadržanie prostriedkov). Pri tomto trestnom čine sa nevyžaduje v základnej skutkovej podstate vznik škody v pravom slova zmysle, ale sa vyžaduje umožnenie vzniku škodlivého následku (sprenevera, zadržanie). Spreneveru v zmysle § 261 Trestného zákona nemožno stotožňovať so spreneverou
Trestného zákona, pretože pri trestnom čine
Trestného zákona nejde o zverenú vec, ale v podstate o refundáciu vynaložených nákladov. Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu
1 Trestného zákona obsahuje tri alternatívne uvedené druhy konaní a to: - použitie alebo predloženie falšovaného, nesprávneho alebo neúplného výkazu, resp. dokladu, - neposkytnutie povinných údajov, - použitie prostriedkov zo všeobecného rozpočtu ES (EÚ), z rozpočtu spravovaného ES (EÚ), alebo v zastúpení ES (EÚ) na iný, ako pôvodne určený účel a dva rôzne následky, ktoré páchateľ môže takým konaním (či už niektorým z nich samostatne alebo prípadne tiež viacerými) spôsobiť, a to jednak umožnenie spôsobenia sprenevery a jednak umožnenie protiprávneho zadržania prostriedkov z uvedeného rozpočtu. Na trestnú zodpovednosť za trestný čin
1 Trestného zákona postačí samotné použitie alebo predloženie falšovaného, nesprávneho alebo neúplného výkazu resp. dokladu, neposkytnutie povinných údajov, použitie prostriedkov zo všeobecného rozpočtu ES (EÚ), z rozpočtu spravovaného ES (EÚ), alebo v zastúpení ES (EÚ) na iný, ako pôvodne určený účel bez toho, aby došlo k dôsledkom z toho hroziacim, teda k „sprenevere", či protiprávnemu zadržaniu prostriedkov z uvedených rozpočtov. Základná skutková podstata má teda povahu ohrozovacieho trestného činu, a ten je dokonaný už v okamihu, kedy páchateľ opísaným konaním vytvorí podmienky pre vznik uvedených alternatívnych následkov (aj samostatne). Konanie páchateľa, uvedené vyššie v troch alternatívach, musí byť spôsobilé vyvolať hrozbu vzniku „sprenevery", resp. hrozbu „protiprávneho zadržania...", teda - slovami zákona umožniť spôsobenie tohto škodlivého následku. Jeho spôsobenie nie je znakom základnej skutkovej podstaty, pokiaľ však nastane, môže ísť v závislosti na výške spôsobenej škody o okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby v zmysle § 261 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Trestného zákona. Trestný čin
1 Trestného zákona (v základnej skutkovej podstate) je dokonaný už v okamihu, kedy páchateľ tam uvedeným konaním (viď tri alternatívy) prinajmenšom vytvorí možnosť - umožní, aby nastal poruchový následok - vyvolá hrozbu vzniku „sprenevery", resp. hrozbu „protiprávneho zadržania..." bez toho, aby k takej poruche došlo. Zákonodarca tu kriminalizuje konanie vo forme pomoci ako samostatný dokonaný trestný čin. Preto má ustanovenie § 261 ods. 1 Trestného zákona prednosť pred právnou kvalifikáciou „umožnenia" vo forme pomoci
I písm.
1 Trestného zákona nie je totožný s pojmom „sprenevera"
Tu je na mieste poukázať na legislatívnu nepresnosť pri premietnutí znenia citovaného dohovoru do ustanovenia § 261 Trestného zákona. Porovnaním znenia skutkovej podstaty trestného činu
1 Trestného zákona s čl. 1 Dohovoru možno zistiť, že tento článok v slovenskom preklade, v súvislosti s výdavkami (písm.
dohovoru aj nesprávne použitie právoplatne nadobudnutého zisku, čo v § 261 až § 263 Trestného zákona zakotvené nie je. Okrem toho citovaný čl. 1 Dohovoru, v tretej variante, v súvislosti s výdavkami (písm. a)) uvádza, že trestné má byť „nesprávne použitie týchto finančných prostriedkov na iné účely ako sú tie, na ktoré boli pôvodne vyčlenené", avšak túto časť trestnej zodpovednosti nezakotvuje kumulatívne s prvým variantom - uvádzaným odcudzením finančných prostriedkov z ES tak, ako je to kumulatívne uvedené v citovanom ust. § 261 ods. 1 Trestného zákona - použije finančné prostriedky z rozpočtov ES „na iný účel, ako boli pôvodne určené a tým umožní spôsobenie sprenevery, alebo protiprávne zadržanie prostriedkov z uvedeného rozpočtu". To, že pojem „sprenevera" použitý v skutkovej podstate trestného činu
1 Trestného zákona nie je totožný s pojmom „sprenevera" uvedenom v § 213 Trestného zákona vyplýva z toho, že už z podstaty uvedeného finančného príspevku definovaného ako nenávratný je zrejmé, že takto poskytovaný príspevok nie je pre jeho prijímateľa cudzou vecou, ktorá mu bola len zverená tak, ako to predkladá § 213 ods. 1 Trestného zákona, ale že tento nenávratný finančný príspevok sa jeho poukázaním na účet prijímateľa stáva jeho vlastníctvom na základe Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, uzatvorenej
2 Obchodného zákonníka a iných ustanovení,
obsahu a charakteru konkrétneho projektu, vrátane aktuálnych nariadení Európskej únie majúcich priamy právny účinok v každom členskom štáte Európskej únie. Pre úplnosť je potrebné dodať, že spomínaný finančných príspevok je definovaný ako nenávratný, avšak v prípade porušenia zmluvy o poskytnutí tohto príspevku a súvisiacich právnych noriem jeho prijímateľom, je poskytovateľ tohto príspevku povinný požadovať od prijímateľa jeho vrátenie a prijímateľ je povinný nenávratný finančný príspevok vrátiť, preto jeho uvádzaná nenávratnosť je len relatívna. Z hľadiska hospodárenia s finančných prostriedkami Európskej únie možno uviesť, že existujú rôzne spôsoby hospodárenia s nimi. Priame hospodárenie - Európska komisia zodpovedá za hospodárenie s finančnými prostriedkami v prípade, že projekty vykonávajú jej útvary, delegácie, alebo výkon agentúry. Hospodárenie zahŕňa udeľovanie grantov, presun finančných prostriedkov, monitorovanie, výber dodávateľov a iné. Nepriame hospodárenie - v programe financovania sú riadené nepriamo, ak ich vykonávajú partnerské krajiny, krajiny mimo Európskej únie, medzinárodné organizácie, alebo rozvojové agentúry členských štátov Európskej únie. Zdieľané hospodárenie - v prípade zdieľaného hospodárenia Európska komisia zveruje riadenie programov krajinách EU, približne až 80 % financovania Európskej únie sa vykonáva v rámci zdieľaného hospodárenia. Európska únia poskytuje finančné prostriedky na celý rad projektov a programov v oblastiach ako sú rozvoj regiónov a miest, zamestnanosť a sociálne začlenenie, poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, námorná a rybárska politika, výskum a inovácie, humanitárna pomoc. Takto sa približne 94% prostriedkov Európskej únie vynakladá na jednotlivé politiky Európskej únie a väčšina z nich sa vracia členským štátom. Asi 6 % prostriedkov z rozpočtu Európskej únie sa vynakladá na fungovanie inštitúcií Európskej únie. Táto čiastka sa konkrétne používa na úhrady platov a dôchodkov zamestnancov Európskej únie, preklad a tlmočenie, bezpečnosť budovy, IT systémy a podobne. Poskytovanie finančných prostriedkov sa riadi prísnymi pravidlami, aby sa zabezpečila nielen kontrola toho, na čo sa financie použijú, ale aj ich čerpanie transparentným a zodpovedným spôsobom. Viac ako 76 % rozpočtu Európskej únie sa spravuje formou partnerstva s národnými a regionálnymi orgánmi, v rámci tzv. zdieľaného hospodárenia a to prostredníctvom 5 veľkých štrukturálnych a investičných fondov. Prostriedky z týchto fondov pomáhajú realizovať stratégiu Európa 2020. Medzi tieto fondy patrí aj Európsky sociálny fond (predmetná trestná vec). S ohľadom na uvedené odvolací súd poznamenáva, že pojem „použije prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev" v § 261 ods. 1 Trestného zákona je vyjadrením tzv. zdieľaného hospodárenia, v rámci ktorého, ako už bolo uvedené, Európska komisia zveruje riadenie programov krajinám Európskej únie tak, ako v predmetnej veci, prostredníctvom sociálneho fondu. To, že sa finančné prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev v zmysle zák. č. 523/2004 Z. z. stávajú formálne prostriedkami štátneho rozpočtu Slovenskej republiky nemení materiálne a ani fakticky ich pôvod, pretože vždy sú zverené Slovenskej republike - poskytnuté na konkrétny účel a možno ich použiť len v súlade s vopred dohodnutými pravidlami. Preto nie je pre naplnenie objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu
1 Trestného zákona rozhodné, aký majú tieto finančné prostriedky formálny status
zák. č. 523/2004 Z. z., ale podstatný je ich skutočný pôvod, pričom správa týchto prostriedkov (faktické, reálne nakladanie s nimi) musí logicky podliehať kompetentnému vnútroštátnemu orgánu. Tu nemožno prehliadnuť, že Európska komisia finančné prostriedky zveruje do dispozície krajinám Európskej únie (nie prijímateľovi nenávratného finančného príspevku) a preto z hľadiska trestného práva musí byť zabezpečená ochrana proti zneužitiu týchto prostriedkov tak, ako to predkladá Dohovor a jeho implementácia do Trestného poriadku prostredníctvom ustanovení § 261 až 263 Trestného zákona. Páchateľom (subjektom) trestného činu
Trestného zákona môže byť ktorákoľvek trestne zodpovedná osoba, spĺňajúca náležitosti veku (§ 22 Trestného zákona) - dovŕšenie 14 roku svojho veku a príčetnosť (§ 23 Trestného zákona) a taktiež právnická osoba (§ 3 Zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb) to znamená, že ide o tzv. všeobecný subjekt skutkovej podstaty trestného činu. Páchateľ nemusí mať špeciálne vlastnosti ako je to napr. pri trestnom čine
Páchateľom trestného činu
Trestného zákona nemusí byť vždy a nevyhnutne len žiadateľ (príjemca) nenávratného finančného príspevku pochádzajúceho z rozpočtu Európskych spoločenstiev, ale môže ísť aj o ktorúkoľvek inú osobu, na tomto procese participujúcu. Nepochybne takou osobou môže byť aj subdodávateľ žiadateľa o nenávratný finančný príspevok ak koná spôsobom naplňujúcim objektívnu stránku skutkovej podstaty trestného činu
V predmetnej veci to bola práve obžalovaná, ktorá predkladala škole na preplatenie faktúry nezodpovedajúce reálnemu stavu, s úplnou, bezpečnou a nespochybniteľnou vedomosťou, že „jej" faktúry tvoria súčasť žiadosti o nenávratný finančný príspevok a že finančné prostriedky použité školou na preplatenie faktúr, budú refundované aj z rozpočtu Európskej únie a zo štátneho rozpočtu. Spolupáchateľstvo „s oprávnenou osobou" v škole nebolo preukázané, avšak nič to nemení na závere, že obžalovaná predkladala nesprávne dokumenty na preukazovanie (fiktívnych) činností, ktoré neboli vykonané vôbec, alebo boli vykonané v rozpore s dohodnutými pravidlami a podmienkami. S ohľadom na uvedené pre trestnú zodpovednosť obžalovanej za trestný čin
Trestného zákona (ale aj
Trestného zákona) nebolo a nie je podstatné či bola alebo nebola v právnom vzťahu s poskytovateľom nenávratného finančného príspevku. Konala totiž ako všeobecný (nie špeciálny ani konkrétny) subjekt, ako hlavný páchateľ, a ako vyplýva z vykonaného dokazovania, s jednoznačným úmyslom „spreneveriť" prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev, pričom neexistujú žiadne pochybnosti o jej vedomosti, že na preplatenie ňou vystavených faktúr budú použité finančné prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev a zo štátneho rozpočtu. K tvrdeniu odvolateľky, že zo skutkovej vety nie je možné vyvodiť, ktorému subjektu mala predkladať faktúry a k jej tvrdeniu, že absentuje akýkoľvek dôkaz, ktorý by preukazoval, že škola konala na jej popud, najvyšší súd uvádza: Obžalovaná sa aktívne, s plnou vedomosťou a vôľou (na základe Zmluvy o poskytnutí služieb, ktorá bola uzatvorená len preto, aby sa naplnil účel projektu „Výučba v reálnych podmienkach, ako Modul škola realitou", pričom tento projekt bol podmienkou sina qua non - (bez ktorej nie), bez ktorej by sa na projekte nemohla zúčastniť, zúčastnila na konaní s takýmto vzorcom priebehu. Štát (ASFEU) = poskytovateľ nenávratného finančného príspevku, škola = realizátor a koordinátor projektu a prijímateľ nenávratného finančného príspevku, obžalovaná (jej firma) = vykonávateľ - spolurealizátor ako subdodávateľ projektu a naopak obžalovaná = fakturant voči prijímateľovi nenávratného finančného príspevku škole, škola = platiteľ faktúr obžalovanej a zároveň prijímateľ nenávratného finančného príspevku, štát = refundátor (ale aj kontrolór) vynaložených finančných prostriedkov škole. Najvyššiemu súdu nie je zrejmé, čomu obžalovaná nerozumie ak tvrdí, že škola nekonala na jej popud. Žiadny popud nebol potrebný, pretože takýto vzorec priebehu deja vo vzťahu ku všetkým jeho subjektom je normálny s tým, že každý z nich vie, aká je a bola jeho úloha a povinnosť. V každom prípade obžalovaná vedela, že sa podieľa na realizácii projektu financovaného z prostriedkov Európskych spoločenstiev a štátneho rozpočtu a tak vedela, že žiadosť prijímateľa o refundáciu nákladov musí obsahovať ňou vystavené faktúry. Naviac z povahy veci i zo vzájomne usporiadaných obchodných vzťahov, na základe Zmluvy o poskytnutí služieb je zrejmé, že obžalovaná mala fakturovať škole. Z „návetia" skutkovej vety v rozsudku vyplýva, že išlo o refundáciu nákladov prostredníctvom prijímateľa nenávratného finančného príspevku - školy. Skutková veta je tak kompletná a zrozumiteľná aj v tomto smere. V ďalšom obžalovaná síce vyslovila, že úpravou skutkovej vety nezostala totožnosť skutku zachovaná, ale vôbec nevysvetlila, prečo malo dôjsť k narušeniu totožnosti skutku. Hoci sa k zachovaniu totožnosti skutku už vyjadril súd prvého stupňa na str. 30 odstavec 4 rozsudku, najvyšší súd dopĺňa: Skutkom, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu sa rozumie skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Skutok zahrnutý v tzv. „skutkovej vete" musí vyjadrovať všetky skutkové okolnosti významné z hľadiska použitej právnej kvalifikácie. Zo skutočnosti, že súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu nemožno vyvodiť záver, že medzi obžalobným návrhom a skutkovým výrokom rozsudku musí byť vždy úplná zhoda. Súd musí skutok uvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, pričom má právo a povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadné údaje uvedené v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť, identitu, vyžaduje skúmanie, či sa trestné konanie týka tej istej udalosti vo vonkajšom svete toho istého skutkového deja, preto musí byť skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný presne označený s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku trestného stíhania až do jeho skončenia o naprostú zhodu popisu udalosti o ktorej sa rozhoduje, t. j. že v uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový dej úplne rovnako popisovať, pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom konaní i súdu získané poznatky o skutočnosti sa môžu zmeniť. Niektoré údaje uvedené v uznesení o vznesení obvinenia môžu vo vzájomnom porovnávaní a v porovnávaní s rozsudkom odpadnúť, niektoré môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť. Totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku spočíva v konaní páchateľa a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z hľadiska trestného práva. Z hľadiska tohto ustanovenia podstata skutku teda spočíva v účasti obžalovanej na určitej udalosti vo vonkajšom svete, ktorá je uvedená v obžalobnom návrhu a z ktorej vznikol následok uvedený v obžalobe. Pritom však ani účasť (aktivita) obžalovanej a ani následok, ktorý tým bol spôsobený, nemusia byť úplne zhodné, stačí, ak sú aspoň sčasti zachované v rozhodnutí súdu (na základe výsledkov vykonaného dokazovania) v porovnaní s obžalobou. Podstata skutku preto nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy zavinenia. Z toho potom vyplýva, že: - totožnosť skutku nenarušujú zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré individualizujú skutok, okrem iného i čo do miesta a času spáchania, spôsobu vykonania a pohnútky činu ako aj formy zavinenia, keď inak totožnosť konania zostala zachovaná, - pri nezhode medzi konaním uvedeným v uznesení o vznesení obvinenia a obžalobou, resp. medzi obžalobou a tým, ktoré vyšlo najavo na hlavnom pojednávaní, môže udržiavať totožnosť skutku totožnosť spôsobeného následku, - ak sa dotýkajú zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku dokazovania na hlavnom pojednávaní, skutočností, ktoré vo svojom súhrne tvoria konanie, bude zachovaná totožnosť, ak konanie popísané v obžalobe a konanie po zmenách, ku ktorým došlo na hlavnom pojednávaní, bude aspoň čiastočne totožné, to isté platí, pokiaľ ide o následok, resp. o obsah následku, - totožnosti skutku sa nedotkne pri zhode konania alebo následku, ak napríklad pristúpi okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby alebo okolnosť, ktorej právne zhodnotenie zakladá znak činu prísnejšie trestného. Totožnosť skutku je zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku, zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, resp. oboje budú aspoň čiastočne zhodné v podstatných okolnostiach, najmä skutkových, odrážajúcich prípadné zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo v rámci dokazovania v súdnom konaní. Keďže neexistuje všeobecne platná smernica vysvetľujúca, kedy je vo všeobecnosti zachovaná totožnosť skutku, je preto nevyhnutné skúmať túto otázku vždy individuálne
okolností konkrétneho prípadu. Porovnaním skutku v rozsudku s obžalobou a uznesením o vznesení obvinenia, nemožno zistiť, že by sa zmenila jeho podstata a preto aj túto námietku obžalovanej považuje odvolací súd za neopodstatnenú. K argumentom obžalovanej, že „rozsudok je nepreskúmateľný vo vzťahu k právnej vete týkajúcej sa trestného činu
Trestného zákona, pretože nie je možné konštatovať naplnenie objektívnej stránky alternatívne" najvyšší súd uvádza: V tejto časti možno s odvolateľkou súhlasiť, pričom aj najvyšší súd považuje právnu vetu - týkajúcej sa trestného činu
V prvom rade je potrebné uviesť, že skutková veta rozsudku je obrazom priebehu skutkového deja a právna veta je „zhmotneným" skutkovej vety do podoby trestného činu vyjadrením všetkých zákonných ustanovení, ktorých sa skutok, ako protiprávny čin dotkol. Pod zákonnými ustanoveniami v zmysle § 163 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku treba rozumieť zákonné pomenovanie trestného činu s uvedením všetkých zákonných znakov, vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu. Súd prvého stupňa v predmetnej veci len mechanicky opísal znenie § 261 Trestného zák
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.