← Slovensko

350 000 000 Kč s prísl.

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obo/16/2017 Identifikačné číslo spisu: 1099899761 Dátum vydania rozhodnutia: 22.11.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Anna Marková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1099899761.1 Rozsudok Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Markovej a členiek senátu JUDr. Andrei Moravčíkovej, PhD. a JUDr. Jany Hullovej v právnej veci žalobcu: STRODEN MANAGEMENT LIMITED, so sídlom 4 Afentrikas, Afentrika Court, Office 2, 6018 Larnaca, Cyprus, č. HE 117 862, zastúpeného LAWS, s.r.o., so sídlom Rajská 7, 811 08 Bratislava, IČO: 36 729 078, proti žalovanému: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., so sídlom Mlynské Nivy 44/a, 825 11 Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpenému JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou, so sídlom Hlavná 25, 040 01 Košice, za účasti zástupcu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky Mgr. Richarda Dukesa, o zaplatenie 350 000 000,- Kč s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. júna 2017, č. k. 37Zm/415/1999-2911, takto rozhodol: I. Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  2. júna 2017, č. k. 37Zm/415/1999-2911 p o t v r d z u j e . II. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania Odôvodnenie
  3. Krajský súd v Bratislave (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom z
  4. júna 2017, č. k. 37Zm/415/1999-2911 zmenkový platobný rozkaz zo
  5. mája 1999, č. k. 37Zm/415/1999-41 ponechal v platnosti v celom rozsahu s tým, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
  6. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na predchádzajúce rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolacieho súdu a dovolacieho súdu. Taktiež poukázal na predchádzajúce dokazovanie vykonané na súde prvej inštancie, predovšetkým pokiaľ ide o rozsudok Krajského súdu v Ostrave č. k. 35T/4/2003-9554 z
  7. apríla 2012 a rozsudok Vrchného súdu v Olomouci č. k. 6To/48/2012-9638 z
  8. decembra 2012, ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2To/4/2013 z
  9. novembra
  11. Ďalej uviedol, že v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/38/2014 z
  12. marca 2015 doplnil dokazovanie v zmysle § 129 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O. s. p.“) prečítaním obsahu zápisnice o výsluchu svedka D. J. z
  13. novembra 2004 v trestnej veci vraždy C., ďalej oboznámil s výpoveďou D. T. v trestnom konaní vedenom Krajským súdom v Ostrave pod sp. zn. 35T/4/2003, čítaním rozsudku Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB-3T 14/2012 z
  14. marca 2017 vo veci obžalovaného Ing. O. E., ďalej čítaním plných moci udelených Ing. E. U., SKP úpadcu Union banka a.s. „v likvidácii“ dňa
  15. júla 2004 JUDr. R. P. za účelom indosácie zmeniek opatrených na rubovej strane overovacou doložkou notára č. 2614/98 zo
  16. októbra 1998, č. 2613/98 zo dňa
  17. októbra 1998, č. 2612/98 zo dňa
  18. októbra 1998, č. 2611/98 zo
  19. októbra 1998 a č. 2610/98 zo
  20. októbra
  21. Ďalšie dôkazy uvedené v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/38/2014 z
  22. marca 2015 a ani iné ďalšie dôkazy nevykonal, nakoľko právni zástupcovia obidvoch účastníkov vykonanie ďalších dôkazov nenavrhli a ohľadom dôkazov uvedených v zrušujúcom uznesení zhodne uviedli, že po uplynutí takého dlhého obdobia nepovažujú za zmysluplné ani hospodárne ich vykonanie, výpovede by boli po tak dlhom čase skreslené a všetky podstatné rozhodnutia sú súčasťou spisu.
  23. K námietke žalovaného, týkajúcej sa neplatnosti vzniku zmenkovej obligácie z dôvodu nedostatku tradície, pričom žalovaný vyslovil názor, že táto námietka bola uplatnená riadne a včas a jej skutkové a právne vymedzenie je jednoznačné, poukázal na záväzný právny názor dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení č. k. MObdoV/8/2002-819 z
  24. júna 2003, v ktorom dovolací súd konštatoval, že nemôže prihliadať a zaoberať sa inými námietkami než tými, ktoré sú obsahom podania žalovaného zo dňa
  25. júna 1999 (č. l. 42 - 47 spisu), pretože aj pre dovolacie konanie platí tzv. koncentračná zásada vyplývajúca z ustanovenia § 175 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. Dovolací súd po posúdení obsahu námietok konštatoval, že v tomto podaní žalovaný vôbec nenamietal, že by zo strany žalovaného nebolo došlo k uvedenému odovzdaniu zmeniek remitentovi SEZOOZ GROUP a.s., a teda nenamietal ani vecnú legitimáciu žalobcu. Dovolací súd konštatoval ďalej, že žalovaný v týchto námietkach vôbec nenamietal ani porušenie zákona č. 600/1992 Zb. Vychádzajúc aj z názoru dovolacieho súdu, súd prvej inštancie sa námietkou neplatnosti zmenkovej obligácie pre nedostatok tradície nezaoberal.
  26. K ďalšej námietke, a to nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu - spoločnosti STRODEN MANAGEMENT LIMITED tvrdiac jednak, že JUDr. P. konal na základe neplatnej plnej moci, keď neprijal zákonným spôsobom splnomocnenie od správkyne konkurznej podstaty za účelom indosácie zmeniek a ďalej z dôvodu, že nekonal spoločne s Ing. S. Q. ako to vyžaduje ustanovenie § 31 ods. 3 Občianskeho zákonníka uviedol, že sa s ňou nestotožnil. Prisvedčil, že je pravdou, že plnomocenstva udelené JUDr. P. neboli riadne zažurnalizované v spise, ale boli v origináli založené v trezore Krajského súdu v Bratislave spolu s prvopismi predmetných zmeniek. Toto administratívne pochybenie kancelárie súdu vyhodnotil, že je bez právneho významu z hľadiska existencie oprávnenia JUDr. P. indosovať predmetné zmenky v mene spoločnosti Union banka, a.s. „v likvidácii“. Vychádzajúc z jednotlivých plných moci udelených
  27. júla 2004 JUDr. P. správkyňou konkurznej podstaty spoločnosti Union banka, a.s. „v likvidácii“ mal súd prvej inštancie za preukázané, že JUDr. P. bol oprávnený v mene tejto spoločnosti indosovať na súčasného žalobcu zmenky opatrené na rubovej strane overovacou doložkou notára č. 2614/98 zo
  28. októbra 1998, č. 2613/98 zo
  29. októbra 1998, č. 2612/98 zo dňa
  30. októbra 1998, č. 2611/98 zo
  31. októbra 1998 a č. 2610/98 zo
  32. októbra 1998, t. j. že bol oprávnený na súčasného žalobcu indosovať predmetné zmenky. Uviedol, že je pravdou, tak ako to namietal žalovaný, že jednotlivé plnomocenstva neobsahujú súhlas splnomocnenca, t. j. JUDr. P. s prevzatím zastúpenia, avšak stotožnil sa s názorom žalobcu, že v danom prípade právnym základom pre zastúpenie je dohoda o plnomocenstve, uzatvorená v zmysle § 23 Občianskeho zákonníka. Od dohody o plnomocenstve, zdôraznil, že je potrebné odlišovať samotné plnomocenstvo udelené v zmysle § 31 Občianskeho zákonníka, ktoré predstavuje jednostranný právny úkon, ktorým zastúpený dáva na vedomie tretím osobám, že zvolený zástupca je ho oprávnený zastupovať a v akom rozsahu. Samotné plnomocenstvo iba osvedčuje existenciu dohody o plnomocenstve, z ktorej vyplýva oprávnenie zástupcu zastupovať zastúpeného. Vzhľadom na uvedené súd nepovažoval námietku žalovaného, že na plných mociach chýba súhlas splnomocnenca k prevzatiu zastúpenia, za právne významnú. Za dôvodnú nepovažoval súd prvej inštancie ani námietku žalovaného vyplývajúcu z tzv. kolektívneho plnomocenstva. Súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že ustanovenie § 31 ods. 3 Občianskeho zákonníka upravuje prípad, keď v jednej plnej moci je uvedených niekoľko zástupcov, pričom rozsah ich oprávnení bude totožný. V takom prípade je na uzatvorenie platného právneho úkonu potrebný spoločný prejav vôle všetkých zástupcov. V danom prípade nebolo udelené plnomocenstvo Ing. Q. a JUDr. P. spoločne v zmysle § 31 ods. 3, veta druhá Občianskeho zákonníka, ale boli im udelené dve samostatné plné moci týkajúce sa rozdielnych úkonov. Súd sa preto stotožnil s názorom žalobcu, že pre platné indosovanie zmeniek nebol potrebný spoločný prejav vôle obidvoch zástupcov teda Ing. Q. a JUDr. P.. V tejto súvislosti poukázal na názor vyslovený Najvyšším súdom Českej republiky v rozsudku sp. zn. 29Odo/459/2005 z
  33. augusta 2006 a uznesení sp. zn. 29Cdo/2043/2008 z
  34. februára 2010, s ktorými sa stotožnil a podľa ktorých dlžník zo zmenky nie je oprávnený skúmať oprávnenie osôb, ktoré za indosanta zmenku podpísali. Namietať materiálnu vadu podpisu je oprávnený iba ten, za koho bol podpis vykonaný. Z uvedeného vyplýva, že i keby za indosanta podpísala zmenku neoprávnená osoba, nič to nemení na záväzku zmenkového dlžníka. So zreteľom na uvedené mal súd prvej inštancie existenciu aktívnej legitimácie súčasného žalobcu za bezpečne preukázanú.
  35. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na čl. I § 17 ods. 1 zákona č. 191/50 Zb., podľa ktorého ten, kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Ak je žalovaným zo zmenky ten, koho zaviazanosť zo zmenky vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, možno majiteľovi robiť námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom vždy.
  36. V tejto súvislosti odvolací súd v zrušujúcom uznesení vytkol súdu prvej inštancie, že neprihliadol na zistenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené v rozsudku sp. zn. 2To/4/2013 z
  37. novembra 2013, v ktorom bolo konštatované, že osoby konajúce za Union banku, a. s., pri krokoch súvisiacich s odkúpením zmenky disponovali vedomosťou o skutočnom účele súhrnu úkonov predchádzajúcich vystaveniu zmeniek a nasledujúcich po ňom, vrátane vytvárania vecne nepodloženého záväzku pre SPP. Súd pri posudzovaní otázky, či Union banka, a. s., konala na škodu dlžníka teda žalovaného, neprihliadol na uvedené zistenie najvyššieho súdu, nakoľko sa stotožnil s názorom žalobcu, že svoje konštatovanie presvedčujúcim spôsobom neodôvodnil.
  38. Súd neprihliadol ani na závery Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica uvedené v odôvodnení rozsudku sp. zn. BB-3T 14/2012 z
  39. marca 2017, nakoľko rozsudok do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie nebol právoplatný a súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že sa trestný súd pri posudzovaní konania Union banky, a. s., na škodu osoby, ktorá je vystaviteľom zmeniek zaoberal okolnosťami prevyšujúcimi rámec trestného konania vo veci obžalovaného Ing. O. E..
  40. Samotná aktívna účasť osôb konajúcich za SPP na konštrukcií celého obchodu, skutočnosť, že SPP boli iniciátorom celého obchodu vylučuje podľa názoru súdu charakter konania na škodu SPP ako zmenkového dlžníka. Aktívna účasť osôb konajúcich za SPP bola preukázaná v predmetnom konaní a aj špecializovaný trestný súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. BB-3T 14/2012 z
  41. marca 2017 konštatoval, že úmysel smerujúci k spôsobeniu škody SPP je jednoznačne potrebné konštatovať u osôb konajúcich pri dotknutých úkonoch za SPP a SEZOOZ GROUP a.s.
  42. Súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania, hodnotiac dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že žalovaný, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno nepreukázal spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť, že pôvodný žalobca Union banka konal na škodu žalovaného. Za dôkaz o konaní Union banky na škodu dlžníka nepovažoval súd výpoveď svedka S. W., keď vo viacerých výpovediach v prípravnom konaní, ako aj pred súdom, ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Ostrave č. k. 35T/4/2003-9554 z
  43. apríla 2012 vypovedal, že Union banka o uzatváraní fiktívnych zmlúv nevedela, skutočnosť, že Union banka nevedela o uzatváraní fiktívnych zmlúv potvrdil svedok aj pred notárom JUDr. C. E.
  44. marca
  45. Z obsahu ďalšej notárskej zápisnice z
  46. novembra 1999 spísanej notárom JUDr. D. P. vyplýva, že S. W. potvrdil, že predmetom stretnutí bola ekonomická situácia SPP, možnosť odkúpenia zmeniek vystavených SPP, ich kvalita, odkúpenie, ktoré sa napokon aj realizovalo. S. W. teda ani v tomto vyhlásení nepotvrdil, že by banka vedela o fiktívnych zmluvách. Uvedený svedok S. W. do zápisnice spísanej na Okresnom súde vo Vsetíne, ako súde dožiadanom dňa
  47. marca 2000 výslovne uviedol, že sa jednalo o zmluvy fiktívne, aby došlo k získaniu finančných prostriedkov od Union banky. Je pravdou, tak ako to konštatoval odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, že S. W. bol povinný pred dožiadaným súdom vypovedať pravdu a nič nezamlčovať avšak súd jeho výpoveď s prihliadnutím na tak závažné rozdiely v jeho tvrdeniach, keď svedok W. sa vo veci vyjadril niekoľkokrát a nepotvrdil údaje z výsluchu pred dožiadaným súdom, nepovažoval za dôkaz preukazujúci spôsobom vylučujúcim akúkoľvek pochybnosť tvrdenia žalovaného, že Union banka pri nadobúdaní zmeniek konala na škodu dlžníka teda žalovaného. Konanie Union banky na škodu žalovaného podľa názoru súdu celkom bezpečným spôsobom nepotvrdil ani žiaden z ďalších v konaní vypočutých svedkov. So zreteľom na uvedené, nepreukázanie nadobudnutia zmeniek na škodu dlžníka a čl. I § 17 zákona č. 191/50 Zb. nebol súd oprávnený zaoberať sa voči ďalšiemu majiteľovi zmeniek kauzálnymi námietkami žalovaného a preto, ponechal zmenkový platobný rozkaz Krajského súdu v Bratislave č. k. 37Zm/415/1999-41 zo
  48. mája 1999 v celom rozsahu v platnosti.
  49. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Odvolanie žalovaného citujem: „Odvolateľ je toho právneho názoru, že predmetný rozsudok je nepreskúmateľný, arbitrárny, nedávajúci odpoveď na uplatnené námietky žalovaným v priebehu súdneho pojednávania. Tým sa stáva v celom rozsahu nezákonným zvlášť, keď súd jednotlivé dôkazy nevyhodnotil spravodlivo a zákonne, ale povytrhával iba také tvrdenia žalobcu, ktoré súdu vyhovovali, pričom neprihliadol na uplatnené námietky žalovaného. Krajský súd vo svojom rozhodnutí, resp. v odôvodnení zašiel v nezákonnosti až tak ďaleko, že si dovolil hodnotiť rozhodovanie trestných súdov a vyhodnocovať ich rozhodnutia ako nepresvedčivé, neodôvodnené a stavia sa do úlohy odvolacej inštancie, aj keď mu táto úloha nepatrí (samozrejme v prospech žalobcu). Celé konanie vrátane rozsudku je preto potrebné považovať za nespravodlivý proces, ktorý vyznieva iba v prospech žalobcu, nezohľadňujúc práva žalovaného. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry z Európskeho súdu pre ľudské práva, NS SR z 12.5.2011 sp. zn. 8Sžo 122/2010 citujúc rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva poukázal na to, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu, avšak ak súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom je potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súdna prax ustálila, že arbitrárny rozsudok znamená ľubovoľný, javiaci sa ako ľubovoľný bez rozumnej opory, závislý len na individuálnom rozhodnutí nie na všeobecne platných dôvodov. Arbitrárne rozhodnutia súdov podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky znamenajú predovšetkým: - extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami, - interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe, odklon od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody na základe, ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax, - nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravodlivosti (prepojatý formalizmus) -hodnotenie dôkazov vykonanej bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu, tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základy. Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS. 247/2007, ktorý bol publikovaný v zbierke nálezov a uznesením ÚS SR v roku 2008 skonštatoval: Všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný. To jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, čiže inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel boli pre širšiu právnickú ale aj laickú verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej inej interpretácii nevyplývajú treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, či článku 6 dohovoru o úprave ľudských práv a základných slobôd. Napadnutý rozsudok je natoľko rozporuplný, arbitrárny a svojvoľný, že ťažko odvolateľovi aj argumentovať svojimi námietkami, keďže súd na tieto námietky nezaujal právny názor, ba dokonca nerešpektoval ani príkazy NS SR, ktoré boli pre neho záväzné a boli vyslovené v zrušujúcom rozsudku NS SR sp. zn. 5 Obo 38/
  50. Vychádzajúc z uvedeného, odvolateľ je nútený v prvom rade zaujať iba odvolacie námietky ku konštatovaniam súdu, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozsudku a až tak znova poukázať na námietky, ku ktorým prvostupňový súd nezaujal žiadny právny názor a následne zopakovať odpovede tak. ako to prikázal odvolací súd prvostupňovému súdu, ktorý na rozhodnutie súdu odvolacieho nereagoval a neposlúchol ho. K bodu
  51. - nedostatok tradície Súd poukazuje na právny názor, ktorý bol vyslovený dovolacím súdom v rozhodnutí NS SR MObdo V/8/2002 -819 zo dňa 16.6.
  52. Jedná sa o to, že prvostupňový súd tvrdí, že otázka nedostatku tradície zmeniek bola týmto právnym názorom dovolacieho súdu vyriešená a preto neprihliadol na námietky žalovaného na pojednávaniach v tomto konaní. Nahliadnutím do predmetného rozsudku SR cit. sp. zn. konštatujem, že sa jednalo o zrušujúci rozsudok, ktorým NS SR rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na str. 17 tohto rozsudku súd skonštatoval, že aj pre dovolacie konanie platí tzv. koncentračná zásada vyplývajúca z ustanovenia §175 ods. 1,2,3 OSP, čo znamená, že ani dovolací súd v zmysle §175 Ods.
  53. už nemôže prihliadať na námietky podané neskôr, t. j. nemôže prihliadať a zaoberať sa inými námietkami než tými, ktoré sú obsahom podania Žalovaného zo dňa 1.6.1999, preto dovolací súd v danom konaní sa nemôže zaoberať aj množstvom iných otázok, ktoré účastníci konania uviedli vo svojich rozsiahlych podaniach. Ten istý záver ide aj pokiaľ ide o námietky uvedené v mimoriadnom dovolaní. Vzhľadom na to, že dovolací súd sa zaoberal iba tými námietkami, ktoré sú uvedené ako námietky v mimoriadnom dovolaní, ktoré sú zároveň uvedené ako námietky v uvedenom podaní žalovaného zo dňa 1.6.
  54. Mimoriadne dovolanie koncentračnú zásadu nerešpektovalo a prekročilo medze konania, ktoré sú dané rozsahom námietok uvedených v podaní z 1.6.
  55. V tomto podaní žalovaný vôbec nenamieta, že by zo strany žalovaného nebolo došlo k riadnemu odovzdaniu zmeniek SEZOOZ GROUP, a. s. Vsetín, a teda nenamieta ani vecnú legitimáciu žalobcu na čo správne poukazuje žalobca, preto rozsiahla argumentácia generálneho prokurátora ako aj žalovaného týkajúca sa tradície zmeniek medzi týmito subjektami za toho procesného stavu je právne nerelevantná, keď naviac v tomto smere generálny prokurátor vychádza len s ním vykonaného hodnotenia dôkazov. V týchto námietkach žalovaného vôbec nie je namietané porušenie zákona č. 600/1992, preto dovolací súd nemohol zaujať stanovisko ani k názoru generálneho prokurátora, týkajúceho sa prípadného porušenia tohto zákona. Vychádzajúc z citácie predmetného rozhodnutia súdu je zrejmé, že súd v odôvodnení rozsudku rozhodnutia vytrhol iba časť citácie a ostatnú nechal nepovšimnutú. Je zrejmé, že týmto rozhodnutím došlo k zrušeniu rozhodnutia NS SR s tým, že vo veci ďalej bolo konané a rozhodované. V spise sú založené námietky, ktoré boli podané krajskému súdu v Bratislave proti zmenkovému platobnému rozkazu zo dňa 17.5.1999 sp. zn. 37 Zm 415/
  56. Na strane 5 je uvedené: S námietkami a s abstraktným účinkom indosamentu úzko súvisí otázka poctivosti nadobudnutia zmenky. Podľa § 17 Zák. č. 191/1950 Zb. Kto je žalovaný zo zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch vystaviteľovi alebo predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Z toho vyplýva, že nadobúdateľ zmenky musí vedieť o námietkach, ktoré dlžník môže uplatniť voči predchodcovi nadobúdateľa a súčasne musí mať úmysel, hoci aj nepriamy spôsobiť dlžníkovi škodu. V danom prípade sa na základe výslovného znenia kúpnej zmluvy odovzdali zmenky zástupcovi navrhovateľa Ing. A. V., ktorý ich ihneď prevzal protokolom o odovzdaní a prevzatí zmeniek odvolávajúcim sa na dohodu medzi navrhovateľom ako preberajúcim a odporcom ako odovzdávajúcim z 29.9.
  57. teda zo dňa keď bola uzavretá kúpna zmluva a zmluva o budúcej zmluve. Ako dôkaz žalovaný v námietkach priložil protokol o odovzdaní a prevzatí zmeniek pripojených vo fotokópií. Najvyšší súd Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obo 38/2014 zo dňa 30.3.2015 uložil okrem iného konajúcemu súdu (str. 25 uznesenia NS SR, sp. zn. 5 Obo 38/2014 zo dňa 30.3.2015), aby skúmal otázku priameho, či nepriameho úmyslu Union banky, a. s. pri prvej indosácii, prečo vlastne k tejto indosácii v krátkom čase po vystavení zmeniek došlo, prečo boli zmenky ešte pred indosáciou po ich vystavení odovzdané Union banke, a. s. a či v čase prvej indosácie zmeniek mala Union banka, a. s. vedomosť o námietkach žalovaného proti vystaveným zmenkám. Je zrejmé, že konajúci súd sa nevysporiadal s uplatnenými námietkami, tieto si iba prispôsobil a vyhodnotil ich jednoznačne iba v prospech žalobcu, a to do takej miery, že rozhodnutie NS SR sp. zn. MObdo 5/8/2002 necitoval správne a úplne. Medzitým vo veci rozhodoval NS SR v ďalších svojich rozhodnutiach a prikázal aj v poslednom citovanom rozhodnutí sp. zn. 5 Obo 38/2014 zo dňa 30.3.2015, aby sa vysporiadal aj s otázkou z akého dôvodu boli zmenky odovzdané ešte pred indosáciou Union banke, a.s.. Súd neustále tvrdí, že otázka nedostatku tradície nebola uplatnená v námietkach žalovaného a preto na ňu vychádzajúc zo zásady koncentrácie konania nemožno prihliadať (námietky zo dňa 1.6.1999). Je zrejmé, že samotné námietky zo dňa 1.6.1999 proti zmenkovému platobnému rozkazu zo dňa 17.5.1999 sp. zn. 37 Zm 415/1999 obsahujú túto námietku, tak ako ju opakovane citujem v dôvodoch odvolania. Je pravdou, že podľa § 226 OSP - ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Súdna prax i judikatúra súdov ustálila, že prvostupňový súd nebude viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušovacom uznesení, v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa dôjde na základe vykonaného dokazovania k takej zmene skutkového stavu, z ktorého vychádzal odvolací súd pri vyslovovaní svojho právneho názoru, že právny názor odvolacieho súdu už popri takomto skutkovom stave nemôže obstáť. Navyše už samotný odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí sp. zn. 5 Obo 38/2014 zo dňa 30.3.2015, tak ako som na to poukázala, uložil prvostupňovému súdu opakovane sa s otázkou tradície zmeniek zaoberať. Žalovaný, preto na pojednávaniach po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu na túto námietku opakovane poukázal a zaujal k tomu aj právny názor v záverečnom vyjadrení, ktoré si dovolím opakovane citovať, pretože prvostupňový súd sa s touto otázkou nevysporiadal, čím neuposlúchol ani pokyn NS SR. Predovšetkým poukazujem na tieto dôkazy: 1) námietka neplatnosti vzniku zmenkovej obligácie z dôvodu nedostatku tradície, ktorá bola uplatnená na strane 5 námietok, a to takto : „V danom prípade sa na základe výslovného znenia kúpnej zmluvy odovzdali zmenky zástupcovi Union Banky Ing. A. V., ktorý ich ihneď prevzal protokolom o odovzdaní a prevzatí zmeniek odvolávajúcim sa na dohodu medzi žalobcu ako preberajúcim a žalovaným ako odovzdávajúcim z 29.9.1998, teda dňa, keď bola uzavretá kúpna zmluva o budúcej zmluve“. Na strane 3 námietok v nadväznosti na to SEZOOZ GROUP, a.s previedol zmenky indosamentom na rad UNION BANKY už 6.10.1990, ktorý sa stal ich majiteľom ich odovzdaním a prevzatím. Takýto postup nepovažuje žalovaný za postup v súlade so zákonom, lebo dostáva dlžníka do neprimerane nepriaznivého postavenia. Námietka. Bola uplatnená riadne a jej skutkové a právne vymedzenie je jednoznačné. Namietame preto absolútnu neplatnosť vzniku zmenkovej obligácie z dôvodu nedostatku tradície. Absolútna neplatnosť je odôvodnená nasledovne: - zákon č. 600/1992 Z. z. platný v rozhodnom čase, pre vznik zmenkového záväzku sa vyžaduje okrem vyhotovenia zmenky aj jej odovzdanie prvému majiteľovi, t. j. tradícia. Pri nedodržaní tohto postupu, t. j. pri nedostatku tradície zmenkový záväzok nemôže vzniknúť. Ide totiž o právny úkon. ktorý je v rozpore so zákonom, Taký úkon je neplatný podľa § 39 OZ. Na absolútnu neplatnosť musí súd prihliadať z úradnej povinnosti v každom štádiu konania, a to bez ohľadu na to, či bola namietaná alebo nie. Tento právny názor už vyslovil aj dovolací súd, z ktorého je zrejmé, že sa nemožno domáhať zmenkového záväzku, ktorý vznikol na základe právnych úkonov, ktoré trpia vadami, a v dôsledku ktorých je tento právny úkon absolútne neplatný. Poukazujem pritom na tieto dôkazy: - protokol o odovzdaní a prevzatí zmeniek, kde je vyslovene uvedené: „Na základe dohody medzi preberajúcim a odovzdávajúcim zo dňa 29.9.1998 (teda jeden deň po podpise zmeniek) týmto odovzdávajúci, teda SPP odovzdáva a preberajúci Union banka a.s. preberá nasledovné listinné cenné papiere, a to vlastné zmenky s termínom vystavenia 28.9.
  58. - ďalej poukazujem na zápis č. 35 z roku 1998 z mimoriadneho zasadnutia predstavenstva Union banky. a.s. konaného 22.9.1998, kde v programe je uvedené odkúp zmeniek SPP vo výške 350.000.000,- Kč. t.zn., že už 22.9.1998 bolo plánovane nadobudnutie zmeniek, ktoré ešte neboli ani podpísané, čo je v súlade s výpoveďou S. W. dňa 16.3.2000, kedy on sám uviedol, že celý postup v súvislosti so zmenkami vymyslelo kolégium v zložení C., V., W. a E. a bolo dohodnuté aj to, že zmenky sa dajú odpredať Union Banke. Táto výpoveď je v súlade aj s výpoveďou ďalších svedkov, ale podstatné je to, že samotný W. uviedol, že on nikdy zmenky nevlastnil, pretože on ich mal k dispozícií iba vtedy, keď ich podpisoval, pretože okamžite boli odovzdane Union banke, ktorá ich prevzala. Konkrétne uviedol: „Zmenky mi boli prinesené pracovníkom Union banky, ja som zmenky vzadu podpísal a nechal som ich potvrdiť Notárskym zápisom“. Takisto uviedol, že zmenky boli prinesené do Union banky ešte týždeň pred vystavením zmeniek, nakoľko na zmenkách bola zistená určitá závada, a preto boli zmenky vrátené s tým, že bolo povedané, že závady na zmenkách budú odstránené. Táto výpoveď svedka W. je v súlade aj so zápisom zjednania úverového výboru obchodného úseku konaného dňa 21.9.1998, kedy ešte pred samotným podpisom zmeniek dňa 28.9.1998 už úverový výbor prejednával odkúp zmeniek SPP. V samotnej kúpnej zmluve zo dňa 29.9.1998, ktorá bola uzavretá medzi SEZOOZ GROUP a SPP je uvedené, že bod 2: „Tieto zmenky boli odovzdané financujúcej banke predávajúceho Union banke, a.s. dňa 29.9.1998 do rúk Ing. V.. Samotná výpoveď Ing. V. ako aj výpoveď D. T. je v súlade so zistenými skutočnosťami a je absolútne zrejmé, že nedošlo k odovzdaniu zmeniek jeho prvému majiteľovi, a to SEZOOZ GROUP, ale tieto zmenky okamžite prevzala UNION BANKA, a.s. Bola to pravé Union banka. a.s., ktorá kontrolovala zmenky ešte pred ich popisom, vedela o fiktívnosti kúpnych zmlúv a následne všetkých dodatkov k týmto zmluvám a zmenky boli indosované na Union banku a.s., v čase keď už ich sama prevzala. Tieto listinné dôkazy, ktoré sú založené v spise, ako aj výpovede jednotlivých svedkov jednoznačne svedčia, že došlo k porušeniu zákona č. 600/1992 Z.z., teda jedná sa o nedostatok tradície, a tým je celý právny úkon postihnutý absolútnou neplatnosťou. Poukazujem pritom na rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 29.5.2007, sp. zn. 5Cmo 90/2007, v zmysle ktorého v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti k absolútnej neplatnosti právnych úkonov i bez toho, aby sa žalovaný dovolával len pokiaľ sú okolností, na ktorých sa má táto neplatnosť zakladať skutkovo vymedzená vo včas podaných námietkach. V podaných námietkach je vyslovene uvedené: "V danom prípade sa na základe výslovného znenia kúpnej zmluvy odovzdali zmenky zástupcovi UNION Banky, lng. A. V., ktorý ich ihneď prevzal protokolom o odovzdaní a prevzatí zmeniek odvolávajúcim... Vychádzajúc z uvedeného je zrejme, že právna úprava vydávania zmeniek sa teda viaže na dve na seba časovo nadväzujúce právne skutočnosti, a to je splnenie všetkých zákonnom požadovaných právnych náležitosti vydania zmenky a splnenie podmienky, že sa zmenka stala zákonom ustanoveným spôsobom majetkom prvého nadobúdateľa (reminenta). V súlade s § 5 ods. 1 Zákona č. 600/1992 Z.z. sa teda vyžaduje tzv. vlastnícke nadobudnutie zmenky ako listiny jej prvým majiteľom (Kovařík, Z: Směnka a šek v České republice,
  59. vydanie, Praha C.H.BECK
  60. str. 69). Preto ani na zmenkovoprávny prevod zmenky nestačí púhy indosament. Indosament musí byť doplnený odovzdaním a prevzatím zmenky medzi indosantom a indosatárom (R. Chalupa, Zákon smeňečný a šekový - komentář, I. díl, Linda Praha a. s., 1996, str. 110). Ak sa tradícia vyžaduje pri indosamente, tak tým viac je potrebné pri nadobudnutí vlastníctva k nej vo vzťahu k remitentovi. Bez odovzdania zmenky do rúk reminenta je nadobudnutie vlastníctva k nej nemysliteľné. Bez nej nemôže remitent vykonávať zmenkové práva, lebo nemá vo vlastníctve hmotný substrát obsahujúci tieto pravá a inak k hnuteľnej veci, ktorou tento substrát nesporne je, vlastníctvo nemôže nadobudnúť. Nedodržanie zákonného postupu pri vydávaní zmenky a jej neodovzdanie remitentovi má za následok, že zmenka nebola vydaná ako cenný papier, z právneho hľadiska teda neexistuje, a to napriek tomu, ak by formálne spĺňala všetky náležitosti ustanovené zákonom (Dedič, J., Štenglová, I.:. Zákon o cenných papírech Komentár I., vydání Praha 1997, s.2l-24). Dôkazy: kúpna zmluva medzi SEZOOZ GROUP a SPP z 29.9.1998 Protokol o odovzdaní a prevzatí zmeniek z toho istého dňa, zmenky prevzal zástupca Union Banky, lng. A. V.. Plnomocenstvo však na odovzdanie zmeniek od spoločnosti SEZOOZ GROUP tato osoba nemala, lebo šlo o zabezpečovacie zmenky, čo vyplýva jednoznačne z uvedenej kúpnej zmluvy. Postup UNION banky potom, čo prevzala zabezpečovacie zmenky do úschovy a predložila ich na indosáciu 6.10.1998 nemá opodstatnenie a jednoznačne svedčí o ich zneužití. Poukazujem pritom aj na výpoveď svedkov S. W., ktorú výpoveď súd riadne oboznámil a je založená na čl. 2687 - 2688, kedy tento svedok dňa 12.10.2000 v konaní OVVS-524/10-2000, OÚV-170-2000 vypovedal: „Na otázku vyšetrovateľa, či som bol prítomní pri odovzdávaní zmeniek vystavených v SPP v prospech SEZOOZ GROUP, ktoré boli následne odpredané Union banke uvádzam, že tomuto jsem přítomen nebyl, vím ale že Union Banka skutečne prevzala uvedené směnkv, jednalo se o pět kusú směnek, každá na částku 70.000.000,- Kč. Poukazujem aj na výpoveď svedka A. V., ktorý bol vypočutý v tomto konaní pred súdom dňa 25.10.1999, pričom tento pred súdom vypovedal takto: „Na príkaz predstavenstva prišiel dňa 29.9.1998 do sídla SPP v Bratislave po zmenky, kde ho vo svojej kancelárii prijal p. E. a odovzdal mu zmenky, ktoré boli podpísané Ing. Duckým. Súčasne mu predložil aj protokol o odovzdaní a prevzatí zmeniek, ktorý bol taktiež podpísaný Ing. Duckým. Pán E. za SPP nič nepodpisoval. Po podpísaní protokolu a prevzatí zmeniek zo sídla SPP odišiel. Pri uvedenom stretnutí, boli samí s Ing. E.. Tieto zmenky on prevzal v podstate ako kuriér a v banke ich uložil do trezoru a čakal, kedy bude realizovaná indosácia zmeniek na banku. Zmluva o úschove spísaná nebola. Pravdepodobne na príkaz predstavenstva on osobne dňa 6.10.1998 odniesol uvedené zmenky do Vsetína do sídla firmy SEZOOZ k p. W. a tento pred notárom vystavil na zmenkách indosament a súčasne podpísal pred notárkou aj zmluvu o prevode zmeniek. On osobne si overil, že dňa 7.10.1998 boli na účet SEZOOZ-u prevedené finančné prostriedky za eskont zmeniek. Svedok na pojednávaní ešte uviedol, že dňa 29.9.1998 sa on osobne nestretol s Ing. W., pôvodne mali ísť do SPP spolu, ale pán W. mu telefonoval, že je v Prahe a on po prevzatí zmeniek ho telefonicky informoval, že tieto zmenky prevzal z SPP. Žalovanému nie je zrejmé z akého dôvodu konajúci súd tieto námietky neakceptoval, neprihliadal na nich a vysporiadal sa iba puhým konštatovaním, ktoré je v rozpore so samotným listinným dôkazom, a to námietkami voči zmenkovému platobnému rozkazu zo dňa 1.6.
  61. ktorý dôkaz, ako keby pre súd neexistoval. Odvolateľ, preto ma právo na odpoveď, prečo súd neakceptuje uplatnenú námietku na nedostatok tradície v uvedených námietkach a svoje nezákonné a nespravodlivé rozhodnutie sa snaží zakryť iným rozhodnutím súdu, ktoré už je prekonané inými rozhodnutiami NS SR, ktoré prvostupňový súd nerešpektuje a naopak neriadi sa ustanovením § 226 OSP. Odvolateľ ako žalovaný požaduje, aby súdy v rámci spravodlivého súdneho konania na túto otázku poskytli odpoveď, tak ako sa o to pokúsil odvolací súd vo svojom poslednom rozhodnutí, čo však prvostupňový sud nerešpektoval. K bodu
  62. - nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu. Nestotožňujeme sa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý cituje rozhodnutia českých súdov, pritom opomína rozhodnutia NS SR, ktoré boli zverejnené a publikované v zbierke rozhodnutí, tak ako som na to poukázala na pojednávaní. Za rozhodnutia NS SR, a to dovolacieho senátu, sp. zn. 7 Cdo 6/2013 zo dňa 14.5.2014 vyplýva tento právny názor dovolacieho senátu: „Účelom zastúpenia je umožniť, aby z rôznych dôvodov robil právne úkony za zastúpeného jeho zástupca. Právny vzťah zastúpenia vzniká na základe dohody o zastúpení. Dohoda o zastúpení je dvojstranný právny úkon medzi zástupcom a zastúpeným, ktorým sa zakladá právny vzťah zastúpenia a spravidla určuje aj obsah tohto právneho vzťahu. Plnomocenstvo je jednostranný úkon zastúpeného, ktorý preukazuje existenciu právneho vzťahu zastúpenia, oprávnenie zástupcu konať za zastúpeného a tiež rozsah zastúpenia. Pokiaľ plnomocenstvo preukazuje oprávnenie zástupcu robiť len určité úkony, ide o tzv. jednoduché plnomocenstvo. Plnomocenstvo, ktoré preukazuje oprávnenie zástupcu konať za zastúpeného v celom konaní je tzv. procesné plnomocenstvo“. Z uvedeného vyplýva, že nevyhnutnou obsahovou náležitosťou plnomocenstva je jeho rozsah a vôľa plnomocenstvo prijať, inak je plnomocenstvo neplatné. Zo žiadneho ustanovenia občianskeho zákonníka, aby plnomocenstvo, ktoré bolo udelené niekoľkým splnomocencom bolo udelené na jednej listine. Z obsahu listín, ktoré sú priložené v spise je úplne jasné a zrejmé, že súd oboznámil na pojednávaní dňa 31.5.2017 plnú moc udelenú Ing. E. U., Ing. S. Q. zo dňa 20.7.
  63. Z obsahu tejto plnej moci je úplne zrejmé, že tento splnomocnenec, ktorý splnomocnenie riadne prijal mal konať spoločne s JUDr. P. tak, ako si to vyžaduje ust. § 31 ods. 3 OZ. Súdu je zrejmé, že bol to práve Ing. Q., ktorý bol oprávnený vykonávať úkony súvisiace s predmetnou kauzou. Rozsah jeho splnomocnenia je presne špecifikovaný a z neho je zrejmé, že mal konať ako splnomocnenec správcu konkurznej podstaty Ing. E. U. (/iv/ všetky ďalšie právne úkony voči postupníkovi, či tretím osobám spojených s vysporiadaním postúpených pohľadávok), pričom toto plnomocenstvo sa týkalo všetkých úkonov súvisiacich s výkonom práv a plnením povinností splnomocniteľa ako postupiteľa z rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi splnomocniteľom a spoločnosťou žalobcu, teda STRODEN MANAGEMENT LIMITED. Právna teória ustálila, že splnomocnenie možno udeliť buď jednému splnomocnencovi alebo niekoľkým splnomocnencom spoločne. Ide o tzv. kolektívne plnomocenstvo. Splnomocniteľ môže na základe výslovného prejavu vôle v plnomocenstve uviesť, že každý zo splnomocnencov je oprávnený v prípade kolektívneho plnomocenstva konať samostatne. V takomto prípade je však potrebné uviesť rozsah samostatného oprávnenia konať každého z nich osobitne. V situácii, keď na základe kolektívneho plnomocenstva rozsah splnomocnenia má právny úkon zhodný alebo sa bude sčasti prekrývať. V takom prípade zo zákona platí, že všetci splnomocnenci musia konať spoločne, t.j. musia urobiť obsahovo zhodný prejav vôle. Až takéto spoločné konanie splnomocnencov má právne následky zastúpenia. Na uzavretie platného právneho úkonu je v takom prípade potrebný spoločný prejav vôle všetkých zástupcov zastúpeného (Imrich Fekete - Občiansky zákonník , Veľký komentár, I. diel, Eurokódex, rok vydania 2011, Bratislava str. 216). Toto je ďalší dôvod neplatnosti právneho úkonu indosácie zmeniek zo dňa 29.7.2004, a tým ďalší dôvod nedostatku aktívnej legitimácie na vedenie tohto súdneho sporu žalobcom. Súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou a neposkytol odpoveď na otázku v tom smere, že iba platná zmluva o postúpení pohľadávky môže mať za následok zmenu veriteľa. Žalovaný požaduje odpoveď, prečo sa prvostupňový súd nevysporiadal s otázkou, ktorá bola namietnutá v konaní, a to je otázka predloženia listinného dokladu o postúpení pohľadávky medzi Union bankou a terajším žalobcom. K bodu
  64. - Otázka posúdenia konania osôb za UB pri krokoch súvisiacich s odkúpením zmenky, či tieto disponovali vedomosťou o skutočnom účele súhrnom úkonov predchádzajúcich vystavením zmeniek a nasledujúcich po ňom vrátane vytvárania vecne nepodloženého záväzku pre SPP. Odvolateľ v tomto smere si dovolí poukázať na úplne nesprávny, nezákonný, arbitrárny názor prvostupňového súdu, ktorý nemá akúkoľvek oporu vo vykonanom dokazovaní a je v rozpore s ustanoveniami OSP, Tr. por., ako aj zákona o sudcoch. Prvostupňový súd si nemôže dovoliť hodnotiť rozsudok špecializovaného súdu v Banskej Bystrici, a to do takej miery, že vyslovuje právny názor, ktorý mu nepatrí tým, že sám svojvoľne skonštatuje, že súd pri posudzovaní otázky, či UB konala na škodu dlžníka, teda žalovaného neprihliadol na zistenie NS SR, nakoľko sa stotožnil s názorom žalobcu, že presvedčujúcim spôsobom neodôvodnil. Žalovaný takýto názor nemôže akceptovať, keď konajúci súd sa stotožní s názorom žalobcu nevedno z akých dôvodov a nerešpektuje právny názor, resp. rozsudok trestného súdu, ktorý je na úrovni prvostupňového súdu, ktorý vykonal rozsiahle dokazovanie a svoje názory zhrnul v tomto rozsudku. Ak by prvostupňový súd spravodlivo rozhodoval, takýto právny názor žalobcu by v žiadnom prípade akceptovať nemohol. Súd pri svojom rozhodovaní úplne zanedbal § 7 Tr. por., posudzovanie predbežných otázok, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní a súd samostatne posudzujú predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; ak je v takej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky, súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného štátneho orgánu, orgány činné v trestnom konaní a súd sú takým rozhodnutím viazané ak nejde o posúdenie viny. V tomto smere opakovane poukazujem na to, že súd absolútne žalovanému neposkytol odpoveď na tieto uplatnené námietky, a to, že: Nezanedbateľnou skutočnosťou, ktorá vyplýva aj z trestných rozsudkov je tá skutočnosť, že Ing. E. ako osoba, ktorá celý obchod iniciovala bola, v predchádzajúcom období zamestnancom Union banky. V tomto smere poukazujem na právne závery rozsudku NS SR sp. zn. 2To 4/2013 i následne na rozsudok Špecializovaného súdu v Banskej Bystrici. Je pravdou, že rozsudok NS SR sp. zn. 2To 4/2013 bol zrušený, ale iba pre procesnú chybu, pričom z obsahu tohto rozsudku, teda z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynuli závery, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Predovšetkým poukazujem na záver súdu, že skutočne Union banka konala na škodu osoby, ktorá je vystaviteľom zmeniek, pričom vedomostná zložka nie je prvkom zavinenia len vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu, ale aj vo forme vedomej nedbanlivosti, pri ktorej konajúca osoba vie, že môže relevantný následok spôsobiť, ale bez primeraných dôvodov sa spolieha, že sa tak nestane. Nahliadnutím do obsahu trestného spisu som zistila, že v spise je založený listinný doklad, z ktorého je zrejmé, že tak Ing. E. ako aj Ing. C. prekročili svoju právomoc, pretože na vystavenie zmeniek nemali právomoc, pretože o tomto úkone nebolo informované Ministerstvo hospodárstva a samotná účtovná operácia nebola zachytená v účtovníctve. Ďalej v spise sa nachádza doklad o tom, že SPP, a.s. neobdržalo žiadne protiplnenie a preplatením zmeniek by mu bola spôsobená škoda vo výške 440.300.000 Sk, nedošlo iba v dôsledku vzdoru SPP. Práve naopak je zrejmé, že tak Ing. C. ako aj Ing. E. konali v koordinácií so W., C., V. a T., teda Union bankou v koordinácii s nimi a podľa ich pokynov. R. W. z prijatých peňažných prostriedkov poukázal 300.000.000,- Kč na účet IMC Burzovní za nakúpené akcie Chemapolu, čo preukazuje protiprávne konanie na škodu SPP, a to spoločným konaním Ing. E., W., C. spolu s Union Bankou, Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zaujal správny právny názor, že súd nemôže vychádzať z rozhodnutí českých sudov, ktorými boli oslobodené osoby, ktoré sa na transakciách podieľali a naopak, neakceptovať rozsudky súdov, ktoré skonštatovali na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania, ktoré je vlastné iba orgánom činným v trestnom konaní, konanie na škodu dlžníka, v neprospech SPP. Súdu som preukázala, že ani oslobodzujúci rozsudok v trestnom konaní neznamená, že škoda spôsobená nebola a že podozrivé osoby sa nedopustili konania, ktoré spôsobilo škodu poškodeného, a to už či úmyselne alebo z nedbanlivosti (Nález US, ktorý bol predložený súdu). Súd si zrejme neuvedomil tú skutočnosť, že obvinený v trestnom konaní, a to sa týka tak C., V., či W. môžu vypovedať aj nepravdivo, pretože to je ich súčasť obhajoby a za to nemôžu byť postihnutí. Práve naopak, ak napríklad S. W., či C. vypovedali občianskoprávnom konaní, ich výpoveď je postihnutá sankciou nepravdivej odpovede. Zároveň poukazujeme na skutočnosť, že podľa § 135 veta tretia OSP: „Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania: 33b) sud však nie je viazaný rozhodnutím blokovom konaní“. Pre účely nášho vyjadrenia je rozhodujúce, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že civilný súd je viazaný len rozhodnutím trestného súdu, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal (t.j. odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu). Z uvedeného môžeme logickým výkladom a contrario vyvodiť, že ostatnými rozhodnutiami trestného súdu okrem odsudzujúceho rozsudku civilný súd nie je viazaný (obdobne T., J.: C., L: E., M.:Občanský soudní řád, Komentář
  65. vydaní, Praha: C.H.Beck, 2001 s. 408 a nasl.: Bajcura, A., a kol. Občiansky súdny poriadok, I. diel Komentár. Bratislava 1996, str. 214). K rovnakému záveru došla aj staršia (R 22/1979) a novšia judikatúra. Podľa rozsudku NS ČR zo dňa 15.4.1999, sp. zn. 21Cdo 2368/98 (In: Soudní rozhledy č. 8/1999, s 246 a. nasl.) súd nie je v civilnom konaní viazaný oslobodzujúcim rozsudkom vydaným v trestnom konaní. Na základe hodnotenia dôkazov, v zmysle § 132 OSP môže civilný súd dospieť k záveru, že skutok, pre ktorý bol účastník civilného konania trestne stíhaný, v ktorom spočíva jeho protiprávne konanie, sa stal; napriek tomu, že v trestnom konaní bol vyvodený záver, že tento skutok nebol preukázaný. K bodu
  66. - Aktívna účasť osôb konajúcich za SPP bola preukázaná v predmetnom konaní aj špecializovaným trestným súdom, že úmysel smerujúci k spôsobeniu škody SPP vyplýva aj z konania samotného SPP. Súčasne sud skonštatoval, že výpoveď svedka S. W. je pre súd nevieryhodná a vieryhodná je výpoveď iba pred notárkou JUDr. C. E. ako aj pred notárom JUDr. D. P.. Odvolateľ chce poukázať na to, že je pre neho nevysvetliteľné v rozpore so všetkými vykonanými dôkazmi a dokonca aj so všetkými rozhodnutiami NS SR toto tvrdenie súdu, keď opakovane NS SR vo všetkých svojich rozhodnutiach poukazuje na to, že súd nemôže hodnotiť výpoveď svedka W. ako nevieryhodnú výpoveď práve pred okresným súdom vo Vsetine. To teda znamená, že prvostupňový súd poukazuje na to, že pre neho je záväzný právny názor, ktorý bol vyslovený v rozhodnutí NS SR sp. zn. M Obdo V 8/2002 zo dňa 19.6.2003 (aj keď ho nesprávne cituje a nesprávne preberá právny názor tohto súdu) a na druhej strane neakceptuje právne názory súdov, ohľadne výpovede svedkov S. W. ako aj ďalších svedkov, ktorí boli vo veci vypočutí. Súd vôbec nezaujal právny názor k týmto námietkam žalovaného: poukazujem na to, že nemožno sa domáhať zmenkového záväzku, ktoré mu slúžilo na základe právneho jednania neplatného (Sb. n. s. 2354., Rovnako Czel. 704 a Sb. n. s. 14.615). Súdy vyriešili otázku neplatnosti zmlúv a úkonov na ne nadväzujúcich, a preto záväzok z neplatnej zmluvy nenadobudne platnosť, ak sa utvrdí skriptúrnou obligáciou. Neplatnosť zmluvy musí si súd všímať z úradnej moci. Táto neplatnosť sa prenáša tiež na skriptúrnu obligáciu, pokiaľ ide o zmenkový právny pomer medzi pôvodnými zmluvnými stranami. Je preukázané v konaní pred súdom, že Union banka, konala vedome na ujmu dlžníka. Tento záver je preukázaný jednak listinnými dôkazmi a výpoveďami svedkov. Je zrejmé tak ako to tvrdí W., že Union banka v snahe získať pre seba majetkový prospech vymyslela celý tento podvodný obchod, o čom svedčia listinné dôkazy, keďže ešte pred podpísaním samotných zmeniek sa aktívne angažovala prostredníctvom svojich zamestnancov na správnosti a platnosti vyhotovenia zmeniek, aby tieto nemali chybu. Tieto zmenky ešte pred ich podpisom si nechala priniesť do svojho sídla, o čom svedčí výpoveď C., prekontrolovala ich, pričom dobre vedela, že žiadna kauza sa k týmto zmenkám neviaže, jedná sa o čistý podvod, pretože žiadne technologické zariadenie sa nemalo financovať ani odkupovať, sama aktívne konala pri prevzatí zmeniek a S. W. iba poslúžil na to, aby boli indosované na jeho spoločnosť SEZOOZ GROUP, a.s., aby následne SPP ako žalovaný už nemohol činiť kauzálne námietky. V skutočnosti však S. W. tak ako vypovedal a nič na tom nemení ani jeho zmena výpovede, vystupoval ako sprostredkovateľ a nikdy ani predmetné zmenky neprevzal. Ako vyplýva z čl. I. § 17 Zákona zmenkového a šekového č. 191/1960 Zb. v tomto konaní je potrebne preukázať zo strany žalovaného vedomosť o námietkach v čase nadobudnutia zmenky a úmysel nadobúdateľa zmenky konať na škodu dlžníka. V konaní bolo preukázané, že Union banka, a.s., sa od začiatku zúčastňovala na tvorbe scenára, vedela, že splnením zmenkového záväzku si žalovaný musí škodu uplatňovať proti málo solventnej spoločnosti SG so značnými nákladmi, neistým úspechom a ďalekým časovým horizontom, že odporca na základe dohodnutého scenára bude platiť spoločnosti SG, čo sa aj stalo 4.12.1998 vo výške 10.000.000 USD, ale navrhovateľ odporcu na prevod ani neupozornil (čo mal urobiť aspoň formou vyžiadania si uznania záväzku) hoci mal zmenky v úschove. Navrhovateľ takisto vedel, že kúpna zmluva z. 29.9.1998 a ostatné nadväzné dokumenty sú simulované a vedel tak o všetkých námietkach odporcu voči spoločností SG. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ konal vedome na škodu odporcu. Najnepresvedčivejšou skutočnosťou je, že žalobca vyplatil a poukázal dohodnutú kúpnu cenu viac ako 324.000.000,- Kč. teda dodržal kúpnu zmluvu o prevode zmeniek a spôsobil žalovanému prospech a nie škodu, ide o prekvapujúce a zavádzajúce tvrdenie. Aký prospech mohol žalobca prevodom zmeniek na seba za zisk spôsobiť žalovanému zostáva skutočne v rovine jeho ničím nepodloženého vykonštruovaného tvrdenia bez, akéhokoľvek dôkazu, dokonca v rozpore so všetkými zisteniami orgánov činných v trestnom konaní. Je potrebné uviesť, že indosáciou zmeniek sa žalobca zaradil medzi veriteľov, ktorí majú špekulatívne snahy zhoršiť postavenie zmenkového dlžníka tým, že zmenku indosovali za účelom navodenia abstraktného účinku indosamentu (R. Chalupa. Zákon směnečný a šekový - komentář, I. Díl - směnkv, Linde Praha a.s., 1996, str. 165). Ak žalobca tvrdí, že nikdy nemal záujem zbaviť prvého majiteľa, teda SEZOOZ Group uplatnenia námietok voči žalovanému, ide o absurdné a nezmyselné tvrdenia. Ust. čl. I § 17 Zákona č. 191/1950 Z.z. jasne hovorí o zodpovednosti majiteľa pri nadobúdaní zmenky za jeho vedome konanie na škodu dlžníka a nie na škodu predchádzajúceho majiteľa zmenky. Podľa tohto ustanovenia ide o uplatňovanie námietok zo strany dlžníka (v danom prípade žalovaného) a nie zo strany predchádzajúceho majiteľa (v danom prípade SEZOOZ Group). Preto žalobca nemôže proti žalovanému. Svojim tvrdením stavia žalobca zmysel citovaného ustanovenia naopak, a súčasne sa snaží zastrieť svoj pravý úmysel, ktorým bolo zbaviť možnosti uplatnenia námietok práve žalovaného. A to je odpoveď na otázku NS SR v poslednom rozhodnutí, prečo tak rýchlo po podpísaní zmeniek došlo k indosácii zmeniek zo SEZOOZ GROUP na Union Banku. Žalovaný poukazuje súdu na vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu, ktorý sám priznáva, že vyplatil ..Partnerskej organizácii“ žalovaného v Českej republike, teda SEZOOZ Group značnú sumu pre potreby a zámery žalovaného. Lepší dôkaz o vedomosti a účasti na príprave scenára celej transakcie už poskytnúť nemohol. Tým priznaním aj sám žalobca potvrdil pravdivosť svedeckých výpovedí O. E. (str. 9 zápisnice z pojednávania z 25.10.1999) a S. W. (ad 7 protokolu zo 16.3.2000, spísaného na Okresnom súde vo Vsetíne o jeho účasti na celej transakcii). Z uvedeného vyplýva, že Union banka vedela aj to, že finančné prostriedky sa mali poskytnúť žalovanému bez indosácie zmeniek, ktoré sa mali podľa výslovného znenia kúpnej zmluvy z 29.9.1998 uložiť v Union banke do úschovy. To potvrdzuje aj skutočnosť, že zástupca Union banky zmenky skutočne prevzal, a to na základe dohody, ktorá bola uzavretá v ten istý deň ako kúpna zmluva, t.j. 29.9.1998 (protokol o odovzdaní a prevzatí zmeniek). Aj tieto skutočnosti dokazujú, že žalobca konal vedome na škodu žalovaného. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaný koná voči nemu škodlivo „keď po zinkasovaní dohodnutého objemu finančných prostriedkov namieta platnosť zmeniek a snaží sa dosiahnuť zrušenie platobného rozkazu, tak zabúda, že je to práve žalovaný, voči ktorému sa škodlivo postupovalo za účasti Union banky podľa ním vymysleného scenára, a preto je jeho zodpovednosť podľa čl. I § 17 Zákona č. 191/1950 Z.z. jednoznačne daná. Postup žalovaného nie je škodlivým konaním, ale uplatnením práva proti takému konaniu. Navyše podľa čl. I § 17 Zákona č. 191/1950 Z.z. prichádza do úvahy len škodlivosť nadobúdateľa zmenky. V súlade s § 17 Zákona č. 191/1950 Z.z. je rozhodujúca vedomosť žalobcu o námietkach v čase prevodu zmeniek a jeho konanie na škodu dlžníka. V danom prípade sa jedná o vedomosť Union banky. Dátum vystavenia zmlúv, ktoré sú jednou z príčin uplatnenia námietok je nerozhodný. Navyše príčiny námietok museli vzniknúť pred prevodom zmenky, lebo podľa citovaného ustanovenia ide o námietky, ktoré sa zakladajú na vlastných vzťahoch toho, kto je žalovaný zo zmenky, k vystaviteľovi alebo predchádzajúcim majiteľom zmenky. Nový majiteľ tieto námietky vyvolá práve tým. že o nich vie a koná na škodu dlžníka. Čo sa týka škody, žalovaný opakovane upozorňuje, že neobdržal žiadne plnenie od Union banky ani od súčasného žalobcu a pokiaľ išlo a nejaké plnenie, boli to plnenia v súvislosti, s inými transakciami, ktoré holi uzavreté medzi vtedajším generálnym riaditeľom Ing. C. a S. W. (poukazujem pritom na výpoveď S. W. zo dňa 12.10.2000 čl. 2687, kde uviedol, že pokiaľ hovoril o zmluve medzi SPP a SEZOOZ Group tak táto zmluva sa týkala iných finančných transakcií). Z uvedeného je teda zrejmé, že Union banka nadobudla zabezpečovacie zmenky zmenkovým spôsobom a pri ich nadobúdaní konala vedome na škodu dlžníka. Abstraktnosť zmenkovej pohľadávky, ktorú UNION banka nadobudla sa však nematerializovala, dlžníkovi, teda žalovanému, teda voči nadobúdateľovi zostávajú zachované i po osamostatnení zmenky všetky námietky, ktoré mohol uplatniť voči prevodcovi zmenky (R. Chalupa, Osamostatnení zaistení směnky, Právni radce 7/2000 str. 19). Iba pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že zabezpečovaná pohľadávka, keby bola platná, by plnením zanikla, a tým by zanikol aj dôvod zmenky (Uznesenie Vrchního soudu v Praze z 12.5.1998, sp. zn. 5Cmo 14/1997). Je teda zrejmé, že kúpna zmluva z 20.9.1998 a ďalšie nadväzné dokumenty sú simulované, a tým absolútne neplatné tak, ako to ustálil aj NS SR. Zmenky boli simulované a vydané, na základe neplatných právnych úkonov. Osamostatnené prevedenie zmeniek žalovaného bolo protiprávne a v rozpore s dohodnutým postupom. Union banka konala vedome na škodu dlžníka, a preto že išlo v ďalšej indosácii na terajšieho žalobcu iba o obyčajnú cesiu, žalovanému ostali všetky námietky voči Union banke, ktoré mal voči SEZOOZ GROUP, a. s. V konečnom dôsledku poukazujem na listinný doklad, ktorý je založený v spise a podpísaný predchádzajúcim právnym zástupcom tak Union banky ako aj terajšieho žalobcu, v ktorom sám konanie Union banky ako podvodné označil, konkrétne: - dňa 14.1.2008 pán právny zástupca už v postavení STRODEN MANAGEMENT LIMITED uviedol: „Ani my, teda STRODEN MANAGEMENT LIMITED sme sa nestali právnym nástupcom Union banky, a.s. a nemáme nič spoločné s podvodným konaním Union banky so svojim zmluvným partnerom, ktorého si sám vybral a s ktorým uzatváral rôzne zmluvy, aj kauzálne zmluvy k predchádzajúcim zmenkám. To teda svedči o tom, že samotný právny zástupca UNION BANKY a.s. potvrdil skutočnosť podvodného konania Union banky a.s. na škodu dlžníka a že prevod zo SEZOOZ GROUP na Union banku bol vykonaný so snahou dosiahnuť abstraktný účinok rubopisu, a to za účelom sťaženia procesného postavenia vystaviteľa. čo je konaním na škodu žalovaného. V záverečnom návrhu som pripojila časť vyjadrenia pána právneho zástupcu, ktoré je založené v spise na čl. 1404, pretože konajúci súd toto jeho vyjadrenie v zrušenom rozsudku vyhodnotil jednoznačne v jeho prospech. Tomu tak nie, pretože JUDr. Blaha bol právnym zástupcom Union banky od roku 2002, o čom svedčí založená plná moc v spise a neskôr sa stal aj právnym zástupcom terajšieho žalobcu. V tomto vyjadrení predsa sám priznáva, že STRODEN MANAGEMENT nie je právnym nástupcom UNION BANKY a nemá nič spoločné s podvodným konaním žalovaného, teda SPP so svojim zmluvným partnerom, pričom z tohto vyjadrenia je jasné, že sa jedná o Union banku (ktorej právnym nástupcom sa terajší žalobca nestal a nie je právnym nástupcom ani SEZOOZ Group). Ešte pre úplnosť treba doplniť, že Union banka a.s. vyplatila SPP a.s. dlžnú finančnú sumu. Žalovaný nepredložil o tejto skutočnosti žiaden doklad, pretože takýto doklad predložiť ani nemohol, lebo v skutočnosti ani neexistuje. Práve z listinných dôkazov ako aj všetkých ostatných je zrejmé, že Union banka plnila SEZOOZ GROUP a toto bolo preukázané aj v trestnom konaní, kedy na to súdy pri svojom rozhodovaní poukázali. V skutočnosti Union Banka donútila W. ako svojho sprostredkovateľa, aby odkúpil od nej za uvedenú sumu bezcenné akcie B. ako aj bezcenné akcie TOKO banky. V tomto smere poukazujem aj na výpoveď Mgr. D. T., ktorú súd oboznámil s tým, že toto tvrdenie potvrdzuje vo svojej výpovedi, keď uvádza, že „Celý obchod bol viazaný podmienkou odkúpenia akcií B. a ďalej uvádza, že pokiaľ hovoril o zmenkách Toko banky a o ich nepredajnosti a o tom, že nikto iný než W. by tieto akcie nekúpil, tak je to pravda, nemá dôvod o tom pochybovať. Tento obchod bol dohodnutý za zavretými dverami a Toko banka bol skutočne problém, resp. jej akcie, pretože tie zmenky v tej dobe odmietli platiť, pretože boli v nútenej správe. Priznal, že podmienkou na vyplatenie bolo to, že to boli spojené problémy s akciami B. ako aj so zmenkami Toko banky. Takýmto postupom sa Union banka zbavila nepredajných akcií. Tvrdili sme a preukázali sme, že SPP od UNION banky ani od SEZOOZ GROUP neobdržala žiadne plnenie a žalobca toto tvrdenie okrem vlastného tvrdenia to ničím nepreukázal, lebo to preukázať ani nemohol. Zhrnúc preto rozpor, ktorý uviedol súd, treba uzavrieť konanie na škodu dlžníka ako úmyselné konanie, ktoré vyplýva z týchto záverov:... osoby konajúce za UB pri krokoch súvisiacich s odkúpením zmenky, a to v súčinnosti s obžalovaným R. W. /V., R., C./ pri tomto konaní disponovali vedomosťou o skutočnom účele súhrnu úkonov, predchádzajúcich vystaveniu zmeniek a nasledujúcich po ňom... - Vyjadrenie ČNB akcentuje, že sa jedna o eskontný úver, čo potvrdzuje evidencia tohto prípadu vedená v účtovníctve UB ako ...“Krátkodobé úvery klientom na obchodné pohľadávky...“ čomu zodpovedá i údaj v „Zmluve o prevode zmenky“, ktorá ukladá svojmu klientovi /SG/ povinnosť zasielania výkazov výsledkov hospodárenia, a to nielen vystaviteľa zmenky, ale aj svoje a to až do úplného zaplatenia /úhrady/ zmenkovej sumy. Pozn. Uvedené podklady sú zažurnalizované v spise... - Existuje jasná vedomosť - personálne sprostredkovaná pracovníkmi UB o obchodnom vzťahu eskontného úveru. - Uvedené konanie UB je vedomým konaním na škodu osoby, ktorá je vystaviteľom zmeniek, pričom nemuselo ísť ani o úmysel, postačuje - v súlade s názorom NS - aj o formu vedomej nedbanlivosti, pri ktorej konajúca osoba vie, že môže byť relevantný následok /škodu/ spôsobiť, ale bez primeraných dôvodov sa spolieha, že sa tak nestane. - Neobstojí téza, že existujú akési indície ďalších transferov, ktoré mali za následok získanie protiplnenia zmeniek na strane SPP. Žiadne takéto protiplnenia neexistujú okrem zmeniek. - Tomu, že doposiaľ škoda SPP nevznikla, zabránilo len právne vzdorovanie vedenia SPP po roku 1998, ktoré doposiaľ úspešne vzdorovalo splneniu takéhoto záväzku. Predmetný spor trvá už 18 rokov, pričom odvolacie súdy, či už v rámci odvolaní a dovolaní rozhodujú tak, že na uplatnené odvolacie dôvody záväzné právne názory, ktoré však prvostupňový súd opakovane nerešpektuje. Žalovaný je v dlhodobej právnej neistote, pričom rozhodovanie prvostupňového súdu je tak ako som uviedla opakovane nespravodlivé, porušujúce elementárne zásady spravodlivého procesu i rovnosti zbraní v súdnom konaní. Terajší rozsudok je toho učebnicovým príkladom. Je preto nutné, aby odvolací súd vydal meritórne rozhodnutie, pretože sú na to splnené podmienky.“ Koniec citácie.
  67. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že zmenkový platobný rozkaz Krajského súdu v Bratislave č. k. 37Zm/415/1999-41 z
  68. mája 1999 zruší a súčasne zruší aj výrok o náhrade trov konania. Žiadal priznať trovy konania tak, ako budú vyčíslené.
  69. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca a uviedol, že odvolanie žalovaného nespĺňa zákonné náležitosti riadneho odvolania v zmysle ustanovenia § 205 O. s. p., nakoľko neobsahuje označenie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda a neobsahuje označenie odvolacích dôvodov v zmysle § 205 ods. 2 O. s. p., zdôraznil, že akoukoľvek opravou, či doplnením odvolania by došlo k rozšíreniu odvolacích dôvodov, čo je v rozpore so zákonom. K hmotnoprávnej stránke odvolania uviedol, že sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, považuje ho za adekvátne a správne, reagujúce na všetky námietky žalovaného v konaní.
  70. Čo sa týka údajného nerešpektovaná príkazov Najvyššieho sudu Slovenskej republiky žalobca tvrdí, že uvedené vyjadrenie žalovaného vyhodnotil ako snahu „vykonštruovať“ odvolací dôvod. Ďalej uviedol, že so žalovaným naznačenými príkazmi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rámci posledného zrušujúceho rozhodnutia sa súd prvého stupňa v plnom rozsahu vysporiadal. Krajský súd v Bratislave ako prvoinštančný súd sa priamo na pojednávaní oboznámil s listinnými dôkazmi, ktorých nevykonanie bolo v zrušujúcom rozhodnutí vytknuté. Vysporiadal sa tiež s aktívnou legitimáciou žalobcu. Podotkol, že na vykonaní niektorých dôkazov (napr. pripojenie kompletných trestných spisov) netrval sám žalovaný. Naopak, žalovaný na pojednávaní dňa
  71. mája 2017 do zápisnice uviedol, že cit.: „...nenavrhuje ďalšie doplnenie dokazovania. Po uplynutí 20 rokov od začatia konania nepovažuje za zmysluplné, ani hospodárne, ani dopočutie svedka W., ktoré by podľa jej názoru viedlo k zbytočnému predĺžen

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.