1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. Co-51/2015-IBa z
3 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov nevyhovel námietke žalobcu voči návrhu registra týkajúcej sa zápisu vlastníckeho práva k pozemkom registra "E" katastra nehnuteľností parc. č. X-XXX/XXX - trvalé trávnaté porasty o výmere 1 064 m2 a parc. č. X-XXX/XXX - ostatné plochy o výmere 111 m2 v prospech Slovenskej republiky v podiele 1/1 v správe Slovenského pozemkového fondu (titulom nadobudnutia: čd 2324/1956, zákon č. 229/1991 Zb.). Námietku voči návrhu registra žalobca odôvodnil tým, že v PKV č. XXX pôvodné k. ú. E. bol zápis k pôvodnej pozemkovoknižnej parcele č. XXX/X v prospech Československý štát - Miestny národný výbor Podunajské Biskupice na základe administratívnej dohody z
zákona č. 53/1966 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu účinného k 24. novembru 1990 je poľnohospodárska pôda určená na poľnohospodársku výrobu, z čoho s poukazom na § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka a § 4 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom
žalovaného vyplýva, že právo hospodárenia s poľnohospodárskymi pozemkami mohlo k tomuto dátumu patriť iba štátnym organizáciám, ktorých predmetom bola poľnohospodárska výroba, pričom národne výbory takýmito organizáciami neboli. Národným výborom mohlo právo hospodárenia patriť iba v prípadoch výslovne uvedených vo vyhláške č. 119/1988 Zb. alebo v osobitných predpisoch. Nehnuteľnosti v dočasnej správe národného výboru ako aj nehnuteľnosti, ku ktorým mali právo hospodárenia a zároveň ich mali v trvalom užívaní iné ako štátne organizácie, neprešli do vlastníctva obcí, ale zostali vo vlastníctve štátu. V zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 279/1949 Zb.") národné výbory spravovali národný majetok zverený do ich správy príslušným ústredným úradom po dohode s ministerstvom vnútra a financií. Týmto ustanovením neboli dotknuté právne predpisy o majetku skonfiškovanom a o majetku získanom na účely pozemkových reforiem v zmysle § 31 ods. 2 zákona č. 279/1949 Zb. Tento poľnohospodársky majetok nemali národné výbory v trvalej správe, a teda im mohol byť zverený iba do dočasnej správy v zmysle vyhlášky č. 507/1950 Ú. v. Do trvalej správy národným výborom mohol zveriť poľnohospodársky majetok ústredný úrad a to najmä Povereníctvo poľnohospodárstva alebo po 01.09.1959 prešiel do ich správy
vyhlášky č. 158/1959 Ú. v. o správe neprideleného pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem (ďalej aj len „vyhláška č. 158/1959 Ú. v."). Zápis v pozemkovej knihe v prospech Československého štátu - Miestneho národného výboru Podunajské Biskupice je zo 16.07.1956, kedy sa na takýto majetok nevzťahovali predpisy o správe národného majetku národnými výbormi, resp. keď tieto predpisy umožňovali zveriť národným výborom majetok iba do dočasnej správy, kým sa o ňom definitívne nerozhodne. S poukazom na § 31 ods. 2 zákona č. 279/1949 Zb. je
žalovaného zrejmé, že zápis vykonaný v pozemkovej knihe v roku 1956 je iba dôkazom, že národný výbor mal pozemky len v dočasnej správe. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia Krajský súd v Bratislave dospel k záveru o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného. V odôvodnení rozsudku uviedol, že v prejednávanej veci je pre posúdenie, či predmetné pozemky prešli z vlastníctva štátu do vlastníctva obce rozhodný výklad ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., teda či pojem právo hospodárenia v sebe zahŕňa iba pojem trvalá správa alebo ide o správu ako takú, ktorá nie je časovo obmedzená a v tom prípade môže ísť nielen o správu trvalú, ale aj o správu dočasnú. Poukázal na to, že v právnej teórii ako aj v judikatúre súdov existujú dva protichodné názory na výklad pojmu právo hospodárenia. Pokiaľ sa žalobca dožadoval aplikácie ním citovanej judikatúry, krajský súd uviedol, že judikatúra sa vyvíja, právne názory sa menia a vzhľadom na jej nejednotnosť ju nemožno automaticky aplikovať na daný prípad. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MCdo/55/01, MCdo/56/01, 4Cdo/46/01, 2Cdo/115/02, 2Cdo/48/2005, nakoľko
jeho názoru je potrebné rozlišovať medzi dočasnou správou majetku a hospodárením. Predpokladom prechodu poľnohospodárskych pozemkov do vlastníctva obcí je vlastníctvo Slovenskej republiky a existencia práva hospodárenia, ktoré patrilo národnému výboru k rozhodnému obdobiu, t. j. k
zákona č. 507/1950 Z. z. Do trvalej správy národných výborov mohol prejsť až po
tohto zákona a v súlade s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi okrem majetku štátu, ktorý môže využiť v rámci predmetu svojej činnosti alebo v súvislosti s ním. Majetok štátu v dočasnej správe môže dočasný správca do prevodu vlastníckeho práva prenechať do nájmu. Pri nakladaní s majetkom štátu v dočasnej správe sa rozhodnutie o prebytočnosti majetku štátu nevydáva. Hospodárenie vo všeobecnosti znamená účelné zaobchádzanie s vecou alebo javom. Dočasnú správu
zákona č. 278/1993 Z. z. nemožno
názoru krajského súdu zamieňať s právom hospodárenia, resp. pred rokom 1988 so správou národného majetku a veci v dočasnej správe neprešli ex lege do vlastníctva obcí. Rozdiel medzi dočasnou správou majetku a hospodárením spočíva v tom, že pod dočasnou správou sa chápe iba činnosť smerujúca k ochrane a udržiavaniu zvereného majetku. Pod pojmom hospodárenie sa chápe už aj využívanie majetku na jeho hospodársky účel, pričom toto využívanie smeruje k jeho zveľaďovaniu a zisku. Súd zastáva názor, že hospodárenie je možné iba v režime trvalej správy za splnenia podmienky, že účel zvereného majetku je v súlade s predmetom činnosti správcu. Krajský súd poukázal na to, že v pozemkovoknižnej vložke č. XXX bolo vlastnícke právo k pôvodnému pozemku parc. č. XXX/X v celosti zapísané v prospech Československého štátu - Miestneho národného výboru Podunajské Biskupice z titulu administratívnej dohody zo dňa 30. mája 1956. Na tento majetok sa nevzťahovali predpisy o správe národného majetku národnými výbormi. Predmetom činnosti Miestneho národného výboru Podunajské Biskupice nebola poľnohospodárska výroba a žalobca nepreukázal ani postup
2 alebo § 10 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. Vlastnícke právo žalobcu nemožno odvodzovať zo zápisu v pozemkovoknižnej vložke s poukazom na § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. bez preukázania trvalého hospodárenia národným výborom, nakoľko sa vyžaduje kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú vlastníctvo Slovenskej republiky ako aj existencia práva hospodárenia národného výboru k
zákona č. 138/1991 Zb. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal žalobca odvolanie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Zákon č. 138/1991 Zb. nehovorí o správe trvalej, či dočasnej, ide len o to, či správa existovala a trvala ku dňu účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 68/2008, v ktorom najvyšší súd vyslovil záver, že „pokiaľ ide o právny názor krajského súdu vyslovený v napadnutom rozhodnutí, že dočasná správa, ktorá patrila národnému výboru nezakladá prechod pozemkov z vlastníctva štátu do vlastníctva obce, s týmto názorom dovolací súd nesúhlasí, pretože zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, rovnako ani Hospodársky zákonník nerozlišuje právo hospodárenia štátnej organizácie, resp. národného výboru z hľadiska jeho trvalosti alebo dočasnosti. Predpokladom prechodu poľnohospodárskych pozemkov do vlastníctva obcí, a teda právne relevantnou skutočnosťou pre posúdenie predmetnej veci bola existencia práva hospodárenia, ktoré patrilo národnému výboru k rozhodnému obdobiu, t. j. ku dňu
názoru žalobcu predmetné nehnuteľnosti prešli
1 a 7 zákona č. 138/1991 Zb. k
2 alebo § 10 ods. l vyhlášky č. 119/1988 Zb., žalobca uviedol, že z grafickej identifikácie pozemkov je zrejmé, že predmetné pozemky tvoria súčasť záhrad, ktoré patria k niekoľko desiatok rokov starým rodinným domom na S. ulici v C., a teda na týchto pozemkoch nemohla vykonávať poľnohospodársku výrobu v druhej polovici minulého storočia žiadna organizácia, ktorej predmetom by bola poľnohospodárska výroba. Ak teda žiadna takáto organizácia nehospodárila s predmetnými pozemkami, nemohla ani
2 vyhlášky č. 119/1988 Zb. previesť právo hospodárenia k týmto pozemkom na národný výbor. Žalobcovi nie je tiež zrejmé, prečo by mal preukazovať, že predmetné pozemky odovzdal
1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. do trvalého užívania inej socialistickej organizácie. Záverom odvolania žalobca uviedol, že zákon č. 138/1991 Zb. nevyžaduje preukázanie trvalej správy, naopak, ak chce niekto prelomiť ustanovenie § 2 ods. l zákona č. 138/1991 Zb., musí preukázať, že trvalou správou disponuje iný subjekt a teda je právne bezvýznamné zaoberať sa otázkou dokazovania trvalej správy vykonávanej národným výborom. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na to, že argumentácia žalobcu v odvolaní je zhodná s jeho argumentáciou v podanej žalobe, ako aj v správnom konaní.
žalovaného krajský súd dospel k správnemu právnemu záveru, a preto navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. Účastník konania - Slovenský pozemkový fond vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za vecne správny a súladný s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu ohľadne posúdenia splnenia podmienok pre prechod nehnuteľností do vlastníctva obce
zákona č. 138/1991 Zb. (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. MCdo/55/01 z
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania,
2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje
ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP). Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci bolo rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňový rozhodnutím správneho orgánu, ktorým
3 zákona č. 180/1995 Z. z. nebolo vyhovené námietke žalobcu voči návrhu registra obnovenej evidencie pozemkov týkajúcej sa zápisu vlastníckeho práva k dotknutým pozemkom v prospech Slovenskej republiky v podiele 1/1 v správe Slovenského pozemkového fondu (titulom nadobudnutia: čd 2324/1956, zákon č. 229/1991 Zb.).
1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
1 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa s obsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po preskúmaní odvolaním napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, vychádzajúc z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní dopĺňa nasledovné: Účelom zákona č. 138/1991 Zb. je ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí 1) (Čl. 4 ods. 7 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii v znení neskorších predpisov; pozn.) a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom (§ 1 ods. 1).
1 zákona č. 138/1991 Zb., do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý nadobudol účinnosť dňom
tohto nariadenia sa toto nariadenie vzťahuje na hmotné predmety, ktoré sú národným majetkom v správe rozpočtových organizácií (ústredných úradov a orgánov, národných výborov, ostatných úradov, ústavov, súdov prokuratúr atď.). V zmysle § 3 tohto nariadenia rozpočtová organizácia spravujúc národný majetok je oprávnená a povinná v mene štátu ako vlastníka so starostlivosťou riadneho hospodára a s obmedzeniami uvedenými v tomto nariadení mať tento majetok v držbe a v evidencii, ochraňovať, udržovať, zveľaďovať, využívať ho a nakladať s ním, ako to vyžaduje plnenie jej úloh.
3 nariadenia je rozpočtová organizácia povinná dbať o poriadok vo verejných knihách, najmä, aby v nich bol zapísaný ako vlastník československý štát a vyznačená jej správa. Ustanovenie § 23 tohto nariadenia pritom stanovuje, že o správe a o nakladaní s majetkom skonfiškovaným, znárodneným a s majetkom získaným pre účely pozemkových reforiem platia dokiaľ s týmto majetkom nebolo konečným spôsobom naložené osobitné predpisy. Z citovaného Vládneho nariadenia č. 110/1953 Sb. zo dňa 18. decembra 1953 teda taktiež vyplýva, že národný majetok bol zverený národným výborom do dočasnej správy, t. j. pokiaľ sa s týmto majetkom konečným spôsobom nenaloží. V neskoršom období dočasnú správu majetku riešila Vyhláška č. 86/1977 Zb. (§ 1 ods. 2 písm. i/), ktorú neskôr nahradila Vyhláška č. 61/1986 Zb., ktorá bola účinná v čase prijatia zákona č. 369/1990 Zb. Aj keď vo Vyhláške č. 61/1986 Zb. v odkaze platnom pre predmet a rozsahu úpravy
2 písm. l/ nie je uvedený konfiškačný zákon, ako to bolo vo Vyhláške č. 86/1977 Zb., je zrejmé, že toto ustanovenie sa vzťahuje aj na pozemky, ktoré tvoria nepridelený pôdohospodársky majetok nadobudnutý z pozemkových reforiem. Na základe uvedeného, ak išlo o dočasnú správu národných výborov, nie je možný prechod vlastníctva na obec riešiť zákonom č. 138/1991 Zb., nakoľko neboli splnené zákonné podmienky (právo hospodárenia v prospech národného výboru). V ďalšom období bola Vyhláška č. 61/1986 Zb. zrušená zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, pričom v zmysle § 5 tohto zákona majetok štátu v dočasnej správe prešiel do správy Okresného úradu Bratislava. S týmito závermi korešponduje aj výklad Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky ako ústredného orgánu štátnej správy, z 25. januára 2010, č. 306/2010-430,
ktorého, ak išlo o dočasnú správu národným výborom neprišlo k prechodu vlastníctva na obec zákonom č. 138/1991 Zb., nakoľko neboli splnené zákonné podmienky (právo hospodárenia v prospech národného výboru). Obdobne v tejto súvislosti možno poukázať i na stanovisko prezentované v prílohe č. 7 Metodického návodu spracovaného a vydaného Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky a Úradom geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (číslo MN 74.20.73.47.00 z júla 2006) na spracovanie registra obnovenej evidencie pozemkov, v zmysle ktorého bolo konštatované, že nehnuteľnosti, ktoré mali národné výbory k
názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby, rozhodol v súlade so zákonom a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenenie alebo zrušenie napadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok krajského súdu
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol
1 v spojení s § 224 ods.2, § 250k ods. 1 a § 250l ods. 2 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko žalobca nebol v konaní úspešní a žalovanému zákonný nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.