Obsah (15)

§ 167§ 74§ 68§ 177§ 44§ 48§ 440§ 2§ 6§ 461§ 15§ 45§ 69§ 78§ 467

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Sžfk/52/2017 Identifikačné číslo spisu: 7016200174 Dátum vydania rozhodnutia: 04.12.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Petra Príbelská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z

1. decembra 2015 č. 1725427/2015, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice z
2. septembra 2015 č. 1473311/2015 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania správny súd rozhodol

§ 167ods.

1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania, nakoľko mal žalobca vo veci celkom úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 2. Žalovaný napadnutým rozhodnutím

§ 74ods.

4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 1473311/2015 z 28. septembra 2015, ktorým

§ 68ods.

5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 20 612,72 €, daňovému subjektu AGRO K - D - CH, s.r.o., Stredný riadok 468, 053 33 Nálepkovo, IČO: 36 608 696, DIČ: 2022222246, IČ DPH: SK2022222246 potvrdil. 3. Z odôvodnenia rozsudku správneho súdu vyplýva, že správny súd v konaní

§ 177a nasl.

SSP po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok uvedených v § 107 SSP dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

1. Z administratívneho spisu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august a september 2007, o výsledku ktorej vyhotovil protokol dňa 04.08.2008, č.
2. Protokol bol prerokovaný a doručený dňa 12.09.
3. Dňa 22.09.2008 správca dane vydal dodatočný platobný výmer na daň z pridanej hodnoty, ktorým

§ 44ods.

6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty v sume 20 612,72 € za zdaňovacie obdobie august

1. Na odvolanie žalobcu Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 09.01.2009 dodatočný platobný výmer správcu dane zo dňa 22.09.2008 zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne správca dane vykonal u žalobcu opakovanú daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 729/320/2414/2010/Doba zo dňa 16.03.2010, pričom z uvedeného protokolu vyplýva, že opakovaná daňová kontrola začala dňa 16.03.
2. Protokol z opakovanej daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie august 2007 bol prerokovaný a doručený dňa 27.04.
3. Na základe opakovanej daňovej kontroly a doručeného protokolu správca dane vydal dodatočný platobný výmer na daň z pridanej hodnoty č. 729/230/4119/10/Fere zo dňa 11.05.
4. Na základe podaného odvolania, ktoré podal žalobca voči tomuto dodatočnému platobnému výmeru, Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/223/15825-100431/2010/992517-r zo dňa 24.09.2010

§ 48ods.

5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu Gelnica č. 729/230/4119/10/Fere zo dňa 11.05.2010, ktorým bol vyrubený žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 20 612,72 €. Na základe podnetu žalobcu o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania Ministerstvo financií Slovenskej republiky vydalo dňa 14.08.2012 rozhodnutie č. MF/19490/2012-71, ktorým zrušilo právoplatné rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky Bratislava č. I/223/15825-100431/2010/992517-r zo dňa 24.09.2010, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Gelnica č. 729/230/4119/10/Fere zo dňa 11.05.2010, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2007 a vrátilo vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1020503/1/548794-1182349/2012/4897 zo dňa 26.09.2012 dodatočný platobný výmer Daňového úradu Gelnica č. 729/230/4120/10/Fere zo dňa 11.05.2010, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2007 zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že opakovaná daňová kontrola u žalobcu bola začatá dňa 16.03.2009 a bola ukončená prerokovaním protokolu o výsledku zistenia z opakovanej daňovej kontroly dňa 27.04.2010, z čoho vyplýva, že nebola dodržaná maximálna dĺžka trvania daňovej kontroly a tým došlo k porušeniu ustanovenia § 15 ods. 17 zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Dňa 28.09.2015 správca dane vydal rozhodnutie, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 20 612,72 € za zdaňovacie obdobie august 2007. 5. Rozhodujúcou žalobnou námietkou uplatnenou žalobcom (ktorá bola takisto uplatnená v odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 28.09.2015) bola námietka týkajúca sa nezákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane z dôvodu, že došlo k zániku (preklúzii) práva správcu dane vyrubiť rozdiel dane z pridanej hodnoty

ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb., resp. § 69 ods. 1, 2 Daňového poriadku. Od posúdenia tejto námietky závisel aj ďalší procesný postup správneho súdu, t.j. či napadnutými rozhodnutiami žalovaného a správcu dane bol v súlade s právnymi predpismi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august

2. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako aj vo vyjadrení k žalobe prezentoval právny názor, že v danom prípade protokol z daňovej kontroly bol daňovému subjektu doručený v roku 2008, lehota na zánik práva vyrubiť daň začala plynúť
3. decembra 2008 a bola by uplynula dňom
4. decembra 2013, ale v roku 2009 začala opakovaná daňová kontrola, ktorá napriek skutočnosti, že trvala dlhšie ako jeden rok a protokol z nej nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, bola vykonaná. Úkon, ktorý opakovanú daňovú kontrolu ukončil, nebol zrušený, pretože prerokovanie protokolu z opakovanej daňovej kontroly nemožno zrušiť. Doručený protokol z opakovanej daňovej kontroly je úkon, ktorý procesne ukončil túto daňovú kontrolu a je možné považovať ho za úkon smerujúci na vyrubenie dane. Protokol z opakovanej daňovej kontroly bol daňovému subjektu doručený v roku 2010, lehota na zánik práva vyrubiť daň začala plynúť
5. decembra 2010 a uplynie dňom
6. decembra
8. Správny súd ďalej uviedol, že k zákonnosti daňovej kontroly a jej výslednému produktu - protokolu z daňovej kontroly sa vyjadril Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. III. ÚS 24/2010-57 z
9. júna 2010: „ak teda daňový úrad v sťažovateľovom prípade nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrário § 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní a poplatkov). V prípade, že použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočnosti zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné“. 8.

správneho súdu, z citácie právneho názoru Ústavného súdu SR vyplýva jednoznačný záver,

ktorého nerešpektovanie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly má za následok nezákonnosť daňového konania, hodnotenie protokolu z daňovej kontroly ako nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ako aj nezákonnosť rozhodnutia vydaného na základe skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole. Ak je totiž výsledný produkt daňovej kontroly - protokolu o daňovej kontrole nezákonne získaným dôkazným prostriedkom, potom nemôže byť zákonný ani proces, daňová kontrola, v rámci ktorej vznikol. Opakovaná daňová kontrola ukončená protokolom zo dňa 16.03.2010, bola vykonaná nezákonným spôsobom a ako nezákonný úkon správcu dane nemohol vyvolať právne účinky predpokladané ustanovením § 45 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb..

1. V predmetnej veci protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený v roku 2008 a prekluzívna lehota 5 rokov na vyrubenie rozdielu dane začala plynúť správcovi dane v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dňom
2. decembra 2008 a uplynula dňom
3. decembra
4. K novému plynutiu prekluzívnej lehoty 5 rokov v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. nemohlo dôjsť na základe opakovanej daňovej kontroly začatej dňa
5. marca 2009 a ukončenej prerokovaním protokolu z daňovej kontroly a jeho doručením žalobcovi dňa
6. apríla 2010, pretože opakovaná daňová kontrola nebola vykonaná v súlade s ustanovením § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko trvala dlhšie ako jeden rok a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku.
7. Z uvedeného

názoru správneho súdu je zrejmé, že prekluzívna 5-ročná lehota na vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty za mesiac august 2007 uplynula správcovi dane

1. decembra 2013, a preto správca dane už nemohol svojím rozhodnutím zo dňa
2. septembra 2015 vyrubiť žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 20 612,72 € za zdaňovacie obdobie august
4. Preto správny súd vyhodnotil žalobnú námietku týkajúcu sa zániku práva správcu dane vyrubiť žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty ako dôvodnú. Pretože došlo k zániku práva správcu dane vyrubiť žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty, preto nebolo potrebné, aby sa správny súd zaoberal ďalšími žalobnými námietkami žalobcu.
5. Záverom správny súd uviedol, že po vrátení veci žalovanému bude úlohou žalovaného postupovať v súlade s právnym názorom správneho súdu a vyhodnotiť účinky plynutia prekluzívnej lehoty správcovi dane na vyrubenie rozdielu dane žalobcovi za mesiac august 2007 v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, a to jednak vo vzťahu k daňovej kontrole ukončenej protokolom v roku 2008, ako aj opakovanej daňovej kontrole ukončenej protokolom v roku 2010 aj so zreteľom na nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 24/2010-57 zo dňa
6. júna 2010 týkajúci sa zákonnosti daňovej kontroly, na ktorý poukázal správny súd v odôvodnení tohto rozsudku. II.
7. Proti rozsudku správneho súdu podal sťažovateľ riadne a včas kasačnú sťažnosť z dôvodov

§ 440ods.

1 písm. g/ SSP a navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil a žalobu zamietol a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, alternatívne aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

1. So záverom správneho súdu, že rozhodujúcou žalobnou námietkou bola námietka týkajúca sa zániku práva správcu dane vyrubiť žalobcovi rozdiel dane, a že v danom prípade došlo k zániku práva správcu dane vyrubiť žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie, sťažovateľ nesúhlasil. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že úkon ktorý uvedenú opakovanú daňovú kontrolu ukončil, nebol zrušený, pretože prerokovanie protokolu z opakovanej daňovej kontroly, nemožno zrušiť. Doručenie protokolu z opakovanej daňovej kontroly je úkon, ktorý procesne ukončil túto daňovú kontrolu, a je preto možné považovať ho za úkon smerujúci na vyrubenie dane. Zo zákona nevyplýva, že za úkon smerujúci na vyrubenie dane je možné považovať iba doručenie protokolu zo zákonne uskutočnenej daňovej kontroly.
2. Protokol z opakovanej daňovej kontroly síce nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ale pre posúdenie veci je

sťažovateľa rozhodujúci úkon, ktorý opakovanú daňovú kontrolu ukončil - teda doručenie protokolu, a tento úkon je možné považovať za úkon smerujúci na vyrubenie dane.

1. Na základe uvedeného sa sťažovateľ nestotožňuje s tvrdením súdu, že opakovaná daňová kontrola ukončená protokolom zo
2. marca 2010 bola vykonaná nezákonným spôsobom a ako nezákonný úkon správcu dane nemohla vyvolať právne účinky predpokladané ustanovením § 45 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb..
3. Správny súd

sťažovateľa vzhľadom na vyššie uvedené neposúdil vec správne, keď dospel k názoru, že prekluzívna 5-ročná lehota na vyrubenie rozdielu dane uplynula správcovi dane

1. decembra 2013 a prato správca dane už nemohol svojim rozhodnutím z
2. septembra 2015 vyrubiť žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2007, pričom rozhodujúca bola iba skutočnosť, že opakovaná daňová kontrola nebola ukončená v zákonom stanovenej lehote. III.
3. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol žalobca, že právne posúdenie správnym súdom považuje za správne a navrhol aby kasašný súd kasačnú sťažnosť proti rozsudku správneho súdu ako nedôvodnú zamietol a priznal žalobcovi právo na náhradu trov kasačného konania.
4. Sťažovateľ

názoru žalobcu v kasačnej sťažnosti uvádza rovnaké dôvody ako uviedol vo svojom rozhodnutí a vyjadrení k žalobe. Uvedené právne názory sťažovateľa nemajú oporu v žiadnom ustanovení zákona.

1. Tvrdenie sťažovateľa, že zo zákona nevyplýva, že za úkon smerujúci na vyrubeniu dane je možné považovať iba doručenie protokolu zo zákonne vykonanej daňovej kontroly, považuje žalobca za výlučne účelové. Účelovosť tohto tvrdenia vyplýva aj zo skutočnosti, že sám žalovaný uznáva, že protokol z opakovanej daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku. Z podstaty zákonnosti vyplýva, že len úkony vykonané v súlade so zákonom môžu mať zákonom zamýšľané účinky
2. Žalobca bol toho názoru, že vzhľadom na nezákonnosť vykonanie opakovanej daňovej kontroly a následne z toho vyplývajúcu nezákonnosť protokolu z tejto daňovej kontroly je jednoznačne preukázané, že rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane je nezákonné, nakoľko rozhodnutie vychádza z protokolu, ktorý je vzhľadom na nedodržanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly nezákonným dôkazným prostriedkom.
3. Namietaná vecná nesprávnosť rozhodnutia, nemôže byť

žalobcu dôvodom kasačnej sťažnosti, preto ani nemôže byť predmetom preskúmania kasačným súdom. IV. 23. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd v zmysle § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk 24.

§ 2ods.

1 a 2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 25.

§ 6ods.

1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánu verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 26.

§ 461

SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 27.

§ 15ods.

12 veta štvrtá zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho doručenia. 28.

ustanovenia § 15 ods. 13 veta prvá a veta štvrtá zákona č. 511/1992 Zb., daňová kontrola je ukončená dňom prerokovania protokolu s kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom. Doručenie protokolu

odseku 12 alebo spísanie zápisnice o dohode a výške dane sa považuje za úkon smerujúci na vyrubenie dane, alebo rozdielu dane (§ 45 ods. 2). 29.

§ 45ods.

1 zákona č. 511/1992 Zb., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň, ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty

osobitného predpisu, nemožno vyrubiť daň alebo rozdiel dane po uplynutí siedmych rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie. 30.

§ 45ods.

2 zákona č. 511/1992 Zb., ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty

odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do 10 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane. 31.

§ 69ods.

1 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň, ani rozdiel dane, alebo uplatniť nárok na sumu

osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy

osobitných predpisov. Ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty, nemožno vyrubiť daň, ani rozdiel dane po uplynutí 7 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná. 32.

§ 69ods.

2 Daňového poriadku, ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, alebo uplatnenie nároku na sumu

osobitných predpisov, plynú lehoty

odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane, alebo nárok na sumu

osobitných predpisov je možné najneskôr do 10 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy

osobitných predpisov. Za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, alebo uplatnenie nároku na sumu

osobitných predpisov sa považuje doručenie:

1. a)protokolu z daňovej kontroly,
2. b)protokolu o určení dane

pomôcok (§ 69 ods. 3 Daňového poriadku). 33.

§ 78ods.

1 zákona o DPH daň, ktorú je povinný platiť platiteľ

§ 69

, je splatná do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla daňová povinnosť zo zdaniteľného obchodu, okrem dane vyrubenej colným orgánom pri dovoze tovaru, ktorá je splatná v lehote pre splatnosť cla

colných predpisov.

1. Kasačný súd uvádza, že daňová kontrola slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní, ktorý slúži na ochranu fiškálnych záujmov štátu, pri súčasnom zachovaní práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Daňová kontrola predstavuje verejno-mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií.
2. Zákonnosť daňovej kontroly zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť dôkazov v rámci nej obstaraných a vykonaných. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v našom práve sa uplatňuje zásada „Ius ex iniuria non orfitur“, t.j. právo nevzniká z bezprávia, a teda keď je daňová kontrola nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonané v rámci nej a preto sa absolútne nestotožňuje s právnymi názormi prezentovanými sťažovateľom.
3. Kasačný súd uvádza, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňová kontrola slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Nakoľko ide o závažný zásah a nadmernú záťaž pre kontrolovaný daňový subjekt, je ohraničená dĺžka jej trvania zákonnou lehotou. Daňový poriadok v ustanovení § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Zásada zákonnosti daňového konania predstavuje vyznanú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné).
4. V daňovom konaní sa taktiež uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne určením limitov obmedzujúcich časový rozsah daňovej kontroly. Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenia lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom zásady proporcionality. V ustanovení § 46 ods. 10 veta prvá daňového poriadku,

ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s plynutím lehoty na vykonanie daňovej kontroly poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (napríklad nález č.k. III. ÚS 24/2010
2. Najvyšší súd SR v súvislosti s názorom sťažovateľa, prezentovaným v kasačnej sťažnosti, že pre posúdenie veci je rozhodujúce doručenie protokolu, uvádza, že lehota, ktorá bola stanovená v § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.
3. Z administratívneho spisu kasačný súd zistil, že v predmetnej veci protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený v roku 2008 a prekluzívna lehota 5 rokov na vyrubenie rozdielu dane začala plynúť správcovi dane v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. dňom
4. decembra 2008 a uplynula dňom
5. decembra
6. K novému plynutiu prekluzívnej lehoty 5 rokov v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. nemohlo dôjsť na základe opakovanej daňovej kontroly začatej dňa
7. marca 2009 a ukončenej prerokovaním protokolu z daňovej kontroly a jeho doručením žalobcovi dňa
8. apríla 2010, pretože opakovaná daňová kontrola nebola vykonaná v súlade s ustanovením § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., nakoľko trvala dlhšie ako jeden rok a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku.
9. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Košiciach po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ustanovenie § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.
10. Najvyšší súd SR sa s poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR s rozhodnutím, závermi a postupom žalovaného v tejto nemôže stotožniť. Ak je raz protokol z kontroly označený ako nezákonný dôkaz, je treba konštatoval, že chýba výsledok daňovej kontroly vrátane hodnotenia dôkazov, ktorý nie je možné nahradiť iným dôkazom vyhotoveným správcom dane.
11. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalovaného vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú

§ 461SSP zamietol.

44. O trovách kasačného konania rozhodol

§ 467ods.

1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi/žalovanému nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a nárok na náhradu trov konania mu zo zákona ani nevyplýva. Žalobca bol v kasačnom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov kasačného konania. 45. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.