2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b/
2 písm. c/ je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, d/
2 písm. e/ má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, f/
2 písm. g/ má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. 5.3 Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje: a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 5.4 Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 6. 6.1 Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 6.2 Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Žiline po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím na ust. § 461 SSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu. 6.3 Najvyšší súd poukazuje na ust. § 49 zákona o DPH a to, že právo na odpočítanie dane môže platiteľ uplatniť, ak
2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH). Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, ako aj v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávne podmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Zákon neumožňuje nesplnenie čo i len jednu z podmienok, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosť platiteľa. Vzhľadom na ľahkú zneužiteľnosť zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok v zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ podľa daňového priznania uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované v daňovom doklade (faktúra). Vznik daňovej povinnosti zo zdaniteľných plnení je viazaný na ich skutočnosť (reálnosť), jednou z týchto skutočností je fakt, že dodávateľ (resp. jeho subdodávateľ) v rámci obchodného reťazca musí byť schopný preukázať, že disponuje formálnym alebo materiálnym vybavením na to, aby dostatočne odôvodnil ekonomickú podstatu svojej obchodnej transakcie, pretože tá vytvára hlavný predpoklad na ktorom je pojem podnikanie založené. Ak sa zistí, že uskutočnenie dodávok služieb ako zdaniteľných plnení nie je možné v reťazci preukázať, pochybnosti o obchode sú na strane správcu dane oprávnené, a je na daňovom subjekte tieto pochybnosti správcu dane vyvrátiť, pokiaľ chce byť vo svojich tvrdeniach úspešný. Samotné faktúry, dodacie listy alebo pokladničné doklady sú v dokazovaní pri uplatňovaní práv v zmysle hmotnoprávneho zákona o DPH. Najvyšší súd je názoru, že daňový subjekt BEST SLOVAK BUSINESS, s.r.o. vystupoval v predmetnom obchode ako „formálny dodávateľ“, ktorý deklaruje dodávky služieb. Aj napriek tomu, že bývalý konateľ spoločnosti BEST SLOVAK BUSINESS, s.r.o. potvrdil realizáciu služieb pre platiteľa, nepredložil účtovné doklady ani daňové evidencie spoločnosti BEST SLOVAK BUSINESS, s.r.o. Svedok N. I. (konateľ spoločnosti BEST SLOVAK BUSINESS, s.r.o. v čase od 05.09.2011 do 02.07.2014) nevedel konkrétne uviesť subdodávateľa, ktorý fakturované práce vykonával. Vychádzajúc z uvedených výsledkov zistení správcu dane vyplýva, že po vykonaní dokazovania v rámci zákonných procesných možností neboli na strane dodávateľa, resp. subdodávateľa odstránené pochybnosti správcu dane týkajúce sa uskutočnenia dodávok služieb ako zdaniteľných plnení, pre platiteľa. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje platiteľa. Najvyšší súd tiež poukazuje, že dodávateľ sťažovateľa má len formálne sídlo, na adrese registrovaného sídla sa nenachádza, v roku 2013 nemal zamestnancov, je nekontaktný, so správcom dane nespolupracuje, nekomunikuje, poštu nepreberá, súčasný konateľ Y. F. je nekontaktný, so správcom dane nekomunikuje, poštu nepreberá, jeho predvedenie malo negatívny výsledok, konateľ dodávateľa v čase uskutočnenia dodania služby a vystavenia faktúry č. 02/2013 zo dňa 07.01.2013 - N. I. nepredložil účtovné doklady ani daňovú evidenciu. Správcovi dane sa nepodarilo v rámci zákonných možností preveriť, či dodávateľ dodanie spornej služby pre žalobcu naozaj uskutočnil, pretože dodávateľ nevedel spochybnené skutočnosti riadne preukázať, v daňovom konaní neboli dodávateľom predložené žiadne daňové a účtovné doklady preukazujúce tvrdenia uvedené na jeho faktúrach. Sťažovateľ žiadnym vierohodným spôsobom tieto pochybnosti nevyvrátil. V danom prípade nebolo preukázané dodanie zdaniteľných plnení pre žalobcu daňovým subjektom BEST SLOVAK BUSINESS, s.r.o. tak, ako to bolo uvedené v spornej faktúre, ktorá verne nezobrazovala reálnosť uskutočnených zdaniteľných plnení pre žalobcu tak, aby si mohol z takto uhradených faktúr uplatniť právo na odpočítanie dane. Nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba jej predloženie. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, v danom spornom prípade BEST SLOVAK BUSINESS, s.r.o., musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala službu odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Námietku sťažovateľa, že si splnil všetky zákonné podmienky na uplatnenie nároku na odpočet dane z namietanej dodávateľskej faktúry, najvyšší súd považuje za nedôvodnú. Najvyšší súd súhlasí s argumentáciou správcu dane a žalovaného, že títo nespochybňujú, že obstarané zdaniteľné služby (odihľovanie, rezanie závitov, zámočnícke práce) boli použité na dodanie služieb pre odberateľov žalobcu, ani, že predmetné práce boli vykonané. Nebolo dostatočne preukázané, že predmetné služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na predmetnej faktúre (spoločnosťou BEST SLOVAK BUSINESS, s.r.o.). Z uvedené dôvodu, žalovaný a správca dane nepovažoval za potrebné sa zaoberať faktúrami vystavenými žalobcom pre jeho odberateľov a k nim prislúchajúcimi objednávkami odberateľov. Preukázanie dodania služieb listinným dokladmi - objednávkami, dodacími listami, ktoré neobsahujú všetky predpísané náležitosti, neobsahujú dátum vyhotovenia, chýba údaj o cene, prípadne peňažná suma, nepovažuje najvyšší súd za dostatočné, pretože tieto doklady nemajú takmer žiadnu vypovedaciu schopnosť. Najvyšší súd považuje tieto formálne doklady za nevierohodné, preto ich nepovažoval za dôkaz, na základne ktorého vzniká sťažovateľovi právo na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Dodacie listy, ktoré predložil žalobca k spornej faktúre od dodávateľa neobsahujú základné náležitosti a požadované údaje, absentujú základné údaje, t.j. číslo dodacieho listu, dátum vyhotovenia dodacieho listu, číslo objednávky, dátum prevzatia. Správca dane nepovažoval predložený dodací list za dôkaz, ktorým by bolo vierohodne preukázané reálne dodanie služieb osobami vystupujúcimi ako dodávatelia a najvyšší súd sa s týmto stotožňuje. Samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. 6.4 V rámci vyrubovacieho konania, pri preukazovaní reálneho dodania tovaru a služieb, zaťažuje dôkazné bremeno vždy daňový subjekt, v tomto prípade žalobcu. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, možno konštatovať, že: dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Žalobca ako daňový subjekt uplatňujúci si právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty neuniesol dôkazné bremeno, keď jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal použitie tovaru na dodávku tovarov a služieb ak platiteľ, čím nesplnil jednu z dvoch zákonných podmienok zakotvených v ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH. Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, a preto nesplnenie jednej z nich, tak ako je tomu v predmetnej právnej veci, znamená negatívnu aplikáciu citovaného ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH. 6.5 Taktiež daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Toto ustanovenie zakotvuje, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Nie je povinnosťou daňových orgánov vyhľadávať za daňový subjekt - žalobcu dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na odpočet dane, ale naopak bolo povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, predložiť relevantné dôkazy, ktorými by spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet dane v kontrolovanom zdaňovacom období uplatnil oprávnene. Nepostačuje iba predloženie faktúry, platiteľ dane musí preukázať, že zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený. 7. 7.1 Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel s poukazom na vyššie uvedené k záveru, že námietky sťažovateľa obsiahnuté v kasačnej sťažnosti nie sú opodstatnené, nakoľko Krajský súd v Trenčíne (resp. predtým žalovaný a správca dane) svoje rozhodnutie vydal na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, použil správny výklad a aplikáciu príslušných ustanovení zákona o DPH, pričom postupoval zákonne, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného v procese dokazovania pri správe daní. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň opätovne zdôraznil, že dôkazné bremeno leží prioritne na daňovom subjekte, nie na správcovi dane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011). Ak tak neučiní (čo v prejednávanej veci žalobca neurobil, keď predložil iba faktúry a s nimi súvisiace dokumenty, avšak nebol schopný náležite preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia zo strany dodávateľa deklarovaného na sporných faktúrach), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. 7.2 Po vyhodnotení závažnosti kasačných dôvodov žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 461 SSP konštatoval, že nezistil dôvod na to, aby vyhovel kasačnej sťažnosti, pretože konanie pred daňovými orgánmi bolo súladné so zákonom a Krajský súd v Trenčíne postupoval preto vecne správne, keď žalobu zamietol podľa ustanovenia § 190 SSP. 8. 8.1 O náhrade trov kasačného konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalobca v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania zo zákona prislúcha len výnimočne (§ 168 SSP), preto žalobcovi ani žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 8.2 Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.