ust. § 250j ods. 2 písm. c), d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozhodnutia len „OSP“) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.610,- eur titulom náhrady súdneho poplatku do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet právneho zástupcu JUDr. Tomáša Planka trovy právneho zastúpenia v sume 537,62 eura do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia hore označených rozhodnutí žalovaného zo dňa 16.02.2015 a zo dňa 18.02.2015. Rovnako sa žalobca petitom žaloby domáhal preskúmania a zrušenia hore označených rozhodnutí Daňového úradu Bratislava (ďalej v texte rozsudku len „správca dane“) zo dní 15.05.2014, 19.05.2014 a 20.05.2014, ktorými
6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za mesačné zdaňovacie obdobia január až december 2010 a za mesačné zdaňovacie obdobia február až december 2011. Žalovaný napadnutými rozhodnutiami v rámci odvolacieho konania
ustanovenia § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil vyššie uvedené rozhodnutia správcu dane. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný a tiež správca dane vo svojich rozhodnutiach dospeli k záveru, že v konaní (daňovou kontrolou) bolo preukázané, že obchody deklarované žalobcom ako titul na zdaniteľné plnenia, z ktorých mu vznikol nárok na odpočítanie DPH, neprebehli deklarovaným spôsobom, žalobca nepreukázal ich reálnosť, neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov od dodávateľa vystavujúceho faktúry, ktorých pravdivosť bola správcom dane spochybnená. V danej súvislosti súd poukázal na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systému DPH (rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, rozsudok vo veci C-285/11 z 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z 13.02.2014 - Maks Pen...). Vyplýva z nej, že „právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie“. Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil „právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe“ (rozsudok Bonik, už citovaný, bod 26 a citovaná judikatúra). „Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (rozsudok Bonik, už citovaný, bod 29 a citovaná judikatúra). Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté“. Krajský súd uviedol, že na druhej strane však osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že uvedené skutočnosti sú splnené. Vnútroštátnym súdom prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. Vnútroštátnemu súdu potom prináleží vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností a skutkových okolností veci, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi možné určiť, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.
názoru žalovaného nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol žalobcovi dodaný tým dodávateľom, ktorý je uvedený na predmetných faktúrach, t. j. X. O., že tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi následné právo na odpočet DPH. Daňové orgány na základe vykonaného dokazovania dospeli k presvedčeniu, že tovar nebol dodaný spoločnosťami PERRO, s. r. o. - EUROCOOP, spotrebné družstvo - X. O. - J. R., resp. NEXT+, s. r. o. - EUROCOOP, spotrebné družstvo - X. O. - J. R., MARKT, s. r. o. - EUROCOOP, spotrebné družstvo - X. O. - J. R. a že týmito len prechádzal fakturačne (na tieto subjekty boli fiktívne vystavované faktúry). Žalovaný tvrdil, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola spochybnená zo zistenia, že žalobca a X. O. sa nestretli, hoci boli zmluvné strany v predmetnom obchodnom vzťahu a tovar bol, tak ako predtým, priamo dovážaný od českého dodávateľa Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o. Tento argument žalobca vysvetľoval tým, že v mene firmy X. O. vystupoval ako jej zástupca H. B. disponujúci hodnovernými signifikátormi nevzbudzujúcimi žiadne podozrenie, že by za dodávateľa (predávajúceho) nebol oprávnený konať, čo potvrdil i sám H. B. vo výpovedi pred vyšetrovateľom, kedy priznal organizovanie daňovej trestnej činnosti s niektorými ďalšími stíhanými, pričom však žalobcu a členov jeho rodiny do organizovania tejto trestnej činnosti nezahrnul. Krajský súd uviedol, že zistenia správcu dane, ktoré pramenia z vykonaného dokazovania, nevylučujú možnosť, že dodávateľ žalobcu a jeho subdodávatelia mohli konať v rozpore so zákonom, čo koniec koncov i z administratívneho spisu vyplýva, avšak v žiadnom prípade to nie je objektívnym dôkazom protizákonnosti konania žalobcu. Daňový orgán nie oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 51). V obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv. Akokoľvek by bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu. Dôkazy o protiprávnosti konania obchodných partnerov žalobcu nemožno,
názoru súdu, považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti jeho konania, ani v tom nemožno badať jeho vedomosť o existencii porušenia daňových právnych predpisov, či jeho priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode. Krajský súd uviedol, že dôkazné bremeno, že u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov (3Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010). Krajský súd bol názoru, že daňové orgány v konaní nedisponovali dôkazmi, na základe ktorých by boli oprávnené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu, alebo, že by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH. Za daných okolností nebolo možné opomenúť ani právnu zásadu in dubio pro reo, ktorá sa zväčša uplatňuje v trestnom konaní, avšak nie je vylúčené jej rešpektovanie aj pre daný prípad, kedy existujú pochybnosti o otázke skutkového posúdenia vzťahu (subjektívnej stránke) žalobcu k zákonnosti (resp. nezákonnosti) konania jednotlivých účastníkov predmetného reťazca. Uvedené pochybnosti, pokiaľ je to možné, môžu byť odstránené v daňovom konaní. Súd opakoval, že odporuje právu EÚ a tiež zákonu o DPH, aby sa v súdenej veci zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodanie tovaru alebo služby z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané v rámci reťazca zdaniteľných obchodov sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca. Krajský súd zhrnul, že uvedené prináleží preveriť nezávislým daňovým orgánom, ktoré v danom prípade k tejto svojej povinnosti nepristúpili komplexne, náležite starostlivo a dostatočne zodpovedne. Súd konštatoval, že žalovaný svoje skutkové zistenia, ktoré súd označil za nedostatočné, zhrnul do tvrdenia, že nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľom uvedeným na faktúrach, t. j. X. O., teda tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie SR, a preto jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody pre podnikateľské subjekty zapojené do reťazca, čiže aj pre žalobcu. Prvostupňovému súdu sa uvedené závery žalovaného zdali pre preskúmanie jeho rozhodnutí nedostatočne odôvodnené a napriek obsiahlosti rozhodnutí, konštatoval absenciu odôvodnenia. Uviedol, že správny súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. Žalobcovi bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe, keby bolo objektívne preukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobcom mu neboli nikdy dodané, čo by znamenalo, že žalobca bol súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Uvedené, ako súd vyššie konštatoval, správca dane ani žalovaný zistili nedostatočne. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. iná nezákonnosť, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH len za predpokladu, že v konaní objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Najpodstatnejšou otázkou by v takomto prípade bolo, či žalobca s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti mohol vedieť, že jeho konanie smeruje, resp. napomáha k neoprávnenému získaniu nároku na odpočet DPH. Súd konštatoval, že „či vedel“ znamená, že existovali určité skutkové zistenia zakladajúce dôvodné pochybnosti o tom, že by žalobca o podvodnom konaní nevedel, a že bol tak s možnosťou existencie podvodného konania aspoň uzrozumený. Z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise však uvedené preukázané rozhodne nebolo. Zo skutkového stavu zisteného daňovými orgánmi je vylúčené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu (iného protiprávneho konania), alebo, že by páchateľom pomáhal. Pokiaľ ide o možnosť, že žalobca „mal vedieť“, táto znamená, že žalobca mal a mohol prijať také opatrenia, ktoré by vylúčili podvodné konanie, resp. jeho účasť na takom konaní. Z judikatúry ESD vyplýva, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či mal z opätovného tovaru prospech alebo nie. Ak by k takémuto objektívnemu zisteniu daňové orgány dospeli, a to na základe právne relevantných dôkazov preukazujúcich tento vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, potom by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH. V rozhodnutiach správcu dane a žalovaného uvedené posúdenie podporené úvahami žalovaného, aby bolo možné správnosť jeho právneho posúdenia, absentuje. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý (3Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010). V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor toho názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. V prejednávanej veci súd konštatoval, že samotná existencia tovaru a jeho dodanie, neboli zo strany správcu spochybnené, tovar bol reálne dodaný kupujúcemu, pričom toto dodanie tovaru bolo riadne podložené faktúrami a dodaný tovar bol kupujúcim použitý na výrobu finálnych produktov, ktoré boli následne predané konečnému spotrebiteľovi. V dôsledku tejto skutočnosti by mali byť splnené zákonné podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Toto právo vzniká platiteľovi v momente, keď vznikla daňová povinnosť. Platiteľ DPH môže odpočítať daň z nakúpených tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré zakladajú právo na odpočítanie DPH na vstupe. Táto skutočnosť
názoru súdu nebola sporná. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že žaloba je dôvodná a preto rozhodnutia žalovaného ako nezákonné
2 písm. c), d) OSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom, súc viazaný v tomto rozsudku vysloveným právnym názorom súdu, bude postupovať v naznačenom smere. Nevyhnutné v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie o zistenie, a to bez pochybností, vzťahu žalobcu k reťazcu, v rámci ktorého sa uskutočnili predmetné zdaniteľné obchody a bude žalovaný povinný riadne zisťovať, a to znova bez pochybností, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu. O náhrade trov konania rozhodol súd
1 OSP a vzhľadom na úspech v konaní bolo žalobcovi priznané právo na náhradu trov, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 1.610,- eur a v nákladoch právneho zastúpenia za úkony právnej služby
4, § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov, ktoré predstavovali sumu 537,62 eura, ktoré uložil žalovanému
1 OSP uhradiť na účet právneho zástupcu žalobcu. II. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 77/2015-598, 1S 78/2015-1S 99/2015 zo dňa 07.04.2016 v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom. Žalovaný uviedol, že krajský súd uvedeným rozsudkom zrušil rozhodnutia žalovaného, pričom
súdu najpodstatnejšou otázkou bolo, či žalobca s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti mohol alebo mal vedieť, že jeho konanie smeruje, resp. napomáha k neoprávnenému získaniu nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty.
názoru súdu je vylúčené tvrdiť, že žalobca bol aktívnym účastníkom daňového podvodu, alebo že by páchateľom pomáhal. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie, v rámci ktorého zohľadnil aj dôkazy získané Národnou kriminálnou agentúrou PPZ, Národnou jednotkou finančnej polície, Expozitúra Stred. Žalobca ako daňový subjekt si vybral svojich obchodných partnerov, ktorých za účelom objektívneho zistenia skutkového stavu správca dane preveroval z hľadiska správnosti priznanej a odvedenej dane. Správca dane zistil, že žalobca nakúpil tovar od spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o., cez umelo vložené spoločnosti MARKT, s. r. o., Bratislava, NEXT+, s. r. o., Bratislava, PERRO, s. r. o., od ktorých mal byť tovar dodaný cez EUROCOOP, spotrebné družstvo v likvidácii, Malacky a X. O. - O., Z. žalobcovi, pričom žalobca dodávateľa X. O. osobne nepoznal. Sám žalobca uviedol, že s ním komunikoval len pán H. B., ktorý nebol zamestnancom ani zástupcom X. O., pričom ho vždy kontaktoval telefonicky, faktúry mu osobne doručoval pán H. B. a X. O. ich nakontaktoval prostredníctvom zástupcu telefonicky. Žalobca uviedol, že nevie identifikovať, kto za spoločnosť X. O. faktúry podpisoval, predpokladal však, že je ňou osoba, ktorá faktúry vystavovala. X. O. do zápisnice o výsluchu obvineného ČVS: PPZ-577/NKA-FP-ST-2012 sa vyjadril, že pozná len H. B., s R. sa nikdy nestretol, R. vždy objednával u B., on s nikým z R. nikdy nehovoril. Vyššie uvedené umelo vložené spoločnosti nepodávali daňové priznania DPH a daň do štátneho rozpočtu neodviedli. V mene subdodávateľov so spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o. konal H. B.. Žalovaný mal za to, že z rozsiahleho šetrenia vykonaného správcom dane (podrobne uvedeného v rozhodnutiach žalovaného i správcu dane) vyplýva, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania, do ktorého boli zapojené osoby bez akéhokoľvek právneho vedomia a ekonomicko-sociálneho zázemia (subjekty, ktoré boli prvé v dodávateľskom reťazci na území Slovenskej republiky), vystupujúce v úlohe dodávateľov pre platiteľa EUROCOOP, spotrebné družstvo, za účelom odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v tuzemsku, čoho následným efektom u žalobcu bolo získanie daňovej výhody. V súvislosti s tým správne orgány pri vyhodnotení skutkového stavu poukázali na zneužitie práva v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-255/02 Halifax. Tovar bol cez slovenské spoločnosti predávaný len z dôvodu uplatnenia odpočítania dane u žalobcu bez toho, aby daň bola reálne do štátneho rozpočtu odvedená na stupňoch nachádzajúcich sa na začiatku obchodeného reťazca v Slovenskej republike. X. O. - O., Z. do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9201402/5/1330461/2013 ohľadne zdaniteľných obchodov s odberateľmi J. R., O., O. R., O., Q.. U. R., O. prehlásil, že odberateľom dodal tovar (bravčové mäso), s odberateľmi ho skontaktoval H. B. z EUROCOOP, spotrebné družstvo v likvidácii, Malacky, ktorý bral objednávky pre nich aj pre neho, v roku 2008 H. B. nahlásil množstvá mäsa pre seba, R. nahlásili svoje požadované množstvá tovaru tiež B., tovar bol dovezený k X. O. autami Jatky Moravský Krumlov, spol. s r.o., všetok tovar sa u neho vyložil a prevážil, časť mäsa upravil pre R. a časť predal ako celé polovice; v ďalších rokoch vozili autá Jatiek Moravský Krumlov, spol. s r.o. tovar priamo R.. X. O. fakturoval mäso R. na základe toho, že expedient u R. prevážil mäso, ktoré mu vyložili a jemu dodal šofér z Jatiek Moravský Krumlov, spol. s r.o. na objednávkovom liste váhu vyloženého mäsa u R. a na základe toho vystavil faktúry. Všetko dodávané mäso bolo fakturované spoločnosťou EUROCOOP, spotrebné družstvo v likvidácii, Malacky. Keď bol tovar vezený autami X. O., platila v hotovosti pani R. priamo jeho šoférovi za predchádzajúcu dodávku mäsa na základe faktúry za mäso, ktorú jej odovzdal šofér pri realizácii ďalšej dodávky tovaru, neskôr boli platby vykonávané cez banku. Žalovaný uviedol, že v danom prípade pri dodaní tovaru došlo k neoprávnenej daňovej výhode v Slovenskej republike, keď do obchodného reťazca boli zapojené subdodávateľské subjekty (MARKT, s. r. o., NEXT+, s. r. o., PERRO, s. r. o.), ktoré ako prvé v reťazci na území SR, boli povinné priznať a odviesť daň z nadobudnutia tovaru na Slovensku, túto si mohli súčasne aj odpočítať a následne odviesť daň z ceny tovaru fakturovaného spoločnosti EUROCOOP, spotrebné družstvo v likvidácii, Malacky, ktorá si mala daň z nakúpeného tovaru odpočítať a následne mala daň odviesť z predaja tovaru X. O., ktorý si tiež mohol odpočítať daň a následne odviesť daň z ceny tovaru fakturovaného žalobcovi. Tým, že subdodávateľské spoločnosti tak nekonali, narušili neutralitu dane. Žalovaný poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave vo veci žalobcu J. R. rozsudkom sp. zn. 2S 45/15-541, 2S 53-71/15 zo dňa 17.06.2015 rozhodol tak, že žalobu zamietol, pričom ide o totožný stav s vecou, ktorá je predmetom odvolania s tým, že rozsiahlo odôvodnil, že žalobca mal a mohol vedieť o účasti na podvode. Súd mal za to, že z vykonaných dôkazov vyplynulo, že žalobca si vôbec nepreveril postavenie dodávateľa X. O., nepreveril si, kto je oprávnený za neho konať, či je schopný tovar dodať, či je kontaktný, k dodávateľskej firme sa nijako relevantne nevedel vyjadriť. V styku bol len s českou spoločnosťou a H. B., ktorý však za uvedeného dodávateľa (X. O.) nebol oprávnený konať. Žalovaný zdôraznil, že vzniku daňovej povinnosti predchádza dodanie tovaru, čo nebolo vierohodným a preukazným spôsobom potvrdené. Nakoľko nedošlo k dodaniu tovaru dodávateľom X. O., ktorý však fiktívne vystavil faktúry pre žalobcu, nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti dodaním tovaru. Skutočnosť, že dodávky tovaru boli reálne vykonané inými subjektmi ako bol fakturačný dodávateľ, z dôvodu tvrdeného vyťaženia vozidla, nie je pre nárok na odpočítanie dane rozhodujúca. Ako vyplýva zo zápisnice ČVS: PPZ-577/NKA-FP-ST-2012 zo dňa 12.11.2013 uvedené obchody s mäsom boli realizované po dohode s H. B., ktorý nebol osobou oprávnenou konať za X. O., ani realizovať v jeho mene obchody s mäsom ani vo vzťahu k dodávateľovi Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o., ani k žalobcovi. Z predmetnej zápisnice je zrejmé, akým spôsobom bola daň z pridanej hodnoty delená medzi jednotlivé zúčastnené subjekty. J. R. mal na objednávku vždy dať pečiatku jednej zo svojich firiem - manželky O. a syna U. a tiež svoju pečiatku - striedal si to on sám.
toho vedel X. O., na ktorú firmu má vyhotoviť faktúru. Žalovaný uviedol, že výpoveď obvineného H. B. má významnú výpovednú hodnotu, lebo presne popísal fungovanie reťazca a vzťahy medzi firmami, nevynímajúc žalobcu a členov jeho rodiny. H. B. mal v celej veci dôležité postavenie, keďže koordinoval priebeh viacerých udalostí. Tiež potvrdil, že spočiatku platil žalobca za tovar v hotovosti, neskôr chcel z opatrnosti na účet, zrejme si uvedomujúc neštandardnosť a rizikovosť obchodov. Potvrdil aj to, že vzťah žalobcu a X. O. bol fiktívny a vznikol hlavne z dôvodu, že žalobca chcel za tovar platiť na účet (a je logické, že to nebolo možné priamo českej spoločnosti.) Objednávky pritom žalobca adresoval priamo českej spoločnosti Jatky Moravsky Krumlov, spol. s r. o. Žalobca
H. B. získal jednak zľavu na tovar v porovnaní s tým, ak by ho nakupoval priamo od českej spoločnosti (zľava sa
názoru súdu vytvorila práve delením získanej DPH) a jednak prebiehal aj obchod s „čiernym mäsom“, čo malo byť pre žalobcu ešte výhodnejšie ako samotný nákup mäsa, ale toto nebolo predmetom preskúmavaných rozhodnutí. Dodávky z Českej republiky boli fakturované na rôzne spoločnosti v cenách bez dane z pridanej hodnoty. Následne boli vyhotovené v mene subdodávateľských spoločností a spoločnosti EUROCOOP, spotrebné družstvo, Malacky faktúry za dodávky pre X. O. a žalobcu s daňou, ktorú si žalobca odpočítal cez daňové priznanie, ale zároveň sa s ňou delil s pánom B., ktorý obchod zorganizoval a s p. S., ktorý zabezpečoval firmy, na ktoré sa vyhotovovali faktúry. Z uvedeného je jednoznačné, že uvedené obchody sú súčasťou získania neoprávnenej daňovej výhody a žalobca o výhodách takéhoto „obchodovania“ vedel. Žalovaný uviedol, že žalobca tým, že si zúčastnené osoby delili daň z pridanej hodnoty, musel mať vedomosť o takomto konaní. Žalobca je ten, kto do v minulosti transparentného obchodu umožnil prístup ďalších obchodných partnerov. V danom prípade žalovaný konštatoval, že žalobca neprijal všetky opatrenia, ktoré bolo možné od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že obchody, ktoré uskutoční, nebudú viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Povinnosťou správcu dane a následne žalovaného bolo posúdenie predložených dokladov vo vzťahu k určeniu výšky dane, a to v ich vzájomnej súvislosti najmä s ohľadom na to, či nešlo o uzatvorenie zmlúv so snahou, v konečnom dôsledku znížiť daňový základ, resp. uplatniť si neoprávnené odpočítanie dane. Žalobca skutočne nekupoval tovar od X. O., ale iba fiktívne, pretože celý obchodný tok realizoval od októbra 2008 tak ako predtým, keď mu tovar dodávala spoločnosť Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o. Táto spoločnosť ako prvá v reťazci dodávala mäso priamo žalobcovi, ale od októbra 2008 bol umelo vytvorený fakturačný tok, ktorý umožnil zneužitie práva. Pri praktickom uplatňovaní zákona o DPH je pritom nutné zohľadniť princíp (zásadu) zneužitia práva, pričom je nutné prejsť testom zneužitia, ktorého kritéria spočívajú v porovnaní transakcie s ostatnými podobnými transakciami a v posúdení právnych, hospodárskych a personálnych vzťahov v reťazci. Posledné spomenuté subjektívne kritériá možno naplniť aj preukazovaním, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že je súčasťou podvodu. Pri reťazových obchodoch ide v drvivej väčšine o vylákanie neoprávneného nadmerného odpočtu zo štátneho rozpočtu. Za reťazec sa považuje situácia, keď sa na získaní nadmerného odpočtu podieľajú viac ako dvaja platitelia dane v reťazci za sebou, kde jeden z článkov reťazca daň neodvedie a posledný z článkov reťazca potom legálne uplatňuje nárok na odpočítanie dane. Žalovaný zdôraznil, že nie je rozpor v tom, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práva platiteľov dane na vrátenie dane nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných obchodov. Súdny dvor konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na obchode, ktorý je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknutý obchod spĺňa objektívne kritéria, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Žalovaný poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veci C-285/11 Bonik body 35 - 45 a vo veci C-18/13 Maks Pen. Zo zistených skutočností
názoru žalovaného vyplýva, že tovar existoval, tento žalobca odoberal od českého dodávateľa Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o., avšak fakturačným obchodným partnerom bol X. O.. Teoreticky X. O. mohol „zastrešovať“ obchody z titulu svojej pozície na trhu a mohol byť, napr. sprostredkovateľským článkom pri toku tovaru priamo od spracovateľa mäsa žalobcovi ako jeho konečnému predajcovi, pričom podnikateľské aktivity žalobcu vo vzťahu k X. O. a českej spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o. neboli štandardnými obchodmi. Fakturačný tok tovaru sa v danom prípade nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie SR. Tovar bol žalobcovi reálne dodávaný spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o. bez pričinenia X. O., ale fakturačne išiel fiktívne cez X. O. a pred ním cez ďalšie subjekty. Aj zo skutočnosti, že X. O. až následne zistil, koľko tovaru žalobca odobral, potvrdzuje, že nebol „štandardným“ dodávateľom a nemal vedomosť o objednávkach žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že dôvodom na neuznanie odpočítania dane bolo neuskutočnenie zdaniteľných obchodov X. O., ktorý v podvodnom reťazci iba vystavil faktúry, z ktorých si žalobca uplatňoval odpočítanie dane. Logickým záverom je, že vytvorenie komplikovaného fakturačného reťazca - hoci žalobca tovar naďalej odoberal priamo od českej spoločnosti, a teda ho mohol naďalej platiť priamo českej spoločnosti - bolo s cieľom získania neoprávnenej daňovej výhody. Toto tvrdenie má oporu vo výpovedi pána B. o delení neoprávnene získanej dane. Najpodstatnejšou otázkou sporu bolo, či žalobca s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti mohol vedieť, že jeho konanie smeruje, resp. napomáha k neoprávnenému získaniu nároku na odpočítanie dane. Pre žalobcu bolo vytvorenie obchodného reťazca podstatným, lebo išlo o existujúci tovar, ktorý sa musel na trhu umiestniť (vzhľadom k druhu tovaru - čerstvé mäso - v relatívne krátkom čase), a to aj prostredníctvom žalobcu, ktorý ho predával v maloobchode konečným spotrebiteľom s cenou výhodnejšou oproti ostatným predajcom mäsa. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že žalobca si vôbec nepreveril postavenie dodávateľa X. O., nepreveril si, kto je oprávnený za neho konať, či je schopný tovar dodať, či je kontaktný, k dodávateľskej firme sa nijako relevantne nevedel vyjadriť, keďže bol v styku len s českou spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov, spol. s r. o. a H. B., ktorý však za dodávateľa X. O. nebol oprávnený konať, pričom sám žalobca rozhodoval, čo sa bude fakturovať na neho a čo na členov jeho rodiny. Žalovaný uviedol, že neštandardný vzťah žalobcu a X. O. vyplýva aj z ich samotných výpovedí, keď žalobca aj X. O. potvrdili, že sa nikdy nestretli, teda sa vôbec nepoznali a napriek tomu dlhodobo obchodovali. Žalobca teda mal vedieť, že uvedené obchody zakladajúce právo na odpočítanie dane sú súčasťou zneužitia práva (daňového podvodu) zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.
názoru žalovaného, žalobca mal vedieť, a to s ohľadom na všetky neštandardné okolnosti celého prípadu, o svojej úlohe v celom reťazci. Zabezpečené dôkazy, ako súvislý celok preukazujú, že obchody neboli štandardnými obchodmi, žalobca objednával tovar telefonicky - buď u H. B., alebo
vyjadrenia H. B. priamo u českých šoférov, pričom vedel, že faktúry sú od inej osoby (od X. O.), t. j. vedel, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom (vyjadrenie žalobcu v odpovedi zo dňa 20.09.2013 - strana 19 rozhodnutia správcu dane - body
žalovaného, žalobca nekonal v súlade so zásadou opatrnosti v obchodnom styku (v súvislosti s tým žalovaný poukázal aj na rozsudok NS SR č. k. 6Sžf/9/2012 z 24.10.2012), neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že sa reálne uskutočnili obchody tak, ako boli fakturované. Zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk, ktorý vyžaduje, aby podnikateľ mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorou napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí - § 264 Obchodného zákonníka (rozsudok NS SR č. k. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011). Žalobca sám nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne vo fiktívnom zdaniteľnom plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH (rozsudok NS SR č. k. 8Sžf/30/2013 z 24.04.2014). Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 1S 77/2015-598, 1S 78/2015-1S 99/2015 zo dňa 07.04.2016 v časti výroku, týkajúceho sa vyššie označených rozhodnutí Finančného riaditeľstva SR v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami Daňového úradu Bratislava zmenil tak, že žaloba sa zamieta. III. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že krajský súd správne vec posúdil a správne rozhodol a rozsudok presvedčivo, dôkladne a transparentne odôvodnil s čím sa plne žalobca stotožnil. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
OSP ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ustanovenia § 492 ods. 2 zákona č 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016,
ktorého sa odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, dokončia
doterajších predpisov, t. j.
zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (OSP). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a konania, ktoré predchádzali ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok). Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP v spojení s § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta OSP).
1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je posudzovať, či rozhodnutie bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Úlohou prvostupňového súdu v predmetnej veci bolo postupom
ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku preskúmať zákonnosť rozhodnutí žalovaného zo dňa 16.02.2015 č. 1100303/1/67480/2015/14008, 1100303/1/67823/2015/14008, 1100303/1/67994/2015/14008, 1100303/1/68057/2015/14008, 1100303/1/68124/2015/14008, 1100303/1/68166/2015/14008, 1100303/1/68751/2015/14008, 1100303/1/69581/2015/14008, 1100303/1/69689/2015/14008, 1100303/1/69777/2015/14008, 1100303/1/69858/2015/14008 a rozhodnutí žalovaného zo dňa 18.02.2015 č. 1100303/1/76204/2015/14230, 1100303/1/76236/2015/14230, 1100303/1/76240/2015/14230, 1100303/1/76241/2015/14230, 1100303/1/76243/2015/14230, 1100303/1/76249/2015/14230, 1100303/1/76251/2015/14230, 1100303/1/76254/2015/14230, 1100303/1/76256/2015/14230, 1100303/1/76260/2015/14230, 1100303/1/76266/2015/14230, 1100303/1/76268/2015/14230, ktorými žalovaný ako odvolací orgán
4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Bratislava zo dní 15.05.2014, 19.05.2014 a 20.05.2014 č. 9104402/5/1908359/2014/Mate, 9104402/5/1925242/2014/Mate, 9104402/5/1929665/2014/Mate, 9104402/5/1929375/2014/Mate, 9104402/5/1928837/2014/Mate, 9104402/5/1928578/2014/Mate, 9104402/5/1927045/2014/Mate, 9104402/5/1925834/2014/Mate, 9104402/5/1909549/2014/Mate, 9104402/5/1911109/2014/Mate, 9104402/5/1922960/2014/Mate, 9104402/5/1923250/2014/Mate, 9104402/5/1923534/2014/Mate, 9104402/5/1923852/2014/Mate, 9104402/5/1924043/2014/Mate, 9104402/5/1924357/2014/Mate, 9104402/5/1924625/2014/Mate, 9104402/5/1924834/2014/Mate,9104402/5/1927449/2014/Mate, 9104402/5/1928110/2014/Mate, 9104402/5/1927826/2014/Mate, 9104402/5/1928414/2014/Mate, 9104402/5/1929080/2014/Mate, ktorými správca dane v uvádzanom poradí
5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane na DPH za mesačné zdaňovacie obdobia január až december 2010 a za mesačné zdaňovacie obdobia február až december 2XX1. Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na vrátenie dane a dodatočného určenia DPH bolo neuznanie DPH zaplatenej žalobcom za prijaté zdaniteľné plnenia deklarované faktúrami za nákup mäsa od dodávateľa X. O. - O., I. č. XX/X, XXX 01 Z. (ďalej len „X. O.“). Vo vzťahu k tomuto dodávateľovi žalobcu samotná existencia tovaru - bravčového mäsa nebola spochybnená, ale nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol žalobcovi dodaný dodávateľom uvedeným na faktúrach, t. j. X. O.. Na základe zisteného skutkového stavu daňové orgány oboch stupňov konštatovali odpočítanie dane žalobcom z preverovaných faktúr v rozpore s § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a uplatnený nárok na vrátenie dane neuznali. Úlohou súdu bolo posúdiť, či v predmetnej veci boli splnené zákonné podmienky, za existencie ktorých možno vyrubiť žalobcovi rozdiel na DPH za posudzované zdaňovacie obdobia. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať. Zároveň najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Najvyšší súd mal za preukázané, že žalovaný, ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach, pričom v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné obchody reálne uskutočnené, a to preverovaním vykonávaným v dodávateľských spoločnostiach.
a ods.7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Senát 6S najvyššieho súdu už v skoršom rozsudku sp. zn. 6Sžf/72/2015 zo dňa
1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu a
1 OSP účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal. Podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí žalovaného zo dňa 05.02.2015: číslo: 1100303/1/54749/2015/5309, číslo: 1100303/1/54775/2015/5309, číslo: 1100303/1/54781/2015/5309, číslo: 1100303/1/54788/2015/5309, číslo: 1100303/1/54792/2015/5309, číslo: 1100303/1/54795/2015/5309, číslo: 1100303/1/54797/2015/5309, číslo: 1100303/1/54803/2015/5309, číslo: 1100303/1/54808/2015/5309, číslo: 1100303/1/54812/2015/5309 a rozhodnutí žalovaného zo dňa 06.02.2015: číslo: 1100303/1/56183/2015/4897, číslo: 1100303/1/56193/2015/4897, číslo: 1100303/1/56196/2015/4897, číslo: 1100303/1/56197/2015/4897, číslo: 1100303/1/56198/2015/4897, číslo: 1100303/1/56201/2015/4897, číslo: 1100303/1/56205/2015/4897, číslo: 1100303/1/56209/2015/4897, číslo: 1100303/1/56212/2015/4897, číslo: 1100303/1/56215/2015/4897. Rovnako sa žalobca petitom žaloby domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutí Daňového úradu Bratislava (ďalej v texte rozsudku len „správca dane“) číslo: 9104402/5/1877837/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1880308/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1883781/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1883968/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890026/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890095/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890155/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890211/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890266/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890336/2014/Mate, vydaných dňa 13.05.2014 a zrušenia rozhodnutí správcu dane vydaných dňa 14.05.2014 číslo: 9104402/5/1890374/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890412/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890454/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890491/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890528/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890580/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890619/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890649/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890693/2014/Mate, číslo: 9104402/5/1890732/2014/Mate, ktorými vo vyššie uvádzanom poradí
6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za mesačné zdaňovacie obdobia marec až december 2008 a za mesačné zdaňovacie obdobia január až október 2009. Žalovaný napadnutými rozhodnutiami v rámci odvolacieho konania
ustanovenia § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil vyššie uvedené rozhodnutia správcu dane. Dôvodom nepriznania žalobcom uplatneného práva na vrátenie dane a dodatočného určenia DPH bolo neuznanie DPH zaplatenej žalobcom za prijaté zdaniteľné plnenia deklarované faktúrami za nákup mäsa od dodávateľa X. O. - O., I. č. XX/X, XXX XX Z. (ďalej len „X. O.“). Vo vzťahu k tomuto dodávateľovi žalobcu samotná existencia tovaru - bravčového mäsa nebola spochybnená, ale nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol žalobcovi dodaný dodávateľom uvedeným na faktúrach, t. j. X. O.. Na základe zisteného skutkového stavu daňové orgány oboch stupňov konštatovali odpočítanie dane žalobcom z preverovaných faktúr v rozpore s § 49 ods. 1, ods. 2 písm.
krajského súdu ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH určuje podmienky, za akých si daňový subjekt môže odpočítať daň, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovar, ktorý bol dodaný platiteľom dane uvedeným na faktúre. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane správne vychádzal nielen z daňových dokladov predložených žalobcom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba materiálny podklad. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na skutkové zistenia, spoľahlivo spochybňujúce, že sa s deklarovaným tovarom reálne obchodovalo tak, ako sa to uvádzalo na faktúrach. Dôvodil, že vystavením faktúr nevzniká automaticky daňová povinnosť
1 zákona o DPH. Len s dodaním tovaru je spojený vznik daňovej povinnosti, ktorú zákon o DPH upravuje v ustanovení § 19 ods. 1, keď daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru a tým kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Vzniku daňovej povinnosti teda predchádza dodanie tovaru (v danom prípade dodávateľom X. O.), čo nebolo vierohodným a preukazným spôsobom potvrdené. Nakoľko nedošlo k dodaniu tovaru týmto dodávateľom, ktorý však fiktívne vystavil faktúry pre žalobcu, nemohlo dôjsť k vzniku daňovej povinnosti dodaním tovaru. Zákon o DPH však rieši aj prípady, kedy faktúra vystavená je, ale k samotnému dodaniu tovaru a služieb vôbec nepríde. V takom prípade, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je povinný platiť
tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sume dane (§ 71 ods. 6 zákona o DPH). Keďže nebola preukázaná reálna existencia a dodanie tovaru všetkými zúčastnenými subjektmi v reťazci, dodávateľovi žalobcu nevznikla povinnosť platiť daň v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ale v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH, t. j. uvedením na faktúre. A to z dôvodu, že faktúra je doklad, ktorým si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane vo väzbe na splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok - § 51 v nadväznosti na § 49 zákona o DPH. Z dôvodu, že u priameho dodávateľa žalobcu sa nepotvrdilo reálne dodanie tovaru, správca dane bol povinný šetriť celý obchodný reťazec. Kontrolu dane v uvedenom rozsahu vykonal aj preto, lebo základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci. K výpovednej hodnote daňových a listinných dokladov krajský súd uviedol, že ich predloženie je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie dane, i keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované. Vo všeobecnosti samotné faktúry, kúpne zmluvy, CMR, evidencie DPH a iné doklady ešte nepreukazujú, že vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane v danom prípade nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie v zmysle daňového poriadku k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovaných zdaniteľných obchodoch, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, ešte nezakladá právo na odpočítanie dane. Ohľadne namietaného neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu krajský súd konštatoval, že správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno, keď preveril všetky možné skutočnosti týkajúce sa predmetných faktúr. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti pr
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.