Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Asan/3/2016 Identifikačné číslo spisu: 1012201486 Dátum vydania rozhodnutia: 09.10.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Igor Belko Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018

§ 250iods.

2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o uloženej sankcii vyžaduje od správneho súdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že v odvolacom konaní bolo zistené, že rozhodoval nezákonný sudca, a preto rozsudok s použitím ústavno-konformného výkladu pojmu zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) postupom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

1. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 05.11.2012 (viď bod 11) nepochybne vyplýva, že pri svojom prvom procesnom úkone, ktorý mu procesne patril, t. j. vyjadrenie z 05.11.2012 na základe výzvy krajského súdu z 17.09.2012, namietal miestnu nepríslušnosť konajúceho Krajského súdu v Bratislave a naopak poukazoval s odkazom na kritériá obsiahnuté v ustanovení § 246a ods. 1 O.s.p. na to, že miestne príslušným súdom je Krajský súd v Banskej Bystrici.
2. Na pojednávaní konanom 07.06.2016 žalovaný k námietke miestnej nepríslušnosti Krajského súdu v Bratislave uviedol, že je na úvahe súdu, aby o tejto veci rozhodol i napriek tomu, že žalovaný túto námietku vzniesol a súd na ňu neprihliadol.
3. Krajský súd v napadnutom rozsudku k námietke miestnej príslušnosti vznesenej žalovaným uviedol, že nezaujal stanovisko k námietke žalovaného v rozsudku č. k. 5S/265/2012-32 zo dňa 12.11.2013, nakoľko však vydal rozsudok má za to, že vydaním tohto rozsudku si založil miestnu príslušnosť, a preto vo veci opätovne rozhodol. Podľa § 105 ods. 1 veta druhá a tretia v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. Podľa § 105 ods.

§ 246cods.

1 O.s.p. platí, že ak súd podľa odseku 1 zistí, že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia alebo ju za podmienok uvedených v § 11 ods. 3 predloží Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky; o tomto postúpení súd upovedomí účastníkov. Podľa § 246a ods. 1 O.s.p. miestne príslušným je súd, v ktorého obvode má sídlo správny orgán, ktorého rozhodnutie a postup sa preskúmava, ak nie je ustanovené inak. Ak ide o rozhodnutie orgánu s pôsobnosťou pre celé územie Slovenskej republiky, okrem ústredných orgánov štátnej správy, miestne príslušným je krajský súd, v ktorého obvode je všeobecný súd navrhovateľa.

1. Najvyšší súd po preskúmaní obsahu spisového materiálu, oboznámením sa s námietkou žalovaného o možnej miestnej príslušnosti Krajského súdu v Banskej Bystrici ako aj s vyjadrením žalovaného na pojednávaní a odvolacou námietkou žalobcu o inej vade konania, musí osvedčiť, že Krajský súd nepostupoval správne, ak len konštatoval v rozhodnutí, že si založil miestnu príslušnosť.
2. Najvyšší súd opätovne poukazuje na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (m.m. nález č. k. IV. ÚS 116/2011-34 zo dňa
3. júna 2011) a zdôrazňuje, že zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať miestne, funkčne a vecne príslušný súd, ktorému napadnutá vec spadá do rozsahu výkonu súdnej moci, a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy, a súčasne aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc" (m.m. nálezy sp. zn. I. ÚS 239/04 a IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (m.m. sp. zn. IV. ÚS 345/09).
4. Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo prinajmenšom za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad v Občianskom súdnom poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.
5. Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovaný viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.
6. Ako už bolo vyššie uvedené k týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone č. 757/2004 Z. z. vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Až na toto nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon.
7. V posudzovanej veci má význam iba skúmanie, či bola Krajským súdom v Bratislave rešpektovaná zásada miestnej príslušnosti spôsobom, ktorý určuje zákon, a ako sa konajúci krajský súd vysporiadal s argumentáciou žalovaného, ktorý na miestnu nepríslušnosť konajúceho krajského súdu jednoznačne poukazoval. Krajský súd v Bratislave napriek námietke miestnej nepríslušnosti riadne a včas uplatnenej žalovaným, konal a rozhodol vo veci bez toho, aby objasnil svoju myšlienku, že je miestne príslušným súdom, resp. nezvolil postup v zmysle § 105 ods.

§ 246cods.

1 O.s.p.

1. Najvyšší súd si uvedomuje, že miestna príslušnosť súdu má v rámci úpravy podmienok konania, medzi ktoré patrí (§ 103 a nasl. O.s.p.), zvláštny režim. Zatiaľ čo k tomu, či sú splnené ostatné podmienky konania v širšom slova zmysle, vrátane vecnej príslušnosti, prihliada súd kedykoľvek za konania (§ 103 O.s.p.), skúmanie miestnej príslušnosti sa sústreďuje len na začiatok konania (§ 105 ods. 1 O.s.p.).
2. Ak bola teda podaná žaloba na miestne nepríslušnom súde, a ak tento súd začal konať o veci samej alebo ak rozhodol vo veci samej bez pojednávania, takže už nemôže vysloviť svoju miestnu nepríslušnosť z vlastnej iniciatívy a ak premeškal tiež účastník príležitosť iniciovať rozhodnutie súdu o jeho miestnej príslušnosti, lebo neuplatnil námietku nedostatku miestnej príslušnosti pri prvom úkone, ktorý mu patril (teda tiež v prípade, že ju uplatnil, ale oneskorene), potom tu už nie je k dispozícii procesný postup, ktorým by bolo možné zmeniť stav, že konanie bolo začaté u miestne nepríslušného súdu; miestnu príslušnosť už potom za žiadnych okolností skúmať nemožno a nedostatok miestnej príslušnosti procesného súdu je tak v dôsledku koncentrácie konania zakotvenej v § 105 ods. 1 O.s.p. zhojený. Zhojenie miestnej príslušnosti nastáva len v prípadoch, kedy súd nemá povinnosť skúmať miestnu príslušnosť a účastník konania ju zároveň včas a riadne nenamieta. Práve v takýchto prípadoch nemožno hovoriť ani o porušení práva na zákonného sudcu.
3. Najvyšší súd musí konštatovať, že takáto procesná situácia však v prejednávanej veci nenastala, keďže bola účastníkom konania riadne a včas vznesená námietka miestnej príslušnosti, avšak konajúci súd sa s ňou vôbec nevysporiadal. Ustanovenie § 105 O.s.p. stanovuje presné podmienky, za ktorých možno skúmať miestnu príslušnosť aj potom, čo začne vo veci konať, a to ak je vznesená námietka miestnej nepríslušnosti. Ak súd zistí (po skúmaní miestnej príslušnosti na námietku účastníka), že nie je miestne príslušný, vec postúpi príslušnému súdu. Krajský súd však nekonal v zmysle tohto ustanovenia a len konštatoval, že si založil miestnu príslušnosť rozhodnutím, a preto Najvyšší súd musel túto procesnú chybu riešiť tým, že jeho rozsudok zrušil a vec mu vrátil na nové konanie, v ktorom má povinnosť sa vyjadriť k opomenutej námietke žalovaného.
4. Z hľadiska dodržania právneho názoru odvolacieho súdu a povinností z neho plynúcich nemohol Najvyšší súd neuviesť, že má pochybnosti o tom, či sa konajúci krajský súd dostatočne oboznámil s právne záväzným názorom odvolacieho súdu vyslovenom v zrušujúcom rozhodnutí z 27.10.2015, nakoľko ho nebral pri opätovnom rozhodovaní vo veci v plnom rozsahu na vedomie. Krajský súd síce konštatoval, čo bolo obsahom rozhodnutia Najvyššieho súdu, avšak záverom uviedol, že si založil miestnu príslušnosť rozhodnutím. Najvyšší súd preto zdôrazňuje, že krajský súd je názorom odvolacieho súdu vyslovenom v tomto zrušujúcom rozhodnutí v zmysle § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov viazaný. V.
5. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj argumentácie žalovaného, rozhodol Najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
6. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože s poukazom na § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 bude povinnosťou súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o náhrade trov odvolacieho konania v novom rozhodnutí vo veci. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).