vydanie nehnuteľnosti

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 6Cdo/60/2017 Identifikačné číslo spisu: 5708208296 Dátum vydania rozhodnutia: 31.10.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Rudolf Čirč Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:5708208296.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobkyne SAT, s. r. o., so sídlom v Martine, M. R. Štefánika 16, proti žalovanej T - system, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Banskobystrická 7403/4, zastúpenej advokátskou kanceláriou FIAČAN & PARTNERS, s. r. o., so sídlom v Liptovskom Mikuláši, M. Pišúta 936/16, v mene ktorej koná JUDr. Ivan Fiačan, PhD., za účasti intervenientky na strane žalovanej AVEC BUILDING, s. r. o., so sídlom v Žiline, Terasy 3471/6, zastúpenej JUDr. Marínou Gallovou, advokátkou so sídlom v Martine, Jilemnického 30, o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 21C/19/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2016 sp. zn. 9Co/209/2016, takto rozhodol: Senát 6 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e v e c na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odôvodnenie 1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 8. decembra 2015 č. k. 21C/19/2008-1066 uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni nehnuteľnosti nachádzajúce sa v meste N. a zapísané v katastri nehnuteľností pre kat. úz. N. na liste vlastníctva č. XXXX ako pozemok parcela reg. „C“ č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 484 m2 a pozemok parcela reg. „C“ č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 897 m2 a ako stavba (budova) súp. č. XXXX postavená na pozemku parcela č. XXX/X (ďalej len „nehnuteľnosti“), a to do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Takto rozhodol poukazujúc na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého vyvodil záver, že na strane žalobkyne sú splnené podmienky pre vyhovenie žalobe v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník má právo na poskytnutie ochrany proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Mal za preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností, keďže ich nadobudla na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej v roku 1993 a všetky následné kúpne zmluvy o ich prevode, až po kúpnu zmluvu z 15. 10. 2008, ktorou ich mala nadobudnúť spoločnosť NOVALIS, s. r. o., boli rozsudkom Okresného súdu Martin z 26. 11. 2011 č. k. 18Cb/277/2007-858 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. 5. 2013 sp. zn. 13Cob/185/2012 určené za neplatné. Vyslovil názor, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom dražby konanej dňa 18. 11. 2012, nenadobudla platne na tejto verejnej dražbe ani intervenientka (vystupujúca v základnom konaní ako vedľajšia účastníčka), pretože záložca (spoločnosť NOVALIS, s. r. o. považovaná na dražbe za vlastníka nehnuteľností) nebol vlastníkom predmetu dražby a z ustanovení zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 527/2002 Z. z.“) nevyplýva, že by dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote stanovenej týmto zákonom nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, mala viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka, a teda že by došlo k prelomeniu zásady „nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má on sám“ („Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ ďalej len zásada „nemo plus iuris“). Z tohto dôvodu intervenientka ako nevlastník nemohla previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou z 11. 11. 2014 na žalovanú. Pretože na strane žalovanej nebola preukázaná ani dobromyseľnosť, keďže mala vedomosť o tom, že nehnuteľnosti sú predmetom súdnych sporov, jej dispozícia s nehnuteľnosťami je neoprávnená. 2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej a intervenientky zhora označeným rozsudkom rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Zároveň rozhodol, že žiadnemu z účastníkov sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi prvoinštančného súdu. 3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“). Navrhla rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní uviedla, že ho podáva podľa § 420 písm.

1. f)a § 421 ods. 1 písm. a),
2. b)a
3. c)zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“ alebo „Civilný sporový poriadok“). Namietala, že bolo porušené jej právo na spravodlivý proces nepreskúmateľnosťou rozsudku odvolacieho súdu pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia. Namietala tiež nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom v otázke, či neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd posudzovať aj v inom konaní, než v konaní o návrhu na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. V súvislosti s tým uviedla, že odvolací súd sa nesprávnym pripustením takejto možnosti odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe vyplývajúcej z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 186/2010, sp. zn. 3 Cdo 272/2007 a Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 448/2010. Za nesprávne právne posúdenie veci považovala aj riešenie otázky týkajúcej sa použiteľnosti zásady „nemo plus iuris“ v súvislosti s nadobudnutím vlastníctva v dobrovoľnej dražbe. Nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, že ani platná dobrovoľná dražba, t. j. taká, proti ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, nemôže viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva od nevlastníka, a teda že neprelamuje zásadu „nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má on sám“. Namietala tiež to, že odvolací súd neaplikoval v danej veci § 93 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. 4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ako neopodstatnený zamietnuť. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou osobou, a že spĺňalo zákonom požadované náležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacích dôvodov, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok prípustnosti dovolania. 6. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Jeho účelom je náprava najzávažnejších procesných pochybení (zmätočných rozhodnutí) a riešenie otázok zásadného právneho významu a zjednocovanie judikatúry. Je prípustné proti dvom skupinám rozhodnutí odvolacieho súdu, a to proti rozhodnutiam postihnutým tzv. zmätočnostnou vadou (§ 420 C. s. p.) a proti rozhodnutiam zásadnej právnej významnosti (§ 421 C. s. p.). Tým sú zároveň určené dva prípustné dovolacie dôvody, a to dovolací dôvod spočívajúci vo vadách uvedených v § 420 C. s. p. a dovolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci za splnenia predpokladov uvedených v § 421 C. s. p. 7. V preskúmavanej veci, ako už bolo uvedené, dovolateľka v dovolaní uviedla, že ho podáva podľa § 420 písm.
4. f)a § 421 ods. 1 C. s. p. Vec prejednávajúci senát 6 C (ďalej len “vec prejednávajúci senát“ alebo senát „6 C“) dovolacieho súdu v prvom rade skúmal prípustnosť dovolania podľa § 420 písm.
5. f)C. s. p. Zaoberanie sa týmto dovolacím dôvodom v poradí ako prvým je dané jednak jeho povahou (zmätočnosť konania v zásade znemožňuje posudzovanie správnosti rozhodnutia z hľadiska právneho posúdenia veci), jednak jeho umiestnením v C. s. p. (predchádza dovolaciemu dôvodu vyplývajúcemu z § 421 ods. 1 C. s. p.), a tiež tým, že existencia tohto dôvodu zakladá nielen prípustnosť, ale zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania, v dôsledku čoho sa zaoberanie prípadným ďalším uplatneným dovolacím dôvodom vyplývajúcim z § 421 ods. 1 C. s. p. stáva neefektívnym, a teda bezpredmetným. 8. Podľa § 420 písm.
6. f)C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 9. Citované ustanovenie § 420 písm.
7. f)C. s. p. zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 10. Za zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm.
8. f)C. s. p. označila dovolateľka nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred odvolacím súdom takouto vadou postihnuté nebolo. I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia, ako už bolo uvedené v bode 8., je takým nesprávnym procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uplatňovala svoje procesné práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v prejednávanej veci o taký prípad nešlo. Dovolaním napádaný rozsudok odvolacieho súdu totiž v spojení s rozsudkom prvoinštančného súdu uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská strán sporu k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Dovolateľka preto nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný. Dovolanie v tejto časti tak nebolo prípustné. 11. Pretože konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté dovolateľkou tvrdenou vadou vyplývajúcou z § 420 písm.
9. f)C. s. p., vec prejednávajúci senát pristúpil k skúmaniu prípustnosti dovolania aj z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu, a to nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom. 12. Rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorej správnosť (okrem iných otázok) riešenia namietala dovolateľka, bola otázka, či v dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa zákona č. 527/2002 Z. z., proti ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, možno nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka, a teda či sa v nej prelamuje zásada „nemo plus iuris“. Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu reprezentovanej uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2012 sp. zn 2 MCdo 20/2011, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 61/2014 (ďalej len „rozhodnutie R 61/2014“) a v ktorom bol vyslovený názor, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. 13. Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu sa však odvolací súd od označenej ustálenej rozhodovacej praxe odkloniť mal, pretože vymedzenú právnu otázku je potrebné riešiť inak. I keď vychádzajúc z doslovného znenia ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
10. a)C. s. p. dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné len ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, je potrebné toto ustanovenie vykladať extenzívne, a to tak, že zakladá prípustnosť dovolania aj v prípade, ak sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, no podľa názoru dovolacieho senátu, ktorému vec pripadla na rozhodnutie, sa odkloniť mal. Iný názor, podľa ktorého by prípustnosť dovolania v takomto prípade nebola daná a z povahy veci (vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax) by nebola daná ani podľa § 421 ods. 1 písm.
11. b)a písm.
12. c)C. s. p., by vo svojich dôsledkoch znamenal, že dovolací súd by nemohol pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním napadnutého rozhodnutia, hoci by mal za to, že dovolaním napadnutá právna otázka je otázkou zásadného právneho významu a že je potrebné ju riešiť inak, t. j. odklonom od doterajšej ustálenej rozhodovacej praxe. Takúto interpretáciu je potrebné odmietnuť, pretože by odporovala zmyslu a účelu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a zároveň by znamenala nerešpektovanie ústavného zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae). 14. Po konštatovaní, že v predmetnej veci je daná prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm.
13. a)C. s. p. chcel senát 6 C pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním napadnutého rozhodnutia v otázke, či v dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa zákona č. 527/2002 Z. z., proti ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, možno nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka, a teda či sa v nej prelamuje zásada „nemo plus iuris“. Pretože pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí R 61/2014, vznikla mu v zmysle § 48 ods. 1 C. s. p. povinnosť predložiť vec na rozhodnutie veľkému senátu. 15. Senát 6 C sa nestotožňuje s názorom, podľa ktorého že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby. Naopak zastáva názor, že ak v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa príklepu nebola podaná žaloba o neplatnosť dobrovoľnej dražby (ďalej len „dražba“), nemôže byť v tejto dražbe nadobudnuté vlastnícke právo vydražiteľa úspešne spochybňované, a to ani v prípade, ak ten, kto bol na dražbe považovaný za vlastníka predmetu dražby, nebol jeho skutočným vlastníkom. 16. Takýto interpretačný záver vyžaduje rešpektovanie základného princípu právneho štátu, ktorým je princíp právnej istoty a z neho vyplývajúce princípy dôvery v platné právo, legitímneho očakávania a ochrany nadobudnutých práv. Dražba je totiž neplatná, len ak jej neplatnosť vyslovil súd v konaní na návrh podaný v zákonnej lehote podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. Pokiaľ v zákonom stanovenej lehote (okrem výnimky, ktorá v danom prípade neprichádza do úvahy) nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti dražby, jej účinky, medzi ktoré patrí aj nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, už nemožno spochybniť. V takomto prípade neplatnosť dražby už nemožno posudzovať v žiadnom inom konaní, a to ani ako predbežnú otázku napr. v konaní o určenie vlastníctva alebo o vydanie veci. Výnimkou by mohli byť len prípady, v ktorých by nebolo zrejmé, čo bolo vydražené a kto urobil najvyššie podanie, resp. ak by v skutočnosti nešlo o dobrovoľnú dražbu, ale o predstierané konanie. Vydražiteľ, ktorý uhradil cenu dosiahnutú vydražením v ustanovenej lehote a ktorému bol udelený príklep, môže v dôvere v ustanovenia zákona č. 527/2002 Z. z. legitímne očakávať, že pokiaľ nebude v zákonom stanovenej lehote podaná žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, jeho vlastnícke právo k predmetu dražby, ktoré nadobudol príklepom, už nemôže byť spochybnené. Inak sa nenaplnila ním očakávaná ochrana a právna istota poskytnutá mu zákonom určením lehoty, v ktorej možno napadnúť platnosť dražby, resp. by bola popretá. 17. Podľa teórie práva subjektívne práva vznikajú ako následok právnych skutočností. Pokiaľ subjektívne právo, ktorým je aj vlastnícke právo, vzniklo vydražiteľovi ako účinok, t. j. právny následok platnej dražby ako právnej skutočnosti, potom bez vyslovenia neplatnosti dražby nemožno zároveň tvrdiť, že takýto účinok nenastal, t. j. že vydražiteľ vlastnícke právo nenadobudol, pretože zostalo skutočnému vlastníkovi. Inak povedané nemožno akceptovať záver, že určitý účinok nastal a zároveň nenastal, resp. že dražba je platná a zároveň neplatná. Takýto záver by bol logicky rozporný a tým nerešpektujúci základnú požiadavku právneho štátu, ktorou je požiadavka na bezrozpornosť právneho poriadku, a teda aj na bezrozpornosť interpretácie a aplikácie právnych noriem. 18. Zákon č. 527/2002 Z. z. v ustanovení § 2 písm.
14. a)charakterizuje dražbu ako verejné konanie, ktorého účelom je prechod vlastníckeho práva alebo iného práva k predmetu dražby, konané na základe návrhu navrhovateľa, pri ktorom sa licitátor obracia na vopred neurčený okruh osôb prítomných na vopred určenom mieste s výzvou na podávanie ponúk a pri ktorom na osobu, ktorá urobí najvyššiu ponuku, prejde príklepom licitátora vlastnícke alebo iné právo k predmetu dražby. Dôvodová správa k novele tohto zákona vykonanej zákonom č. 568/2007 z. z. výslovne uvádza, že pri dobrovoľnej dražbe nejde o prevod veci (nejde o zmluvu), ale o osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe „iných skutočností ustanovených zákonom“ (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorými sú príklep na dražbe a zaplatenie vydraženej ceny (zložená právna skutočnosť). Nejde teda o ďalší inštitút zmluvnej povahy. Na posudzovanie nadobudnutia vlastníckeho práva vydražiteľom preto nemožno aplikovať zásadu „nemo plus iuris“, ktorá sa spája zo zmluvným prevodom tohto práva. Prípadný nedostatok vlastníckeho práva toho, kto bol na dražbe považovaný za vlastníka predmetu dražby, môže byť významný v konaní o neplatnosť dražby len ako právna vada predmetu dražby. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva na dražbe vydražiteľom aj v prípade, ak ten, koho vec bola dražená, nebol v skutočnosti jej vlastníkom, je dôsledkom zákonnej úpravy dražby, ktorej platnosť v prípade nepodania žaloby o určenie jej neplatnosti, ako už bolo uvedené, nemožno spochybňovať. Táto právna úprava uplynutím lehoty, v ktorej nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti dražby, prakticky vylučuje konflikt medzi právom na ochranu vlastníctva v zmysle zásady „nemo plus iuris“ a právom na ochranu dobromyseľného nadobúdateľa a tým nastoľuje stav právnej istoty vydražiteľa, že jeho vlastnícke právo už nemôže byť úspešne spochybnené. 19. Na podporu vyššie uvedeného právneho záveru možno uviesť i to, že ak by vlastnícke právo vydražiteľa, aj napriek nepodaniu žaloby o určenie neplatnosti dražby, bolo možné úspešne spochybniť aplikáciou zásady „nemo plus iuris“ v inom konaní na základe inej žaloby, podanej i po niekoľkých rokoch od ukončenia dražby, mohlo by to viesť k odradeniu potencionálnych záujemcov o účasť na dražbe ako dražiteľov. Zákon č. 527/2002 Z. z. by sa tak mohol stať prakticky neaplikovateľným, čo by mohlo mať za následok sťaženie vymožiteľnosti práva nemožnosťou realizácie najmä záložného práva a tiež nemožnosťou speňažovania majetku v konkurznom konaní týmto spôsobom. Interpretáciu, ktorá by mohla znamenať riziko takéhoto negatívneho dopadu na ekonomické a finančné vzťahy trhovej ekonomiky treba preto odmietnuť. 20. Vec prejednávajúci senát ďalej dodáva, že pokiaľ by mala byť relevantná otázka náležitej obozretnosti a opatrnosti záujemcov o dražbu, potom táto je prezumovaná už tým, že tieto subjekty sa môžu oprávnene spoliehať, že navrhovateľ dražby v prípade, ak jej predmetom je nehnuteľnosť, je povinný predložiť dražobníkovi list vlastníctva nie starší ako tri mesiace (§ 7 ods. 3 zákona č. 527/2002 Z. z.) a že navrhovateľ dražby zodpovedá za vady predmetu dražby a za to, že predmet dražby možno dražiť, a spolu s dražobníkom zodpovedá aj za škodu spôsobenú porušením zákona (§ 33 zákona č. 527/2002 Z. z.). 21. So zreteľom na uvedené senát 6 C postúpil vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (§ 48 ods. 1 C. s. p.), pričom v tomto uznesení odôvodnil svoj názor, odlišný od názoru vysloveného v rozhodnutí R 61/2014. 22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.