← Slovensko

finančné veci

Obsah (4)§ 10§ 211§ 49§ 246c

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžf/69/2016 Identifikačné číslo spisu: 6015200819 Dátum vydania rozhodnutia: 27.09.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 10ods.

2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.

§ 211a nasl.

O.s.p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p., s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený

  1. septembra 2018 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 O.s.p.). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému meritórnemu výroku rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu. S poukazom na uvedené potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Predmetom odvolacieho konania bolo v rozsahu odvolacích námietok preskúmať rozsudok krajského súdu, tzn. zodpovedať, či výsledky dokazovania správcu dane dostatočne spochybnili tvrdenie žalobcu o dodaní nehnuteľnosti uvedenej na spornej faktúre spôsobom a v termíne, ako uviedol žalobca (
  2. október 2013) ako aj, či krajský súd postupoval správne, keď sa s odkazom na ust. § 250b (§ 250h ods. 1 O.s.p.) odmietol zaoberať namietaným dôvodom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia uplatneným splnomocneným zástupcom žalobcu na pojednávaní
  3. apríla 2016, kde tento namietal, že v prejednávanej veci malo byť aplikované ust. § 38 Zákona o DPH, v zmysle ktorého predmetná nehnuteľnosť mala byť oslobodená od dane, pričom žalovaný, ani správca dane toto ustanovenie neaplikovali. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku najvyšší súd v prvom rade poukazuje na to, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno na daňovom subjekte. V uvedenom kontexte poukazuje najvyšší súd na svoje početné rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.

§ 49ods.

2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010

rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z

  1. februára 2011), ako aj, že: „Nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. K námietke sa dáva žalobcovi do pozornosti, že je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len vykonáva.” (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 6Sžf/19/2011 z
  2. novembra 2011). Vo vzťahu k dôkaznému bremenu daňového subjektu je vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu ohľadne nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, na mieste poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5Sžf/97/2009 zo
  3. júla 2010, podľa ktorého: „Žalobca ako daňový subjekt nemusí svoje tvrdenie ním uvádzané v rôznych daňových listinách, podaniach a hláseniach preukazovať, pokiaľ nenastane opak, tzn., ak správca dane počas daňovej kontroly, resp. v daňovom konaní nepredloží daňovému subjektu svoje zistenia (§ 29 zákona č. 511/1992 Zb.) jasne preukazujúce pochybnosti o jeho tvrdeniach.” V rámci konania nebolo sporné, že žalobca si uplatnil za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2013 nadmerný odpočet v sume 55.249,15 eur po tom, čo si odpočítal daň v sume 65.500 eur z faktúry č. 1301000 z
  4. októbra 2013 v sume 393.000 eur (základ dane 327.500 eur, 20 % DPH 65.500 eur) vystavenej spoločnosťou LANDOX, s.r.o., Betliarska 12, Bratislava za dodanie nehnuteľnosti - kravína nachádzajúcej sa v k. ú. N. W., vedenej na LV č. XXX, na parc. č. 540/12 súp. č.
  5. K faktúre bola doložená kúpna zmluva, datovaná
  6. októbra 2013, uzatvorená medzi predávajúcim - spoločnosťou LANDOX s.r.o. a kupujúcim - žalobcom, predmetom ktorej bol odplatný prevod vyššie uvedenej nehnuteľnosti. Kúpna suma bola dohodnutá vo výške 393.000 eur s DPH. Z osvedčovacej doložky vyplýva, že predávajúci podpísal predmetnú zmluvu pred notárom
  7. marca
  8. K úhrade kúpnej sumy 393.000 eur s DPH malo dôjsť započítaním vzájomných pohľadávok o čom bola doložená dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok uzatvorená medzi spoločnosťou LANDOX s.r.o. a žalobcom, datovaná
  9. novembra 2011, predmetom ktorej bolo vzájomné započítanie pohľadávky spoločnosti LANDOX s.r.o. voči žalobcovi vo výške 393.000 eur (z faktúry č. 1301000 z
  10. októbra 2013) a pohľadávky žalobcu voči spoločnosti LANDOX s.r.o. vo výške 470.000 eur neuhradenej vo výške 393.230 eur (z dokladu č. 20082013 z
  11. augusta 2013), ktorá mala vzniknúť na základe opakovaných jednorazových pôžičiek vo výške 5.000 eur, ktoré mali byť uhrádzané v hotovosti do pokladne spoločnosti LANDOX s.r.o., a to
  12. júla 2013,
  13. júla 2013,
  14. júla 2013,
  15. júla 2013,
  16. júla 2013,
  17. júla 2013,
  18. júla 2013,
  19. júla 2013,
  20. júla 2013,
  21. júla 2013,
  22. júla 2013,
  23. júla 2013,
  24. júla 2013,
  25. júla 2013,
  26. júla 2013,
  27. júla 2013,
  28. júla 2013,
  29. júla 2013,
  30. júla 2013,
  31. júla 2013,
  32. júla 2013,
  33. júla 2013,
  34. júla 2013,
  35. júla 2013,
  36. júla 2013,
  37. augusta 2013,
  38. augusta 2013,
  39. augusta 2013,
  40. augusta 2013,
  41. augusta 2013,
  42. augusta 2013,
  43. augusta 2013,
  44. augusta 2013,
  45. augusta 2013,
  46. augusta 2013,
  47. augusta 2013,
  48. augusta 2013,
  49. augusta 2013,
  50. augusta 2013,
  51. augusta 2013,
  52. augusta 2013,
  53. augusta 2013,
  54. augusta 2013,
  55. augusta 2013,
  56. augusta 2013,
  57. augusta 2013,
  58. augusta 2013,
  59. augusta 2013,
  60. augusta 2013,
  61. augusta 2013,
  62. augusta 2013,
  63. augusta 2013,
  64. septembra 2013,
  65. septembra 2013,
  66. septembra 2013,
  67. septembra 2013,
  68. septembra 2013,
  69. septembra 2013,
  70. septembra 2013,
  71. septembra 2013,
  72. septembra 2013,
  73. septembra 2013,
  74. septembra 2013,
  75. septembra 2013,
  76. septembra 2013,
  77. septembra 2013,
  78. septembra 2013,
  79. septembra 2013,
  80. septembra 2013,
  81. septembra 2013,
  82. septembra 2013,
  83. septembra 2013,
  84. septembra 2013,
  85. septembra 2013,
  86. septembra 2013,
  87. septembra 2013,
  88. septembra 2013,
  89. októbra 2013 a
  90. októbra
  91. Sporným zostalo dodanie tovaru - nehnuteľnosti. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania buď deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností alebo ak je tento deň skorší, ako deň zápisu, deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania. Vzhľadom na právne posúdenie skutkových záverov, ktoré učinil správca dane, resp. žalovaný, a vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu, odvolací súd skúmal záver správcu dane a žalovaného, že predmetná nehnuteľnosť nebola dodaná v zdaňovacom období IV. štvrťrok
  92. Skutočnosť, že k zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností došlo
  93. apríla 2014, rozhodnutím Okresného úradu Rimavská Sobota, katastrálneho odboru č. V 723/14 z
  94. apríla 2014, nebola v priebehu sporná. Vo vzťahu k odovzdaniu nehnuteľnosti do užívania sa odvolací súd stotožňuje so záverom správcu dane, že k odovzdaniu nehnuteľnosti reálne nikdy nedošlo, keď táto zostala v dispozícii obchodnej spoločnosti THT Slovakia s.r.o., ktorá je personálne prepojená so žalobcom a teda, že predmetná nehnuteľnosť nebola dodaná v zdaňovacom období IV. štvrťrok
  95. V uvedenom kontexte odvolací súd poukazuje na okolnosti, za ktorých sa predmetná nehnuteľnosť dostala do dispozície žalobcu. Nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou LANDOX s.r.o. a žalobcom - kravín nachádzajúci sa v k. ú. N. W., vedenej na LV č. XXX, na parc. č. 540/12 súp. č. 2562, nadobudla spoločnosť LANDOX s.r.o. na základe kúpnej zmluvy č. 2013/03 z
  96. júla 2013 v znení dodatku č. 1 zo
  97. septembra 2013 od spoločnosti THT Slovakia s.r.o. za kúpnu cenu 3.600 eur s DPH. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Rimavská Sobota, katastrálneho odboru č. V 2052/13 zo
  98. októbra
  99. Následne došlo k ďalšiemu prevodu nehnuteľnosti, kedy ju na základe kúpnej zmluvy datovanej k
  100. októbru 2013 od spoločnosti LANDOX s.r.o. za kúpnu cenu 393.000 eur s DPH odkúpil žalobca. Vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností bol povolený rozhodnutím Okresného úradu Rimavská Sobota, katastrálneho odboru č. V 723/14 z
  101. apríla
  102. V rámci administratívneho konania, po tom, ako konateľ spoločnosti LANDOX s.r.o. M. K. opísal okolnosti, za ktorých sa stal konateľom predmetnej spoločnosti (pričom sa označil za osobu, ktorá je nastrčená k páchaniu trestnej činnosti, aby zakryla osobu páchateľa, ktorá má z tejto činnosti prospech, tzv. bieleho koňa) uviedol, že predmetnú kúpnu zmluvu datovanú k
  103. októbru 2013 podpisoval v marci
  104. O skutočnosti, že zmluva bola podpísaná v marci 2014 svedčí aj osvedčovacia doložka, z ktorej vyplýva, že predávajúci (M. K.) podpísal predmetnú zmluvu osobne pred notárom
  105. marca
  106. Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého M. K. podpísal predmetnú kúpnu zmluvu
  107. októbra 2013 a
  108. marca 2014 už len uznal svoj podpis za vlastný, nakoľko pôvodné zmluvy sa stratili, najvyšší súd zhodne so žalovaným vyhodnotil ako účelové tvrdenie, ktoré bolo vyvrátené výpoveďou M. K., ktorý okrem toho, že vyslovene uviedol, že predmetnú zmluvu podpísal až v marci 2014, uviedol aj, že o tom, že je konateľom predmetnej spoločnosti sa dozvedel v januári 2014, po tom, čo bol predvolaný správcom dane. Vzhľadom na námietku žalobcu o zaujatosti M. K. odvolací súd konštatuje, že výpoveď M. K. je podporená objektívnymi skutočnosťami, ako je osvedčovacia doložka, z ktorej vyplýva, že predávajúci (M. K.) podpísal predmetnú zmluvu osobne pred notárom
  109. marca 2014 a skutočnosť, že návrh na vklad vlastníckeho práva bol podaný
  110. marca
  111. Nedôveryhodné sa javí aj tvrdenie žalobcu, že všetky exempláre predmetnej zmluvy (minimálne v počte 4 ks) boli stratené. Zneužitie práva predstavuje vytváranie umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality, keď sa formálne dodržia podmienky pre odpočet dane, úkonmi daňového subjektu sa však sleduje hlavný cieľ, a to získanie daňovej výhody (viď. aj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-162/07). Na základe uvedeného je zrejmé, že zo strany žalobcu došlo k zneužitiu práva, tak ako to definoval Súdny dvor EÚ vo veci C-255/02, pretože bolo preukázané naplnenie oboch prvkov, a to formálne dodržanie zákona, keď boli vyhotovené faktúry (a zmluvy) s formálnymi náležitosťami podľa zákona a objektívne preukázanie, na základe preukázania umelých konštrukcií zbavených hospodárskej reality v kontexte s personálnym a majetkovým prepojením, že hlavným cieľom bolo získať daňovú výhodu vo forme odpočítania dane. Osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď. aj rozsudky Súdneho dvora EÚ C-32/03, C-255/02, spojené veci C-439/04 a C-440/04). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Vykonaným dokazovaním v administratívnom konaní bolo teda dostatočne a nepochybne preukázané, že predmetná nehnuteľnosť nebola žalobcovi dodaná v zdaňovacom období IV. štvrťrok 2013 a teda žalobca nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočet dane v zmysle citovaných ustanovení Zákona o DPH. Nad rámec uvedeného je nutné skonštatovať, že o podvodnom konaní žalobcu svedčí aj neodôvodnené navýšenie kúpnej ceny v priebehu necelého mesiaca o cca 11 000 %, ako aj forma úhrady ceny nehnuteľnosti započítaním, pričom započítavaná pohľadávka mala vzniknúť jednorazovými pôžičkami poskytovanými žalobcom spoločnosti LANDOX s.r.o. v podstate na dennom režime, a to v hotovosti priamo do pokladne, pričom uvedený postup sa odôvodnene javí ako obchádzanie hotovostného obmedzenia platieb tak, aby bol dodržaný zákon o bezhotovostnom platobnom styku (§ 4 ods. 1 zákona č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti). Spoločníci a konatelia žalobcu a spoločnosti THT Slovakia s.r.o. Q. C., Q. S. a V. C., ako aj W. V., bývalý konateľ spoločnosti LANDOX s.r.o., sú v súčasnosti stíhaní pre rôzne trestné činy daňového charakteru, ktorých sa mali dopúšťať obdobným spôsobom, ako bolo zistené v predmetnej veci. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že v predmetnej veci bolo potrebné aplikovať ust. § 38 Zákona o DPH, ktorou sa krajský súd odmietol zaoberať, najvyšší súd poukazuje na to, že predmetom súdneho prieskumu môžu byť len tie námietky vznesené v žalobe, ktoré boli uplatnené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a s ktorými sa musel žalovaný vysporiadať v druhostupňovom rozhodnutí napadnutom žalobou (ZSP 31/2002), ako aj, že rozsah napadnutia správneho rozhodnutia možno rozšíriť len v lehote podľa § 250b O.s.p. (§ 250h ods. 1 O.s.p.). Krajský súd preto postupoval správne, keď sa odmietol zaoberať namietaným dôvodom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia uplatneným splnomocneným zástupcom žalobcu na pojednávaní
  112. apríla 2016, kde tento namietal, že v prejednávanej veci malo byť aplikované ust. § 38 Zákona o DPH, v zmysle ktorého predmetná nehnuteľnosť mala byť oslobodená od dane, pričom žalovaný, ani správca dane toto ustanovenie neaplikovali. Nad rámec uvedeného najvyšší súd konštatuje, že sa stotožnil s názorom žalovaného, že nakoľko žalobca nepreukázal, že boli splnené podmienky na odpočet dane v zmysle vyššie citovaných ustanovení Zákona o DPH, táto skutočnosť nebola pre vyslovenie záveru o neoprávnenosti uplatneného odpočítania dane zo spornej faktúry vo výške 65.500 eur relevantnou a preto nebola ani predmetom vykonaného dokazovanie. Z uvedeného dôvodu nebol dôvod na aplikáciu právnych názorov vyjadrených v rozsudkoch Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžf/10/2013 z
  113. decembra 2013 a 4Sž/168/1996, zverejnenom v ZSP 10/1997, s. 21, na ktoré poukázal žalobca. Námietky žalobcu uplatnené v odvolaní teda neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý sa v dôvodoch svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 246cveta prvá O.s.p.

a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v odvolacom konaní nebol úspešný. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť

  1. júla
  2. Dňom
  3. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
  4. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.