Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Spv/1/2017 Identifikačné číslo spisu: 6015201120 Dátum vydania rozhodnutia: 27.11.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Zdenka Reisenauerová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6015201120.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a z členiek senátu JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci žalobcu: ADELANTE, s.r.o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 557 561, zast. Mgr. Katarínou Baďurovou, advokátkou, so sídlom Budatínska 12, Bratislava, proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky, so sídlom J. Švermu 43, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu Úradu priemyselného vlastníctva SR č. PÚV 5004-2012 II/63-2015 zo dňa 06.07.2015, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 24S/164/2015-89 zo dňa 23. septembra 2016, jednomyseľne, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 24S/164/2015-89 zo dňa 23. septembra 2016 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 24S/164/2015-136 zo dňa 03.05.2017, z a m i e t a . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a . Odôvodnenie I. Rozhodnutie krajského súdu 1. Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým rozsudkom č. k. 24S/164/2015-89 zo dňa 23. septembra 2016 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 24S/164/2015-136 zo dňa 03.05.2017, podľa ust. § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len S.s.p.) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Predsedu Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky č. PÚV 5004-2012 II/63-2015 zo dňa 06.07.2015, ktorým zamietol rozklad a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky č. PÚV 5004-2012-V-48-La zo dňa 29.11.2012, ktorým prvostupňový orgán podľa ust. § 38 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z. z. o úžitkových vzoroch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 517/2007 Z. z. alebo zákon o úžitkových vzoroch) zamietol prihlášku úžitkového vzoru zn. spisu PÚV 5004-2012 s názvom Spôsob kódovania fakturačných a/alebo platobných údajov a hybridná faktúra a/alebo platobný príkaz z 31.01.2012. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného krajský súd zistil, že prihlasovateľ iLancer s.r.o. Bratislava požiadal prihláškou podanou na Úrade priemyselného vlastníctva SR, Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový orgán verejnej správy“) dňa 31.01.2012 o zápis úžitkového vzoru sp. zn. PÚV 5004-2012 s názvom Spôsob kódovania fakturačných a/alebo platobných údajov a hybridná faktúra a/alebo platobný príkaz (ďalej len „prihláška“) do registra úžitkových vzorov (ďalej len „register“). Prvostupňový orgán verejnej správy vykonal prieskum zápisnej spôsobilosti predmetnej prihlášky, ktorým bolo zistené, že predmet prihlášky úžitkového vzoru nie je podľa § 5 zák. č. 517/2007 Z. z. považovaný za technické riešenie. Výsledok prieskumu (obsahujúci dôvody, pre ktoré predmet ochrany nespĺňa požiadavku zák. č. 517/2007 Z. z. na technický charakter riešenia) bol prihlasovateľovi oznámený listom zo dňa 09.05.2012 s výzvou, aby sa k výsledku prieskumu zápisnej spôsobilosti vyjadril v stanovenej lehote. Prihlasovateľ doručil prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 14.05.2012 žiadosť o zápis prevodu/prechodu patentu/práva na riešenie sp. zn. PÚV 5004-2012 z prihlasovateľa iLancer s.r.o. Bratislava na nadobúdateľa Forsys a.s. Bratislava na základe Zmluvy o prevode práva na ochranu úžitkového vzoru zo dňa 10.05.2012. Prvostupňový orgán verejnej správy oznámil zápis prevodu práv do registra prihlasovateľovi listom zo dňa 05.06.2012. Prihlasovateľ následne vo vyjadrení zo dňa 05.06.2012 k výsledku prieskumu uviedol, že s ním nesúhlasí. Prvostupňový orgán verejnej správy opätovne preskúmal prihlášku a výsledok prieskumu zápisnej spôsobilosti oznámil prihlasovateľovi listom zo dňa 18.07.2012, v ktorom sa podrobne vyjadril k odpovedi prihlasovateľa a k jednotlivým nárokom s výsledkom, že podklady predmetnej prihlášky nie sú spôsobilé na udelenie ochrany z dôvodu, že predmet prihlášky predmetného úžitkového vzoru nemožno považovať za technické riešenie. Dňa 13.08.2012 sa uskutočnilo ústne rokovanie medzi pracovníkmi prvostupňového orgánu verejnej správy a prihlasovateľom a jeho zástupcom. Zo Záznamu z rokovania zo dňa 13.08.2012 vyplýva, že prvostupňový orgán verejnej správy zotrval na svojom stanovisku, že predmet prihlášky úžitkového vzoru nepovažuje za technické riešenie, a preto nespĺňa podmienky na zápis do registra. Na odstránenie nedostatkov prihlasovateľovi stanovil lehotu do 13.10.2012. Prihlasovateľ dňa 11.09.2012 predložil prvostupňovému orgánu verejnej správy prepracované nároky na ochranu predmetnej prihlášky, ktoré boli opätovne podrobené prieskumu zápisnej spôsobilosti. 3. Prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím č. PÚV 5004-2012 V-48-La zo dňa 29.11.2012 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) prihlášku úžitkového vzoru sp. zn. PÚV 5004-2012 s názvom „Spôsob kódovania fakturačných a/alebo platobných údajov a hybridná faktúra a/alebo platobný príkaz“ zo dňa 31.01.2012 prihlasovateľa Forsys a.s. Bratislava zamietol podľa § 38 ods. 2 zák. č. 517/2012 Z. z. Prvostupňový správny orgán uviedol, že požiadavka na technickosť riešenia, ktoré má byť chránené úžitkovým vzorom vyplýva z ust. § 4 Zákona o úžitkových vzoroch, pričom vo všeobecnosti platí, že riešenie má technický charakter vtedy, ak rieši technický problém, uvedený problém je vyriešený technickými prostriedkami a predmet prihlášky je v nárokoch definovaný technickými znakmi. Poukázal na prepracovaný nárok č. 1, predmetom ktorého je spôsob automatizovaného spracovania fakturačných a/alebo platobných údajov, ktorý je vo význakovej časti nároku definovaný uvedením toho, ako sa relevantné fakturačné a/alebo platobné údaje rozčlenia do troch skupín, kde v 1. skupine sú zaradené všeobecné údaje, v 2. skupine sú zaradené platobné údaje, v 3. skupine sú zaradené údaje o jednotlivých fakturovaných položkách, ďalej sa určí maximálna dĺžka reťazca znakov pre každú skupinu, potom sa údaje naformátujú a zoradia do hotového reťazca znakov a/alebo nasleduje kódovanie reťazca znakov do haš kódu a na záver sa vygeneruje 2D kód. Hlavný nárok na spôsob sa týka automatizovaného spracovania fakturačných a/alebo platobných údajov, ktorými sú identifikačné údaje platiteľa, t. j. jeho meno, adresa, dátum platby, identifikačné údaje príjemcu platby, výška platby vyjadrená v príslušnej mene. Spôsob teda rieši problém zakódovania všeobecných fakturačných/platobných, teda netechnických údajov do dvojdimenzionálneho kódu. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že vo všeobecnosti platí, že dáta, ktoré sa netýkajú technickej podstaty riešenia, sa nepovažujú za technické. Dáta spracovávané spôsobom podľa hlavného nároku na ochranu nepredstavujú technické dáta, ale len finančné, fakturačné a tzv. business dáta. Vzhľadom na to, že uvedené dáta nie je možné považovať za technické, potom ani spôsob spracovania, resp. kódovania takýchto netechnických dát nie je možné považovať za technické riešenie. Prieskumom závislých spôsobových nárokov č. 2 a č. 3 prvostupňový orgán verejnej správy zistil, že ani význaková časť týchto nárokov neobsahuje žiadne technické znaky, ktoré by zabezpečovali technickosť riešenia ako celku. Ďalší nezávislý nárok (nárok č. 4) sa týka hybridnej faktúry, ktorá je tvorená printovým, resp. elektronickým nosičom, na ktorom sú fakturačné/platobné údaje a aspoň jeden dvojdimenzionálny kód. Faktúry, platobné príkazy a podobné doklady v papierovej forme sa považujú za netechnické predmety. Samotná prítomnosť jedného technického znaku v nároku, ktorým je nosič informácií, neznamená podľa prvostupňového orgánu verejnej správy automaticky, že celý nárok má technický charakter. Faktúra, na ktorej sú uvedené fakturačné/platobné údaje je zjavne netechnická bez ohľadu na to, či ide o printovú, resp. elektronickú faktúru. Samotným pridaním QR kódu na uvedenú faktúru nezískava riešenie podľa nároku č. 4 (t. j. hybridná faktúra) technický charakter, pretože ako celok je netechnická. Prieskumom bolo ďalej zistené, že ani závislé výroky č. 5 až 14 neobsahujú technické znaky, ktoré by zabezpečovali technickosť hybridnej faktúry a/alebo platobného príkazu ako celku. Vzhľadom na uvedené prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že predmet PÚV 5004-2012 nespĺňa jednu zo základných podmienok ochrany stanovených Zákonom o úžitkových vzoroch, ktorou je podmienka na technickosť riešenia. Z uvedených dôvodov prihlášku úžitkového vzoru zamietol. 4. Proti vyššie uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podal prihlasovateľ v zákonnej lehote rozklad, ktorým žiadal, aby bolo prvostupňové rozhodnutie z 29.11.2012 zrušené a aby prihláška úžitkového vzoru bola vrátená do konania. Následne podaním doručeným prvostupňovému orgánu verejnej správy dňa 11.08.2014 prihlasovateľ požiadal o prevod prihlášky úžitkového vzoru z prihlasovateľa Forsys a.s. Bratislava na nadobúdateľa ADELANTE s.r.o. Bratislava na základe Zmluvy o prevode práv na prihlášku úžitkového vzoru PÚV 5004-2012 zo dňa 06.08.2014. Prvostupňový orgán verejnej správy oznámil zápis prevodu práv do registra prihlasovateľovi listom zo dňa 19.08.2014. 5. Predseda Úradu priemyselného vlastníctva SR (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. PÚV 5004-2012 II/63-2015 zo dňa 06.07.2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozklad zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zo dňa 29.11.2012 potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vplynulo, že prihlasovateľ namietol správnosť konštatovania prvostupňového orgánu, že prihlásené riešenie nepredstavuje technické riešenie a súčasne namietol porušenie zásady materiálnej rovnosti v konaní o predmetnej prihláške úžitkového vzoru. K námietke, že prvostupňový orgán verejnej správy postupoval nad rámec zákona, keď posudzoval „technický charakter“ prihláseného riešenia, žalovaný uviedol, že z ust. § 4 Zákona o úžitkových vzoroch, ktorý definuje podmienky ochrany úžitkovým vzorom vyplýva, že na ochranu sú spôsobilé technické riešenia, ktoré sú nové, sú výsledkom vynálezcovskej činnosti a sú priemyselne využiteľné. Z uvedenej definície vyplýva o.i. požiadavka na technickosť riešenia, ktoré má byť predmetom ochrany úžitkovým vzorom. Zákon o úžitkových vzoroch neobsahuje definíciu toho, čo je a čo nie je technické riešenie, obsahuje len demonštratívny výpočet predmetov a činností, ktoré sa nepovažujú za technické riešenie. Uvedený zoznam nie je konečný a úplný. Vzhľadom na neexistenciu definície pojmu technický, resp. netechnický, prvostupňový orgán verejnej správy posudzuje technickosť riešení zaužívaným výkladom zákona. Na tento výklad sa používa koncept, podľa ktorého riešenie má technický charakter vtedy, ak rieši problém z technickej oblasti (technický problém), uvedený problém je zároveň vyriešený technickými prostriedkami a predmet prihlášky je v nárokoch definovaný technickými znakmi. Prihláška má technický charakter, resp. riešenie je považované za technické, ak sú všetky tieto podmienky splnené kumulatívne. Ak čo len jedna z uvedených podmienok nie je splnená, prihláška nemá technický charakter a riešenie sa považuje za netechnické. Používanie konceptu „technický charakter“ riešenia je v Európe a vo svete štandardne používaný pri posudzovaní spôsobilosti predmetu na ochranu (napr. v dokumentoch „PATENT COOPERATION TREATY (PCT), PCT INTERNATIONAL SEARCH AND PRELIMINARY EXAMINATION GUIDELINES ,PART III, CHAPTER 9, paragraph 9.04 page 63“ a „Guidelines for Examination in the European Patent Office, Part G - Chapter I - Patentability, paragraph 2 (ii)“, v ktorých je technický charakter definovaný rovnakým spôsobom, ako uviedol žalovaný. K výhrade prihlasovateľa, že prvostupňový orgán išiel nad rámec zákona, keď posudzoval „technický charakter“ prihláseného riešenia, žalovaný uviedol, že pojem „riešenie má technický charakter“, má ten istý význam ako pojem „riešenie je technické“ a takéto posudzovanie je v súlade so Zákonom o úžitkových vzoroch. K príkladom uvedeným prihlasovateľom v rozklade, pomocou ktorých vysvetľoval, ako je potrebné charakterizovať problém, ako skúmať jeho riešenie a aký záver sa má z toho vyvodiť, žalovaný uviedol, že prihlasovateľ si vysvetľuje pojem technické riešenie inak, ako je zaužívaná prax úradu. Rozobral obidva prípady a konštatoval, že v obidvoch prípadoch ide o riešenie netechnického problému, t.j. ide o riešenia, ktoré nemajú technický charakter. K námietke prihlasovateľa, že prvostupňový orgán si svojvoľne vyložil zákon zavedením konceptu „technických“, resp. „netechnických“ dát s tým, že takýto výklad nemá oporu v Zákone o úžitkových vzoroch ani vykonávacej vyhláške, pričom dáta nie sú predmetom ochrany, žalovaný uviedol, že samotné dáta nie sú predmetom ochrany, avšak riešenie má technický charakter vtedy, ak sa okrem ďalších kritérií týka technickej oblasti. Na posúdenie toho, či sa jedná o technickú oblasť, EPÚ používa typ dát, ktoré sú vynálezom (riešením) spracovávané. Softvérový vynález má technický charakter vtedy, ak (okrem iných podmienok) pôsobí na (spracováva) fyzikálne dáta, pričom peňažné dáta, finančné dáta, business dáta alebo text sa nepovažujú za fyzikálne dáta. Žalovaný poukázal na súvisiace rozhodnutia EPÚ v obdobných veciach. Žalovaný uviedol, že posudzovanie typu dát pri posudzovaní technickosti riešenia, nie je svojvoľným výkladom zákona, ale v Európe bežne zaužívaným spôsobom posudzovania splnenia uvedenej podmienky ochrany, ktorý uplatňuje aj EPÚ pri posudzovaní technickosti vynálezu. V zmysle uvedenej definície „technickosti vynálezu“ má vynález technický charakter vtedy, ak sa týka technického problému. Z toho vyplýva, že problém musí byť od počiatku technický, pričom samotné použitie technických prostriedkov nie je postačujúce na dosiahnutie „technickosti“. Pokiaľ prihlasovateľ tvrdil, že ak sa akýkoľvek problém rieši technickými prostriedkami, stáva sa technickým problémom a ak je vyriešený, stáva sa technickým riešením, žalovaný s takýmto záverom nesúhlasil. Pri riešení predmetného problému, (ktorým je podľa prihlasovateľa odstránenie chybovosti pri spracovávaní faktúr) sú síce použité technické prostriedky, ale samotná podstata riešenia (s ohľadom na znaky uvedené v hlavnom nároku na ochranu) spočíva v usporiadaní údajov obsiahnutých na faktúre do troch skupín, v určení dĺžky reťazca a naformátovaní údajov. Takéto usporiadanie údajov na faktúre nie je možné považovať za riešenie technického problému. Zároveň uviedol, že rozdelenie dát na technické, resp. netechnické bolo použité len ako pomocné kritérium. Pre zamietnutie prihlášky úžitkového vzoru bola rozhodujúca skutočnosť, že riešenie definované v nárokoch na ochranu nebolo riešením technického problému. Technický charakter by sa mohol priznať spôsobu kódovania dát - bez ohľadu na ich typ, avšak v nárokoch na ochranu č. 1-3 nie je definovaný spôsob kódovania dát, ale len spôsob, akým sa z dát uvedených na faktúre vyberú dáta, ktoré budú kódované - generované do dvojdimenzionálneho kódového obrazca. Spôsob teda nerieši samotné kódovanie, ale len jeho použitie pri obchodnej činnosti. Pokiaľ prihlasovateľ na podporu svojich tvrdení o technickosti dát a o potrebe ich nezohľadnenia pri posudzovaní technickosti odkázal na niekoľko patentových dokumentov, z ktorých má vyplývať, že typ dát nie je pre ochranu rozhodujúci, žalovaný uviedol, že žiadny z predmetov opísaných v uvedených dokumentoch nie je identický s predmetom prihlášky úžitkového vzoru PÚV 5004-2012. Navyše na udelené riešenia bola ochrana udelená v čase, keď prvostupňový orgán verejnej správy postupoval pri posudzovaní ich technickosti na základe iných kritérií. K spracovaniu dát, ktoré sú vo forme 1 (jednotiek) a 0 (núl), žalovaný uviedol, že finančné fakturačné a tzv. business dáta, ktoré sú v automatizovanom spracovaní vyjadrené postupnosťami informačných „0“ a „1“ v bitovom slove, nerobí z týchto dát technické dáta, tieto stále zostávajú netechnickými, aj keď sú spracovávané výpočtovými elektronickými prostriedkami. Pokiaľ prihlasovateľ v rozklade namietal, že tvrdenie prvostupňového orgánu verejnej správy, že „faktúry, platobné príkazy a podobné doklady v papierovej forme sa považujú za netechnické predmety“ je nesprávne, žalovaný uviedol, že nosič (napr. papierový) sám o sebe predstavuje technický znak. Fakturačné údaje uvedené na nosiči a grafický obrazec vo forme QR kódu nepredstavujú technické znaky. Samotná faktúra obsahujúca fakturačné a/alebo platobné údaje je nesporné netechnickým riešením. Ak sa na takéto netechnické riešenie pridá grafický obrazec, ktorým je v predmetnom prípade QR kód, uvedená faktúra (nazvaná hybridná) je stále netechnická. Vzhľadom na uvedené žalovaný konštatoval, že hoci je v nároku na ochranu č. 4 uvedený jeden technický znak, riešenie opísané v nároku ako celok je netechnické. Pokiaľ prihlasovateľ poukázal na obdobné riešenia, pri ktorých prvostupňový orgán verejnej správy mal postupovať rozdielne ako v prípade prihlasovaného riešenia, žalovaný uviedol, že nejde o riešenia zhodné s prihláseným riešením, a preto nie je vylúčené, že výsledok posúdenia technickosti predmetu prihlášky úžitkového vzoru prihlasovateľa je odlišný od výsledku posúdenia riešení, na ktoré prihlasovateľ odkázal. Vzhľadom na uvedené žalovaný konštatoval, že prihlásené riešenie nespĺňa podmienku technickosti v zmysle § 5 ods. 1 Zákona o úžitkových vzoroch, keďže sa ním nerieši technický problém. Pokiaľ prihlasovateľ namietal porušenie zásady materiálnej rovnosti účastníkov konania tým, že prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol v preskúmavanom prípade inak, ako v iných podľa prihlasovateľovho názoru podobných prípadoch, žalovaný uviedol, že nejde o prípady skutkovo zhodné alebo podobné, a preto nemožno rozdielne závery vyplývajúce z rozhodovania o ich predmetoch považovať za odklony narušujúce rovnosť subjektov pred zákonom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie bolo výsledkom vecne správneho posúdenia a bolo vydané v súlade so zákonom. 6. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách ustanovení zákona č 517/2007 Z. z., citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 1, § 4, § 5 ods. 1, 2, § 32 ods. 1, 2, 3, 4, § 38 ods. 1, 2, § 58 ods. 4, 5, § 52 ods. 2, citovaného zákona, postupom podľa ustanovení druhej časti prvej hlavy a tretej časti prvej hlavy zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom, a preto žalobu poukazom na ust. § 190 S.s.p. zamietol. 7. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že predpokladom toho, aby technické riešenie mohlo byť chránené úžitkovým vzorom, je splnenie podmienok stanovených v § 4 zák. č. 517/2007 Z. z. Podľa cit. ustanovenia predmetom ochrany úžitkovým vzorom je technické riešenie, ktoré je nové, je výsledkom vynálezcovskej činnosti a je priemyselne využiteľné. Z uvedenej definície predovšetkým vyplýva, že na ochranu úžitkovým vzorom sú spôsobilé len „technické riešenia“, pričom citovaný zákon neobsahuje definíciu pojmu „technické riešenie“. Technické riešenia predstavujú významovo veľmi široký pojem, ktorý nie je možné vyčerpávajúcim spôsobom pozitívne definovať, resp. vymedziť. Rovnako tak nie je možné vyčerpávajúcim spôsobom vymedziť pojem „technické riešenie“ ani negatívne, čoho dôsledkom je skutočnosť, že v ust. § 5 cit. zákona je upravený výpočet predmetom, resp. činností, ktoré sa za „technické riešenie“ nepovažujú, len demonštratívne. Z toho vyplýva, že ak predmet prihlášky úžitkového vzoru nepatrí do tohto výpočtu, resp. nespadá pod niektorú z výluk v zmysle cit. ust. § 5, neznamená to, že by sa riešenie malo považovať za riešenie technické. Pre posúdenie splnenia podmienok stanovených v § 4 cit. zákona je podstatné, či riešenie (tvoriace predmet prihlášky úžitkového vzoru) je technickým riešením, resp. má technický charakter. 8. Krajský súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že ak predmet prihlášky úžitkového vzoru nespadá do výpočtu uvedeného v § 5 ods. 1 cit. zákona, neznamená to, že by orgán verejnej správy nemohol za „netechnické riešenie“ považovať iné riešenie, ako tomu bolo v preskúmavanom prípade. Nesporne je plne v kompetencii žalovaného posúdiť, či predmet prihlášky je „technickým riešením“ a posúdenie tejto otázky patrí do správnej úvahy žalovaného. Správny súd v tomto prípade preskúmava iba, či takéto rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (§ 27 ods. 2 S.s.p.). Pokiaľ žalobca namietal, že výklad a aplikácia pojmu „technické riešenie“ žalovaným sa vymyká logike a tým vybočuje z medzí voľného uváženia, pričom žalovaný posudzoval vec nad rámec zákona, krajský súd považoval túto námietku za nedôvodnú a nekorešpondujúcu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V preskúmavanom prípade sa krajský súd stotožnil so záverom žalovaného, že riešenie, ktoré bolo predmetom prihlášky žalobcu, nie je technickým riešením, pretože technickými prostriedkami nie je riešený technický problém. Žalovaný posudzoval technickosť riešenia zaužívaným výkladom v medziach zákona. V tejto súvislosti uviedol, že pokiaľ žalovaný (aj prvostupňový orgán verejnej správy) použil pri výklade pojmu „technické riešenie“ koncept, podľa ktorého riešenie má „technický charakter“, t. j. inými slovami „riešenie sa považuje za technické riešenie“ vtedy, ak rieši technický problém, tento problém je vyriešený technickými prostriedkami a predmet prihlášky je v nárokoch na ochranu definovaný technickými znakmi, takýto výklad pojmu „technické riešenie“ alebo „riešenie má technický charakter“ vyplýva zo zaužívaného výkladu zákona, ako aj z rozhodovacej praxe žalovaného i medzinárodných úradov (žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal napríklad na Metodické pokyny na vykonávanie medzinárodných rešerší a medzinárodného predbežného prieskumu PCP, Metodické pokyny Európskeho patentového úradu). Žalovaný (i prvostupňový orgán verejnej správy) sa jednotlivými aspektmi „technickosti riešenia“ zaoberal podrobne v rozhodnutí, vo vzťahu k posúdeniu prihlasovaného nároku, či prihlasované riešenie rieši technický problém technickými prostriedkami a či predmet prihlášky je v jednotlivých nárokoch na ochranu (nároky 1-14) definovaný technickými znakmi, pričom konštatoval, že v predmetnom prípade ide o spracovanie netechnických údajov a to netechnickým spôsobom, t. j. riešením definovaným v nárokoch na ochranu sa nerieši žiadny technický problém, resp., že hybridná faktúra a/alebo platobný príkaz nepredstavuje technické riešenie, pretože technickými prostriedkami nie je riešený technický problém. 9. Ďalej krajský súd uviedol, že predmetom nezávislého nároku na ochranu č. 1 je spôsob automatizovaného spracovania fakturačných a/alebo platobných údajov, ktorého podstata spočíva v tom, že sa fakturačné a/alebo platobné údaje rozčlenia do troch skupín, kde v 1. skupine sú zaradené všeobecné údaje, v 2. skupine sú zaradené platobné údaje, v 3. skupine sú zaradené údaje o jednotlivých fakturovaných položkách, ďalej sa určí maximálna dĺžka znakov pre každú skupinu, potom sa údaje naformátujú a zoradia do hotového reťazca znakov a/alebo nasleduje kódovanie reťazcov znakov do haš kódu a na záver sa vygeneruje 2D kód. Vyššie uvedeným usporiadaním fakturačných (teda netechnických údajov) a následným vytvorením známeho dvojdimenzionálneho kódu nie je spôsobený žiadny technický efekt. Pri riešení problému podľa prihlášky úžitkového vzoru samotná podstata riešenia teda spočíva len v usporiadaní údajov obsiahnutých na faktúre do troch skupín, v určení dĺžky reťazca a naformátovaní údajov, pričom takéto usporiadanie údajov na faktúre nie je riešením technického problému. Pokiaľ vyššie uvedeným spôsobom dôjde k zvýšeniu rýchlosti práce s faktúrami, ako aj k odstráneniu chybovosti pri manuálnom vkladní údajov tak, ako to uviedol žalobca, takýto dôsledok nemožno považovať za technický dôsledok, resp. takýmto postupom nemožno identifikovať vyriešenie žiadneho technického problému. Ani v závislých nárokoch na ochranu č. 2 a 3 nie sú žiadne znaky, ktoré by prihlásenému riešeniu zabezpečovali technický charakter. Predmetom nezávislého nároku na ochranu č. 4 je hybridná faktúra, ktorá je tvorená printovým, resp. elektronickým nosičom, na ktorom sú fakturačné/platobné údaje a aspoň jeden dvojdimenzionálny kód. Faktúry a platobné príkazy v papierovej forme sa zo svojej podstaty považujú za netechnické predmety a samotná prítomnosť jedného technického znaku nároku na ochranu, ktorým je nosič informácií, neznamená automaticky, že celý nárok na ochranu má technický charakter. Samotným pridaním QR kódu na uvedenú faktúru a to bez ohľadu na to, či ide o printovú alebo elektronickú faktúru, nezískava prihlásené riešenie podľa nároku na ochranu č. 4 technický charakter, pretože táto je ako celok netechnická. Ani závislé výroky č. 5-14 neobsahujú technické znaky, ktoré by zabezpečovali technickosť hybridnej faktúry a/alebo platobného príkazu ako celku. Súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že prihlásené riešenie, ktorého účelom je odstránenie chybovosti a rýchlosti pri spracovávaní faktúr, nie je riešením technického problému, podstatou riešenia je usporiadanie údajov obsiahnutých na faktúre alebo platobnom príkaze do troch skupín, určenie dĺžky reťazca a naformátovanie údajov. Takéto usporiadanie údajov na faktúre nie je možné považovať za riešenie technického problému. Samotné použitie technických prostriedkov nepostačuje na dosiahnutie „technickosti“. Teda v nárokoch, ktoré sú predmetom prihlášky, nie je definovaný spôsob kódovania dát, ale len spôsob, akým sa z dát uvedených na faktúre vyberú dáta, ktoré sú následne kódované do 2D kódového obrazca. 10. Krajský súd mal za to, že pre zamietnutie prihlášky bola teda rozhodujúcou skutočnosť, že riešenie definované v nárokoch na ochranu nie je riešením technického problému. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola s poukazom na § 38 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z. z. v nadväznosti na § 4 a § 5 ods. 1 cit. zákona zamietnutá prihláška úžitkového vzoru „Spôsob kódovania fakturačných a/alebo platobných údajov a hybridná faktúra a/alebo platobný príkaz“ teda vychádzali z náležite zisteného skutkového stavu a sú výsledkom správneho právneho posúdenia veci, pričom záver žalovaného o nutnosti zamietnuť prihlášku úžitkového vzoru podľa § 38 cit. zákona logicky vyplýva z vykonaného dokazovania, pričom výklad a aplikácia pojmu „technické riešenie“ nevybočuje z medzí správnej úvahy ani zásad logického uvažovania a posúdenie predmetu prihlášky úžitkového vzoru vo vzťahu k splneniu podmienok stanovených zákonom č. 517/2007 Z. z. na poskytnutie ochrany bolo vykonané v medziach ustanovených zákonom. Samotná skutočnosť, že žalovaný nekonkretizoval v rozhodnutí žiadnu z výluk podľa § 5 ods. 1 zák. č. 517/2007 Z. z. nemôže byť podľa názoru krajského súdu dôvodom na zrušenie rozhodnutia pre nesprávne právne posúdenie, ani z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy má všetky náležitosti podľa § 47 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 58 ods. 4 zák. č. 517/2007 Z. z. Rozhodnutie je náležite a logicky odôvodnené, je v ňom uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol orgán verejnej správy vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníka konania - žalobcu a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 11. Krajský súd ďalej konštatoval, že keďže konanie o správnej žalobe je dôsledne ovládané dispozičnou zásadou, súd zohľadňoval len žalobné námietky uplatnené v zákonom stanovenej lehote určenej zákonom na podanie žaloby na správny súd. Na nové skutočnosti uvádzané po tejto lehote, resp. prednesené na pojednávaní, súd nemohol prihliadať. 12. K námietke žalobcu, že žalovaný postupoval v rozpore so základnými pravidlami správneho konania uvedenými v § 3 ods. 4 (správne malo byť uvedené § 3 ods. 5) Správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, pričom poukázal na konkrétne prípady, v ktorých žalovaný pri posudzovaní obdobných riešení v konaniach o prihláškach patentov a úžitkových vzorov priznal riešeniu technický charakter a v jeho prípade nie, krajský súd uviedol, že žalovaný je v zmysle § 3 ods. 1 Správneho poriadku povinný postupovať v konaní v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi a zároveň v zmysle § 3 ods. 4 Správneho poriadku je povinný svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. V zmysle § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie žalovaného musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, pričom žalovaný ako správny orgán má dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Z cit. ustanovení Správneho poriadku vyplýva, že žalovaný ako správny orgán je predovšetkým v každom prípade povinný postupovať v konaní podľa zákona, pričom každý prípad je povinný posudzovať individuálne z hľadiska špecifických skutkových okolností a následného právneho posúdenia veci v intenciách zákona, v tomto prípade zák. č. 517/2007 Z. z. Žiadny zo žalobcom označených prípadov, v ktorých rozhodoval žalovaný, nie je identický, ani podobný s predmetom žalobcovej prihlášky, keďže sa netýka fakturačných údajov ako spracovaných dát. V tejto súvislosti správny súd poukazuje naopak na prípady označené žalovaným v písomnom vyjadrení k žalobe, v ktorých boli prihlášky úžitkového vzoru zamietnuté s poukazom na § 38 ods. 2 zák. č. 517/2007 Z. z. s odôvodnením, že predmet prihlášky úžitkového vzoru nie je technickým riešením (napr. PÚV 27-2012, PÚV 5047-2014, PÚV 125-2012). Takáto námietka žalobcu preto nebola spôsobilá napadnúť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Rovnako, pokiaľ žalobca namietal, že rozhodovacia prax žalovaného je v rozpore so súčasnou rozhodovacou praxou EPÚ a poukázal na konkrétne rozhodnutia tohto úradu, súd predovšetkým uvádza, že pri rozhodovaní o zápisnej spôsobilosti riešení prihlásených na zápis do registra úžitkových vzorov je žalovaný povinný postupovať výlučne na základe zák. č. 517/2007 Z. z., pričom pri výkone tejto pôsobnosti nie je viazaný rozhodnutiami iných úradov alebo inštitúcií v rovnakých či obdobných veciach. Tak, ako poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení, Európsky patentový dohovor nemá žiadny priamy vplyv na hmotné národné právo úžitkových vzorov, ako jednoznačne vyplýva z čl. 140 Európskeho patentového dohovoru. Takáto námietka rovnako podľa správneho súdu preto nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ správny súd tak, ako je uvedené v bode 21 tohto rozsudku, vyhodnotil výklad a aplikáciu pojmu „technické riešenie“ žalovaným, ktorá skutočnosť bola podstatná pre právne posúdenie veci vo vzťahu k skúmaniu splnenia podmienok stanovených v § 4 zák. č. 517/2007 Z. z. a následné zamietnutie prihlášky žalobcu s poukazom na § 38 ods. 2 cit. zákona, ako logický a vykonaný v medziach zákona. Skutočnosť, že žalovaný nesúhlasí s takýmto výkladom (s odkazom na rozhodovaciu prax EPÚ), nemôže byť dôvodom pre vyslovenie záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nezákonné. 13. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal pre jeho neúspech v konaní. II. Kasačná sťažnosť žalobcu 14. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť. Navrhoval, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 24S/164/2015-89 zo dňa 23. septembra 2016 zmenil tak, že zruší rozhodnutie predsedu žalovaného sp. zn. PÚV 5004-2012 II/63-2015 zo dňa 06.07.2015 v spojení s rozhodnutím žalovaného sp. zn. PÚV 5004-2012-V-48-La zo dňa 29.11.2012 a vec mu (žalovanému pozn. kasačného súdu) vráti na ďalšie konanie. 15. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca namietal, že krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 440 ods. 1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.