Obsah (12)

§ 142§ 387§ 6§ 420§ 421§ 432§ 1§ 2§ 3§ 4§ 18§ 31

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Cdo/211/2017 Identifikačné číslo spisu: 7612202875 Dátum vydania rozhodnutia: 29.11.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Viera Petríková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

ktorej žalobca nesplnil podmienku uvedenú v § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.,

ktorej nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán, súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ v danej konkrétnej veci nasvedčujú všetky podmienky zodpovednosti štátu, resp. ich splnenie v materiálnom zmysle, nie je možné a ani prípustné interpretovať § 4 ods. 1 veta prvá zákona č. 58/1969 Zb. spôsobom, ktorý by zodpovednosť štátu de facto vylučoval. Konštatoval, že rozhodnutie správneho orgánu bolo Krajským súdom v Košiciach a Najvyšším súdom Slovenskej republiky preskúmavané, pričom proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu konajúcom

V. časti Občianskeho súdneho poriadku (účinného do

1. júna 2016, ďalej len „O.s.p.“) nebol prípustný žiadny opravný prostriedok. Teda vo veciach správneho súdnictva Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je súdom dovolacím a žalobca nemohol použiť mimoriadny opravný prostriedok. Súd prvej inštancie poukázal na to, že práve rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z
2. októbra 2006 č. k. 5 Sp 7/2004-51, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. júla 2007 sp. zn. 3 SžoKS 165/2006, došlo k zrušeniu rozhodnutia správy katastra o zamietnutí návrhu na vklad, ktoré je považované za rozhodnutie nezákonné. Aj

zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné skúmať predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Ide o protiprávne konanie, ktoré je nahradené terminológiou nezákonné rozhodnutie a týmto rozhodnutím musí byť porušený právny vzťah, teda v tom spočíva protiprávnosť rozhodnutia. Súd prvej inštancie uzavrel, že výsledkom nezákonného rozhodnutia je škoda, ktorá v tomto prípade predstavuje sumu 19 957,74 €, ktorú žalobca uhradil prenajímateľovi, a ku ktorej by v prípade správneho postupu správy katastra a zavkladovaniu vlastníckeho práva, nedošlo. Postup správy katastra počnúc zamietnutím návrhu na vklad nehnuteľnosti, je nepochybne v príčinnej súvislosti s výsledkom tohto postupu, ktorým je úhrada nájomného a následne vznik škody v žalovanej výške. Konštatoval, že žalobca požiadal o predbežné prejednanie nároku v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom obsah tohto podania, ktorým žiada orgán konajúci za Slovenskú republiku predbežne prejednať nárok a uhradiť škodu, zodpovedá obsahu ustanovenia § 9 zákona č. 58/1969 Zb. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

1 O.s.p. v spojení s § 149 O.s.p. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie.

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z
2. mája 2017 sp. zn. 11 Co 236/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a s poukazom na § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) naň odkázal. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od
3. júla 2004) posúdiť

zákona č. 58/1959 Zb., tak ako to súd prvej inštancie správne urobil. Odvolací súd poznamenal, že v preskúmavanej veci išlo o vyriešenie zásadnej otázky, a to či absencia právoplatného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené, má za následok, že nie je daná zodpovednosť žalovanej za škodu v predmetnej veci. Uviedol, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu

platnej judikatúry zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Vychádzajúc z tejto premisy, odvolací súd zdôraznil, že pre správnu interpretáciu § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Z toho vyplýva, že súd je síce viazaný doslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento postup nepostačoval, musí pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód. V procese interpretácie právnej normy sa súd niekedy nielen môže, ale aj musí odchýliť od doslovného znenia použitej právnej normy, predovšetkým vtedy, ak to vyžaduje účel zákona. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadať, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup svojich orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. Poukázal na to, že i keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. V prejednávanej veci ide o prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, keď správa katastra návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností rozhodnutím č. V 93/2004 z 22. marca 2004 zamietla a proti jej rozhodnutiu podala spoločnosť OZEX s.r.o. (ktorá bola kupujúcou stranou

zmluvy, ktorej vklad bol zamietnutý) odvolanie, preto sa rozhodnutie č. V 93/2004 nestalo právoplatným a bolo rozsudkom z

1. októbra 2006 sp. zn. 5 Sp 7/2004 Krajského súdu v Košiciach v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
2. júla 2007 sp. zn. 3 SžoKS 165/2006 zrušené skôr ako sa stalo právoplatným. Odvolací súd mal za to, že v tejto konkrétnej veci, úvahy o vylúčení zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, ktoré bolo zrušené skôr, ako sa stalo právoplatným, sú neprijateľné, práve s poukazom na čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti takú závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza do úvahy zo strany súdov zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené obmedzenie alebo odňatie. Pokiaľ by sa žalobca nebol odvolal proti rozhodnutiu správneho orgánu, rozhodnutie by sa stalo právoplatným. Právoplatnosť rozhodnutia vylučuje možnosť jeho nápravy riadnym opravným prostriedkom a je definitívne a záväzné pre účastníkov aj orgány. V tejto konkrétnej veci by to znamenalo, že by žalobcovi vznikla škoda nielen z titulu zaplateného nájomného, ktoré musel zaplatiť na základe právoplatného rozsudku súdu, ale aj tým, že by sa nestal vlastníkom nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad mu kataster pôvodným nezákonným rozhodnutím zamietol. Žalobca sa svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nemohol domôcť iným spôsobom. Odvolací súd uzavrel, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - zamietnutím vkladu, je teda špecifickým prípadom zodpovednosti štátu

zákona č. 58/1969 Zb. a za skutkových okolností, aké boli zistené v prejednávanej veci, má žalobca

zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím správy katastra. Odvolací súd konštatoval, že z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenie rozhodnutiami súdov. Existencia škody a jej výška boli preukázané obsahom spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 4 C 158/2007, z ktorého vyplýva, že spoločnosť OZEX s.r.o. bola rozsudkom z

1. októbra 2007 č. k. 4 C 158/2007-55 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z
2. decembra 2008 č. k. 4 Co 310/2007-71 zaviazaná zaplatiť z titulu nájomného za obdobie od mája 2005 do mája 2007 za nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX k. ú. N. sumu 480 000 Sk s prísl. N.. I. Y., správcovi konkurznej podstaty úpadcu PD „Nová cesta“ N.. Nakoľko vlastnícke právo žalobcu k predmetu kúpy nebolo zapísané, k zápisu došlo až
3. novembra 2007, žalobca teda nebol v rozhodnom čase vlastníkom nehnuteľnosti a pokiaľ ju užíval, došlo k obnoveniu nájomnej zmluvy a bol povinný platiť nájomné. Nájomné žalobca vo výške 19 957,74 € uhradil
4. septembra 2009, a preto v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím správy katastra o zamietnutí vkladu vlastníckeho práva tak vznikla žalobcovi škoda (titulom povinnosti platiť nájomné, ktoré by v prípade včasného zavkladovania kúpnej zmluvy platiť nemusel). Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

§ 387ods.

1, 2 CSP potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 1 CSP. 4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnila § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, a to z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie a rovnako tak odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie videla v tom, že

názoru súdov zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť daná aj vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo zrušené skôr, ako nadobudlo právoplatnosť. Uviedla, že nesprávne právne posúdenie súdmi nižších inštancií spočíva aj v nesprávnom výklade pojmu „príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a vznikom škody“.

jej názoru, pokiaľ rozhodnutie orgánu štátu, ktorým mala byť škoda spôsobená nenadobudlo právoplatnosť, nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd vyložili § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. neprípustne extenzívne. Poznamenala, že súdy nesprávne vyložili čl. 46 ods. 3 ústavy, keď ho nevykladali v spojitosti s čl. 51 ods. 1 ústavy, pričom poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08. Uzavrela, že podobne ako v prípade zákona č. 58/1969 Zb., aj

§ 6ods.

1 zákona č. 514/2003 Z.z. platí, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade tak neboli splnené podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nakoľko zo súdnej praxe ako aj odbornej literatúry vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže založiť len také rozhodnutie orgánu štátu, ktoré riadne nadobudlo právoplatnosť. Neprávoplatné rozhodnutie teda nemôže založiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu.

názoru dovolateľky tak, ak súd prvej inštancie a rovnako odvolací súd boli toho názoru, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže založiť aj neprávoplatné rozhodnutie, tento ich právny názor vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie Správy katastra G. T. D. č. V 93/2004 z

1. marca 2004, ktorým mala byť spôsobená škoda, bolo zrušené skôr, ako nadobudlo právoplatnosť a preto v danom prípade nemôže byť daná zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. K námietke, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil v otázke výkladu pojmu „príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a vznikom škody“, uviedla, že odvolací súd sa v tejto otázke odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a to od právneho názoru vysloveného v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Cdo 32/2007, 1 Cdo 129/2008 a 5 Cdo 126/
2. Rozhodnutie správy katastra nie je totiž

názoru žalovanej bezprostrednou príčinou škody, ktorej náhrady sa žalobca domáha. Uviedla, že pokiaľ existuje v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu výklad pojmu príčinná súvislosť tak, ako ju vykladal odvolací súd,

ktorého stačí, ak je nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup jednou z príčin, ktoré viedli k vzniku škody, pričom nemusí byť bezprostrednou príčinou škody, ale stačí, ak je príčinou podstatnou, poznamenala, že v takom prípade by šlo o otázku, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Poznamenala, že v takom prípade podáva dovolanie aj z dôvodu uvedeného v § 421 ods. 1 písm. c/ CSP. Uviedla, že právnym titulom pre rozhodnutie o vklade práva do katastra nehnuteľností je zmluva ako civilný právny úkon a teda konkrétny rámec vzájomných práv a povinností účastníkov právneho vzťahu závisí od ich zmluvných dojednaní. Poukázala na to, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vzniká až právoplatným rozhodnutím správneho orgánu o povolení vkladu, ale kúpna zmluva má aj záväzkovo - právny rámec a vzájomné práva a povinnosti účastníkov zmluvy vznikajú už jej platným uzavretím. V danom prípade tak bola možnosť, aby si účastníci predmetného právneho vzťahu, založeného nielen kúpnou zmluvou, ale aj jej predchádzajúcou nájomnou zmluvou, podrobnejšie upravili vzájomné záväzkové práva a povinnosti vyplývajúce z týchto obidvoch zmluvných vzťahov. Dovolateľka tak mala za to, že predmetné nájomné nie je možné považovať za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, nakoľko nie je daná príčinná súvislosť medzi namietanou škodou a rozhodnutím správy katastra. Navrhla, aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamieta a žalovaná má nárok na náhradu trov konania, alebo aby rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhla, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia. 5. Žalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalovanej dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolanie žalovanej zamietol. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 2 písm. b/ CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je dôvodné. 7. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj

novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

1. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
2. Dovolanie prípustné

§ 420

CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné

§ 421

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

1. V danom prípade žalovaná vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a písm. c/ CSP.
2. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
3. Z hľadiska prípustnosti dovolania

§ 421ods.

1 CSP má osobitný význam korelačný vzťah medzi „právnou otázkou“ a „rozhodovacou praxou dovolacieho súdu“. Najvyšší súd už v niektorých rozhodnutiach uviedol, že „ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali“ (porovnaj napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017 a tiež 6 Cdo 129/2017). Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a

1. 12.
2. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. 12.
3. Otázkou relevantnou v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je právna otázka, ktorá ešte nebola riešená dovolacími senátmi najvyššieho súdu, takže vo vzťahu k nej sa ani nemohla ustáliť rozhodovacia prax dovolacieho súdu. 12.
4. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP je relevantná právna otázka, ktorá už bola dovolacími senátmi riešená, pri jej riešení sa ale vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí odlišných právnych názorov. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 8 Cdo 78/2017 v prípade dovolania, prípustnosť ktorého dovolateľ vyvodzoval z predmetného ustanovenia, konštatoval, že dovolateľ je „povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu, v ktorých dovolací súd o danej právnej otázke rozhodoval rozdielne (zaujal iné právne závery)“. Obdobný záver vyjadril najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach (porovnaj napr. sp. zn. 3 Cdo 87/2017, 4 Cdo 14/2017, 6 Cdo 185/2016, 8 Cdo 141/2017).
5. Žalovaná vo svojom dovolaní namietala, že nesprávne právne posúdenie zo strany súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu spočíva v tom, že

ich názoru zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť daná aj vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo zrušené skôr, ako nadobudlo právoplatnosť, pričom nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších inštancií rovnako videla aj v nesprávnom výklade pojmu „príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím orgánu štátu a vznikom škody“. 13.

1. Vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že za relevantnú z hľadiska prípustnosti dovolania a za podstatnú pre rozhodnutie považovala žalovaná prvú v dovolaní nastolenú otázku, a to otázku „či môže byť daná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu aj vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo zrušené skôr, ako nadobudlo právoplatnosť“. Táto otázka - tak, ako bola vymedzená žalovanou - skutočne ešte nebola riešená dovolacím súdom. 13.
2. Vzhľadom na relevantné vymedzenie právnej otázky (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) pristúpil dovolací súd k skúmaniu, či dovolanie žalovanej, ktoré je prípustné

§ 421ods.

1 písm. b/ CSP, je zároveň dôvodné, teda či napadnutý rozsudok čo do riešenia otázky vymedzenej v dovolaní spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). 14. V zmysle § 432 ods. 1 CSP možno dovolanie prípustné

§ 421

CSP odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

§ 432ods.

2 CSP sa dovolací dôvod vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 15. Vzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné daný spor v zmysle § 27 ods. 2 (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. júla 2004) zákona č. 514/2003 Z.z., posúdiť

zákona č. 58/1969 Zb., tak ako to súdy nižších inštancií správne aj urobili. 16.

§ 1ods.

1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánom spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

§ 1ods.

2 zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosti

odseku 1 sa nemožno zbaviť. 16.1.

§ 2zákona č.

58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. 16.2.

§ 3zákona č.

58/1969 Zb. ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. 16.3.

§ 4ods.

1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

odseku 2 tohto ustanovenia ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené. 16.4.

§ 18ods.

1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

odseku 2 tohto ustanovenia zodpovednosti

odseku 1 sa nemožno zbaviť. 17. Zákon č. 58/1969 Zb. teda rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi. Nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

§ 1

- § 17 zákona (špecifickou súčasťou je zodpovednosť za škodu nezákonným rozhodnutím o väzbe a treste) je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov.

ustanovenia § 4 zákona je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné (§ 4 ods. 1) alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie (§ 4 ods. 2) ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu

prvej hlavy prvej časti zákona č. 58/1969 Zb. teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav. Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 4 ods. 1), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Súd rozhodujúci o zodpovednosti štátu nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať (§ 194 ods. 1 CSP). 17.1. Druhá forma objektívnej zodpovednosti štátu (§ 18 - § 19 zákona) je spojená s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď

uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie, či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát

uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je nesprávnym postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. 18. Správa katastra je ako orgán štátnej správy súčasťou výkonnej moci štátu a je v jej kompetencii rozhodovať, či sú splnené podmienky na povolenie zápisu práv k nehnuteľnostiam do katastra na základe vkladu práv k nehnuteľnostiam. Vkladové konanie ako návrhové správne konanie sa začína na návrh účastníka konania, pričom katastrálny zákon zakotvuje jednak obligatórne náležitosti návrhu, na základe ktorého sa vkladové konanie začína, ako aj príkladné prílohy návrhu, ktoré má účastník vkladového konania spolu s návrhom na povolenie vkladu predložiť. V priebehu vkladového konania správa katastra ako správny orgán posudzuje podstatné náležitosti príslušného zmluvného typu, a to z hľadiska kritérií, ktoré sú príkladne uvedené v ustanovení § 31 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) a predmetnú zmluvu posudzuje aj v intenciách ustanovenia § 42 ods. 1 a 2 uvedeného zákona. To znamená, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací procesný postup, pri ktorom správa katastra ako správny orgán na základe predložených písomných podkladov

§ 31ods.

1 a 2 katastrálneho zákona a § 42 ods. 1 a 2 posudzuje všetky skutočnosti (podmienky vkladu

§ 31ods.

1 a 2 katastrálneho zákona a § 36b ods. 2 vyhlášky č. 79/1996 Z.z. účinnej a platnej do

1. novembra 2009), ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom tohto rozhodovacieho procesného postupu je rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad (pozri napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sžo 17/20071, sp. zn. Sžo 204/2008).
2. Dovolací súd uvádza, že v prejednávanom spore vychádzajúc zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 19 957,74 € s 8 % úrokom z omeškania ročne od
3. októbra 2011 do zaplatenia a náhrady trov konania, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným úradným rozhodnutím, a to rozhodnutím správy katastra, ktorá zamietla jeho návrh na vklad č. V 93/
4. Žalobca podal proti rozhodnutiu správy katastra č. V 93/2004 z
5. marca 2004 odvolanie, ktoré bolo následne rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Sp 7/2004 zrušené a toto rozhodnutie bolo ako vecne správne potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 SžoKS 165/
6. Rozhodnutím správy katastra o zamietnutí vkladu vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX k. ú. N., došlo k obnoveniu nájomnej zmluvy a následne k povinnosti platiť za užívanie nehnuteľnosti nájomné (rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 4 C 158/2007, potvrdeného rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 310/2007). V danom prípade súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi žiadanú sumu ako náhradu za škodu, ktorá mu vznikla nezákonným rozhodnutím, a to rozhodnutím správy katastra. Odvolací súd na odvolanie žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že i keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená. Odvolací súd uzavrel, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - zamietnutím vkladu, je teda špecifickým prípadom zodpovednosti štátu

zákona č. 58/1969 Zb. a za skutkových okolností, aké boli zistené v prejednávanej veci, má žalobca

zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím správy katastra. 20. V odbornej literatúre sa vo vzťahu k právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb. uvádza, že základom zodpovednosti je len tá časť rozhodnutia, ktorá nadobúda právoplatnosť, a teda sa stáva zaväzujúcou normou - touto časťou rozhodnutia je výrok, a že rozhodnutie zakladá zodpovednosť len vtedy, ak nadobudlo právoplatnosť. Podmienky zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

zákona č. 58/1969 Zb. sú v podstate zhodné s podmienkami zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom

zákona č. 514/2003 Z.z.

1. Dovolací súd poznamenáva, že aj zo znenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci môže byť daná len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola spôsobená právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci - výnimku z tohto pravidla potom opravuje § 6 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
2. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je splnenie troch základných podmienok, ktorými sú : · protiprávnosť rozhodnutia, · právoplatnosť rozhodnutia, · vyčerpanie opravných prostriedkov.
3. Autentický výklad zákona č. 514/2003 Z.z. a rovnako tak zákona č. 58/1969 Zb. je pokiaľ ide o požiadavku právoplatnosti rozhodnutia orgánu štátu ako jednu z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu jednoznačný. Aj v zmysle súdnej praxe môže byť zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu daná len vo vzťahu k takému rozhodnutiu orgánu štátu, ktoré bolo zrušené alebo zmenené až po nadobudnutí právoplatnosti (viď napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 430/2011).
4. Z uvedeného vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže teda založiť len také rozhodnutie orgánu štátu, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pričom základom zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu je len tá časť rozhodnutia, ktorá nadobudla právoplatnosť.
5. Pojem „rozhodnutie“ zákon nedefinuje. V správnom konaní však ide o správny akt bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie povahy konštitutívnej alebo deklaratórnej, zodpovednosť sa však zrejme vzťahuje iba na tú časť rozhodnutia, ktorá je spôsobilá nadobudnúť právoplatnosť, teda na výrok rozhodnutia. Základnou podmienkou návrhu na náhradu škody je okolnosť, že rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, nadobudlo právoplatnosť a že pre nezákonnosť bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené. Pojem „nezákonnosť“ zákon taktiež nedefinuje, nepochybne tu však išlo o rozpor nielen so zákonmi, ale aj s inými súčasťami právneho poriadku. Aj napriek tomu, že predpokladom vzniku práva na náhradu škody je (okrem iného) existencia právoplatného rozhodnutia a jeho zrušenie alebo zmena, treba uviesť, že sú určité výnimky, kedy sa možnosť poškodeného subjektu domáhať sa náhrady škody neviaže na požiadavku zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia, ale k vzniku škody môže dôjsť (a v mnohých prípadoch aj reálne dochádza) ešte predtým, ako sa konkrétne rozhodnutie stane právoplatným, resp. ešte predtým, ako je takéto rozhodnutie zrušené alebo zmenené. Týmito výnimkami sú: 1/ existencia tzv. ničotného rozhodnutia, 2/ existencia vykonateľného rozhodnutia (bez ohľadu na jeho právoplatnosť), 3/ existencia prípadov hodných osobitného zreteľa (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 MCdo 17/2011). O žiadnu z týchto uvedených výnimiek však v danej veci nejde.
6. Dovolací súd uzatvára, že ako vyplýva z vyššie uvedeného je nesporné, že škoda môže vzniknúť aj v príčinnej súvislosti s vydaním rozhodnutia orgánu štátu, ktoré bude zrušené skôr, ako nadobudne právoplatnosť - v tomto prípade je však potrebné zodpovednosť štátu za škodu, ktorá by vznikla v príčinnej súvislosti s vydaním takéhoto rozhodnutia, posudzovať

ustanovení zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a nie

ustanovení toho istého zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

1. Dovolací súd konštatuje a opakuje, že v prejednávanej veci správa katastra návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností rozhodnutím č. V 93/2004 z
2. marca 2004 zamietla, a nakoľko sa žalobca v zákonom stanovenej lehote proti tomuto rozhodnutiu odvolal (aj keď oprávnene), rozhodnutie správy katastra o zamietnutí návrhu na vklad vlastníckeho práva bolo zrušené skôr ako sa stalo právoplatným. V danom prípade sa preto nemožno domáhať nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
3. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že žalovaná podala dovolanie, ktoré je nielen prípustné (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), ale tiež dôvodné, lebo v ňom opodstatnene uviedla, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací súd na margo poznamenáva, že druhou v dovolaní nastolenou otázkou sa nezaoberal, nakoľko za terajšieho stavu veci nie je jej vyriešenie pre prejednávaný spor podstatné.
4. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže

povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Dovolací súd

týchto ustanovení zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

1. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).
2. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
3. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
4. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.