súdu prvej inštancie matka ani v podanom návrhu ani v priebehu konania neuviedla také dôvody hodné osobitného zreteľa, v zmysle ktorých by jej súd priznal výnimočne aj spätne výživné od
ktorého dôvody na potreby maloletého dieťaťa nie sú jediným zákonným kritériom pre určenie výživného, pretože okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, ktoré podmieňujú mieru uspokojenia, resp. sú vždy limitujúcim kritériom vo vzťahu k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa. Ďalej poukázal aj na § 62 ods. 1, 2 zákona o rodine.
odvolacieho súdu povinný preukázať dôvody, ktoré mu bránili uplatniť zákonný nárok na určenie výživného pre maloleté dieťa ihneď potom, ako povinný rodič prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť, resp. neprispel na výživu dieťaťa v dostatočnom rozsahu, teda preukázať dôvody, ktoré spôsobili nemožnosť uplatniť výživné v čase, od ktorého je výživné spätne požadované. Odvolací súd konštatuje, že matkou uvedené dôvody, pre ktoré nepodala návrh na určenie výživného sú zjavne aktuálne a uplatňované v každom obnovnom prípade, preto ich posúdením ako dôvodu hodného osobitného zreteľa, by sa minula účinku obmedzujúca klauzula ustanovenia § 77 ods. 1 vety tretej zákona o rodine. Dospel k záveru, že argumenty matky vyznievajú značne nelogicky keď tvrdí, že mala existenčné problémy, preto nemohla uplatňovať výživné skôr, pričom najjednoduchším spôsobom zabezpečenia finančných prostriedkov pre výživu detí, ako aj vlastnú výživu, je uplatnenie zákonného nároku maloletých detí na výživné od povinného rodiča, prípadne aj uplatnenie manželského výživného s možnosťou bezodkladnej ingerencie súdu do pomerov účastníkov podaním návrhu i na nariadenie neodkladných opatrení, čo by bolo riešením najrýchlejším. Napokon dodáva, že súdna prax sa ustálila, že dôvodmi hodnými osobitného zreteľa sú dôvody, ktoré spôsobujú absolútnu nemožnosť uplatnenia zákonného nároku, ktorými môžu byť závažný zdravotný stav osoby oprávnenej na výživné alebo osoby uplatňujúcej výživné za oprávnené maloleté dieťa, prípadne konanie inej osoby majúce znaky trestného činu spočívajúce v bránení uplatnenia nároku na výživné. V danom prípade však
názoru odvolacieho súdu takéto dôvody na strane matky zistené neboli a matka ich ani netvrdila, preto súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žiadna zásadná prekážka jej v uplatnení výživného pre maloleté deti nebránila. 3. Rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním matka, pričom dôvodila súčasne ustanoveniami § 420 písm. f/ CSP a § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP. Uviedla, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa pri riešení právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. V súvislosti s dovolacím dôvodom odklonenia od ustálenej rozhodovacej praxe však neuviedla žiadne rozhodnutie dovolacieho súdu. Argumenty pre podporu dovolacieho dôvodu, že vec je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne v dovolaní bližšie nešpecifikoval. Konštatovala, že odvolací súd v rozpore s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov išiel proti maloletým deťom a uprednostnil záujmy otca na úkor detí. Priklonil sa jednostranne k tvrdeniam a argumentom otca, aj keď sú tam jednoznačne rozporné tvrdenia a protichodné skutočnosti na jeho strane. Súd
matky nie je názorom účastníka viazaný, ale vždy by mal dbať na záujmy maloletých detí, ako to rieši aj ustálená judikatúra a rozhodovacia prax súdov. Odvolací súd, ani prvoinštančný súd sa
nej náležite nevysporiadali s jej argumentáciou a jej tvrdeniami, resp. jej právneho zástupcu, o dôvodoch hodných osobitného zreteľa.
matky súdy svoje rozhodnutie nezdôvodnili a dostatočne neodôvodnili. Poukázala na to, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil, z čoho vychádzal pri určení výšky výživného na maloleté deti jednotlivo vo výške 200,- € v čase od
nej nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Na základe uvedeného žiadala rozsudok odvolacieho, ako aj prvoinštančného súdu, zrušiť, alternatívne zmeniť rozsudok odvolacieho súdu.
1 CMP na konania
tohto zákona sa použijú ustanovenia CSP, ak tento zákon neustanovuje inak. 8.
1 CMP platí, že ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Keďže § 396 CMP s dopadom na predmetnú vec „neustanovuje inak“, platí CMP aj na toto konanie. 9. Ustanovenie § 76 CMP vymedzuje prípady, v ktorých (v pôsobnosti tohto zákona) dovolanie prípustné nie je; neupravuje teda, kedy (v pôsobnosti tohto zákona) je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že v danom prípade nejde o vec, na ktorú by sa vzťahoval § 76 CMP, bolo potrebné aplikovať § 2 CMP. Prípustnosť dovolania matky bolo preto potrebné posudzovať
ustanovení CSP. 10.
CMP dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu.
novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (pozri napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu, sú: a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu. 17.
f/ CSP. Z tohto ustanovenia zreteľne vyplýva, že zákon priznáva relevanciu iba tým procesným pochybeniam súdu, intenzita ktorých opodstatňuje záver, že v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu bolo účastníkovi konania znemožnené uskutočňovanie jemu patriacich procesných práv „v takej miere“, že došlo (až) k porušeniu práva na spravodlivý proces. 17.3. Pojem „procesný postup“ nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou (návrhom) uplatneného nároku (3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 8 Cdo 56/2017). Dovolací súd pripomína, že aj
aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu (R 24/2017) nesprávne právne posúdenie, na ktorom spočíva dovolaním napadnutý rozsudok, nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom konaní, „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (3 Cdo 173/2017, 7 Cdo 150/2017, 8 Cdo 49/2017). Otázku ústavnej súladnosti právneho záveru dovolacieho súdu založeného na takomto chápaní pojmu „procesný postup súdu“ posudzoval ústavný súd napríklad v konaniach sp. zn. I. ÚS 21/2018, III. ÚS 614/2017, IV. ÚS 88/2018, v ktorých podané sťažnosti odmietol s odôvodnením, že nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní nemajúci oporu v zákone. 17.4. K námietke matky, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, dovolací súd pripomína, že už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a prípustnosť dovolania. Na podstate tejto zásady zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania
1 písm. f/ O.s.p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). 17.5. V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Treba mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Z odôvodnení rozhodnutí súdov oboch inštancií (vychádzajúc z ich vzájomnej vecnej súvislosti a prepojenosti) je v danom prípade dostatočne zrejmé, čoho a z akých dôvodov sa účastníci domáhali, čo navrhovali, z ktorých skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd a ako tieto úvahy posudzoval odvolací súd; odvolací súd zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu veci, s ktorým sa stotožnil. Obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu matky. Súdy zohľadnili pomery účastníkov konania, potreby maloletých a možnosti otca a matky. Osobitne sa vyjadrili k otázke (ne)možnosti aplikácie ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine; náležite vysvetlili tiež dôvody, s prihliadnutím na ktoré rozhodli o tejto otázke. Za procesnú vadu konania
f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
predstáv matky. 17.6. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní nedošlo k procesnej vade nepreskúmateľnosti namietanej matkou; prípustnosť jej dovolania preto z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nevyplýva. 18.
názoru matky je jej dovolanie prípustné tiež
1 písm. a/ a c/ CSP. Vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že matka má na mysli ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (viď časť textu dovolania, v ktorej matka tvrdí „rozpor rozhodnutia odvolacieho súdu s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov“).
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. 18.1. Prípustnosť dovolania
1 písm. a/ CSP nezakladá samo tvrdenie dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; určujúcim je až záver (zistenie) dovolacieho súdu, že k tvrdenému odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe skutočne došlo. Dovolací súd preto pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia matky o prípustnosti jej dovolania v zmysle tohto ustanovenia. 18.
jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie dovolacieho súdu mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (pozri aj Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017). 18.5. V danom prípade matka v dovolaní polemizuje so správnosťou právnych záverov odvolacieho súdu, keď
nej odvolací súd išiel proti maloletým deťom a uprednostnil záujmy otca na úkor detí, pričom nedbal na záujmy maloletých detí. Táto dovolacia argumentácia matky nedáva dostatočný podklad pre meritórny dovolací prieskum, lebo v nej absentuje jednak jasná a jednoznačná konkretizácia právnej otázky, o ktorej relevantnosti v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je matka presvedčená, jednak označenie konkrétneho rozhodnutia (judikátu) dovolacieho súdu, od právnych záverov ktorého sa odvolací súd -
jej názoru - odklonil. 18.6. Ohliadnuc od toho, že bližšie nevysvetľuje, akú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu tu má na mysli, treba poukázať na to, že pre prípad, že matka za relevantnú
1 písm. a/ CSP považuje otázku uprednostnenia záujmov otca na úkor detí a nedbanie na záujmy maloletých detí, dovolací súd uvádza, že súdy v danom prípade tieto dôvody zisťovali, posudzovali a prijali k nim právne závery. Pri určovaní výšky výživného súd prvej inštancie vychádzal zo zárobkových možností a schopností oboch rodičov, z odôvodnených potrieb maloletých detí, pričom prihliadol na nezmenený počet vyživovacích povinností na strane matky, na zmenu vyživovacích povinností na strane otca a na osobnú starostlivosť matky o maloleté deti a dospel k presvedčeniu, že takto upravené výživné je primerané a otec ním môže prispievať na výživu detí. Súd prvej inštancie uviedol, že vychádzal z ustanovenia § 75 ods. 1 zákona o rodine,
ktorého dôvody na potreby maloletého dieťaťa nie sú jediným zákonným kritériom pre určenie výživného, pretože okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, ktoré podmieňujú mieru uspokojenia, resp. sú vždy limitujúcim kritériom vo vzťahu k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa. Ďalej poukázal aj na § 62 ods. 1, 2 zákona o rodine. 18.7. Pri tak širokom dosahu „uprednostnenia záujmov otca na úkor detí a nedbanie na záujmy maloletých“ nemožno predmetnú argumentáciu matky charakterizovať inak, ako všeobecnú, nekonkrétnu a dostatočne nevymedzenú. Ani pri posudzovaní tejto námietky z hľadiska jej obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) z nej nie je zrejmé, ktorú právnu otázku má matka na mysli a v čom konkrétne sa odvolací súd dopustil nesprávnej interpretácie tohto ustanovenia. Vzhľadom na túto všeobecnú a v podstate celoplošnú argumentáciu matky treba zopakovať, že dovolací prieskum nemôže byť zameraný na posúdenie všetkých hmotnoprávnych a procesnoprávnych otázok riešených prvoinštančným alebo odvolacím súdom. Pripomína tiež, že dovolanie nesmie byť účastníkmi využívané ako „skryté odvolanie“ (porovnaj 3 Cdo 186/2012, 5 Cdo 182/2013). 19.
CSP dovolací súd odmietne dovolanie, ak a/ bolo podané oneskorene, b/ bolo podané neoprávnenou osobou, c/ smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, d/ nemá náležitosti
, e/ neboli splnené podmienky
alebo f/ nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až
ustanovenia § 447 písm. c/ CSP a vo zvyšnej časti (namietajúcej odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a tiež jeho nesprávne právne posúdenie veci v zmysle § 432 CSP)
ustanovenia § 447 písm. f/ CSP.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.