2, § 162 ods. 2 Tr. zák. účinného do
1 písm. d), e), ods. 2 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 napadnutý rozsudok sa zrušuje vo výroku o treste. Na podklade § 259 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaní JUDr. I. T., JUDr. U. A. a S. G. odsudzujú:
2 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 k trestom odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.
1 písm. a), § 59 ods. 1 Tr. zák. sa obžalovaným výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.
1 Tr. zák. sa obžalovaným JUDr. I. T., JUDr. U. A. a S. G. ukladajú peňažné tresty vo výmere 10.000,- eur (desaťtisíc Eur - 301.260,- Sk).
3 Tr. zák. pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto trestu sa obžalovaným ukladá náhradný trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov. II.)
por. odvolania obžalovaných JUDr. I. T. a JUDr. U. A. sa zamietajú. Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len špecializovaný trestný súd) z 29. novembra 2017, sp. zn. PK-1Tš 21/2005, boli obžalovaní JUDr. I. T., JUDr. U. A. a S. G. uznaní za vinných z trestného činu nepriamej korupcie spolupáchateľstvom
2, § 162 ods. 2 Tr. zák. účinného do
3 Tr. zák. na peňažné tresty vo výmere každému po 2.000,- Eur (slovom dvetisíc).
3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon peňažných trestov mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil obžalovaným náhradné tresty odňatia slobody vo výmere každému po 4 (štyri) mesiace. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len prokurátor) čo do výroku o treste v neprospech všetkých troch obžalovaných a obžalovaní JUDr. I. T. a JUDr. U. A. čo do výroku o vine a treste. Obžalovaný S. G. odvolanie proti vyššie uvedenému rozsudku nepodal. Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) v posudzovanej trestnej veci úvodom považuje za potrebné uviesť, že napadnutý rozsudok je v poradí už štvrtým rozsudkom súdu prvého stupňa a tretím odsudzujúcim, pričom za zásadné pre meritum veci treba považovať rozhodnutie odvolacieho senátu 5T, konkrétne jeho uznesenie zo
c) Tr. por. odmietol), prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom 1. júla 2015 a nálezom pod sp. zn. II. ÚS 653/2013 rozhodol tak, že „základné právo JUDr. U. A. na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 9/2011 a jeho rozhodnutím zo 4. apríla 2012 p o r u š e n é n e b o l i !" Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia (citoval z neho skutkové a právne závery na 15-tich stranách) konštatoval, že „najvyšší súd ako súd odvolací konal v medziach svojej právomoci, príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne udržateľným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Napadnuté uznesenie je aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd primerane a postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľom vznesené odvolacie námietky, ku ktorým v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil svoje úvahy!" Vzhľadom k tomu, že po vyššie uvedenom uznesení najvyššieho súdu už nedošlo k žiadnemu zásadnému doplneniu dokazovania, odvolací senát 5T odôvodnenie tohto rozsudku obmedzil len na nové skutočnosti, resp. tie, ktoré vzhľadom na odstup času považoval vzhľadom na novú judikatúru najvyššieho súdu, ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) za potrebné doplniť, keďže ich vyhodnotil ako rozhodujúce pre posúdenie veci. Pokiaľ ide o odvolanie prokurátora, tento sa podaným odvolaním domáhal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste u všetkých troch obžalovaných a sám vo veci rozhodol tak, že im uloží tresty odňatia slobody vo výmere 1 (jedného) roka s podmienečným odkladom ich výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dvoch) rokov za súčasného uloženia aj peňažných trestov vo výmere 30.000,- Eur a náhradného trestu odňatia slobody pre prípad ich úmyselného zmarenia vo výmere 1 (jedného) roka. Prokurátor argumentoval tým, že v posudzovanej veci išlo o jeden z najväčších korupčných prípadov, pričom zo strany spoločnosti bolo už negatívne vnímané zdĺhavé súdne konanie, ktoré trvalo od roku 2005. Napriek tejto dlhej dĺžke konania uloženie peňažných trestov vo výmere 2.000,- Eur podkopáva dôveru občanov v právny štát a vyvoláva dojem, že štátne orgány dokážu adekvátne postihovať iba prípady tzv. malej korupcie. Prokurátor, pokiaľ išlo o navrhované tresty pre všetkých troch obžalovaných, prihliadol aj na dĺžku súdneho konania a s poukazom na túto okolnosť potom aj revidoval svoj pôvodný návrh na uloženie nepodmienečných trestov odňatia slobody v hornej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby. Pokiaľ ide odôvodnenie odvolaní obžalovaných JUDr. I. T. a JUDr. U. A., tieto niesli spoločný rukopis založený na argumentácii, že
2, ods. 3 Tr. por. - na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti telefónneho čísla, ktoré používal svedok Ing. O. O., a to od 10. februára do 10. mája 2004; - na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti telefónneho čísla patriaceho Mestu Košice, ktoré používal JUDr. I. T., v tom čase viceprimátor Košíc, a to od 10. februára do 10. mája 2004; - na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti telefónneho čísla, ktoré používal JUDr. U. A., a to od 10. februára do 10. mája 2004; - na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti telefónneho čísla, ktoré používala Ing. W. T., a to od 10. februára do 10. mája 2004. Orgány činné v prípravnom konaní pochybili, pokiaľ pred právoplatným skončením trestného stíhania skartovali väčšiu časť týchto záznamov, pričom do vyšetrovacieho spisu založili len nimi vybrané záznamy. V tomto smere odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky musí zopakovať len to, čo už vyslovil vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci (sp. zn. 1Toš 4/2009 z 19. novembra 2009), že: „takýto postup Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za neprípustný z dôvodu, že v konaní pred súdom potom obyčajne dochádza zo strany obžalovaných k vznášaniu rôznych pochybností o manipulácii s týmito záznamami, čo sa stalo aj v tomto konkrétnom posudzovanom prípade. Navyše potom súdu chýba ucelený obraz o komunikácii osoby, ktorej telekomunikačná činnosť bola zaznamenaná". Odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na tomto stanovisku zotrváva a z tohto dôvodu všetky záznamy telekomunikačnej činnosti obžalovaných, ktoré boli zabezpečené a do vyšetrovacieho spisu založené, vyhodnotil ako nepoužiteľné". Tomuto právnemu názoru odvolacieho senátu 5T dal za pravdu nakoniec aj ESĽP v rozsudku zo 4. apríla 2017, č. 2742/12 - Matanovič proti Chorvátsku v otázke povinnosti zoznámiť obhajobu so všetkými zabezpečenými „odposluchmi", keď konštatoval nasledovné: ESĽP v posudzovanom prípade zabezpečené záznamy rozdelil do troch kategórií:
ktorej v právnych poriadkoch, v ktorých vyšetrujúce orgány sú povinné brať do úvahy skutočnosti svedčiace ako v neprospech, tak aj v prospech obvineného, nemôže byť v súlade s požiadavkou čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach systém, keď vyšetrujúce orgány samy vyhodnocujú, čo je a čo nie je pre daný prípad relevantné, bez toho, aby tam boli akékoľvek záruky na právo obhajoby. Uvedené právne závery boli potom premietnuté do uznesenia najvyššieho súdu zo
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ orgány činné v trestnom konaní alebo súd neumožnia obvinenému a jeho obhajcovi oboznámiť sa so všetkými vyhotovenými záznamami telekomunikačnej prevádzky a obrazovo-zvukovými záznamami, týkajúcimi sa konania, ktoré je obvinenému kladené za vinu. Nie je prípustné, aby dotknuté orgány selektívne samy vyhodnotili, čo je a čo nie je pre daný prípad relevantné z hľadiska uplatnenia práv obhajoby. Je výlučným právom obvineného a jeho obhajcu, aby po poskytnutí záznamov na vhodných elektronických nosičoch orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu predložili doslovné prepisy tých záznamov telekomunikačnej prevádzky, ktoré požadujú vykonať ako dôkaz. Na uvedenom príklade je vidieť, že obžalovaní namietali zákonnosť tzv. odposluchov, ktoré odvolací senát 5T už v rozhodnutí zo 4. apríla 2012 vyhodnotil ako nepoužiteľné. Na tomto prípade je rovnako vidieť konzistentnosť a kontinuitu v rozhodovacej činnosti odvolacieho senátu 5T. Pokiaľ ide o otázku, že vyššie uvedené príkazy sudcov krajského súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti neobsahovali odôvodnenie a z tohto pohľadu sú ako také nezákonné a rovnako tak dôkazy získané na ich podklade, odvolací senát 5T vo svojom uznesení zo 4. apríla 2012, sp. zn. 5 To 9/2011, uviedol nasledovné: „
názoru odvolacieho senátu 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samotná skutočnosť, že príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti, či už
2, ods. 3 Tr. por. alebo zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov neobsahuje odôvodnenie, resp. jeho odôvodnenie je po obsahovej stránke nedostatočné, nemusí mať za každých okolností ten následok, že dôkaz získaný na základe takéhoto príkazu je po podaní obžaloby v súdnom konaní nepoužiteľný. Z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 274/2005, I. ÚS 117/2007, III. ÚS 80/2008, II. ÚS 28/2009, IV. ÚS 121/2009 a ďalšie) v podstate vyplýva, že ak príkaz na zaznamenávanie telekomunikačnej činnosti nie je dostatočne odôvodnený, spravidla pôjde o porušenie článkov 22 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 8 ods. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Uvedený právny názor - potreba zdôvodnenia rozhodnutia - však ani z jedného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Huvig proti Francúzsku, Weber proti Nemecku, Kirov proti Bulharsku, Kvasnica proti Slovensku a ďalšie), nevyplýva, práve naopak, ich základnou a v podstate jedinou podmienkou, na ktorej v rozhodnutiach tento súd bazíruje je skutočnosť, aby oprávnenosť zásahu do súkromia bolo možné preskúmať. V tomto smere odvolací senát 5T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto otázke nadväzuje na svoj právny názor vyslovený v predchádzajúcom rozhodnutí, keď konštatoval: „pre záver, že príkaz príslušného sudcu bol dôvodný, svedčí skutočnosť, že vo veci aj na základe takto získaných dôkazov bolo následne týmto osobám vznesené obvinenie, pričom uvedený procesný postup a jeho dôvodnosť bolo potom možné preskúmať v rámci tohto trestného stíhania". Teda špecializovaný trestný súd po podaní obžaloby v rámci dokazovania mal preskúmať, či použité dôkazné prostriedky boli legálne, legitímne a hlavne proporcionálne. Na základe týchto kritérií špecializovaný trestný súd mal potom rozhodnúť, či orgány činné v prípravnom konaní obmedzili svoj vplyv len na vyšetrovanie trestnej činnosti pasívnym spôsobom, alebo zneužili inštitút nariadenia odpočúvania a záznamu telekomunikačnej činnosti obžalovaných. V tomto posudzovanom prípade nejde o vec totožnú s vecami, s ktorými sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky, najmä pokiaľ ide o jeho nález III. ÚS 80/2008 (odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti u osoby, u ktorej nedošlo k trestnému stíhaniu - vzneseniu obvinenia). V tomto prípade totiž všetci obžalovaní, u ktorých sa do práva na súkromie zasiahlo, sa o tejto skutočnosti v rámci trestného stíhania dozvedeli riadne a včas, a to aj pokiaľ ide o skutočnosti, na základe akých podozrení orgány činné v prípravnom konaní žiadali o zásah do súkromia, pričom obžalovaní mali dostatok času a priestoru k tomu uplatniť primeranú obhajobu. Treba navyše zdôrazniť, že v tejto veci už bolo začaté trestné stíhanie vo veci na základe trestného oznámenia podaného Ing. O. O., pričom toto podozrenie z trestnej činnosti korupčného charakteru sa neskôr umocnilo jednak jeho svedeckou výpoveďou a jednak ním predloženými listinnými dôkazmi. Až v tomto momente bol potom sudcovi krajského súdu predložený špeciálnym prokurátorom návrh na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti spolu s dôkazmi a informáciami spôsobilými posúdenia, či zásah do súkromia obžalovaných je alebo nie je primeraný a nevyhnutný. Rovnako treba dodať, že ani následne príslušným sudcom krajského súdu vydaný príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti netrpel žiadnou formálnou chybou, keďže jeho výrok obsahoval všetky zákonom predpísané náležitosti. Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky potom dospel k záveru, že zo strany orgánov činných v prípravnom konaní nešlo v tejto veci o žiadnu svojvôľu, ale o legálny (v súlade s platnými právnymi predpismi), legitímny (týkal sa vymedzeného cieľa) a proporcionálny (primeraný, nevyhnutný a inými prostriedkami nedosiahnuteľný) zásah do súkromia obžalovaných JUDr. I. T., JUDr. U. A. a S. G.. V opačnom prípade by postup špecializovaného trestného súdu, ktorým si osvojil obhajobnú argumentáciu obžalovaných, hlavne obžalovaného JUDr. U. A., predstavoval prísne formalistický prístup k prípustnosti dôkazov, ktorý by tak minimalizoval jeho prieskumnú právomoc na len akési formálne ponímanie práva, čo by na jednej strane mohlo negovať všeobecnú povinnosť štátu zabezpečiť spravodlivosť potrestaním protiprávnych konaní a na strane druhej by mohlo znamenať aj porušenie práva na obhajobu, pokiaľ by z týchto záznamov napr. vyplývali skutočnosti svedčiace o tom, že v posudzovanom prípade išlo zo strany polície o zneužitie prostriedkov trestného práva na trestné stíhanie obžalovaných". Z vyššie uvedenej právnej analýzy vyplýva, že v tejto veci zabezpečené tzv. odposluchy a ich prepisy by boli zákonnými, a teda použiteľnými dôkazmi napriek tomu, že boli získané na podklade príkazov, ktoré v rámci odôvodnenia neobsahovali „relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie", nebyť vyššie uvedeného procesného pochybenia, keď orgány činné v trestnom konaní neumožnili obžalovaným a ich obhajcom oboznámiť sa so všetkými vyhotovenými záznamami telekomunikačnej prevádzky týkajúcich sa konania, ktoré im bolo kladené za vinu, nakoľko ešte pred právoplatným skončením trestného stíhania ich skartovali a do vyšetrovacieho spisu založili len nimi selektované prepisy tzv. odposluchov. Pokiaľ však ide o obrazové a zvukové záznamy z 23. februára 2004, z 3., 5. a 10. marca 2004, získané rovnako na podklade príkazov sudcov krajského súdu, ktorí
1, ods. 2, ods. 4 Tr. por. nariadili vyhotovenie obrazových, zvukových a iných záznamov z kancelárskych priestorov firmy KAME - Slovakia Group, a. s., Košice, so sídlom Košice, Popradská 68, a to v dobe od
2, ods. 3 Tr. por. alebo zákona č.166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov, príkaz na vyhotovenie obrazových, zvukových a iných záznamov
1, ods. 2, ods. 4 Tr. por. a príkaz na sledovanie osôb a vecí
1, ods. 4 Tr. por. (atď.) neobsahuje odôvodnenie, resp. jeho odôvodnenie je po obsahovej stránke nedostatočné, nemusí mať za každých okolností ten následok, že dôkaz získaný na základe takéhoto príkazu je po podaní obžaloby v súdnom konaní nepoužiteľný"; - špecializovaný trestný súd po podaní obžaloby v rámci dokazovania preskúmal, či použité dôkazné prostriedky boli legálne, legitímne a hlavne proporcionálne a či orgány činné v prípravnom konaní obmedzili svoj vplyv len na vyšetrovanie trestnej činnosti pasívnym spôsobom, alebo procesné inštitúty o použití tzv. informačno-technických prostriedkov a sledovania osôb a vecí zneužili". Je treba dodať, že aj v tomto prípade ESĽP dal odvolaciemu senátu 5T za pravdu, čo opätovne svedčí o jeho konzistentnej a kontinuálnej rozhodovacej činnosti. Keďže obžalovaní z tejto otázky opierajúc sa o vyššie uvedené rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré nadväzuje aj jeho nález z 20. novembra 2012, sp. zn. III. ÚS 97/2012 (kauza mediálne známa ako „Gorila"), spravili nosnú časť svojej obhajobnej argumentácie, odvolací senát 5T považuje za potrebné sa detailnejšie vyjadriť k tejto problematike, a to podrobným rozborom ostatnej judikatúry ESĽP (ďalej len Súd) bez toho, aby z kontextu vytrhával a účelovo prezentoval závery podporujúce jeho právny názor. Dragojević proti Chorvátsku Skutkový stav: V roku 2007 bol sťažovateľ (živiaci sa ako námorník) zadržaný pre podozrenie z obchodovania s drogami medzi Latinskou Amerikou a Európou prostredníctvom oceánskych lodí. Na základe žiadosti orgánov činných v trestnom konaní, vyšetrujúci sudca schválil použitie prostriedkov tajného policajného dohľadu (sledovania) na skryté monitorovanie sťažovateľovho telefónu. Povolenie k odpočúvaniu sťažovateľa bolo následne predĺžené ešte trikrát, pričom odôvodnenia príkazov na odpočúvanie boli takmer totožné. V roku 2009 bol sťažovateľ uznaný vinným z obchodovania s drogami a prania špinavých peňazí a bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 9 rokov. Sťažovateľ sa obrátil na najvyšší súd a neskôr aj na ústavný súd s tým, že príkazy na tajné sledovanie neboli riadne vypracované tak, ako to vyžaduje trestný poriadok, keďže neobsahovali riadne posúdenie pravdepodobnosti spáchania sporných trestných činov ani okolností naznačujúcich, že vyšetrovanie nebolo možné vykonať inými prostriedkami.
jeho názoru to vyústilo v nezákonné sledovanie, a preto akýkoľvek takto získaný dôkaz nemal byť použitý v trestnom konaní vedenom proti nemu. Sťažovateľovo dovolanie bolo zamietnuté a jeho odsúdenie bolo potvrdené najvyšším súdom v roku 2010 a jeho ústavná sťažnosť bola taktiež zamietnutá ako neopodstatnená v roku 2011. Právny stav: Článok 8 Dohovoru Sťažovateľ tvrdil, že jeho sledovanie bolo nezákonné, pretože sa zakladalo na príkazoch vyšetrujúceho sudcu vydaných v rozpore s príslušným vnútroštátnym zákonom a judikatúrou vyšších vnútroštátnych súdov. Vláda tvrdila, že zásah do práv sťažovateľa bol oprávnený, že sledoval legitímny cieľ vyšetrovania a stíhania trestných činov a bol primeraný okolnostiam a závažnosti riešených trestných činov. Súd v rozsudku zopakoval, že na telefonické rozhovory sa vzťahujú pojmy súkromný život a korešpondencia v zmysle článku 8 Dohovoru o ľudských právach (ďalej len Dohovor) a ich sledovanie je zásahom do výkonu práv
článku 8 Dohovoru. (Malone proti Spojenému kráľovstvu, § 64).
Súdu takýto zásah je odôvodnený v zmysle odseku 2 článku 8 Dohovoru, iba ak je v súlade so zákonom, sleduje jeden alebo viacero legitímnych cieľov uvedených v odseku 2 a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie tohto cieľa alebo cieľov, (Kvasnica proti Slovenskej republike). Výraz „v súlade so zákonom"
článku 8 ods. 2 Dohovoru vo všeobecnosti vyžaduje, po prvé, aby napadnuté opatrenie malo určitý základ vo vnútroštátnom práve, pričom odkazuje tiež na kvalitu sporného zákona a vyžaduje, aby bol zlučiteľný s princípmi právneho štátu a dostupný dotknutej osobe, ktorá navyše musí byť schopná predvídať následky aplikácie tohto zákona na ňu samu. (Kruslin proti Francúzsku, § 27). Vnútroštátne právo však musí byť dostatočne jasné, pokiaľ ide o jeho znenie, aby poskytovalo jednotlivcom primerané informácie o okolnostiach a podmienkach, za ktorých sú štátne orgány oprávnené uchýliť sa k takýmto opatreniam. Súd tiež zdôraznil potrebu záruk v tejto súvislosti. Zákon musí uviesť rozsah akejkoľvek takejto voľnej úvahy priznanej príslušným orgánom a spôsobu jej výkonu s dostatočnou zrozumiteľnosťou, aby poskytla jednotlivcovi primeranú ochranu proti svojvoľnému zasahovaniu (Bykov proti Rusku, § 78).
vnútroštátneho zákona, použitie prostriedkov tajného policajného dohľadu podliehalo predchádzajúcemu úradnému schváleniu. Súd pripomenul, že povolenie odpočúvania vopred orgánom, ktorý overuje, či sú v konkrétnom prípade dané dôvody pre podozrenie osoby, a či by vyšetrovanie nemohlo byť vykonané iným spôsobom, je dôležitou zárukou toho, že odpočúvanie nebude povoľované náhodne a bez uváženia. (Klass a ďalší proti Nemecku, § 51). V prípade sťažovateľa však príkazy vydané vyšetrujúcim sudcom vychádzali len z vyjadrenia odvolávajúceho sa na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní a tvrdenia, že vyšetrovanie nemohlo byť vykonané inými prostriedkami, bez akýchkoľvek informácií o tom, či menej invazívne prostriedky boli dostupné. Spomínané odôvodnenia neobsahovali žiadne podrobnosti alebo konkrétne skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že sťažovateľ pravdepodobne spáchal určitý trestný čin a že vyšetrovanie nebolo možné vykonať iným, menej do práv zasahujúcim, spôsobom. Tento postup, ktorý zjavne nevyhovoval požiadavkám chorvátskeho trestného poriadku, aj napriek tomu Najvyšší súd i Ústavný súd Chorvátska odsúhlasili s tým, že nedostatočné odôvodnenie príkazov na odpočúvanie môže byť zhojené neskorším (retrospektívnym) doplnením dôvodov na ich použitie. Obchádzanie požiadavky riadneho odôvodnenia príkazov spätným zdôvodnením vnútroštátnymi súdmi, otvára dvere svojvoľnosti a neposkytuje primerané a dostatočné záruky proti prípadnému zneužitiu. Je tomu tak najmä vtedy, ak možnosť brániť sa proti odpočúvaniu, je obmedzená iba na trestné konanie. V ňom súdy totiž posudzujú len otázku, či odpočúvanie (resp. záznamy z odpočúvania) možno pripustiť ako dôkaz, a nezaoberajú sa otázkou, či odpočúvaním došlo k porušeniu práva na rešpektovanie súkromia; trestné súdy za takéto porušenie nemôžu poškodenej osobe ani priznať adekvátnu náhradu. Článok 6 Dohovoru V neposlednom rade sťažovateľ namietal, že došlo aj k porušeniu práva na spravodlivý proces (článok 6 Dohovoru) použitím nezákonne získaných záznamov odpočúvania telefonických rozhovorov ako dôkazov v trestnom konaní. Súd uviedol, že aj keď článok 6 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, nestanovuje žiadne pravidlá týkajúce sa prípustnosti dôkazov ako takých, čo je v prvom rade vecou národnej legislatívy. (Schenk proti Švajčiarsku, § 46) Nie je úlohou Súdu určiť, či sú konkrétne dôkazy - napríklad neoprávnene získané dôkazy - prípustné, alebo či je sťažovateľ vinný alebo nie. Otázkou, na ktorú treba odpovedať, je, či bolo konanie ako celok spravodlivé, vrátane spôsobu, akým boli dôkazy získané. V tomto ohľade je dôležité, či boli rešpektované práva obvineného, teda najmä či mal sťažovateľ možnosť spochybniť autenticitu dôkazov a namietať ich použitie. Taktiež treba zohľadniť kvalitu dôkazov, teda či okolnosti, za ktorých bol dôkaz získaný, spochybňujú jeho vierohodnosť a presnosť. Súd už vo viacerých prípadoch dospel k záveru, že použitie záznamu odpočúvania môže byť v rozpore s článkom 8 Dohovoru, no pripustenie takto získaných dôkazov, za skutkových okolností aktuálneho prípadu, nie je porušením práva na spravodlivé súdne konanie (Khan proti Spojenému kráľovstvu, Bykov proti Rusku). Záver: Porušenie článku 8 Dohovoru V sťažovateľovom prípade trestné súdy obmedzili svoje posúdenie výkonu tajného dohľadu len na rozsah potrebný pre prípustnosť takto získaných dôkazov, bez toho, aby sa zaoberali podstatou požiadaviek Dohovoru týkajúcich sa tvrdení o svojvoľnom zásahu do práv sťažovateľa garantovaných článkom 8 Dohovoru. Preto príslušné vnútroštátne právo, tak ako je vykladané a uplatňované vnútroštátnymi súdmi, nebolo dostatočne zreteľné, čo do rozsahu a spôsobu uplatnenia voľnej úvahy priznanej verejným orgánom a neposkytovalo dostatočné záruky proti prípadnému zneužitiu. Preto postup nariadenia a kontroly realizácie odpočúvania telefónu sťažovateľa nebol v súlade s požiadavkou zákonnosti a ani nebol dostatočný na to, aby sa zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie súkromného života a korešpondencie uskutočnil len v rozsahu nevyhnutnom v demokratickej spoločnosti. Neporušenie článku 6 Dohovoru V prejednávanom prípade sťažovateľ nespochybňoval vierohodnosť získaných dôkazov a navyše mal dostatočnú možnosť spochybniť ich autenticitu a namietať ich použitie, a to pred súdom prvého stupňa, odvolacím súdom, ako aj ústavným súdom. Vnútroštátne súdy sa námietkam sťažovateľa venovali a svoje rozhodnutia odôvodnili. Súd tiež poznamenal, že záznamy z odpočúvania neboli jedinými dôkazmi, na ktorých bolo odsúdenie sťažovateľa založené.
Súdu boli práva sťažovateľa rešpektované a k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru nedošlo. Bašić proti Chorvátsku Skutkový stav: Sťažovateľ chorvátskej národnosti, pán W. N., sa narodil v roku XXXX a žije v Z. N.. Dňa
článku 8 Dohovoru. Mala však za to, že tento zásah bol zákonný a odôvodnený. Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky bol vydaný sudcom na základe odôvodnenej žiadosti príslušného prokurátora. Tento zásah tiež sledoval legitímny cieľ, a teda vyšetrovanie drogových a daňových trestných činov. Súd odkazuje na všeobecné zásady týkajúce sa technických prostriedkov používaných utajovaným spôsobom, zakotvených v rozsudku Dragojevic proti Chorvátsku. V danom prípade, rovnako ako v prípade Dragojevic proti Chorvátsku, vnútroštátny sudca vydal príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov na základe odôvodnenej žiadosti prokurátora. Odôvodnenie obsahovalo, okrem iného, aj nasledovnú vetu: „zadováženie dôkazných prostriedkov nemohlo byť vykonané iným spôsobom, pretože by tým bolo zmarené objasnenie trestného činu". Príkaz však neobsahoval dostatočné odôvodnenie týkajúce sa konkrétnych okolností prípadu. Absentovalo najmä zdôvodnenie, prečo vyšetrovanie nemohlo byť vykonané inými, menej rušivými prostriedkami. Súd považuje takéto odôvodnenie za nezlučiteľné s požiadavkou zákonnosti a tiež nepovažuje tento zásah do práva sťažovateľa za nevyhnutý v demokratickej spoločnosti tak, ako to je požadované v článku 8 Dohovoru. Na základe uvedeného súd konštatuje, že došlo k porušeniu článku 8 Dohovoru. Článok 6 Dohovoru Sťažovateľ namietal, že dôkazy zabezpečené pomocou informačno-technických prostriedkov boli použité v rozpore s vnútroštátnym právom. Na základe toho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Sťažovateľ tvrdil, že trestné konanie nenaplnilo požiadavky na spravodlivý proces. Tiež poznamenal, že bol uznaný vinným výlučne na základe dôkazov získaných nezákonným spôsobom. Vláda poukázala na to, že sťažovateľ mal primeranú možnosť napadnúť sporné dôkazy, ako aj predložiť ďalšie dôkazy.
názoru vlády, všetky argumenty sťažovateľa boli vnútroštátnymi súdmi riadne preskúmané. Okrem toho vláda má za to, že napadnuté dôkazy neboli jedinými alebo rozhodujúcimi dôkazmi pre odsúdenie sťažovateľa. V danom prípade Súd pripomína, že jeho úlohou nie je zistiť, či dané dôkazy, ktoré boli získané, môžu byť prípustné, alebo či je sťažovateľ vinný alebo nie. Otázkou, na ktorú musí Súd odpovedať, je, či celé súdne konanie, vrátane spôsobu nadobudnutia dôkazov, bolo spravodlivé. Prvá otázka, ktorá musí byť v danom prípade skúmaná je, či mal sťažovateľ možnosť napadnúť pravdivosť dôkazov v trestnom konaní. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľovi bola táto možnosť poskytnutá, a dokonca ju aj využil v priebehu konania pred prvostupňovým súdom, tiež pri podaní odvolania, ako aj pri podaní ústavnej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ bol neúspešný, nič nemení na tom, že mal účinnú možnosť napadnúť dôkazy. Ďalším bodom, ktorým sa musí súd zaoberať, je kvalita dôkazov, ktoré boli v trestnom konaní použité. Súd pripomína, že sťažovateľ nikdy nenamietal spôsob ich nadobudnutia. Súd zdôraznil, že v danej veci boli vypočutí policajti, ktorí ozrejmili spôsob získania a zdokumentovania nahrávok. Je na vnútroštátnom súde, aby rozhodol o prípustnosti dôkazov, ich význame a dôležitosti. Je však potrebné konštatovať, že nič nenasvedčuje tomu, že by existovali pochybnosti o spoľahlivosti a presnosti dôkazov v danom prípade. Čo sa týka významu sporných dôkazov pre odsúdenie sťažovateľa, treba pripomenúť, že tieto dôkazy boli rozhodujúcimi dôkazmi, na základe ktorých sa začalo trestné konanie proti sťažovateľovi a mali rozhodujúci význam pre jeho odsúdenie. Avšak tento prvok sa nepovažuje za určujúci, či má byť súdne konanie považované za spravodlivé alebo nie. Vzhľadom na vyššie uvedené, Súd usudzuje, že neexistuje nič, čo by potvrdzovalo presvedčenie sťažovateľa o zásahu do jeho práv. Na záver je potrebné konštatovať, že použitie sporných dôkazov nemalo samo osebe zbaviť sťažovateľa práva na spravodlivý súdny proces. Na základe toho Súd konštatuje, že nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov ESĽP odvolací senát 5T považuje za potrebné zdôrazniť, že obžalovaní JUDr. I. T., JUDr. U. A. a S. G., ako aj ich obhajcovia, sa už v priebehu prípravného konania oboznámili s videozáznamami a CD nosičmi zachytávajúcimi stretnutia obžalovaného JUDr. I. T. so svedkom Ing. O. O. z 23. februára 2004, z 3. a 5. marca 2004 a stretnutie obžalovaných JUDr. I. T. a JUDr. U. A. so svedkom Ing. O. O. z 10. marca 2004, a to konkrétne obžalovaní JUDr. I. T. a S. G. za prítomnosti obhajcu JUDr. Milana Knopa 15. decembra 2004 vrátane utajovanej prílohy č. 1 obsahujúcej predmetné príkazy sudcov krajského súdu, obhajkyňa JUDr. Helena Knopová 9. februára 2005 a obžalovaný JUDr. U. A. 18. februára 2005 s tým, že s vyššie uvedenou utajovanou prílohou č. 1 sa oboznámil 20. decembra 2004 a následne ešte aj 16. februára 2005. Treba zdôrazniť, že v posudzovanej trestnej veci bolo prípravné konanie ukončené 21. februára 2005 predložením návrhu na podanie obžaloby, ktorú prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry podal na bývalom Špeciálnom súde v Pezinku 15. decembra 2005. V rámci dokazovania vykonaného na tomto súde sa obžalovaní mali možnosť opakovane vyjadriť k predmetným dôkazom, konkrétne obžalovaní JUDr. I. T. a S. G. na hlavnom pojednávaní konanom 5. februára 2007 a potom opakovane už všetci traja aj na hlavnom pojednávaní konanom 30. marca 2011 a 11. mája 2011, na ktorých uvedené videozáznamy boli postupom
por. vykonané jednak ich prehratím a jednak oboznámením ich písomných prepisov. Všetci traja obžalovaní svoje právo na obhajobu v súvislosti s vykonaním tohto dôkazu v plnom rozsahu využili, a to nielen na hlavnom pojednávaní, na ktorom sa k obsahu týchto videozáznamov detailne vyjadrili, ale aj v rámci svojich písomných podaní a opravných prostriedkov poukazujúcich na spomínané nálezy ústavného súdu. Napokon odvolací senát 5T sa rozhodol v rámci odvolacieho konania doplniť dokazovanie opätovným vykonaním týchto dôkazov, pričom obžalovaní JUDr. I. T. a JUDr. U. A. tento postup odvolacieho senátu 5T vyhlásili za nepotrebný, a preto bolo od tohto dokazovania upustené. V tejto súvislosti opakovaná snaha obžalovaných JUDr. I. T. a JUDr. U. A. prezentovať vyššie uvedené obrazové a zvukové záznamy z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.