2 zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) pod sankciou neplatnosti prevodu, u tejto súd prvej inštancie konštatoval neexistenciu lehoty na dodatočné schválenie prevodu príslušným ministerstvom, neexistenciu dôkazu jeho neschválenia v posudzovanom prípade a tiež vylúčenie postupu predpokladaného zákonom zhora neskorším zákonom č. 229/1991 Zb. (tzv. zákonom o pôde), od ktorého účinnosti bolo treba prevod považovať za platný aj bez pôvodne ustanovenej podmienky, zvlášť ak tu bolo treba zohľadniť tiež princípom právneho štátu odporujúce uplatnenie právnej normy z doby neslobody so spätnou účinnosťou. 2. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Nitre (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) rozsudkom z 11. mája 2017 sp.zn. 9Co/778/2014 rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej
1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení zákona č. 87/2017 Z.z. a dnes už i zákona č. 350/2018 Z.z., ďalej tiež len „C.s.p.“) potvrdil a v časti trov konania ho
1 písm. b/ a § 391 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. K procesným námietkam odvolateľky a v konaní pred nižšími súdmi účastného intervenienta 2/ na jej strane (C. K. ako niekdajšieho starostu obce V.), týkajúcim sa právomoci súdu a vplyvu vyhlásenia konkurzu na majetok úpadkyne reprezentovanej žalovanou vyslovil, že tu šlo o typický súkromnoprávny spor spadajúci do právomoci súdu, v ktorom nešlo vylúčiť zvolenú žalobu spadajúcu do kategórie určovacích žalôb
všeobecných predpisov. Táto neobchádzala (s poukazom odvolacieho súdu na závery z rozhodnutí najvyššieho súdu vo veciach jeho sp.zn. 4 Cdo 130/2007, 6 Cdo 71/2011 a 6 Cdo 67/2012 a zo stanoviska pléna Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. PL. ÚS 21/05) zmysel a účel reštitučného zákonodarstva, nakoľko v tomto prípade dôvodom nevydania sporných nehnuteľností na základe postupu
zákona o pôde bolo, že nejde o konfiškát, nedošlo tak k právnemu nadobudnutiu vlastníctva štátom a ak tým bola vylúčená ochrana
reštitučných predpisov, musela byť akceptovateľnou snaha docieliť nápravu stavu žalobcami považovaného za závadný inak (žalobou o určenie predmetu dedičstva). Vyhlásením konkurzu na majetok úpadkyne v tejto veci síce došlo k prerušeniu konania, správkyňa konkurznej podstaty však ešte v priebehu konania o mimoriadnom dovolaní navrhla pokračovanie v konaní, tým zaujala procesné postavenie skôr patriace úpadkyni a v takto „opätovne rozbehnutom“ konaní urobila tiež viaceré kroky na svoju účinnú procesnú obranu, pričom jej neskorší nesúhlas s pokračovaním v konaní nemal žiaden právny význam. Daný bol
odvolacieho súdu tiež naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keď ten je daný principiálne vždy pri potrebe docieliť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností, v prejednávanej veci žalobcovia žalobou sledovali vytvorenie právneho podkladu na prejednanie sporných nehnuteľností v konaniach o dedičstve po svojich právnych predchodcoch, ich postavenie napriek takémuto prejednaniu na základe skorších rozsudkov (predchádzajúcich rozhodnutiu najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní, ktorým boli takéto skoršie rozsudky zrušené) ostalo neisté a nebol tu ani stav konkurencie zvolenej žaloby so žalobou o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty (nakoľko každá z takýchto žalôb má svoj účel, žiadna sama osebe nie je prostriedkom spôsobilým zabezpečiť úplnú ochranu práv toho, kto tvrdí vlastníctvo niekoho iného než úpadcu, a preto obstoja popri sebe). 3. K meritu veci odvolací súd v pomerne obsažnom odôvodnení, pretkanom odkazmi na množstvo rozhodnutí oboch ústavných súdov členských štátov niekdajšej československej federácie i čiastočnými citáciami záverov z niektorých takýchto rozhodnutí, uzavrel najmä to, že na platné nadobudnutie vlastníctva sporných nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov sa nevyžadovalo schválenie ministerstvom poľnohospodárstva
2 zákona č. 46/1948 Sb., keďže takéto ustanovenie nezodpovedá hodnotám, na ktorých je založená Ústava Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej tiež len „Ústava“) a je v rozpore so zásadou retroaktivity (tu rozumej pravej spätnej účinnosti) právnych noriem (to inak za situácie, keď z dokazovania čiastočne zopakovaného odvolacím súdom vyplynulo skutkové zistenie odchylné od zistenia súdu prvej inštancie o tom, že súhlas s prevodnými zmluvami, o ktoré tu ide, daný nebol). Sporné nehnuteľnosti však
odvolacieho súdu inak spadali pod režim zákona č. 46/1948 Sb. a ak boli vykúpené štátom, došlo tu k prechodu vlastníctva na štát bez ohľadu na poznačenie výkupu v pozemkovej knihe a mali byť predmetom reštitúcie. Za stavu neskoršieho nadobudnutia vlastníctva sporných nehnuteľností v konaní pred nižšími súdmi taktiež účastným intervenientom 1/ na strane žalovanej (obcou V.) na základe osvedčenia o vydržaní, pojatého do notárskej zápisnice notára JUDr. Jána Boška Boškoviča zo 7. septembra 2005, následného predaja týchto nehnuteľností úpadkyni krátko nato (necelé 4 mesiace po spísaní notárskej zápisnice a zároveň v deň zápisu obchodnej spoločnosti do obchodného registra) a upozorňovania všetkých osôb vystupujúcich na žalovanej strane sporu žalobcom 1/ o tom, že zápis v katastri nezodpovedá skutočnosti, pričom notárska zápisnica o vydržaní
odvolacieho súdu vo viacerom nezodpovedala úprave z ustanovenia § 63 notárskeho poriadku (zákona SNR č. 323/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), bolo ale potrebné riešiť kolíziu ústavných hodnôt reprezentovaných princípom ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a princípom ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a túto vyriešiť uprednostnením prvého z uvádzaných princípov, keď na žalobcov, ani ich právnych predchodcov nešlo nazerať ako na nedbalých vlastníkov (právni predchodcovia uzavreli riadne kúpne zmluvy, zaplatili kúpnu cenu a docielili tiež zápis svojho vlastníckeho práva v pozemkovej knihe a ich právni nástupcovia o obnovenie stavu zápisu vlastníckeho práva ich predchodcov usilovali už
reštitučných predpisov a nebolo ich vinou, že takejto ich požiadavke nebol priznaný úspech). 4. Proti takémuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná, navrhujúc zrušenie rozsudkov oboch nižších súdov a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie. Prípustnosť dovolania
nej vyplýva z ust. § 420 písm. f/ C.s.p. Nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu, zakladajúcim tzv. zmätočnostnú vadu v podobe porušenia práva na spravodlivý proces bolo
dovolateľky odňatie jej možnosti v odvolacom konaní právne argumentovať k právnemu posúdeniu veci, resp. relevantne sa v tomto smere vyjadriť, nakoľko odvolací súd stranám neuviedol (nesprístupnil) a ani nenaznačil svoj právny názor zásadne sa odchyľujúci od právneho názoru (hodnotenia) zaujatého v priebehu skoršieho konania, pričom tento nedostatok nebolo spôsobilé preklenúť ani uvedenie množiny ustanovení právnych predpisov vo výzve súdu z
zákona č. 142/1947 Sb. a prechodu vlastníctva takýchto nehnuteľností na štát a v týchto otázkach bolo treba jej argumentácii (žalovanej a dovolateľky) priznať úspech. Odvolací súd okrem toho na zaujatie kvalifikovaného stanoviska k odlišnému právnemu posúdeniu veci poskytol veľmi krátku, resp. i žiadnu lehotu (10 dní počítaných od doručenia písomnej výzvy a nutnosť prakticky okamžitej reakcie pri ustanoveniach uvedených až na pojednávaní), ustanovenie z pohľadu svojho uvažovania rozhodujúce (čl. 1 ods. 1 Ústavy) nespomenul vôbec a na zamedzenie stavu prekvapivosti súdneho rozhodnutia nemôže byť postačujúcim prostý výpočet skôr nepoužitých ustanovení právnych predpisov (bez uvedenia súvislostí, v akých sa tieto majú použiť a poskytnutia reálnej možnosti reagovať aj novými dôkazmi či argumentami), namietalo sa tiež dovolaním. 5. Žalobcovia navrhli dovolanie odmietnuť. Žalovaná
nich nesplnila už tú podmienku meritórneho dovolacieho prieskumu, ktorou je povinné právne zastúpenie dovolateľa a spísanie jeho dovolania i všetkých ďalších podaní dovolateľa advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), pretože k udeleniu splnomocnenia tzv. advokátskej obchodnej spoločnosti, zastupujúcej dovolateľku, došlo v tomto prípade až po spísaní dovolania a uplynutí tzv. dovolacej lehoty. Neobstojí
nich ani dovolacia námietka výskytom tvrdenej tzv. zmätočnostnej vady, keď aktuálna úprava procesného práva nič nezmenila na koncepte dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, zasahujúceho do výsledkov právoplatne skončených konaní len výnimočne, tomuto konceptu zodpovedá prevažujúca rozhodovacia prax najvyššieho súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva a postupu odvolacieho súdu v prejednávanej veci
žalobcov nejde nič vytknúť, pretože o použití základného ustanovenia Ústavy, definujúceho princíp právneho štátu nie je potrebné osobitne poučovať a venovanie sa mu v rozhodnutí odvolacieho súdu je prirodzené, k možnému použitiu ďalšieho čl. 152 ods. 4 Ústavy sa žalovaná napriek poskytnutiu jej príslušnej možnosti nevyjadrila a výklad o potrebe bližšieho usmernenia strán v súvislosti s plnením povinnosti odvolacieho súdu
nemá
nich oporu v zákone, ale je (rozumej uvažovanie v súvislostiach a kontexte) vecou profesionality a intelektuálnych schopností žalovaného (v skutočnosti každej strany sporu - pozn. najvyššieho súdu).
ktorej konkrétne okolnosti podania dovolania v prejednávanej veci spôsobili nesplnenie podmienok
a dôsledkom toho by malo byť odmietnutie dovolania
e/ rovnakého zákona. Tento názor žalobcov dovolací súd nezdieľa.
názoru dovolacieho súdu prisvedčiť v tom, že odvolacím súdom zvolený postup pri preskúmavaní rozsudku súdu prvej inštancie na základe odvolania a pri prehodnocovaní právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie vykazoval znaky nesprávneho procesného postupu s dôsledkom v podobe porušenia práva na spravodlivý proces. 11. Aj za účinnosti C.s.p. (podobne ako skôr za účinnosti jemu predchádzajúceho Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O.s.p.“) treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj
novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). 12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 C.s.p. 13.
f/ C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 14.
ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. 15.
1 C.s.p. na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak a
2 rovnakého zákona ak odvolací súd nariadi pojednávanie, na jeho začiatku podá predseda alebo poverený člen senátu správu o doterajšom priebehu konania a potom sa vyjadria strany a iné subjekty konania a prednesú svoje návrhy. 16.
1 C.s.p. po vyvolaní veci a úkonoch
žalobca prednesie podstatný obsah žaloby a vyjadrení
, žalovaný má právo vyjadriť sa k prednesu žalobcu a strana môže odkázať na svoje písomné podanie a
odseku 2 tu citovaného ustanovenia po úkonoch
odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a uvedie tiež svoje predbežné právne posúdenie veci, čo neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. 17. Ustanovenia citované pod 14. - 16. zhora sú praktickým prevzatím (do rekodifikácie civilného sporového procesu) už skôr platnej úpravy,
ktorej odvolací súd má eliminovať jav svojho pre strany prekvapivého rozhodnutia za pomoci ich upozornenia na možnosť použitia dosiaľ nepoužitého ustanovenia právneho predpisu, pokiaľ takéto ustanovenie (resp. aj súbor viacerých do úvahy prichádzajúcich ustanovení) považuje za relevantné (na vec sa vzťahujúce aj pre jej náležité, teda dostatočne úplné právne posúdenie rozhodujúce) a poskytnutia tiež možnosti, aby sa k možnému použitiu takéhoto ustanovenia vyjadrili (v tejto súv. por. § 213 ods. 2 O.s.p.). Súčasťou aktuálnej, ani skoršej úpravy pritom nie je požiadavka, aby na vyjadrenie sa k možnému použitiu skôr nepoužitých ustanovení bola stranám poskytovaná konkrétna alebo aspoň minimálna zákonom ustanovená lehota, a preto k zodpovedajúcej výzve odvolacieho súdu môže prísť i na pojednávaní (rovnako ako mimo neho, čo však už do istej miery súvisí tiež s potrebou alebo naopak nepotrebnosťou prejednania odvolania na pojednávaní odvolacieho súdu a s rozhodovaním sa odvolacieho súdu pre jeden alebo druhý z takýchto postupov). Napokon odlišnej povahe konania v prvej inštancii (ako tzv. nachádzacieho konania) a odvolacieho konania (ako konania prieskumného) zodpovedá aj odlišná úprava priebehu pojednávania na odvolacom súde (urobená súčasťou § 385 ods. 2 C.s.p.), vylučujúca čo i len primerané použitie ustanovení o konaní pred súdom prvej inštancie - vrátane úpravy požadujúcej uvedenie v tejto fáze konania i predbežného právneho posúdenia veci (§ 181 ods. 2 C.s.p.). 18. Nemožno preto súhlasiť s názorom,
ktorého má odvolací súd v rámci plnenia si povinnosti
(skôr § 213 ods. 2 O.s.p.) ustanovenie (a-)
neho významné a v skoršom konaní nepoužité zasadiť aj do príslušného vecného kontextu, teda stranám oznámiť, či prinajmenšom naznačiť, ako takúto úpravu či už samu osebe alebo v spojení s ďalšími skôr použitými ustanoveniami hodlá aplikovať na konkrétny posudzovaný prípad. Z pohľadu predvídateľnosti rozhodovania súdov nežiadúcu prekvapivosť totiž zákon spája len s rizikom použitia skôr nepoužitej právnej úpravy bez poskytnutia stranám možnosti argumentovať tiež v smere významnosti (alebo naopak nevýznamnosti) takejto skôr nepoužitej úpravy, od odvolacieho súdu však nevyžaduje obrazné „odkrytie kariet“ tým, že stranám sporu objasní i dôvody, pre ktoré považuje skôr nepoužitú úpravu za rozhodujúcu, resp. im tiež ozrejmí (viac či menej detailne), aké je
neho správne, teda dostatočne komplexné a na všetky prípadné otázky pomýšľajúce právne posúdenie veci. Takáto úprava má svoju logiku nielen preto, že aj súd prvej inštancie má povinnosť uviesť len predbežné právne posúdenie veci a je zjavne vecou kvality, ucelenosti a objektívnej uspokojivosti prípadnej následnej oponentúry voči takémuto právnemu posúdeniu veci, či ju súd pri konečnom rozhodovaní akceptuje (a od predbežného právneho názoru ustúpi) alebo si naopak svoj názor podrží (v tomto prípade s uzrozumením o logickom dôsledku takéhoto počínania v podobe odvolania strany, ktorej argumentáciu neprijal); ale najmä preto, že náprave prípadných nedostatkov (spravidla medzier) v právnom posudzovaní veci odvolacím súdom zásadne neslúži dovolanie pre zmätočnosť (
C.s.p.), ale dovolanie podávané z iného dôvodu, ktorým je práve nesprávne vyriešenie otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu (
19. Výzva odvolacieho súdu stranám
2 C.s.p. inak nie je len prostriedkom k zamedzeniu prekvapivým rozhodnutiam, ale odvolaciemu súdu po urobení si ním predbežného záveru o dostatku skutkových zistení pre konečné rozhodnutie a o správnosti (resp. nesprávnosti či ešte presnejšie neúplnosti) právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie slúži aj ako nástroj na zistenie správnosti (úplnosti) právneho nazerania na posudzovaný problém ním samotným (tým, že je tu možnosť strán sporu upozorniť ešte i na ďalšie než výzvou naznačené právne súvislosti posudzovania veci), ako aj na poskytnutie stranám sporu v odvolacom konaní možnosti ešte ostatný raz argumentovať tiež skutkovo (tým, že v závislosti na celkom alebo čiastočne odchylnom právnom nazeraní na problém dôjde k upozorneniu na prípadné medzery v skutkových zisteniach, v tomto prípade však so zreteľom k úprave odvolacieho konania i s preukázaním skoršej nemožnosti prípadné dôkazy navrhnúť už v konaní pred súdom prvej inštancie).
neho do úvahy nedopustil ničoho na ujmu procesných práv ktorejkoľvek zo strán sporu, ale sa len striktne riadil úpravou ustanovujúcou podmienky, za ktorých sa môže odchýliť od právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. V takejto situácii by správnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom šlo urobiť predmetom dovolacieho prieskumu, nie však na základe žalovanou zvoleného dovolania pre zmätočnosť (ktorej tu s prihliadnutím k už uvedenému vyššie nebolo), ale len na základe dovolania podaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré ale v tejto veci podané nebolo, pričom dovolací súd je dovolacími dôvodmi
viazaný). 22. Najvyššiemu súdu preto neostávalo iné, než dovolanie tvrdiace neexistujúci dôvod jeho prípustnosti, a preto neprípustné
c/ C.s.p. odmietnuť.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.