← Slovensko

o zaplatenie 3 317,76 Eur (99 951,-- Sk) istiny

Najvyšší súd Slovenskej republiky 4Obo/159/2008 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemaníkovej a členiek senátu JUDr. Evy Hudobovej a Mgr. Ľubomíry Kúdelovej v právnej veci žalobcu J., D., Í., zastúpeného advokátom JUDr. I.M.., L., X., proti žalovanému Fond národného majetku Slovenskej republiky., D., X., IČO: X., zastúpeného advokátom JUDr. Š.D.., Advokátska kancelária D., M., B., o zaplatenie 3 317,76 Eur (99 951,– Sk) istiny, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cb 7/04-220 zo dňa

  1. augusta 2008, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cb 7/04-220 zo dňa
  2. augusta 2008 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť trovy odvolacieho konania na účet právneho zástupcu žalobcu vo výške 196 Eur. O d ô v o d n e n i e : Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 97 567,– Sk istiny a 27 007,– Sk na náhradu trov konania do troch dní 4Obo/159/2008 2 od právoplatnosti rozsudku. V časti na zaplatenie 2 384,– Sk, konanie zastavil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca si uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie úrokov z omeškania z titulu omeškania žalovaného s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov ním vydaných. Zmluvami o postúpení pohľadávok v zmysle § 524 až § 530 Obč. zák. v počte 65 kusov, uzatvorenými medzi žalobcom a vlastníkmi dlhopisov žalovaného, postúpili postupcovia pohľadávky žalobcovi v celkovej výške 99 951,– Sk. Žalobca je teda vlastníkom pohľadávok voči žalovanému, ktoré pozostávajú z úrokov z omeškania vzniknutých na základe omeškania žalovaného s plnením peňažného dlhu voči bývalým majiteľom dlhopisov žalovaného. Podľa jeho názoru omeškanie žalovaného vzniklo oneskoreným vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov vydaných žalovaným podľa § 24 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Súd vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listín založených v spise, vypočul právnych zástupcov účastníkov konania a zistil, že v prejednávanej veci je nesporné, že majitelia dlhopisov FNM SR, uvedení v návrhu na začatie konania ako vlastníci a veritelia pohľadávok voči žalovanému svoje pohľadávky pozostávajúce z úrokov z omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu FNM SR – ISIN: 880950000526, vydaných v zmysle § 24 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb. previedli zmluvami o postúpení pohľadávky v zmysle § 524 - § 530 Občianskeho zákonníka na žalobcu ako postupníka. Žalobca uplatnený nárok oprel o spomenuté zmluvy o postúpení pohľadávky, o tvrdenie, že podľa § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb. dlhopis bol splatný
  4. 2000, a preto treba jeho neskoršie splatenie posudzovať ako plnenie záväzku s omeškaním v zmysle § 517 ods. 1 Obč. zák. K žalobe pripojil aj kópiu oznámenia o postúpení pohľadávky, spojenú s výzvou na dobrovoľné zaplatenie pohľadávky, pokus o zmier zo dňa
  6. 2003, v ktorom je u jednotlivých mien postupníkov uvedená aj výška pohľadávky a dátum, ku ktorému je uplatnená výška úroku počítaná. Z pripojených kópií zmlúv o postúpení pohľadávok je zrejmé, že žalobca nadobudol pohľadávky od jednotlivých postupníkov za sumu 200,– Sk. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu súdu oznámil, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany žalovaného v takom prípade nenamieta výšku úrokov ani spôsob ich výpočtu. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PLUS 13/97 z
  7. júna 1998 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 84, pod číslom 221/1998 uvádza: „Obsahom vlastníckeho práva k dlhopisom, sú potom oprávnenia a povinnosti upravené v ďalších odsekoch § 24 zákona. Majiteľ dlhopisu (občan) má právo 4Obo/159/2008 3 na výplatu menovitej hodnoty a výnosu tohto dlhopisu v zákonom stanovenej dobe splatnosti (§ 24 ods. 4, 6, 7 zákona). Z vyššie uvedeného Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky teda nespochybniteľne vyplýva, že aj podľa právneho názoru najvyššej právnej a ústavnej inštancie slovenského právneho systému mali byť dlhopisy FNM SR ich majiteľom zo strany žalovaného splatené v dobe ich splatnosti, t. j. do
  9. 2000 a nie v lehote do
  11. 2001, ako to tvrdí žalovaný. Dlhopis FNM SR sa v zmysle ust. § 24 ods. 6 zák č. 92/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov stal splatným dňom
  14. Súd dospel k záveru, že žalovaný svoj záväzok na vyplatenie hodnoty a výnosov dotknutým osobám nesplnil riadne a včas v zákonnej lehote. Žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov ich bývalým majiteľom, nakoľko dátumom rozhodným pre posúdenie, kedy mal žalovaný splatiť dlhopisy, bol
  16. 2000 a nie
  19. Žalovaný bol teda povinný splatiť dlhopisy a výnosy z nich v súlade s ustanovením § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov v deň ich splatnosti stanovenom na
  22. Počnúc dňom
  24. 2001 sa žalovaný dostal do omeškania (v zmysle ustanovenia § 24 ods. 6 zákona č. 91/1991 Zb.), pretože pohľadávky veriteľov nadobudli novú kvalitu. Uvedeným dňom splatenie dlhopisu už bolo teda žalovateľné a to aj s úrokmi z omeškania. Na základe podkladov žalovaného zo dňa
  26. 2008 žalobca zobral žalobu v časti späť. Súd v súlade s ust. § 95 ods. 1 a 3 OSP konanie v tejto časti zastavil. Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd uznal nárok žalobcu za oprávnený a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 97 567,– Sk z titulu úrokov z omeškania za oneskorené vyplatenie dlhopisu a jeho výnosu splatného do
  29. O náhrade trov konania rozhodol s poukázaním na ust. § 146 ods. 1 písm. c/ OSP, na ust. § 142 ods. 3 OSP. Žalobca mal vo veci neúspech v pomerne nepatrenej časti, a preto mu priznal plnú náhradu trov konania. 4Obo/159/2008 4 Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Použitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995 sp. zn. PL.ÚS. 13/97 z
  31. 1998, nie je podľa žalovaného namieste, nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky sa v uvedenom konaní vôbec nezaoberal otázkou splácania dlhopisov fondu a k problematike času stanoveného na splatenie dlhopisov fondu sa nevyjadril. Uviedol, že prvostupňový súd neakceptoval námietku žalovaného, že sa nemohol dostať do omeškania s vyplácaním dlhopisov fondu už uplynutím splatnosti stanovenej podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. na
  33. 2000, pretože na včasné splatenie dlhopisov fondu postačovalo splnenie tejto povinnosti najneskôr do konca roku 2001, ako to určil § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb. Súd nesprávne právne posúdil námietku žalovaného, že žalovaný sa ani v prípade akceptácie názoru žalobcu, že v otázke splatnosti dlhopisov fondu je pre účely omeškania s ich splácaním rozhodujúci termín
  35. 2000, nemohol dostať do omeškania so splatením dlhopisov fondu po
  37. 2000, nakoľko boli v omeškaní dotknutí veritelia. Veritelia oprávnení na výplatu dlhopisov fondu, totiž neposkytli žalovanému ako dlžníkovi súčinnosť nevyhnutú na splnenie uvedených záväzkov. Osoby oprávnené na splatenie dlhopisov fondu ako veritelia sa dňa
  39. 2000, nedostavili do sídla žalovaného ako dlžníka, ani neposkytli údaje umožňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak žalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov fondu v zákonnom mieste plnenia. Nemohli tieto nároky ani postúpiť na žalobcu, ktorý ich uplatnil v predmetom prvostupňovom konaní. Žalovaný v priebehu roku 2001 vzhľadom na skutočnosť, že veľký počet veriteľov oprávnených na splatenie dlhopisov fondu mal bydlisko vzdialené od sídla žalovaného, splácal predmetné dlhopisy z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich zákonných povinností tak, že prostredníctvom spoločnosti R., a. s. a ďalej pobočiek S., a. s. zisťoval aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Z hľadiska času plnenia sa žalovaný opieral o logický výklad vyššie spomenutých ustanovení § 24 ods. 6 a ods. 11 a súv. zákona č. 92/1991 Zb. v tom smere, že žalovaný bol povinný splatiť dlhopisy fondu najneskôr do konca roku
  40. Na strane veriteľov sa vyššie uvedeným postupom pri splácaní z hľadiska miesta plnenia znížila časová a finančná náročnosť, potrebná na prevzatie uvedeného plnenia. Žalovaný pritom uvedeným postupom vo vzťahu k miestu plnenia, a ani vo vzťahu k času plnenia, neodňal dotknutým veriteľom právo domáhať sa splatenia dlhopisov fondu v sídle žalovaného ako v zákonnom mieste plnenia už
  43. Uvedeným spôsobom neuplatnil voči žalovanému právo na splatenie dlhopisov fondu, či už pred
  45. 2001 alebo neskôr žiaden z veriteľov, ktorí mali na 4Obo/159/2008 5 žalobcu postúpiť nároky uplatnené v predmetnom konaní. Uvedení veritelia bez námietok akceptovali doručovanie príslušných výplat dlhopisov fondu vyššie spomenutým spôsobom prostredníctvom pobočiek S., a. s. Za uvedeného stavu považuje žalovaný uplatňovanie nárokov na úroky z omeškania postihujúcich žalovaného za to, že nesplatil predmetné dlhopisy v hotovosti v mieste svojho sídla už
  47. 2000, za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi bez ohľadu na fakt, či uvedené nároky existujú. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal o zmene rozsudku tak, že odvolací súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na to, že v konaní pred prvostupňovým súdom bolo výpoveďami oboch účastníkov konania a predloženými dokumentmi preukázané, že všetci účastníci zmluvy o postúpení pohľadávky – úrokov z omeškania – na strane postupcu, boli ku dňu splatnosti dlhopisu FNM SR, t. j. k
  49. 2000, veriteľmi FNM, teda vlastníkmi dlhopisu, s právom uzavrieť zmluvu o postúpení pohľadávky. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu oznámil prvostupňovému súdu, že ak súd uzná skutočnosť, že došlo k omeškaniu zo strany žalovaného, nenamieta výšku uplatnenej sumy, teda výšku jednotlivých úrokov z omeškania, ani spôsob ich výpočtu. Žalovaný ešte pred splatnosťou dlhopisov, t. j. pred
  51. 2000 zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy FNM vyplácané, konkrétne prostredníctvom R., a. s., pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a. s. Žalovaný nemal nikdy v úmysle, a ani nebol vôbec pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle k
  53. 2000, keďže ako vyplýva z listu FNM zo dňa
  55. 2008, FNM disponoval k
  57. 2000 s hotovosťou 5 168,– Sk, pričom na účtoch v bankách mal k dispozícii cca. 2,3 miliardy Sk, čo bolo približne 10% z celkovej nominálnej hodnoty všetkých splatných dlhopisov, vrátane ich garantovaného výnosu. Má za to, že námietka žalovaného o prípadnej potrebe súčinnosti veriteľov k plneniu záväzkov žalovaného, bola posúdená zo strany prvostupňového súdu veľmi správne. V rozpore s dobrými mravmi je práve konanie žalovaného, ktorý na jednej strane verejne, z pozície „štátnej moci“ prezentuje, ako, kde a kedy si splní, resp. je ochotný a schopný si splniť svoje záväzky voči veriteľom – občanom Slovenskej republiky – a na strane druhej, mu takáto verejná prezentácia a prísľub nie je prekážkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za vinníkov svojho omeškania, resp. za osoby, ktoré sú v omeškaní vo vzťahu k nemu. 4Obo/159/2008 6 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) prejednal odvolanie žalovaného v súlade s § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v znení platnom od
  58. októbra 2008 bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené predpoklady vo veci pojednávať podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k názoru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či žalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov FNM SR voči svojim veriteľom, vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalovaný zaplatil oprávneným osobám dlhopis, vrátane ich výnosov do
  59. decembra
  60. Spornou zostala skutočnosť, či žalovaný ich mal splatiť do
  61. decembra 2000, ako tvrdí žalobca, alebo do
  62. decembra 2001, ako tvrdí žalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. splatnosť menovitej hodnoty dlhopisov fondu a ich výnosov je
  63. decembra
  64. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. ÚS 235/08-21 (KP 8/09-5) zo
  65. decembra 2008, vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotožnil sa s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku sp. zn. 1 Obdo V 103/2005, podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, že základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje žalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, že zákon túto otázku nemôže riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda, ak je v tomto ustanovení (§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., pozn.) uvedené, že dlhopis je splatný
  66. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého žalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t. j. pred
  67. decembrom
  68. Teda, ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, že dlhopisy sú 4Obo/159/2008 7 splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný už dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.» Ústavný súd v uvedenom náleze napokon zhrnul a vyslovil záver, že podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis fondu bol splatný
  69. decembra
  70. Preto, ak fond splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov až po uplynutí tejto lehoty, počnúc
  71. januárom 2001, sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok z omeškania. Uložením povinnosti fondu splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona) zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dlhopis fondu ako záväzok žalovaného je splatný resp. zročný
  72. decembra
  73. Žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť
  74. decembra 2000, splatiť svoj peňažný záväzok voči veriteľovi. Majiteľovi dlhopisu vzniklo právo požadovať plnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlžníkom, vznikne potom veriteľovi právo na majetkové sankcie (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Žalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku, ani spôsob výpočtu úroku z omeškania. Žalovaný ďalej namietal, že nebol v omeškaní s plnením peňažného dlhu z dôvodu na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť včas. Podľa vety prvej § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. V uvedenom ustanovení sú upravené prípady, kedy nedochádza k omeškaniu dlžníka. Veriteľovi potom nevzniká právo požadovať od dlžníka úroky, prípadne poplatok z omeškania. K tomu, aby nedošlo k omeškaniu dlžníka, plnenie musí byť ponúknuté riadne a včas, t. j. ak bolo urobené v čase splatnosti prípadne aj skôr, ak je dlžník oprávnený plniť aj predčasne. 4Obo/159/2008 8 Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného sa stotožnil aj s názorom súdu prvého stupňa, že žalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, že veritelia neposkytli mu potrebnú súčinnosť, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy. Nepreukázal, že v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť t. j. že mal dostatok peňažných prostriedkov, aby svoj záväzok k
  75. decembru 2000, splnil. Tiež nepreukázal, že každému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu žalobcovi, peňažné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku žalovaného v zmysle § 520 Občianskeho zákonníka nemohol prihliadnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozsudok krajského súdu v napadnutej časti podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, má preto právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. v sume 196 Eur. Podľa obsahu spisu žalobcovi vznikli trovy v odvolacom konaní za vyjadrenie k odvolaniu jeho právnym zástupcom a účasť na vyhlásení rozsudku dňa
  78. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
  79. augusta 2009 JUDr. Jana Zemaníková, v. r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Zuzana Štofaniková 4Obo/159/2008 9

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.