Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sža/20/2016 Identifikačné číslo spisu: 1016200958 Dátum vydania rozhodnutia: 19.11.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1016200958.2 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Jany Hatalovej PhD., v právnej veci navrhovateľa: T. V., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, v krajine pôvodu naposledy bytom Z., W. Z., ulica A., B. P. XX, aktuálne miestom pobytu K. X, V., právne zastúpeného JUDr. Miroslavou Mittelmannovou, advokátkou so sídlom Drotárska cesta 16, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o opravnom prostriedku, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/13/2016-78 zo dňa 24. augusta 2016, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/13/2016-78 zo dňa 24. augusta 2016 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-341-194/PO-Ž-2010 z 25.04.2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 925,20 € titulom trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu navrhovateľa v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Odôvodnenie I. Konanie na správnom orgáne Odporca rozhodnutím ČAS: MU-341-194/PO-Ž-2010 z 25.04.2016 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) navrhovateľovi podľa § 13 ods. 1 v spojení s § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 480/2002 Z.z.“) neudelil azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Po posúdení žiadosti navrhovateľa uzavrel, že v krajine pôvodu navrhovateľ nečelil perzekúcii. Vzhľadom na výsledky preverovania navrhovateľových znalostí o kresťanstve, ako aj jeho aktivít vyhodnotil jeho tvrdenia o konverzii na kresťanstvo za nevierohodné. Okrem iného poukázal na skutočnosť, že i napriek konverzii na kresťanskú vieru sa jeho duchovný život nijako nezmenil - ostal rovnaný ako pred prijatím sviatosti krstu na Slovensku, teda že ako kresťan sa nespráva. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľom prezentovaný strach nie je objektívne odôvodnený. Zdôraznil, že na základe vyhodnotenia vykonaného dokazovania dospel k presvedčeniu o nevieryhodnosti navrhovateľa a v tej súvislosti k záveru, že navrhovateľ v Iráne nekonvertoval na kresťanstvo. Výrok o neposkytnutí doplnkovej ochrany odporca odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov jej poskytnutia. Počas pobytu v Iráne navrhovateľ nevykonával žiadnu činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie, dôkazom čoho je skutočnosť, že pri jeho legálnom vycestovaní z Iránu nemal žiadne problémy. Tiež skonštatoval, že ako to vyplýva zo správ o krajine pôvodu, nespadá do tej skupiny konvertitov, ktorá by priťahovala pozornosť iránskych štátnych orgánov. Odporca tiež dôvodil, že v Iráne neprebieha vnútroštátny či medzinárodný ozbrojený konflikt. Svoje právne závery doplnil o informácie o krajine pôvodu, na ktoré sa v rozhodnutí odvolal. II. Konanie na krajskom súde Proti preskúmavanému rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol zrušenie napadnutého rozhodnutia s tým, aby mu súd udelil medzinárodnú ochranu formou azylu. Ďalej alternatívne navrhol, aby súd konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor Európskej únie s predbežnou otázkou vo veci výkladu článku 46 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26.júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) (ďalej len „procedurálna smernica“). Namietal nesprávne právne posúdenie, rozpor zisteného stavu veci s obsahom spisu a nepreskúmateľnosť preskúmavaného rozhodnutia pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Vznesené námietky odôvodňoval tiež citáciami častí výpovedí navrhovateľa, obsiahnutých vo vykonaných pohovoroch s ním, ako aj citáciami častí správ o krajine pôvodu. S poukazom na ne uviedol, že odporca nesprávne vyhodnotil následky, spojené s odpadlíctvom navrhovateľa od islamskej viery a následnej konverzii na vieru kresťanskú. Na pojednávaní pred krajským súdom zástupkyňa navrhovateľa uviedla, že navrhovateľ v poslednom období navštevuje Cirkev bratskú a zúčastňuje sa jej bohoslužieb, poukázala tiež na stanovisko predstaviteľa tejto cirkvi F. W., ktoré je založené v spise odporcu. Krajský súd rozsudkom uvedeným v záhlaví tohto rozhodnutia preskúmavané rozhodnutie potvrdil. Považoval ho za dostatočne odôvodnené s tým, že závery odporcu vychádzajú z náležite zisteného stavu veci. Dôvody, pre ktoré navrhovateľ požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany, t. j. obava z trestu za cestovanie na falošný cestovný doklad a problémy pre nedodržiavanie náboženských (moslimských) tradícií, nepovažoval za opodstatnené. K obave navrhovateľa z návratu do krajiny pôvodu pre jeho konverziu ku kresťanstvu uviedol, že tento dôvod taktiež nepovažuje za opodstatnený a jeho tvrdenie v tomto smere za dôveryhodné. Poukázal pritom na prvú navrhovateľovu žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany z 21.04.2009, kedy takýto dôvod neuviedol, s tým, že pokiaľ by sa naozaj obával prenasledovania v krajine pôvodu z tohto dôvodu, uviedol by ho aj v konaní o jeho prvej žiadosti. Vysvetlenie navrhovateľa, že tak neurobil pre obavy z Iráncov žijúcich na Slovensku, ktorí by sa o jeho konverzii mohli dozvedieť, považoval za nelogické. Preto sa krajský súd stotožnil so záverom odporcu o nedôveryhodnosti navrhovateľa. Z výsledku vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľ v krajine pôvodu na kresťanskú vieru neprestúpil, ale poukázal na praktizovanie kresťanskej viery navrhovateľom po príchode na územie Slovenskej republiky. Zdôraznil, že navrhovateľ prijal krst na území Slovenskej republiky 17.09.2011, pričom sa jednalo o tzv. podmienečnú sviatosť krstu, ktorá sa udeľuje v prípade pochybností o tom, či daná osoba už bola v minulosti pokrstená alebo platne pokrstená a tieto pochybnosti nie je možné rozptýliť. Vzhľadom na tieto skutočnosti považoval jeho vieru za neúprimnú a tvrdenie o konvertovaní pred príchodom na územie Slovenskej republiky vyhodnotil ako nedôveryhodné. III. Odvolanie navrhovateľa, vyjadrenie odporcu Vo včas podanom odvolaní navrhovateľ najmä poukázal na predchádzajúce konania o jeho žiadostiach o udelenie azylu. Namietal, že v poslednom predchádzajúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža/32/2015 zo dňa 26.08.2016 bolo uvedené, že odporca dôsledne nerešpektoval právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v rozsudku sp. zn. 1Sža/16/2014 z 12.8.2014, v ktorom mu súd uložil dôkladne vyhodnotiť, či navrhovateľove konvertovanie nezakladá niektorý z dôvodov na udelenie azylu, prípadne poskytnutia doplnkovej ochrany, a to na základe všetkých zistených skutočností, nielen tých, ktoré sú v jeho neprospech. Pripomenul, že z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža/32/2015 zo dňa 26.08.2016 najmä vyplynulo, že: - navrhovateľove znalosti o kresťanstve sa do určitej miery prehlbovali; - aj bežní veriaci mávajú značné medzery vo vedomostiach o svojom náboženstve, a nikto o nich nepochybuje, že ide o kresťanov; - viera nie je merateľná počtom návštev kostolov, ide hlavne o vnútorné presvedčenie; - nie je jasné, ako si môže byť odporca istý tým, že v krajine pôvodu sa o navrhovateľovom konvertovaní nemôžu štátne orgány dozvedieť; - z výpovedí je zrejmé, že navrhovateľa možno považovať za odpadlíka od islamu, čo má rovnaké následky ako konvertovanie (fotokópia predvolania na súd z 26.10.2007 v krajine pôvodu ); - ak žiadateľ tvrdí, že bol pokrstený už v krajine pôvodu a nemal k dispozícii svoj krstný list, bol na území SR podmienečne pokrstený, pričom tento krst sa považuje za platný, až do doby pokial' sa nepreukáže platnosť predchádzajúceho krstu a podmienkou krstu bolo overenie znalostí a vedomostí o viere, čo odporca nevyvrátil, musí pri posudzovaní žiadosti vychádzať z takejto výpovede a považovať ju za nespochybnenú; - odporca sa má zamerať najmä na posúdenie života navrhovateľa pred konverziou, samotnú konverziu, zhodnotenie konverzie navrhovateľom, jeho znalosti nového náboženstva a jeho náboženskú aktivitu; - odporca posudzoval žiadateľovu konverziu len formálne, bez toho, aby sa pokúsil zistiť jeho vnútorné presvedčenie, náboženskú identitu, spôsob života a ďalšie aspekty; - odporca sa nevyrovnal s obavami navrhovateľa z prenasledovania za konverziu v spojení s hrozbou stíhania za nemanželský vzťah; Podľa jeho názoru výsledkom posledného azylového konania nie je rozhodnutie, ktoré by vecne a právne skúmalo kľúčové otázky, dôkazy a informácie o krajine pôvodu týkajúce sa tohto prípadu, odporca aj krajský súd odôvodnili svoje rozhodnutia subjektívnymi závermi, domnienkami a predpokladmi, pričom odporca dostatočne nevyhodnotil podstatu žiadosti navrhovatel'a - odpadlíctvo od viery. Podľa právnej zástupkyne navrhovateľa relevantný skutkový stav vo veci navrhovatel'ovej žiadosti o azyl je možné datovať rokom 2006. V tomto roku bol zastavený príslušníkmi tajnej iránskej polície Basij a kvôli vyhrnutým rukávom (viac ako bolo povolené) ho porezali žiletkou. Koncom roku 2006 navrhovatel' nedodržal pravidlá Ramadánu a bol za fajčenie a jedenie na ulici zadržaný náboženskou políciou a následne bol umiestnený do väzby "Sayed Ali Khan" v meste Z., z ktorej ho po zaplatení kaucie prepustili. Bol mu uložený trest 30 rán bičom, ale keďže bol v tej dobe maloletý, trest mu nakoniec odpustili. Navrhovatel' mal od mladého veku problémy s náboženskou políciou za nedodržiavanie moslimských tradícii. Keďže býval v oblasti, v ktorej žili prevažne arménski kresťania, často s nimi a s ich spôsobom života, prichádzal do kontaktu. Od augusta 2007 začal pravidelne navštevovať v Z. na námestí V. katolícky kostol M., kde sa tajne stretával s miestnym duchovným. Následne v auguste 2007 konvertoval na kresťanstvo, čím nasledoval svojho brata, ktorý tak urobil už v roku 2005. O konvertovaní na kresťanstvo vedeli navrhovatel'ovi rodičia a jeho vtedajšia priateľka. Kostol navštevoval aj spoločne so svojim bratom. Brat približne 4 mesiace po navrhovatel'ovom konvertovaní opustil Irán, pretože niektorí jeho kamaráti sa dozvedeli, že konvertoval na kresťanstvo a začal sa obávať problémov, ak by sa o tom dozvedela polícia. Problémy s náboženskou políciou mal navrhovateľ aj po konvertovaní kvôli rodine svojej priatel'ky. So súhlasom jej mamy, ju navštívil doma. S návštevou však nesúhlasili priateľkin otec a brat. Brat ho zbil a zavolal na neho políciu. Navrhovateľ bol asi na 20 dní umiestnený do väzby. Následne sa konalo súdne pojednávanie, na ktorom sa zúčastnil aj navrhovateľov a priateľkin otec. Pojednávanie skončilo vyslovením jeho neviny. Pre uvedené problémy jeho otec rozhodol o tom, že bude najlepšie, ak odíde do Európy. Po odchode do Thajska, dostali jeho rodičia predvolanie, aby sa dostavil na políciu za účelom vyšetrovania. Jeho bývalá priateľka zmenila výpoved' a začala tvrdiť, že s ňou mal pomer a oznámila polícii jeho konvertovanie na kresťanstvo, čím sa štátne iránske orgány dozvedeli o tom, že je odpadlíkom od islamu, a že konvertoval na kresťanstvo. Navrhovatel' uviedol v opravnom prostriedku, že jeho primárnym dôvodom, pre ktorý žiada Slovenskú republiku o udelenie azylu je konvertovanie z islamu na kresťanstvo v spojitosti s odpadlíctvom od islamskej viery. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 10Sža/32/2015 uviedol, že pre úplne posúdenie konverzie ku kresťanstvu by sa mal správny orgán v ďalšom zamerať najmä na: posúdenie života žiadatel'a pred konverziou, samotnú konverziu, zhodnotenie konverzie žiadatel'om, žiadatel'ove znalosti nového náboženstva, náboženskú aktivitu žiadatel'a. 1. Posúdenie života žiadateľa pred konverziou Odporcovi unikol dôležitý kontext a to, že konverzii navrhovateľa predchádzalo jeho odpadnutie od islamskej viery. Všetky aktivity a udalosti, ktoré sú v tomto prípade uvádzané pod spoločným názvom "porušovanie moslimských tradícií", a ku ktorým došlo pred konverziou, boli základom pre neskoršie navrhovateľove odpadnutie od viery. Dôležité je pochopenie navrhovateľa z pohľadu, že k týmto porušeniam prišlo, keď bol mladistvým. Jeho dospievanie malo prejav rebélie voči režimu a náboženstvu. Konvertovanie na kresťanstvo bolo rozhodnutím mladistvého chlapca a nie dospelého muža, na čo je potrebné prihliadať. Navrhovateľ mal za to, že odporca sa nedostatočne zaoberal posúdením jeho života pred konverziou, a preto je rozhodnutie v tejto časti nepreskúmatel'né pre nedostatok dôvodov a rovnako je zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo v rozpore s obsahom spisov. Krajský súd sa prvým okruhom otázok vo svojom rozsudku nezaoberal. 2. Posúdenie samotnej konverzie Odporca vyhodnotil odpovede navrhovateľa v jeho neprospech, keď uviedol, že jeho tvrdenia o konverzii v Iráne, rovnako ako motív konvertovania sú nevierohodné. Krst na Slovensku označil ako účelový, pričom navrhovateľ nerobí nič v súlade s novým vierovyznaním. Porovnaním života navrhovateľa v krajine pôvodu a na Slovensku je možné uviesť, že vedie pokojný každodenný život. V tejto časti sa odporca nedostatočne zaoberal posúdením veci, najmä pokiaľ ide o samotnú konverziu. Preto je preskúmavané rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a rovnako je zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo rozhodnutie v rozpore s obsahom spisov, pretože informácie uvedené v spise preukazujú, že k prijatiu podmienečného krstu došlo po dôslednej príprave a pod dohľadom cirkevného hodnostára, o čom existuje aj dôkaz - krstný list. Napriek tomu, že navrhovateľ nedisponuje krstným listom z Iránu, jeho výpovede ohľadom priebehu konverzie v Iráne neodporujú dostupným informáciám, ktoré odporca založil do spisu. Nie je zrejmé, ktoré konkrétne výpovede podľa krajského súdu preukazujú neprestúpenie na kresťanskú vieru, nakoľko z navrhovateľových výpovedí je zrejmý opak, a to, že navrhovateľ v Iráne na kresťanskú vieru konvertoval. Nie je možné súhlasiť s názorom krajského súdu, že samotná cirkev mala pochybnosť o tom, že navrhovateľ bol v Iráne pokrstený. Krajský súd si nesprávne vyložil podmienečné pokrstenie navrhovateľa. Cirkev pristúpila k podmienečnému krstu, nie pre pochybnosť krstu v Iráne, ale kvôli nemožnosti predložiť krstný list z Iránu. 3. Zhodnotenie konverzie žiadateľom Nie je zrejmé, na základe čoho dospel odporca k záveru, že údajné obvinenia (o tom, že ho priateľka po opustení krajiny pôvodu udala na polícii za konvertovanie), sú v rozpore s relevantnými informáciami o Iráne a prečo ich odporca považuje za nepravdivé. Týmto okruhom otázok, ako aj súvisiacimi námietkami sa krajský súd v rozsudku nezaoberal. 4. Navrhovateľova znalosť nového náboženstva Navrhovateľ má znalosti o kresťanstve a ako uviedol najvyšší súd ,,jeho znalosti o kresťanstve sa do určitej miery prehlbovali. Ide o bežného veriaceho, ktorý tak ako bežní slovenskí veriaci, mávajú značné medzery vo vedomostiach o svojom náboženstve, a nikto o nich nepochybuje, že ide o kresťanov. Ani radoví kresťania nedodržiavajú všetky pravidlá katolíckej viery.“ Odporca kladie na navrhovateľa prísne požiadavky pokiaľ ide o formálne náboženské znalosti. Najvyšší súd jasne uviedol, že kresťanstvo, viera, nie je merateľná počtom návštev kostolov, ide hlavne o vnútorné presvedčenie toho ktorého veriaceho. Odporca však tento právny názor nerešpektoval. Vnútorné presvedčenie navrhovateľa o prijatí kresťanstva a jeho vieru je potrebné posudzovať v kontexte jeho odpadlíctva od islamu, keď na kresťanstvo prestúpil najmä z dôvodu, že v ňom videl nádej na lepší a spravodlivejší život. Odporca sa mal dôkladnejšie zaoberať analýzou jeho vnútorného presvedčenia, pretože to je kľúčovým aspektom prípadu. Počas siedmych rokov priebehu azylových konaní má za to, že v dostatočnej miere prezentoval svoje vnútorné presvedčenie a jeho znalosť kresťanstva je dostatočná. Odporca prísne a nesprávne právne vyhodnotil jeho znalosť kresťanstva. 5. Náboženská aktivita žiadateľa Odporca v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ po tom, čo sa začal zdržovať v pobytovom tábore v Rohovciach a neskôr v A. (približne od 15.4.2012), ako kresťan nerobil vôbec nič. Odôvodnenie navrhovateľa, že v Bratislave nepoznal kresťanov ani kostoly, do ktorých by mohol chodiť považoval odporca za iracionálne. Navrhovateľ naďalej trvá na svojej odpovedi. A. bola pre neho, po presťahovaní sa z K., novým a nepoznaným mestom. Nikoho nepoznal a nemal tu "svoju" komunitu priateľov a známych. Čas trávil najmä v práci. Od jesene roku 2015 pravidelne navštevuje v A. Cirkev bratskú, zbor Cirkvi bratskej v A. - Kaplnka. Navrhovateľa sa ujal kazateľ Cirkvi bratskej, F. W., ktorý je rešpektovanou slovenskou náboženskou a intelektuálnou autoritou, a ktorý si navrhovateľa vzal pod svoju ochranu. Je mu mentorsky a osobne k dispozícii, stretávajú sa na nedeľných kázňach a kontakt udržujú aj mimo nich. F. W.Č. sa dvakrát osobne dostavil k odporcovi, aby ho informoval o tom, že navrhovateľa pozná, že sa sním pravidelne stretáva na bohoslužbách ako aj mimo nich, a že zbor Cirkvi bratskej - Kaplnka je pripravený mu pomáhať. Ďalej navrhovateľ poukázal na vyjadrenie F. W., ktoré doručil do spisu odporcu, ako aj na obsah videoblogu F. W. v online verzii časopisu Týždeň nazvanom „Kebab, krížik a sviatky rodiny“, kde sa venuje, okrem iných, práve aj navrhovateľovi. Vo vzťahu k poslednému okruhu otázok sa krajský súd vyjadril len veľmi stručne. Odporca ani krajský súd nemajú zákonom zverenú právomoc posudzovať hĺbku, mieru a úprimnosť navrhovateľovej viery, keďže jeho pracovníci nemajú zodpovedajúce teologické vzdelanie. Akékoľvek závery odporcu v tejto otázke, sú kvôli nedostatočnej právomoci, len subjektívnym spochybniteľným záverom. Za účelom objektívneho posúdenia viery bolo potrebné vziať do úvahy predovšetkým vyjadrenia povolaných cirkevných hodnostárov, ktorí do spisu predložili vyjadrenia a na základe svojho vzdelania a praxe sa vedia relevantne vyjadriť vo veci. Ďalej navrhovateľ poukázal na Inštrukcie na vyhodnotenie dôveryhodnosti žiadateľov o azyl a postavenia utečenca, ktoré boli vypracované Ministerstvom vnútra Veľkej Británie. Keďže navrhovateľ sa netají svojím konvertovaním ani tým, že stratil záujem o islamskú vieru a informácie o krajine pôvodu preukazujú skutočné riziko prenasledovania, resp. reálnu možnosť prenasledovania, existujú reálne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade vrátenia do Iránu prenasledovaný vládou kvôli konvertovaniu a odpadnutiu od viery. Zo všeobecne dostupných informácií o krajine pôvodu vyplýva, že vnútorná ochrana proti prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu z dôvodu konvertovania, resp, odpadlíctva od viery, je pre navrhovateľa v Iráne nedostupná. Obavy z prenasledovania v krajine pôvodu má navrhovateľ najmä z dôvodu svojho odpadlíctva a konverzie na kresťanstvo, pričom tieto dôvody mal odporca posudzovať vzájomne v spojitosti s dôvodom porušovania moslimských tradícií, ktoré mali za následok odklon od islamu a nakoniec aj samotné odpadlíctvo. Navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na viaceré informácie o krajine pôvodu, ktoré vyhľadal a do spisu založil odporca (COI Migračný úrad, Vypracované odpovede, 24.4.2014, str. 4, 12, 13; COI Migračný úrad, Vypracované odpovede, 09.10.2013, str. 7, 10, 11, 13, 14). Odporca aj krajský súd nesprávne právne vyhodnotili navrhovateľovu žiadosť, najmä pokiaľ ide o následky spojené s odpadlíctvom od islamskej viery a následnú konverziu na kresťanstvo. Samotný zákon o azyle predpokladá, že pri posudzovaní žiadosti o azyl sa má prihliadať predovšetkým na to či žiadateľovi sú, resp. budú prisudzované pôvodcom prenasledovania náboženské charakteristické črty, a nie je pre udelenie medzinárodnej ochrany rozhodujúce, či žiadatel' skutočne tieto náboženské črty má. Informácie založené do spisu potvrdzujú, že iránske štátne orgány môžu v budúcnosti prisúdiť navrhovateľovi také náboženské charakteristické črty (konvertovanie, odpadlíctvo od islamu), v dôsledku ktorých môže byť vystavený prenasledovaniu. Žiadateľom deklarovaný subjektívny strach je podložený objetkívnymi informáciami, ktoré preukazujú, že z dôvodu konvertovania na kresťanstvo a odpadlíctvo od islamu by v prípade návratu do Iránu čelil opodstatneným obavám z prenasledovania. Navrhovateľ tiež dodal, že odporca svojim rozhodnutím porušuje základné právo navrhovateľa na slobodu vierovyznania a viery, keď nerešpektuje akým spôsobom poníma navrhovatel' svoju vieru a vnucuje mu predstavu o svojom ponímaní náboženstva a o tom, čo by mal správny kresťan ovládať a vedieť o náboženstve. K dôvodu žiadosti o azyl súvisiacej s tým, že navrhovateľ cestoval s izraelským cestovným pasom uviedol, že podľa vyjadrenia Úradu hraničnej a cudzineckej polície Ministerstva vnútra SR, v prípade núteného návratu do Iránu požiada iránske zastupiteľstvo, aby pre dotyčnú osobu vydalo náhradný cestovný doklad. Ako dôvod sa v takomto prípade obyčajne uvádza zamietnutie žiadosti o azyl. Je teda zrejmé, že Slovenská republika ex post informuje inú krajinu o tom, že jeho občan žiadal o azyl na území Slovenskej republiky, čím sa porušuje medzinárodný záväzok, podľa ktorého sa informácia o tom, že niekto požiadal o azyl neposkytuje tretím stranám. Zastupiteľský úrad si totiž môže nájsť anonymizované, rozhodnutie súdu dostupné na internete, z ktorého by sa mohol o tejto skutočnosti dozvedieť. Preto nie je pravda, že ak danú skutočnosť navrhovateľ nespomenie oficiálnym iránskym orgánom, je vysoko pravdepodobné, že sa nemajú ako dozvedieť o takomto spôsobe cestovania. Krajský súd je vo svojich záveroch opäť len veľmi všeobecný a neopiera svoj právny názor o žiadne relevantné zdroje, ktoré by potvrdzovali jeho závery, preto je jeho rozsudok nezákonný a nesprávny. K doplnkovej ochrane Navrhovateľ k tejto otázke v odvolaní zdôraznil, že krajský súd nepoprel, že navrhovateľ konvertoval na kresťanstvo, čo následne označil za nepochybnú skutočnosť, ktorá by mohla vyvolať existenciu hrozby vážneho bezprávia. Zároveň však dodal, že na základe individuálneho posúdenia a s poukazom na informácie o krajine pôvodu vyplýva, že objektom záujmu iránskeho štátu sú už dlhodobo predovšetkým osoby, ktoré verejne šíria kresťanskú vieru, "obracajú" moslimov na kresťanskú vieru, resp. s poukazom na vierovyznanie sa snažia o dosiahnutie iných ciel'ov. Túto argumentáciu oprel o správy UK Home Office a Fínskeho imigračného servisu. Podľa krajského súdu tieto inštitúcie tvrdia, že "od roku 2011 došlo k významnej zmene v spôsobe, akým sa zaobchádza s konvertitami na kresťanstvo v tom zmysle, že odpadlíctvo sa nevzťahuje na kresťanstvo, pričom iránsky režim vidí útok na neho v činnosti evanjelických hnutí (a kostolov) a tzv. domácich cirkví. Z informácií o krajine pôvodu navrhovateľa naozaj vyplýva, že "zapojenie sa do evanjelickej činnosti alebo aktívny prejav niečej kresťanskej identity vo verejnej sfére, bude rizikom vzhľadom na negatívnu pozornosť zo strany štátnych orgánov, spôsobí to problémy a mohlo by to viesť k prenasledovaniu kresťanského konvertitu." Avšak záver krajského súdu, že "odpadlíctvo sa nevzťahuje na kresťanstvo" súd nepodložil žiadnym konkrétnym odkazom vo vyššie uvedených správach a je absolútne v rozpore s ďalšími informáciami založenými odporcom do spisu. Tie krajský súd opomenul vziať do úvahy, pričom tieto ďalšie informácie (dôkazy) sú relevantné a aplikovateľné práve na prípad navrhovateľa. Správy odporcu obsahujú aj informáciu, že riziko osoby, ktorá konvertovala na kresťanstvo môže tiež závisieť na tom, čo jedinec v minulosti robil, napríklad, ak predchádzajúca aktivita bola zaregistrovaná orgánmi, pričom osoba navrhovateľa bola iránskym štátnym orgánom známa. Je teda zrejmé, že existuje veľká pravdepodobnosť, že iránske orgány mohli a môžu mať informácie o navrhovateľovom odklone od islamu a o následnej konverzii na kresťanstvo. V tejto súvislosti poukázal na informácie o krajine pôvodu v administratívnom spise odporcu (COI Migračný úrad, Vypracované odpovede, 09.10.2013, str. 10, 11, 13; COI Migračný úrad, Vypracované odpovede, 24.04.2014, str. 4, 13). Podľa navrhovateľa nie je zrejmé, z čoho vychádzal krajský súd pri záveroch o jeho náboženských aktivitách, nakoľko konkretizoval svoje náboženské postoje a aktivity. Počas svojho pobytu na východnom Slovensku navštevoval cirkevné bohoslužby v K.. Navštevuje bohoslužby Cirkvi bratskej, konkrétne zbor Kaplnka v A.. Krajský súd nesprávne posúdil mieru jeho zapojenia sa do cirkevného života, nevzal do úvahy dôležité fakty a hlavne relevantný dôkaz - vyjadrenie F. W.. Navrhovateľ tiež pripomenul, že ten istý krajský súd už v rozhodnutí č.k. 9Saz/62/2012-64 zo dňa 28.11.2012 zrušil rozhodnutie odporcu v časti týkajúcej sa neposkytnutia doplnkovej ochrany práve z dôvodu, že „iránske úrady by sa mohli o navrhovateľovi dornnievať, že k apostázii došlo.“ Ďalej poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), F.G. proti Švédsku (sťažnosť č. 43611/11), z ktorého vyplýva, že konverzia na kresťanstvo je trestným činom, za ktorý sa v Iráne ukladá trest smrti. Okrem ohrozenia spočívajúceho v sociálnom prenasledovaní ako kresťana, žiadateľovi hrozí trestné stíhanie za trestný čin odpadlíctva. Obsahom podaného odvolania navrhovateľa je aj jeho návrh na udelenie medzinárodnej ochrany súdom na základe článku 46 ods. 3 Procedurálnej smernice resp. návrh na predloženie predbežnej otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdnemu dvoru Európskej únie. V súvislosti s tým navrhovateľ poukázal na súčasnú právnu úpravu obsiahnutú v zák. č. 480/2002 Z.z. a nedostatočnú transpozíciu článku 46 ods. 3 Procedurálnej smernice. Priebeh konania o jeho žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany podľa jeho názoru nasvedčuje tomu, že nemá k dispozícii účinný opravný prostriedok, nakoľko už od roku 2010, kedy podal predmetnú žiadosť žije v neistote, čo môže znamenať porušenie jeho práv garantovaných v článku 3 a 8 Európskeho dohovoru. Transpozícia prepracovanej verzie Procedurálnej smernice do slovenského právneho poriadku však dôsledne nereflektovala ustanovenie čl. 46 ods. 3 Procedurálnej smernice. Možnosť "posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany" súdom a teda možnosť udeliť medzinárodnú ochranu súdom a uplatniť tak smernicou zavedený apelačný princíp transpozícia opomenula. Poukázal na rozsudok ESĽP vo veci B.A.C. proti Grécku (sťažnosť č.11981/15) [články 3, 8 a 13], z 13.10.2016 a v nadväznosti na skutkové a právne fakty prejednávanej právnej veci, najmä na to, že navrhovateľ je jasným odpadlíkom od islamu, že preukázateľne prijal kresťanstvo, od podania žiadosti o azyl v roku 2009 uplynulo viac ako 7 rokov (v čase podania odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu - poznámka odvolacieho súdu), v rámci ktorých bolo rozhodnutie odporcu viackrát zrušené ako aj s poukazom na opakované nerešpektovanie právneho názoru najvyššieho súdu v danej veci, a najmä na to, že dlhodobo žije v neistote (čím v jeho prípade dochádza k porušeniu článku 3 a 8 EDĽP) navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že sa v celom rozsahu zrušuje preskúmavané rozhodnutie odporcu a na základe priamej aplikácie článku 46 ods. 3 procedurálnej smernice udelil navrhovatel'ovi medzinárodnú ochranu vo forme azylu, prípadne doplnkovej ochrany. Alternatívne navrhovateľ podal podnet na prerušenie vnútroštátneho konania a navrhol aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s článkom 267 ZFEÚ druhej vety požiadal Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vo veci výkladu článku 46 ods. 3 Procedurálnej smernice a to v tom zmysle, či „prípadné posúdenie medzinárodnej ochrany“ možno vykladať ako „prípadné udelenie medzinárodnej ochrany“ a teda či súd členského štátu EÚ je oprávnený na udelenie medzinárodnej ochrany podľa článku 46 ods. 3 procedurálnej smernice. V prípade negatívneho vymedzenia pojmu "prípadné posúdenie medzinárodnej ochrany" Súdnym dvorom Európskej únie, žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby vo vydanom rozsudku výslovne posúdil, či navrhovateľ spĺňa podmienky na udelenie medzinárodnej ochrany a v prípade, ak podľa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spĺňa, zaviazal odporcu navrhovateľovi medzinárodnú ochranu udeliť. Alternatívne navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že v celom rozsahu zrušuje preskúmavané rozhodnutie odporcu a vec mu vracia na ďalšie konanie. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zo dňa 23.11.2016 najmä uviedol, že sa s právnym názorom krajského súdu v plnej miere stotožňuje. Odkázal na svoje vyjadrenia k opravnému prostriedku zo dňa 12.07.2016, pričom osobitne poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9Saz/4/2015-55 zo dňa 15.4.2015 napadnuté (predchádzajúce - poznámka odvolacieho súdu) rozhodnutie odporcu potvrdil, pričom odporca stručne rekapituloval dôvody vyššie uvedeného rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 10Sža/32/2015 zo dňa 26.08.2015 vyššie uvedený rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom mu dal za úlohu, aby sa pri opätovnom posudzovaní konverzie navrhovateľa ku krest'anstvu zameral najmä na posúdenie života žiadateľa pred konverziou, na samotnú konverziu z pohľadu jeho motívu, zhodnotenie samotnej konverzie a jeho znalosti samotného kresťanstva ako aj samotnú náboženskú aktivitu navrhovateľa. Z preskúmavaného rozhodnutia je podľa odporcu zrejmé, že v intenciách rozsudku najvyššieho súdu opätovne posúdil dôvody konvertovania uvádzané navrhovateľom. Za týmto účelom boli s navrhovateľom vykonané dva doplňujúce pohovory k dôvodom jeho žiadosti o udelenie azylu, jeho vzťahu k islamskému náboženstvu a ku kresťanstvu, k jeho znalostiam o kresťanstve a jeho vnútornému presvedčeniu a stotožneniu s kresťanstvom. Na základe vyhodnotenia všetkých skutočností uvádzaným navrhovateľom dospel odporca k názoru, že navrhovateľ ničím nepreukázal, že je vnútorne presvedčený a stotožnený s kresťanstvom. Odporca dospel k záveru, že navrhovateľom deklarovaný subjektívny pocit strachu nie je podložený objektívnym prvkom odôvodnenosti jeho strachu, a teda v jeho prípade neboli splnené zákonom stanovené dôvody pre udelenie azylu. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany uviedol, že z výpovedí navrhovateľa vyplynulo, že v prípade návratu do krajiny pôvodu mu nehrozí vážne bezprávie. Tiež posúdil žiadosť navrhovateľa z pohľadu jeho života pred konverziou a dospel k záveru, že aj napriek tomu, že údajne nedodržiaval islamské tradície nebol v Iráne perzekvovaný tak, ako to má na mysli zák. č. 480/2002 Z.z. Tvrdenia navrhovateľa o spôsobe konverzie v Iráne považuje za nevierohodné a protirečivé. Nevedel opísať samotný akt konvertovania a motív, spôsob života arménskych kresťanov, ktorých vraj obdivoval aj napriek tomu, že zbili jeho a otca je nelogický. Krst na území Slovenskej republiky považuje odporca za účelový, nakoľko v bežnom živote nerobí nič v súlade s novým vierovyznaním. Navrhovateľove aktivity, spočívajúce v účasti na omšiach Cirkvi bratskej možno vyhodnotiť ako účelové, pretože táto cirkev je protestantská, a nie katolícka. Na základe vyhodnotenia aktuálnych informácií o krajine pôvodu, takíto bežní veriaci nečelia prenasledovaniu kvôli konverzii, ani ďalším problémom ak sa správajú diskrétne. Záverom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. IV. Prejudiciálne konanie a jeho procesné dôsledky Za tejto situácie senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky po neverejnej porade dospel k záveru, že pre ďalšie konanie vo veci samej je nutné za účelom výkladu dotknutých ustanovení práva Európskej únie (najmä Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) (v rozhodnutí aj ako „Procedurálna smernica“)) predložiť prostredníctvom prerušujúceho uznesenia zo dňa 24. januára 2017 sp.zn. 1Sža/20/2016 Súdnemu dvoru nižšie uvedené prejudiciálne otázky: 1. Má sa čl. 46 ods. 3 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26.júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) (ďalej len „procedurálna smernica“) vykladať tak, že vnútroštátny súd posudzujúci dôvodnosť potreby medzinárodnej ochrany žiadateľa, môže z dôvodu predchádzajúceho opakovaného zrušenia zamietavého rozhodnutia a vrátenia veci späť správnemu orgánu na základe opakovane úspešného opravného prostriedku, ktorý sa tým javí ako neúčinný, sám rozhodnúť o jej udelení žiadateľovi, i keď z domácej právnej úpravy takáto právomoc pre súd nevyplýva ? 2. Ak je odpoveď na predchádzajúcu otázku kladná, vzťahuje sa takáto právomoc aj na odvolací (najvyšší ) súd ? Súdny dvor vyššie uvedené otázky prijal a vec evidoval pod číslom C-113/17. Dňa 2. augusta 2018 bol najvyššiemu súdu doručený rozsudok Súdneho dvora z 25. júla 2018 vo veci C-585/16 Alheto s výzvou, či vzhľadom na tento rozsudok (najmä odseky 102-118 a 144-149) trvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Predmetom vyššie zmieneného rozhodnutia Súdneho dvora je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Administrativen săd Sofija-grad (Správny súd Sofia, Bulharsko) z 8. novembra 2016 a doručený Súdnemu dvoru 18. novembra 2016. Návrh bol oznámený v Ú. v. C 46 z 13.02.2017 s.14. Práve odpovede na otázky č. 3 a 6, ktoré boli predmetom tohto návrhu viedli najvyšší súd k podaniu vyjadrenia o tom, že netrvá na svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Súdny dvor v rozsudku z 25. júla 2018 vo veci C-585/16 Alheto, na otázky č. 3 a 6 odpovedal v nasledujúcom znení: 3. Článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý rozhoduje v prvom stupni o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o žiadosti o medzinárodnú ochranu, je povinný posúdiť tak skutkové a právne okolnosti, akými je uplatniteľnosť článku 12 ods. 1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.