1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm.
c) Tr. por. dovolanie obvineného L. X. sa odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Pezinok z 31. júla 2017, sp. zn. 1T/96/2016, bol obvinený L. X. uznaný za vinného zo spáchania v bode 1/, 2/ a 3/ rozsudku pokračovacieho zločinu krádeže
1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm.
1 Tr. zák., z toho v bode 1/ rozsudku v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci
1 Tr. zák. a v bodoch 2/ a 3/ rozsudku spolupáchateľstvom
zák.; a obvinený K. O. za vinného zo spáchania v bode 2/ a 3/ rozsudku pokračovacieho zločinu krádeže
1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm.
zák., z toho v bode 3/ rozsudku v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody
1 Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že 1/ L. X. v presne nezistenom čase od 21.00 hod. dňa
4 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 5 Tr. zák. a za použitia § 41 ods. 1 Tr. zák. bol za to obvinený L. X. odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 7 (sedem) rokov.
2 písm. b) Tr. zák. bol na výkon tohto trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
1 Tr. por. zák. súd obvinenému L. X. uložil povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti H. L. a.s., pobočke poisťovne iného členského štátu, so sídlom W. ul. č. X, XXX XX X., IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške 1 589,70 Eur (Tisícpäťstoosemdesiatdeväť Eur a sedemdesiat centov).
4 Tr. zák., § 36 písm. l), písm. n) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a za použitia § 41 ods. 1 Tr. zák. a § 42 ods. 1 Tr. zák. súd obvineného K. O. odsúdil na súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) roky, ktorého výkon mu bol
1 písm. a) Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený s určením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe.
2 Tr. zák. súd pri určení probačného dohľadu ustanovil obvinenému K. O. skúšobnú dobu v trvaní 4 (štyri) roky.
2 Tr. zák. súd zároveň zrušil výrok o treste uloženom obvinenému K. O. rozsudkom Okresného súdu Pezinok z
2 Tr. zák. a § 51 ods. 3 písm. c) Tr. zák. súd obvinenému K. O. uložil povinnosť, spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu poškodeným P. I., narodenej XX. H. XXXX v X., trvale bytom Š., S. č. XXX/XXX, a L. T., narodenému XX. Y. XXXX v X., trvale bytom Š., Y. č. XX.
1 Tr. por. súd obom obvineným (L. X. i K. O.) uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodeným, a to: - P. I., narodenej XX. H. XXXX v X., trvale bytom Š., S. č. XXX/XXX, škodu vo výške 2 280,- Eur (dvetisícdvestoosemdesiat Eur), - L. T., narodenému XX. Y. XXXX v X., trvale bytom Š., Y. č. XX, škodu vo výške 5 550,- Eur (päťtisícpäťstopäťdesiat Eur).
2 Tr. por. súd poškodených P. I. a L. T. so zvyškom ich nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Na podklade odvolania obvineného L. X. voči uvedenému rozsudku okresného súdu Krajský súd v Bratislave uznesením zo 16. novembra 2017, sp. zn. 2To/104/2017, rozhodol tak, že
por. odvolanie obvineného zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal prostredníctvom obhajcu z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm.
1, ods. 3 Tr. por. nemožno považovať za dostatočné, keďže nezohľadňuje povinnosť policajta vyplývajúcu mu z § 213 ods. 3 Tr. por. a ani podmienky čítania zápisnice o výpovedi svedka - spoluobvineného vyplývajúce z § 263 ods. 3, ods. 4 Tr. por. Doplnil, že obvinený, respektíve jeho obhajca sa môže vzdať práva účasti na úkone, podmienkou však je, že o tomto úkone musí byť riadne a včas upovedomený, čo znamená, že v prípade výsluchov svedkov mu vyšetrovateľ musí oznámiť deň a konkrétny čas výsluchu, miesto a osobu, ktorú bude vypočúvať. Ak tak policajt nepostupuje, koná v rozpore s čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a § 213 ods. 3 Tr. por. K naplneniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. malo
obvineného dôjsť aj nedoručovaním znaleckých posudkov KEÚ PZ BA, ktoré mali zásadný vplyv a ktoré súdy oboch inštancií vyhodnotili svojvoľne, následkom ktorého nedostal možnosť replikovať na tieto podstatné písomnosti tak, ako mu to priznáva Ústava Slovenskej republiky a Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo obvineného na obhajobu bolo
jeho názoru závažne porušené už v momente obmedzenia jeho osobnej slobody, kedy v rozpore s názormi prezentovanými v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky došlo k jeho vzatiu do väzby
zákona mal mať. Obvinený súdu tiež vyčítal, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, vznesenej ústne do zápisnice
1 písm. e) Tr. por. obvinený subsumoval skutočnosť, že v postavení svedkyne poškodenej, ktorej rodina bola dotknutá trestným činom mu kladeným za vinu, vypovedala priama zamestnankyňa súdu konajúceho v danej trestnej veci, B. I., ktorá na Okresnom súde Pezinok zastáva funkciu asistentky senátu na občianskoprávnom úseku. Z uvedených dôvodov obvinený v podanom dovolaní namietal zaujatosť zákonného sudcu JUDr. Jána Skalického pre jeho pomer k poškodenej strane, keďže dcéra poškodenej P. I., menovaná B. I., pracuje na vo veci konajúcom súde ako asistentka senátu. Obvinený v tejto súvislosti upozornil, že nemožno vylúčiť, že v minulosti mohla táto pracovať ako asistentka aj na inom (trestnom) úseku, kde mohla byť priamo podriadená vyššie menovanému zákonnému sudcovi. Na základe uvedeného obvinený konštatoval, že na strane súdu prvého stupňa absentovali aspekty a prvky nestrannosti a nezaujatosti (čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), keďže
jeho názoru nemohol nenadŕžať poškodenej - kolegyni a zamestnankyni toho istého súdu, ktorej sa úkony v predmetnej veci dotýkajú (§ 31 ods. 1 a ods. 3 Tr. por.), pričom tieto skutočnosti nemal a za riadnych okolností nemohol prehliadnuť odvolací súd (§ 1 Tr. por.). Upriamil pozornosť na zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch, ktorý predsedovi konajúceho senátu ukladá povinnosť, ak sú dané okolnosti pre vylúčenie, preskúmať takéto osoby, a to prípadne
2 Tr. por. aj u svedkov. Zároveň sa domnieval, že samotná poškodená B. I. mala ako zamestnankyňa konajúceho súdu tento na predmetnú skutočnosť upozorniť. Obvinený doplnil, že pokiaľ má mať pomer vylúčeného sudcu konkrétnu podobu a osobný charakter, tieto možno jednoznačne odvodiť z konania senátu, ktorého nestrannosť bola spochybnená postupom, ktorým mu flagrantne uprel práva garantované zákonom, Ústavou Slovenskej republiky ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Argumentujúc vybranými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie z
1 písm. g) Tr. por. obvinený odôvodnil poukazom na to, že celé jeho trestné obvinenie ako aj odsúdenie je založené na výpovedi spoluobvineného (odsúdeného K. O.), ktorý za výpoveď proti nemu dosiahol uloženie podmienečného trestu. Doplnil, že zo žiadneho dôkazu vykonaného v prípravnom konaní, t.j. znaleckého skúmania, rekognície, výsluchov svedkov a poškodených, kamerových záznamov, nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by čo i len podporil výpoveď spoluobvineného K. O., ktorá ako jediný dôkaz stačila na uznanie jeho viny. V nadväznosti na uvedené argumentoval tým, že pomerne široká judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sama poukazuje na to, že k odsúdeniu osoby len na základe výpovede spolupracujúcej osoby bez podpory v iných vykonaných dôkazoch, nemôže postačovať pre uznanie viny obžalovaného. Odkazujúc na závery znalcov,
ktorých sa na náradí nenašli jeho odtlačky a na kuklách jeho DNA, a tiež výpovede svedkov, obvinený spochybnil dôveryhodnosť výpovede spoluobvineného K. O. a pravdivosť jeho tvrdení, že mu odovzdal náradie, s ktorým boli spáchané skutky, že pri krádežiach mal na hlave kuklu, že odcudzené zlato bolo vykúpené v záložni v L. či že by osobné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz, EČV: O.-XXX J., ktoré malo byť použité pri páchaní trestnej činnosti, nemal od neho nikdy požičané. Za absurdnú označil identifikáciu spoluobvineného K. O. ako páchateľa a seba ako spolupáchateľa na videozáznamoch, uskutočnenú samotným spoluobvineným K. O., prijatím ktorej súd nahradil odbornú mienku mienkou laickou, navyše mienkou možného páchateľa trestnej činnosti a osoby v procesnom postavení obvineného s právom brániť sa spôsobom, aký uznal za vhodný. Obvinený sa domnieval, že ak mal byť kamerový záznam právne relevantný, mal byť pribratý znalec z odboru antropológie, ktorý by jednoznačne identifikoval, o aké osoby sa jedná. Obvinený obvinil konajúci súd z nesprávnej interpretácie skutkových zistení vyplývajúcich z dokazovania, pričom poznamenal, že napriek tomu, že išlo o skutočne rozsiahle dokazovanie, vo vzťahu k jeho osobe neprinieslo také dôkazy, z ktorých by bolo možné bezpečne ustáliť jeho vinu za skutok, ktorý je mu kladený za vinu. V tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že súd svoje rozhodnutie založil na svojvôli a
vlastného úsudku vyhodnotil výpoveď spoluobvineného ako dostačujúcu bez podpory iných dôkazov, čím sa súd
neho dopustil nezákonného hodnotenia dôkazov, ktoré je možné subsumovať pod dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. Súdu obvinený vyčítal aj to, že v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. júna 2012, sp. zn. 1TdoV/16/2011, ako z dôkazov vychádzal z výpovedí príslušníkov Policajného zboru, činných v danej trestnej veci, a to bez toho, aby mjr. W., kpt. L., I., U. boli ministrom vnútra Slovenskej republiky zbavení mlčanlivosti. Za nezákonne vykonaný dôkaz obvinený označil realizáciu príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov, keďže k prehliadke došlo na inej adrese (na adrese L. W. č. XX), než bola uvedená v príkaze (ul. Š. T. č. XXB). Upozornil, že túto okolnosť nie je možné zistiť z príslušnej zápisnice, ale je
neho zrejmá z fotodokumentácie vyhotovenej pri výkone prehliadky a tiež z odpovede na sťažnosť, ktorú dozorujúci orgán vybavil a nachádza sa v trestnom spise. Vo vzťahu k rekognícii, o ktorú okresný súd oprel svoje rozhodnutie, sa obvinený domnieval, že na ňu nebolo možné prihliadať, keďže táto, vzhľadom na skutočnosť, že istotu, s ktorou svedkyňa prvotne vypovedala o jeho opoznaní, pri svojom opätovnom vypočutí sama spochybnila, nebola založená na absolútnej istote. Obvinený namietal aj nedostatočné poučenie svedkyne pred vykonaním rekognície, keď
jeho názoru nebola riadne vypočutá k popisu osoby tak, ako je to ustanovené zákonom. Zároveň napadol samotný spôsob vykonania rekognície z dôvodu, že použité fotografie neboli v súlade s predpismi, keďže podklad na fotografii s jeho osobou bol ako jediný v inom farebnom prevedení - žltom a ostatné v šedom, pričom táto odlišnosť mohla opoznávajúcu osobu naviesť na osobu, ktorú má opoznať. Svoje závery podporil poukazom na uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2017, sp. zn. 3Tos/55/2017, v ktorom krajský súd v rámci posudzovania trvania väzby obvineného, konštatoval, že rekognícia nepreukázala, že by bol páchateľom, respektíve že by bol svedkyňou opoznaný. Naplnenie dovolacieho dôvodu uplatneného
1 písm. i) Tr. por. videl obvinený v skutočnosti, že právna kvalifikácia skutku tak, ako je obsiahnutá v uznesení o vznesení obvinenia a následne aj v rozsudku, vychádza zo zjednocujúceho stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného pod sp. zn. Tpj 78/2011, ktoré generálny prokurátor Slovenskej republiky nariadil aplikovať vždy v prípade vlámania, kde škoda presiahne sumu 266 Eur, a ktorému
obvineného chýba logika a racionalita, ktoré nie je v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré obchádza najpodstatnejšie ustanovenie pre správne judikovanie zákonnej normy spadajúcej pod majetkovú trestnú činnosť, t.j. ustanovenie § 125 Tr. zák. Obvinený prezentoval názor, že aplikáciou tohto stanoviska pri trestnom čine krádeže sa obchádzaním škody vzniknutej týmto trestným činom, spôsobuje nadmerné trestanie osôb a priamo sa porušuje čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv. V nadväznosti na uvedené vyjadril presvedčenie, že pokiaľ orgány činné v trestnom konaní a súd rešpektovali nariadenie generálneho prokurátora Slovenskej republiky, vychádzajúce z označeného stanoviska, bola narušená nezávislosť a nestrannosť súdov, v dôsledku čoho nemal zabezpečené spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky so zásadami predvídateľnosti práva, keďže súdy uznali právnu kvalifikáciu skutku v § 212 ods. 4 Tr. zák. s poukazom na § 138 Tr. zák. bez ohľadu na to, že škoda spôsobená jeho trestným činom by dosahovala značnú škodu, čím podriadili svoje rozhodnutie vôli iných subjektov bez aplikácie právnej normy, ktorú majú v povinnosti aplikovať, nakoľko táto je rozhodujúca pre správne určenie skutočne spáchaného trestného činu. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pripomenul, že súdna moc je v právnom štáte oddelená od všetkých v krajine a že, vychádzajúc z čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je sudca nezávislým a nestranným. Zdôraznil, že právo v Slovenskej republike nie je založené na precedensoch, preto má súd konať individuálne a posudzovať kvalifikáciu trestného činu
zákonných noriem, vždy použijúc výklad v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti obvinený L. X. podaným dovolaním žiadal, aby dovolací súd vyslovil, že rozsudkom Okresného súdu Pezinok z 31. júla 2017, sp. zn. 1T/96/2016, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 16. novembra 2017, sp. zn. 2To/104/2017, ako aj v konaní, ktoré tomuto rozsudku predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 1 a ods. 9, § 31 ods. 1, § 37, 213 ods. 1 a ods. 3, § 317 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 374 ods. 3 Tr. por., § 212 ods. 1, ods. 3 písm.
1 písm.
ktorého sa Okresný súd Pezinok ako prvostupňový súd v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní dostatočne venoval objasneniu všetkých podstatných okolností tak, aby mohol dospieť k spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu, ktorým bolo v konečnom dôsledku vyslovenie viny obvineného. Rovnako sa nestotožnila s názorom obvineného o porušení základných zásad trestného konania zakotvených v § 2 ods. 7 a ods. 12 Tr. por. Naopak, prezentovala presvedčenie, že súd vykonal dokazovanie v rozsahu, ktorý mu dovolil vyhlásiť odsudzujúci rozsudok, že celé súdne konanie prebiehalo za stálej prítomnosti obvineného a ustanoveného obhajcu, a že obvinený tak mal možnosť uplatňovať základné práva vymedzené Trestným poriadkom počas celého súdneho procesu. Prokurátorka potvrdila, že obvinenému nebolo v prípravnom konaní umožnené zúčastniť sa na výsluchu poškodených a svedkov, avšak, opierajúc sa o § 213 ods. 1 Tr. por., poukázala na skutočnosť, že obvinenému bol ustanovený obhajca, ktorý bol riadne upovedomený o termínoch výsluchov a ktorý riadne zabezpečoval práva obvineného na obhajobu, s tým, že hlavné pojednávanie sa následne konalo za stálej prítomnosti obvineného a jeho obhajcu, ktorým bola v každom jednom prípade daná možnosť klásť svedkom otázky a vysloviť k obsahu ich výpovedí pripomienky. Na základe uvedeného mala za to, že nedošlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu. Pokiaľ ide o namietané nesprávne právne posúdenie zisteného skutku a nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia (§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.), prokurátorka upozornila, že dôvody, o ktoré obvinený oprel svoje dovolanie, sú v tomto smere totožné s dôvodmi, ktoré uvádzal už ako podklad svojho odvolania. V úmysle vyhnúť sa v rámci reakcie na tieto námietky obvineného opakovaniu toho, čo už bolo uvedené konajúcimi súdmi, len odkázala na odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, najmä rozsudku okresného súdu, ktorý v ňom podrobne a precízne zhodnotil skutkový i právny stav veci, a, v plnej miere stotožniac sa s ich obsahom, sa obmedzila na konštatovanie, že predmetným rozhodnutiam nie je čo vytknúť. V kontexte uvedených skutočností prokurátorka Okresnej prokuratúry Pezinok navrhla, aby dovolací súd dovolanie obvineného L. X. zamietol. K predmetnému vyjadreniu Okresnej prokuratúry Pezinok, zaslanému prvostupňovým súdom obvinenému L. X. a jeho obhajcovi Mgr. Petrovi Agalarevovi, sa obvinený, ani prostredníctvom svojho obhajcu, nevyjadril. Následne súd prvého stupňa predložil vec dovolaciemu súdu. Na základe výzvy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predložené doplnenie dovolania obvineného L. X. bolo dovolacím súdom doručené na vyjadrenie Okresnej prokuratúre Pezinok a spolu so samotným dovolaním obvineného a vyjadrením Okresnej prokuratúry k nemu aj poškodeným P. I. a L. T.. Poškodení sa k zaslaným podaniam žiadnym spôsobom nevyjadrili. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Pezinok vo svojej reakcii na zaslané doplnenie dovolania obvineného konštatovala, že k v ňom ozrejmenému dôvodu dovolania
1 písm. e) Tr. por. sa už dostatočne vyjadrila vo svojom predchádzajúcom vyjadrení k dovolaniu obvineného, ktorého sa naďalej pridŕžala, trvajúc na svojom záverečnom návrhu na zamietnutie dovolania obvineného
1 Tr. por. Najvyšší súd zistil, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm.
a), písm. b), písm. d), písm.
1 Tr. por. dovolanie možno podať ak:
ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm. e), písm.
1 písm. c) Tr. por. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Dovolací dôvod
1 písm. e) Tr. por. je daný vtedy, ak vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý nebol vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, hoci vylúčený mal byť. Predpokladom pre vylúčenie je v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por. skutočnosť, že u orgánu činného v trestnom konaní, prísediaceho alebo sudcu možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti pre ich pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Dôvodom na vylúčenie je aj činnosť týchto subjektov v inej pozícii v prejednávanej veci, prípadne na orgáne vyššieho stupňa (§ 31 ods. 2 a 3 Tr. por.). Dovolací dôvod
1 písm. g) Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod
1 písm.
1 písm. i) Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať. Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam obvineného L. X., ním subsumovaným pod dovolacie dôvody
1 písm.
4 prvá veta Tr. por. dôvody
odseku 1 písm.
1 písm. c) Tr. por. a spočívajúce v tom, že mu zo strany orgánov činných v trestnom konaní nebolo umožnené zúčastniť sa na vyšetrovacích úkonoch, že mu neboli doručené znalecké posudky, vyhotovené vo veci Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru, a že v okamihu vznesenia obvinenia, jeho výsluchu orgánmi činnými v trestnom konaní
ich výslovných vyhlásení dostatočný čas. Uvedený záver je z dostupného spisového (vyšetrovacieho i súdneho) materiálu potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k námietke, o ktorú obvinený oprel dovolací dôvod vyjadrený v § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. a ktorou v podstate napáda zákonnosť vykonania dôkazov - výsluchov svedka kpt. L. L. na hlavnom pojednávaní
1, ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, známa. Z tohto dôvodu ani jedna z uvedených námietok obvineného (t.j. že mu zo strany orgánov činných v trestnom konaní nebolo umožnené zúčastniť sa na vyšetrovacích úkonoch; že mu neboli doručené znalecké posudky; že v okamihu vznesenia obvinenia, jeho výsluchu orgánmi činnými v trestnom konaní 11. augusta 2016 a rozhodovania súdu o jeho vzatí do väzby mu nebola zabezpečená obhajoba prostredníctvom obhajcu; a že vo veci ako svedkovia vypočúvaní príslušníci Policajného zboru neboli zbavení povinnosti mlčanlivosti) nemôže byť použitá ako podklad pre splnenie dovolacieho dôvodu, ku ktorému smeruje. To znamená, že obvinený dovolacie dôvody
1 písm.
1 písm.
1 písm. e) Tr. por., vo vzťahu ku ktorej dovolací súd akceptoval obvineným prezentované vysvetlenie dôvodov, pre ktoré ju v doterajšom konaní nemohol uplatniť, a tiež námietok subsumovaných obvineným pod dovolací dôvod
1 písm.
2 Tr. por. v spojení s § 372 ods. 1 Tr. por. a contrario obvinený vo vzťahu k rozhodnutiam vymedzeným v § 72 ods. 1 Tr. por. nedisponuje aktívnou legitimáciou na podanie dovolania. Rozhodnutia takej povahy môže dovolaním napadnúť len minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov dovolací súd nemohol z hľadiska tých námietok obvineného, ktorých použitie v dovolacom konaní bolo prípustné, považovať dôvod dovolania uplatnený
1 písm. c) Tr. por. za daný. V spojitosti s dovolacím dôvodom
1 písm. e) Tr. por., ktorý zabezpečuje nestrannosť a nezaujatosť trestného konania ako celku, ako aj jednotlivých úkonov vykonávaných v rámci trestného konania, dovolateľ namietal zaujatosť zákonného sudcu JUDr. Jána Skalického, ktorú vyvodzoval zo skutočnosti, že dcéra poškodenej P. I., B. I., je zamestnankyňou (v pozícii asistentky senátu) vo veci konajúceho súdu prvého stupňa. Uvedené síce zodpovedá skutočnému stavu veci, avšak ak mal obvinený v úmysle spochybniť nestrannosť a nezaujatosť vo veci rozhodujúceho senátu súdu prvého stupňa poukazom na (kolegiálny) vzťah jeho predsedu k dcére poškodenej, vypovedajúcej v danom konaní v procesnom postavení svedkyne, ako k zamestnankyni dotknutého súdu prvého stupňa, dovolací súd, so zreteľom na informácie poskytnuté riaditeľkou správy Okresného súdu Pezinok o zaradení B. I. ako asistentky senátov občianskoprávneho úseku a o predsedoch týchto senátov, k tomu uvádza, že hoci v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por. je z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený sudca, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti okrem iného (pomer k prejednávanej veci, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo k inému orgánu činnému v tomto konaní) aj pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, takým pomerom sa rozumie len vzťah sudcu k takejto, úkonom priamo dotknutej osobe, ktorý je takej vnútornej kvality a intenzity, že sudca nie je spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle alebo by sa takým mohol javiť navonok, a tak vo verejnosti vyvolať pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah. Požadovaný charakter vzťahu sudcu k niektorej z vyššie vymenovaných osôb, odôvodňujúci jeho vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania, tak bude daný predovšetkým v prípade, že namietaný sudca bude blízkou osobou k niektorej z osôb vymenovaných ustanovením § 31 ods. 1 Tr. por. alebo s ňou v blízkom priateľskom vzťahu, či vo vyslovene nepriateľskom vzťahu. Úspešné uplatnenie inštitútu vylúčenia orgánov trestného konania z dôvodu upraveného v § 31 ods. 1 Tr. por. pritom vyžaduje, aby bola existencia takého vzťahu, respektíve pomeru preukázaná, k čomu v prejednávanom prípade nedošlo. Navyše, aj z informácií poskytnutých riaditeľkou správy okresného súdu vyplýva, že menovaná zamestnankyňa počas celej doby svojho pôsobenia na okresnom súde nebola zaradená na trestnoprávny úsek a ani do senátu, ktorého predsedom alebo členom by bol sudca, ktorý je zákonným sudcom v prejednávanej veci. Prostá skutočnosť, že sudca, konajúci a rozhodujúci ako predseda senátu vo veci, vykonáva funkciu sudcu na súde, na ktorom v štátnozamestnaneckom pomere pôsobí jedna zo svedkýň obžaloby a príbuzná jednej z poškodených, nie je z hľadiska naplnenia dikcie § 31 ods. 1 Tr. por. dostatočným dôvodom pre záver o jeho zaujatosti. Sudca nevykonáva svoju funkciu v izolácii a jeho kolegiálne vzťahy, prirodzene vznikajúce na pracovisku, kde pôsobí, nemôžu byť samy osebe dôvodom pre jeho vylúčenie z rozhodovania vo veciach, v ktorých sú niektorými z úkonov priamo dotknuté osoby, pôsobiace na tom istom súde (alebo v obvode toho istého súdu). Len na zdôraznenie správnosti týchto záverov dovolací súd pripomína, že aj z ustálenej judikatúry (R 40/1991) vyplýva, že dokonca ani okolnosť, že sudkyňa vylúčená z prejednávania veci pre zaujatosť z dôvodu jej pomeru k obvinenému zastáva funkciu námestníčky predsedu súdu (a je teda poprednou funkcionárkou súdu, ktorá je s ostatnými sudcami minimálne v kolegiálnom vzťahu), nie je sama osebe dôvodom, pre ktorý by mali byť vylúčení z prejednávania veci aj ostatní sudcovia toho istého súdu. Len pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že menovaná zamestnankyňa okresného súdu, majúca v prejednávanej trestnej veci postavenie svedkyne, pred súdom osobne nevypovedala, keďže procesné strany prejavili súhlas s tým, aby bola jej výpoveď z prípravného konania na hlavnom pojednávaní len prečítaná. Rovnako neboli zistené ani skutočnosti, ktoré by zodpovedali dôvodu vylúčenia sudcu
2 Tr. por., teda že by ktorýkoľvek z členov rozhodujúceho senátu bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených, či dôvodu vylúčenia sudcu predvídanému ustanovením § 31 ods. 3 Tr. por. a spočívajúcemu v predchádzajúcom rozhodovaní sudcu v prejednávanej veci na súde nižšieho stupňa (alebo naopak). S ohľadom na uvedené musel dovolací súd konštatovať, že obvineným uplatnený dôvod dovolania
1 písm. e) Tr. por. nebol v danom prípade naplnený. Ako nedôvodnú vyhodnotil najvyšší súd aj námietku obvineného, ktorú tento, vidiac v nej naplnenie dovolacieho dôvodu
1 písm. g) Tr. por., smeroval voči realizácii príkazu na prehliadku iných priestorov a pozemkov z
1 písm. g) Tr. por. musel najvyšší súd vo vzťahu k výhradám obvineného k svojej identifikácii spoluobvineným K. O. na videozáznamoch a k rekognícii uskutočnenej na hlavnom pojednávaní 31. marca 2017 svedkyňou T. T. pripustiť, že tieto sú opodstatnené. Hoci stotožnenie osôb zachytených na videozázname nie je ako dôkazný prostriedok v Trestnom poriadku výslovne uvedené, vychádzajúc z § 119 ods. 2 Tr. por. nemožno vylúčiť, že by ním získané informácie mohli v konkrétnom prípade prispieť na náležité objasnenie veci. Použitie takto získaných informácií ako dôkazu v trestnom konaní by však prichádzalo do úvahy len za predpokladu, že by boli získané z dôkazných prostriedkov
zákona. Keďže identifikáciu osôb na základe videozáznamu Trestný poriadok vo svojom demonštratívnom výpočte dôkazných prostriedkov neuvádza, neupravuje ani spôsob jeho vykonania, je pri získavaní dôkazu z tohto dôkazného prostriedku potrebné postupovať na základe analógie legis, pričom vzhľadom na totožný princíp, založený na spoznávaní, sa ako najvhodnejšie javí postupovať
ustanovení o rekognícii. Postupujúc v naznačenom smere, by sa potom pred samotným stotožnením osôb zachytených na videozázname vyžadovalo poskytnutie podrobného popisu ich postáv, vrátane oblečenia a ďalších špecifík, umožňujúcich ich jednoznačnú identifikáciu. V prejednávanom prípade však v predloženom spisovom materiáli absentuje akákoľvek zmienka, umožňujúca dospieť k záveru o rešpektovaní obdobného postupu. Spoluobvinený K. O. síce v rámci prípravného konania viackrát vypovedal, že obvinený L. X. sa po prvom návrate z cintorína, kde mal byť zachytený kamerovým systémom, prezul a on si obliekol mikinu, avšak pred identifikáciou osôb nachádzajúcich sa na videozáznamoch nebol vypočutý za účelom špecifikácie typu postáv či farieb ich oblečenia, prípadne ďalších osobitostí, umožňujúcich rozpoznať, o koho ide. Vzhľadom na uvedené v konaní uskutočnená analýza predmetného videozáznamu je vo svojej podstate len v inej forme podaná výpoveď spoluobvineného K. O.. V prejednávanom prípade však ani samotná rekognícia uskutočnená na hlavnom pojednávaní 31. marca 2017 svedkyňou T. T. nebola vykonaná spôsobom konformným so zákonom. Dovolací súd si v tomto smere osvojil výhrady obvineného, založené na nedostatočnom vypočutí menovanej svedkyne k popisu opoznávanej osoby pred vykonaním rekognície i na pochybeniach pri samotnom vykonaní rekognície, keďže rozdielnosť vo farebnom prevedení podkladov fotografií predložených svedkyni v rámci rekognície je v zrejmom rozpore s požiadavkami kladenými zákonom na vykonanie tohto dôkazného prostriedku. Napriek uvedeným pochybeniam, ktorých sa orgány činné v trestnom konaní a súdy dopustili pri vykonávaní dôkazov, dospel najvyšší súd k záveru, že aj bez nimi poznačených dôkazov bola vina obvineného L. X. nad mieru rozumných pochybností preukázaná. Výrok o vine obvineného L. X. vo vzťahu ku skutku uvedenému v bode 1/ rozsudku založili konajúce súdy na výpovedi spoluobvineného K. O., na rovnako závažnej, konzistentnej a presvedčivej výpovedi svedkyne O. L., na zápisnici o prehliadke tela obvineného a k nej pripojeným fotografiám, na zápisnici o obhliadke z miesta činu a na výpovediach svedkov T. Ž., J. X. a T. L., podporujúcich dôveryhodnosť (výpovede) spoluobvineného K. O.; vo vzťahu ku skutku vyjadrenému v bode 2/ rozsudku opätovne na výpovedi spoluobvineného K. O., na výpovediach poškodenej P. I., svedkyne B. I. a svedkyne T. U. - J., ako aj na výpovedi svedka por. Y. U., opierajúcej sa o kamerový záznam z bezpečnostnej kamery spoločnosti B., s.r.o., Š., zachytávajúci v čase spáchania skutku 2/ pohyb osobného motorového vozidla stotožneného ako osobné motorové vozidlo užívané obvineným; a vo vzťahu ku skutku formulovanému v bode 3/ rozsudku na výpovedi spoluobvineného K. O., na výpovediach poškodeného L. T. a svedkyne T. T., na ňou uskutočnenej rekognícii, na analýze kamerového záznamu zo dňa spáchania skutku 3/ z bezpečnostnej kamery v obci Š., snímajúcej parkovisko pred poštou, ako aj na výpovedi svedka por. G. I., vychádzajúcej z analýzy záznamu z bezpečnostnej kamery v obci Š., umiestnenej na miestnom cintoríne, zo dňa spáchania skutku 3/, zachytávajúceho osobu obvineného L. X.É. a osobu spoluobvineného K. O., a na výpovedi svedka kpt. L. L.. Pokiaľ ide o dôkazy, na ktorých bolo založené rozhodnutie súdov o vine obvineného vo vzťahu ku skutkom uvedeným v bodoch 1/ a 2/ rozsudku, dovolací súd tieto vyhodnotil ako vykonané v súlade so zákonnými ustanoveniami. Ako už bolo vyššie uvedené, zodpovedá stavu veci, že tak rekognícia ako ani analýza videozáznamu z cintorína v Š., z ktorej vychádzala výpoveď svedka por. G. I., neboli vykonané spôsobom konformným so zákonom, avšak vzhľadom na zrejmú časovú súvislosť spáchaných skutkov, keďže skutok uvedený pod bodom 3/ rozsudku bol spáchaný len s odstupom niekoľkých dní od skutkov vyjadrených v bodoch 1/ a 2/ rozsudku, a spoľahlivo preukázaných dôkazmi vykonanými zákonným spôsobom, a to navyše s rovnakým modus operandi, skutočnosť, že na mieste činu zodpovedajúceho skutku 3/ bola svedkyňou T. T. videná osoba a osobné motorové vozidlo ňou podaným popisom zodpovedajúce osobe obvineného L. X. a ním užívaného osobného motorového vozidla, hodnoverne odôvodňuje záver o vine obvineného aj vo vzťahu k tomuto skutku. Vychádzajúc z uvedeného, mal najvyšší súd za to, že v kontexte skutkov uvedených v bodoch 1/ a 2/ rozsudku vyznieva výpoveď spoluobvineného K. O., podporená výpoveďou svedkyne T. T., presvedčivo. Z týchto dôvodov nemal ani dovolací súd žiadne pochybnosti o správnosti výroku o vine obvineného vo vzťahu k uvedeným skutkom, a preto musel konštatovať, že zistený nedostatok zákonnosti vykonaného dokazovania, v rozsahu špecifikovanom vyššie, nemal vplyv na správnosť výrokov dovolaním napadnutých rozhodnutí. Z obsahového vymedzenia ostatných dovolacích námietok obvineného, ním subsumovaných pod dovolací dôvod uplatnený
1 písm. g) Tr. por., ktorých použitie v dovolacom konaní bolo prípustné a ktorých podstatný obsah dovolací súd zámerne prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia, vyplýva, že tieto sú vo svojej podstate vyjadrením jeho nesúhlasu s rozhodnutím súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu a nimi prezentovanými odôvodneniami svojich skutkových a právnych záverov. Namietajúc nesprávne a nedôsledné vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov a najmä nedostatočné zhodnotenie ním označených skutočností (týkajúcich sa najmä okolností, majúcich
jeho názoru vplyv na vierohodnosť výpovedí jednotlivých svedkov a predovšetkým spoluobvineného K. O. a spočívajúcich v jeho motivácii dosiahnuť miernejší trest) prvostupňovým i odvolacím súdom, obvinený v podstate napadol spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov konajúcimi súdmi, ktoré priamo obvinil z nesprávnej interpretácie skutkových zistení, vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, pričom v konaní vykonané dôkazy zároveň, vyberajúc tie z nich, ktoré zodpovedajú potrebám jeho obhajobnej stratégie (najmä negatívne výsledky znaleckých skúmaní jednotlivých mechanoskopických, trasologických, daktyloskopických a biologických stôp zaistených na miestach stíhaných činov), sám hodnotil zo svojho uhla pohľadu, v značnej časti opakujúc argumentáciu totožnú s tou, ktorou dôvodil už v odvolacom konaní a ktorá bola založená predovšetkým na spochybňovaní vierohodnosti jednotlivých svedkov (vrátane spoluobvineného), ako aj na obviňovaní konajúcich súdov z tendenčného hodnotenia vykonaných dôkazov. Konštatované vedie k nepochybnému záveru o tom, že tieto námietky obvineného, smerujúce proti spôsobu, akým sa konajúce súdy vysporiadali s vykonanými dôkazmi a akým tieto hodnotili, sa vyznačujú rýdzo skutkovým charakterom. Preto, pokiaľ ide o ic
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.