Obsah (6)

§ 378§ 63§ 420§ 419§ 431§ 453

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/147/2017 Identifikačné číslo spisu: 1211203274 Dátum vydania rozhodnutia: 31.10.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Danica Kočičková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 378ods.

1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej v texte „C. s. p.“) ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil. Jednotlivé odvolacie námietky žalobcu, vrátane odvolacej námietky týkajúcej sa dodržania v zákone stanovenej objektívnej jednoročnej lehoty na podanie výpovede (z pracovného pomeru), označil odvolací súd za neopodstatnené. Zdôraznil, že žalobca sa konaním, ktoré mu žalovaný vo výpovedi z pracovného pomeru (danej mu

§ 63ods.

1 písm. e/ Zákonníka práce) vytýkal, dopustil porušenia pracovnej disciplíny. Uviedol, že intenzitu porušenia pracovnej disciplíny posúdil súd prvej inštancie správne, a to z hľadiska všetkých relevantných kritérií, pričom úvahy, na ktorých založil závery o závažnom porušení pracovnej disciplíny žalobcom, majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný ako poskytovateľ letových prevádzkových služieb má prísne regulovanú povinnosť dbať na zaistenie bezpečnosti a plynulosti letovej prevádzky a predchádzať rizikám, ktoré by mohli potencionálne spôsobiť ohrozenie bezpečnosti a plynulosti letovej prevádzky, ako aj ohrozenie spoľahlivosti technických zariadení. Pokiaľ došlo konaním žalobcu k reálnemu ohrozeniu bezpečnosti a plynulosti leteckej prevádzky, nemožno žalovanému, ktorý za bezpečnosť a plynulosť letovej prevádzky nesie zodpovednosť vytýkať, že prísne postihuje prípady, keď porušením jeho vnútorných predpisov regulujúcich oblasť letovej prevádzky došlo hoc len potencionálne k ohrozeniu jej bezpečnosti a plynulosti. Žalobca sa dopustil porušenia základných povinností zamestnanca (§ 81 písm. a/, c/, e/ Zákonníka práce), konal tiež v rozpore s povinnosťami vedúceho zamestnanca (§ 82 písm. e/, f/ Zákonníka práce), pričom sa dopustil aj porušenia viacerých vnútorných predpisov žalovaného, s ktorými bol riadne oboznámený. Závažnosť porušenia pracovnej disciplíny žalobcom neznižuje ani tá skutočnosť, že žalovaný mu ponúkol zaradenie na iné pracovné miesto, pretože pokiaľ žalobca nesúhlasil s jeho zaradením na nižšiu pracovnú pozíciu, tak od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby naďalej zamestnával žalobcu vo funkcii vedúceho zamestnanca, pri výkone ktorej porušil závažným spôsobom pracovnú disciplínu.

1. Proti predmetnému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f/ C. s. p., pričom uviedol, že odvolací súd porušil jeho právo na spravodlivý proces, pretože odôvodnenie jeho rozhodnutia (ako aj odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožnil) je nepresvedčivé, argumentačne nedôsledné, popierajúce obsah, význam a zmysel aplikovaných právnych noriem. Zdôraznil, že „zásadné nedostatky rozhodnutia odvolacieho súdu (ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie), ktoré sú nezlučiteľné so zmyslom a podstatou práva na spravodlivý proces spôsobujú, že postupom odvolacieho súdu bolo žalobcovi znemožnené uplatnenie jeho procesných práv, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“. Namietal, že z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmé na základe čoho súdy oboch inštancií dospeli k záveru, že konanie žalobcu naplnilo znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny. V súvislosti s uvedenou námietkou žalobca v dovolaní uviedol, že ak by jeho konanie bolo takým závažným porušením pracovnej disciplíny (ako to v odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch inštancií uviedli), tak by žalovaný nemal záujem na ďalšom zotrvaní žalobcu v pracovnom pomere, aj keď na inej pracovnej pozícii. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu označil za arbitrárne, pričom zdôraznil, že povinnosťou súdu je nielen vykonať dôkazy, ale ich aj náležite vyhodnotiť a posúdiť ich vierohodnosť a relevantnosť v prejednávanej veci. Navrhol, aby dovolací súd, dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
2. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje tak s rozhodnutím súdu prvej inštancie ako aj s rozhodnutím odvolacieho súdu. Dovolaním žalobcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozhodnutia, ktoré by malo nedostatky v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. V nadväznosti na uvedené žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu poukázal na aktuálnu judikatúru najvyššieho súdu,

ktorej nedostatok riadneho odôvodnenia (dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu), rovnako ako často namietaný nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci, nezakladá vadu konania

§ 420písm.

f /C. s. p. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol. 6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.) a na to oprávnenou osobou (§ 424 C. s. p.), zastúpenou v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p. skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť, pretože nie je prípustné. 7.

§ 419C. s.

p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 8.

§ 420písm.

f/ C. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9.

§ 431ods.

1, 2 C. s. p, dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada.

1. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým je možné napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu pri splnení zákonom stanovených predpokladov a podmienok. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 C. s. p.), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.
2. V predmetnej veci odôvodnil dovolateľ prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. tým, že dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené, nepresvedčivé a arbitrárne.
3. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu namietal, že odvolací súd svoje rozhodnutie nepresvedčivo a arbitrárne odôvodnil.
4. Tvrdenie dovolateľa o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné a arbitrárne, nepovažuje dovolací súd za dôvodné. Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad na to, aby bola konštatovaná existencia vady vyplývajúcej z § 420 písm. f/ C. s. p. Z hľadiska zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno totiž konštatovať, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal a z akých dôvodov, aké bolo stanovisko žalovaného k požadovanému určeniu a k uplatnenému nároku na náhradu mzdy, ktoré skutočnosti mal súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol, tak ako rozhodol. Dovolateľ preto nedôvodne namietal nepresvedčivosť a arbitrárnosť rozsudku odvolacieho súdu. V uvedenej súvislosti dovolací súd uvádza, že za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p. nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil

predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Pre úplnosť dovolací súd ďalej poznamenáva, že pri posudzovaní odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p., neposudzuje správnosť právnych záverov v ňom obsiahnutých, pretože k tomuto kroku by mohol pristúpiť len v prípade, ak by bolo dovolanie prípustné. 14. Po zistení, že konanie pred odvolacím súdom nie je postihnuté dovolateľom namietanou zmätočnostnou vadou vyplývajúcou z ust. § 420 písm. f/ C. s. p., dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie nie je prípustné a preto ho

ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p. odmietol. 15. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd

§ 453ods.

1 C. s. p. v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V uvedenej súvislosti dovolací súd uvádza, že takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné (§ 232 ods. 1 C. s. p.) teda, aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.