← Slovensko

o zaplatenie 99 552 Sk (3 304,52 Eur)

Najvyšší súd 6 Obo 15/2009 Slovenskej republiky ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Markovej a členiek JUDr. Dariny Ličkovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci ţalobcu: J., X.D.I., zastúpeného advokátom JUDr. I.L.B. proti ţalovanému: F.D.B., IČO: X., zastúpeného advokátom JUDr. Š., AK D.M.B., o zaplatenie 99 552,-- Sk (3 304,52 eur), na odvolanie ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z

  1. novembra 2008, č.k. 4 Cb 98/03-314, takto r o z h o d o l: Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave z
  2. novembra 2008, č.k. 4 Cb 98/03-314 sa p o t v r d z u j e. Ţalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. O d ô v o d n e n i e : 6 Obo 15/2009 2 Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi istinu 99 552,-- Sk a 22 844,-- Sk na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa rozhodol tak s odôvodnením, ţe ţalobca ako postupník nadobudol v januári 2003 na základe zmlúv o postúpení pohľadávok od postupcov - bývalých vlastníkov dlhopisov F. - ISIN: X., vydaných v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby - pohľadávky voči ţalovanému. Kaţdá pohľadávka (v počte 66 kusov) predstavuje úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka z titulu omeškania dlţníka s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisu F., splatného podľa § 24 ods. 6 zák. č. 92/1991 Zb. dňa
  3. decembra
  4. Uplatnený úrok z omeškania je v zmysle nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. 17,6% ročne, počnúc
  5. januárom 2001 zo sumy 13 740,-- Sk, čo predstavuje menovitú hodnotu a výnos dlhopisu. Nadobudnutie pohľadávky na základe uzavretých zmlúv ţalobca oznámil ţalovanému
  6. februára
  7. Vzhľadom na to, ţe podľa nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 192/06 č. 49/2006 právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy prelína aj princíp právnej istoty ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy, v zmysle ktorého súdy majú v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako, súd ohľadom stanovenia doby splatnosti dlhopisu F. a začiatku jeho omeškania so splatením vychádzal z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vydaných v dovolacom konaní pod sp. zn. 1 Obdo V 95/2005 z
  8. októbra 2006 a 1 Obdo V 3/2006 z
  9. januára
  10. Najvyšší súd SR ako súd dovolací vo svojich rozhodnutiach na základe výkladu zákonných ustanovení § 24 ods. 6,7,8,9,10 a 11 zákona č. 92/1991 Zb., a to jednak pri výklade kaţdého ustanovenia samostatne a jednak v ich vzájomnej súvislostí a tieţ pri ich výklade v súvislosti aj s ďalšími ustanoveniami zákona č. 92/1991 Zb. dospel k záveru, ţe si navzájom neodporujú, ale sú plne právne súladné a pouţíva sa v nich obvyklá právna terminológia, ako ju prezentuje právna teória a súdna prax. Základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši ustanovenie § 24 ods.
  11. Preto je potom logické, ţe túto otázku nemôţe zákon riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 zákona, ako to prezentoval ţalovaný. Keďţe lehota splatnosti bola určená v odsekov 6 a 7 § 24, ţalovanému nič nebránilo, ku dňu v nich uvedenému, splniť svoju povinnosť, najmä ak o vzniku tejto povinností vedel uţ niekoľko rokov. Povinnosť plniť zo strany ţalovaného trvala nepretrţite, kaţdý deň uţ po celý rok 2001 (ods. 6), resp. rok 1998 a nasledujúce (ods. 7), keďţe táto povinnosť mala byť splnená uţ ku dňu
  12. decembra 2000, resp. ku dňu
  13. decembra
  14. Z hľadiska omeškania sa však nič nemení na tom, ţe ţalovaný sa dostal 6 Obo 15/2009 3 do omeškania uţ dňom
  15. januára 2001 (ods. 6, resp.
  16. januára 1998 (ods. 7). Do doby, kým sa pohľadávky veriteľov stanú splatnými, nemôţu veritelia poţadovať ich splnenie. Akonáhle sa pohľadávka stane splatnou, dlţník je povinný ju uhradiť a ak tak neurobí, je veriteľ oprávnený domáhať sa jej splatenia, a to aj s úrokmi z omeškania. Vzhľadom na uvedené závery Najvyššieho súdu SR v dovolacom konaní, súd povaţoval otázku splatnosti dlhopisu (31.12.2000) a začatia omeškania ţalovaného v tomto konaní (1.1.2001) za právne vyriešenú. Pokiaľ ide o zmluvy o postúpení pohľadávok, podpísané p. K., splnomocneným zástupcom ţalobcu, na základe ktorých ţalobca uplatňuje svoj nárok, ţalovaný v priebehu konania nespochybnil ich platnosť. Medzi účastníkmi zostalo sporné, či veritelia z dlhopisov F. poskytli ţalovanému náleţitú súčinnosť k splneniu jeho záväzku splatiť menovitú hodnotu a výnos dlhopisu v zákonnom termíne
  17. decembra 2000 a či uplatnenie nároku na úroky z omeškania je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na to, ţe zákon č. 92/1991 Zb. upravuje iba definíciu, pouţitie a lehoty splatnosti dlhopisov, otázky spojené s plnením zákonnej povinnosti ţalovaného, ako napr. miesta a spôsobu plnenia, príp. otázky týkajúce sa omeškania účastníkov tohto právneho vzťahu, je potrebné posúdiť podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa § 559 Občianskeho zákonníka dlh splnením zanikne, pričom musí byť splnený riadne a včas s tým, ţe obidve podmienky musia byť splnené kumulatívne. Z listinných dôkazov zaloţených v súdnom spise je preukázané, ţe ţalovaný súc si vedomý svojej povinnosti pred uplynutím lehoty splatnosti vykonával rôzne úkony smerujúce k dodrţaniu zákonnej lehoty splatenia dlhopisov. Uţ
  18. mája 2000 uzavrel s R., a.s. zmluvu o poskytnutí osobitnej sluţby pre emitenta cenných papierov s časom plnenia do
  19. decembra 2000, č. X.-DF. Ţalovaný na základe uznesenia svojho prezídia č. X./XL/00 určil ako organizátora technického zabezpečenia splatenia dlhopisov F. spoločnosť R., a.s. a následne bola
  20. októbra 2000 uzatvorená medzi nimi zmluva č. X./2000 o zabezpečení splácania dlhopisov F. po lehote splatnosti. Účelom zmluvy bolo zabezpečenie riadneho a včasného plnenia povinností F. ako emitenta dlhopisov, súvisiacich s výplatou ich menovitej hodnoty a výnosov voči ich majiteľom. Predmetom zmluvy bolo okrem iného spracovanie údajov o majiteľoch dlhopisov F. evidovaných S., vytvorenie databáz majiteľov, spracovanie harmonogramu výplat, podmienok pre hotovostné aj bezhotovostné vyplácanie dlhopisov, spracovanie pokynov na splatenie dlhopisov F. po dobe ich splatnosti. Povinnosťou R., a.s. bolo okrem iného v zmysle čl. V bod 3 zmluvy kaţdej fyzickej osobe, ktorá je majiteľom 6 Obo 15/2009 4 dlhopisov a ktorú určí F., zabezpečiť doručenie vyplácanej menovitej hodnoty a výnosu všetkých dlhopisov na adresu evidovanú v centrálnej evidencii R., a.s., aktualizovanej údajmi z evidencie S.. Z uvedeného, ako aj z dokumentu Informácie o stave prípravy a zabezpečení vyplácania dlhopisov F. občanom SR a tieţ z výročnej správy o činnosti F. za rok 2001 je zrejmé, ţe ţalovaný s prípravou na včasné a riadne splnenie svojho záväzku v zákonnej lehote nezačal v dostatočnom časovom predstihu, hoci to bola jeho zákonná povinnosť. Ako účastníci konania zhodne prehlásili, ţalovaný skutočnosti ohľadom organizácie, spôsobu a času vyplácania dlhopisov prostredníctvom médií opakovane zverejňoval, čím v značnom časovom predstihu pred termínom splatnosti dlhopisov informoval veriteľov o zásadných skutočnostiach, spojených s vyplácaním dlhopisov; preto nemohol spravodlivo očakávať ich súčinnosť vo forme dostavenia sa do sídla dlţníka práve
  21. decembra
  22. Okrem toho z listinných dôkazov predloţených ţalovaným je preukázané, ţe v termíne
  23. decembra 2001 ţalovaný nebol pripravený plniť svoje záväzky voči veriteľom. Je tieţ preukázané, ţe
  24. decembra 2000 neboli v sídle dlţníka ţiadne osoby, ktoré by mohli vyplácanie dlhopisov fyzicky zabezpečiť. Ţalovaný teda svoj dlh včas a riadne nesplnil, nie však v príčinnej súvislosti s neposkytnutím súčinnosti zo strany veriteľov, ale z dôvodov na jeho strane, a preto sa dostal do omeškania. Ţalovaný objektívne ponúkol veriteľom plnenie aţ na základe výziev realizovaných R., a.s. Vzhľadom na to, ţe v danom prípade ide o omeškanie s plnením peňaţného dlhu, má veriteľ právo poţadovať od dlţníka popri plnení aj úroky z omeškania. Súd nemohol akceptovať ani ţalovaným tvrdený výkon práv, práva na úroky z omeškania v rozpore s dobrými mravmi. Ţalovaný totiţ za svoju činnosť pri vyplácaní dlhopisov, realizovanú prostredníctvom svojich zmluvných partnerov, inkasoval od veriteľov poplatky. Podľa názoru súdu uplatnenie práva na úroky z omeškania nie je konaním v rozpore so základnými, všeobecne uznávanými a v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadom vzťahov a konania medzi ľuďmi. Po takto vykonanom dokazovaní súd I. stupňa dospel k záveru, ţe ţalobcom uplatnený nárok je dôvodný. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. a na úspešnosť ţalobcu vo veci. Proti tomuto rozsudku podal ţalovaný odvolanie. Ţalovaný namietal, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), lebo nesprávne právne posúdil otázku doby stanovenej zákonom na splatenie dlhopisov F. a tým aj otázku, či vôbec bol v omeškaní so splatením dlhopisov F., ak ich „do konca roku 2001“ splatil. Prvostupňový súd neakceptoval námietku, ţe sa nemohol 6 Obo 15/2009 5 dostať do omeškania s vyplácaním dlhopisov F. uţ uplynutím „splatnosti“ stanovenej podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. na
  25. december 2000, pretoţe na včasné splatenie dlhopisov F. postačovalo splnenie tejto povinnosti „najneskôr do konca roku 2001“, ako to určil § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb. Tieţ sa vôbec nevysporiadal s dôvodovou správou k návrhu zákona č. 322/1996 Z.z. (novela zákona č. 92/1991 Zb.), ktorá poukazuje na rozdiel medzi termínmi, kedy je dlhopis F. podľa § 24 ods. 6 a ods. 7 zákona č. 92/1991 Zb. „splatný“ a „dobou splatnosti“, ktorá podľa § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb. trvá aţ do „konca roka 2001“. Uviedol, ţe v odôvodnení rozhodnutia pouţitie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 8/1995, sp. zn. PL. ÚS. 13/97 z
  26. júna 1998 nie je na mieste, lebo v uvedenom konaní sa ústavný súd nezaoberal otázkou splácania dlhopisov F. a k problematike času stanoveného na splatenie dlhopisov F. sa nevyjadril. Ďalej namietal, ţe v rozhodnutí nebola zohľadnená námietka neposkytnutia nevyhnutnej súčinnosti veriteľmi na splnenie záväzku so splatením dlhopisov F.. Za irelevantnú pokladal skutočnosť, či a kedy začal s prípravou na splatenie dlhopisov F.. Nemá vplyv na posúdenie otázok, či veritelia oprávnení na splatenie dlhopisov F. boli v omeškaní s poskytnutím súčinnosti potrebnej na ich splatenie a aký vplyv má uvedené omeškanie veriteľov na prípadné omeškanie ţalovaného ako dlţníka z dlhopisov F.. Ani preukázanie včasnej prípravy dlţníka alebo naopak jej absencie by nemalo mať vplyv na posúdenie uvedených otázok v prospech alebo v neprospech ţalovaného ako dlţníka. Z hľadiska času plnenia sa opieral o logický výklad § 24 ods. 6 a ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb. v tom smere, ţe ţalovaný bol povinný splatiť dlhopisy F. najneskôr do konca roku
  27. Dlhopisy F. skutočne splácal z hľadiska miesta plnenia nad rámec svojich zákonných povinností tak, ţe prostredníctvom spoločnosti R., a.s. a ďalej pobočiek S., a.s. zisťoval aktuálne údaje o veriteľoch a plnenia veriteľom doručoval. Zákon č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov totiţ neupravuje miesto a spôsob splatenia dlhopisov F.. Zverejnením informácie v médiách o postupe splácania dlhopisov nezobral veriteľom z dlhopisov F. moţnosť v sídle ţalovaného ako zákonnom mieste plnenia poţadovať splatenie dlhopisov F. uţ
  28. decembra 2000 a nezmenil tým jednostranne príslušné ustanovenia zákona. Tvrdil, ţe nárok na úrok z omeškania z titulu omeškania ţalovaného ako dlţníka s plnením dlhopisov F. po
  29. decembri 2000 by mohli uplatniť len tí veritelia, ktorí by sa 31.12.2000 dostavili do sídla ţalovaného a poskytli tak súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov F. v mieste plnenia a spôsobom stanoveným zákonom. Ďalej namietal, ţe osoby oprávnené na splatenie dlhopisov F. ako veritelia sa
  30. decembra 2000 nedostavili do sídla ţalovaného, ani neposkytli údaje umoţňujúce doručenie plnenia a neposkytli tak 6 Obo 15/2009 6 ţalovanému súčinnosť potrebnú na splatenie dlhopisov F. v zákonnom mieste plnenia. Ku dňu
  31. decembra 2000 nemal k dispozícii aktuálne údaje o veriteľoch oprávnených na splatenie dlhopisov F. a nebol tak schopný bez ich súčinnosti tieto splatiť. Prvostupňový súd uvedenú námietku podľa ţalovaného vzhľadom na vyššie uvedené neanalyzoval správne, s jej podstatou sa nevysporiadal a z právneho hľadiska ju nesprávne posúdil. Ţalovaný tieţ namietal, ţe súd neakceptoval ani námietku, ţe uplatnenie nároku na úroky z omeškania za daných podmienok je v rozpore s dobrými mravmi. Nezohľadnil, ţe výška poplatkov predstavovala 178,90,-- Sk a veritelia pri prevzatí peňaţného plnenia z dlhopisu F. podpisom uvedený poplatok výslovne akceptovali. Výška uvedeného poplatku je pritom neporovnateľne niţšia ako náklady, ktoré veritelia oprávnení na plnenia z dlhopisov F. doručením uvedených plnení v porovnaní so splatením dlhopisov F. v sídle ţalovaného ušetrili. Ţalovaný napokon ţiadal, aby odvolací súd ţalobu v celom rozsahu zamietol a zaviazal ţalobcu nahradiť ţalovanému trovy konania. Ţalobca vo vyjadrení k odvolaniu ţiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť a zaviazať ţalovaného na náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s námietkou ţalovaného o omeškaní veriteľov s prevzatím plnenia záväzkov ţalovaného. Uviedol, ţe ţalovaný pred splatnosťou dlhopisov, t.j. pred
  32. decembrom 2000, zverejnil spôsob, akým budú dlhopisy F. vyplácané, konkrétne prostredníctvom R., a.s., pričom na základe výzvy budú výplatným miestom pobočky S., a.s. Ţalovaný nemal nikdy v úmysle a ani nebol pripravený na vyplácanie dlhopisov v hotovosti vo svojom sídle k
  33. decembru
  34. Za rozpor s dobrými mravmi pokladal konanie ţalovaného, ktorý na jednej strane verejne z pozície štátnej moci prezentuje ako, kde a kedy je ochotný a schopný plniť svoje záväzky voči veriteľom, občanom a na strane druhej mu takáto verejná prezentácia a prísľub nie je prekáţkou k tomu, aby veriteľov účelovo označil za osoby, ktoré sú v omeškaní vo vzťahu voči nemu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie ţalovaného v súlade s § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k názoru, ţe odvolaniu nie je moţné vyhovieť. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie, či ţalovaný sa dostal do omeškania s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov F. voči svojim veriteľom, vlastníkom dlhopisov. Medzi účastníkmi konania nie je sporné, ţe ţalovaný splatil oprávneným osobám dlhopis, vrátane ich výnosov do
  35. decembra
  36. Sporným zostala skutočnosť, či ţalovaný ich mal splatiť do
  37. decembra 2000, ako tvrdí ţalobca, alebo do
  38. decembra 2001, 6 Obo 15/2009 7 ako tvrdí ţalovaný. Obaja poukázali na splatnosť dlhopisu stanovenú zákonom č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby, v znení neskorších predpisov. Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal relevantnými námietkami ţalovaného. Odvolací súd ich odôvodnenie pokladal za vecne správne a v celom rozsahu sa s nimi stotoţnil. K dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa odvolací súd ďalej povaţuje za potrebné poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ÚS 235/08-21 (KP 8/09-5) zo
  39. decembra 2008, v ktorom vyslovil svoje stanovisko k predmetnej veci. Stotoţnil sa s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveným v rozsudku, sp. zn. 1 Obdo V 103/2005, podľa ktorého: «Dovolací súd dospel k záveru, ţe základnú otázku splatnosti dlhopisov s dôsledkom aj vzniku povinnosti týmto dňom dlhopisy vyplatiť, rieši citované ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. v jeho platnom znení. Ak otázka splatnosti (zročnosti) s týmto obvyklým legislatívnym obsahom, ako to v dovolaní správne naznačuje a prezentuje ţalobca, je vyriešená v tomto ustanovení, potom je logické, ţe zákon túto otázku nemôţe riešiť a ani nerieši iným spôsobom v ďalšom ustanovení, a to v § 24 ods. 11 cit. zákona. Teda ak je v tomto ustanovení (§ 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., pozn.) uvedené, ţe dlhopis je splatný
  40. decembra 2000, potom skutočne zákonodarca takto určil deň, ku ktorému musia byť dlhopisy aj vyplatené, čo potvrdzuje aj znenie § 24 ods. 10 cit. zákona, podľa ktorého ţalovaný mohol dlhopisy splatiť aj pred uvedenou dobou splatnosti, t.j. pred
  41. decembrom
  42. Teda ak k tomuto dňu bolo zákonom ustanovené, ţe dlhopisy sú splatné, potom nemohli byť zároveň aj nesplatné. V tomto zmysle pojem „splatnosť“ je vykladaný uţ dlhodobo, ide o pojem ustálený a teóriou a aj praxou takto chápaný.» Ústavný súd v uvedenom náleze napokon zhrnul a vyslovil záver, ţe podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis F. bol splatný
  43. decembra
  44. Preto ak F. splatil menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov aţ po uplynutí tejto lehoty, počnúc
  45. januárom 2001 sa dostal do omeškania s plnením peňaţného dlhu a veriteľom vzniklo právo na úrok z omeškania. Uloţením povinnosti F. splatiť dlhopis najneskôr do konca roku 2001 (§ 24 ods. 11 cit. zákona), zákonodarca iba vymedzil dobu trvania tejto formy privatizácie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, ţe dlhopis F. ako záväzok ţalovaného je splatný, resp. zročný
  46. decembra
  47. Ţalovanému ako dlţníkovi vznikla povinnosť
  48. decembra 2000 splatiť svoj peňaţný záväzok voči veriteľovi, majiteľovi dlhopisu vzniklo právo poţadovať plnenie záväzku. V prípade porušenia tejto povinnosti dlţníkom vznikne potom veriteľovi právo na majetkové sankcie (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 6 Obo 15/2009 8 Ţalovaný nespochybnil v prejednávanej veci uplatnenú výšku ani spôsob výpočtu úroku z omeškania. Ţalovaný ďalej namietal, ţe nebol v omeškaní s plnením peňaţného dlhu z dôvodu na strane veriteľov, ktorí mu neposkytli potrebnú súčinnosť, aby svoj záväzok mohol splniť včas. Podľa ustanovenia § 520 prvej vety Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlţníka nedôjde, ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Odvolací súd v tomto smere sa plne stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa. Poznamenáva ďalej, ţe ţalovaný na preukázanie svojho tvrdenia, ţe veritelia mu neposkytli potrebnú súčinnosť, nepredloţil súdu ţiadne dôkazy. Nepreukázal, ţe v dobe splatnosti svojho záväzku bol pripravený plniť, t.j. ţe mal dostatok peňaţných prostriedkov, aby svoj záväzok k
  49. decembru 2000 splnil. Tieţ nepreukázal, ţe kaţdému z veriteľov, ktorí postúpili svoje práva z dlhopisu ţalobcovi, peňaţné plnenie riadne a včas ponúkol. Preto ani odvolací súd na uvedenú námietku ţalovaného nemohol prihliadnuť. Odvolací súd nevyhovel ani námietke odvolateľa, ţe uplatnenie práva na zaplatenie úroku z omeškania je za daných podmienok v rozpore s dobrými mravmi. Právo veriteľa (ţalobcu) na úrok z omeškania vzniká bez ohľadu na okolnosti vzniku omeškania, liberácia je moţná iba keď dlţník nemohol splniť svoj záväzok v dôsledku omeškania dlţníka. Vzhľadom na vyššie uvedené, v danom prípade liberácia poukázaná nebola. Preto uplatnenie práva na úrok z omeškania nie je výkonom práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Ţalobca bol v odvolacom konaní úspešný, mal by preto právo na náhradu trov odvolacieho konania. Podľa obsahu spisu ţalobcovi vznikli trovy len za právne zastupovanie advokátom. Ţalobca v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia trovy konania nevyčíslil, a preto odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p.). 6 Obo 15/2009 9 P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave
  50. apríla 2009 JUDr. Anna Marková, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: M.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.