Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Obdo/24/2018 Identifikačné číslo spisu: 4415208234 Dátum vydania rozhodnutia: 12.09.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Hullová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:4415208234.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské Nivy 44/a, Bratislava, IČO: 00 686 832, zastúpeného Bobák, Bollova a spol. s r. o., so sídlom Dr. Vladimíra Clementisa 10, Bratislava, proti žalovanému MAGMA ZAFÍR, s.r.o., so sídlom Obecný úrad v Bardoňove 124, Bardoňovo, IČO: 36 325 856, zastúpenému advokátom Mgr. Zdenkom Nováčkom, so sídlom Brančská 7, Bratislava, o zaplatenie 3.350.033,85 € s príslušenstvom, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre č. k. 15Cob/109/2017-757 z
- septembra 2017, takto rozhodol: I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a . II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
- Okresný súd Nové Zámky (ďalej aj „súd prvej inštancie“) uznesením č. k. 14Cb/130/2015-727 z
- marca 2017 s poukazom na ustanovenie § 164 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 1T/189/2012, zrušil uznesenie, ktorým bolo dňa
- februára 2017 vyhlásené dokazovanie za skončené a súčasne zrušil termín vyhlásenia rozsudku určený na deň
- marec 2017 o 12.30 hodine.
- V odôvodnení uznesenia súd prvej inštancie vyslovil názor, že na Okresnom súde Nové Zámky prebieha pod sp. zn. 1T/189/2012 konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie v predmetnom konaní. Súd prvej inštancie uviedol, že v uvedenej trestnej veci bola podaná dňa
- októbra 2012 obžaloba (okrem iných osôb) aj proti W.. E. L. a W.. C.W. - konateľom žalovaného, ktorí boli obvinení z obzvlášť závažného zločinu subvenčného podvodu, ktorého sa mali dopustiť tak, že spoločným konaním vylákali príspevok a iné plnenie zo štátneho rozpočtu, ktorých poskytnutie alebo použitie je podľa všeobecne záväzného právneho predpisu viazané na osobitné podmienky a uvedeným konaním spôsobili škodu veľkého rozsahu. S poukazom na to, že ide o nenávratný finančný príspevok, ktorého vrátenia sa žalobca proti žalovanému domáha v tomto konaní, súd prvej inštancie konštatoval, že je nutné predmetné konanie prerušiť.
- Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením č. k. 15Cob/109/2017-757 z
- septembra 2017 potvrdil v celom rozsahu uznesenie súdu prvej inštancie. V odôvodnení uznesenia uviedol, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav a vec správne posúdil, pričom v zmysle § 387 odsek 2 CSP sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia, konštatujúc správnosť dôvodov v ňom uvedených. Zhodne so súdom prvej inštancie pripustil, že otázka, ktorá sa rieši v konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 1T/189/2012, môže mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej právnej veci.
- Proti potvrdzujúcemu uzneseniu o prerušení konania podal žalovaný dovolanie, z obsahu ktorého vyplýva, že jeho prípustnosť vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku tvrdiac, že postupom súdov došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vytýkal súdu prvej inštancie, že v rozpore s § 162 odsek 2 CSP, ako aj článkom 46 odsek 1 a článkom 48 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“) nijakým spôsobom žalovanému neoznámil zámer konanie prerušiť, čím mu znemožnil rozhodnutie súdu argumentačne ovplyvniť vo svoj prospech. Uvedené pochybenie v rámci dvojinštančnosti konania nenapravil ani odvolací súd tým, že by odvolaním napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ďalej vyslovil názor, že prerušiť konanie podľa § 164 CSP možno iba za predpokladu, že medzi konaniami existuje reálna skutková alebo právna prepojenosť (závislosť), o prípad ktorý sa nejedná v prejednávanej právnej veci, keďže predmetom trestného konania je úplne iný, a s touto vecou nijak nesúvisiaci skutkový a právny stav. Uznesenia obidvoch súdov označil aj za nepreskúmateľné, nakoľko ani jedno z nich nekonkretizuje otázku riešenú v trestnom konaní, ktorá by mohla mať vplyv na prejednávanú vec. Zdôraznil, že je povinnosťou súdu, aby ozrejmil svoje myšlienkové pochody, skutkové zistenia a vyvodené právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby sťažovateľ nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov. Vytýkal odvolaciemu súdu, že vágne potvrdil uznesenie o prerušení konania bez toho, aby sa vyporiadal čo i len s jednou odvolacou námietkou žalovaného. Ďalej tiež namietal, že ani jeden zo súdov sa nevyporiadal s ním uplatnenou námietkou premlčania. Súdy nepostupovali v súlade s § 374 CSP, ako aj článkom 46 odsek 1 a článkom 48 odsek 3 Ústavy SR, pretože mu nedoručili druhé žalobcove odvolacie podanie z
- júna
- Povinnosť doručenia žalobcovho odvolacieho vyjadrenia podľa § 374 odsek 3 CSP pretrváva, bez ohľadu na jeho materiálnu (obsahovú) stránku, a to s poukazom aj na súdnu prax ESĽP (BENET PRAHA spol. s r. o. proti České republice). So zreteľom na uvedené navrhol napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
- Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie odmietnuť ,nakoľko dovolanie žalovaného nespĺňa podmienky prípustnosti, keďže uznesenie, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o prerušení konania, nie je rozhodnutím vo veci samej a ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí. Za neodôvodnenú označil aj námietku žalovaného, že si nesplnil notifikačnú povinnosť informovať účastníkov o zámere konanie prerušiť. Vyslovil názor, že táto povinnosť súdu sa neviaže na § 164 CSP. V súvislosti s namietanou neopodstatnenosťou prerušenia konania uviedol, že argumentácia žalovaného o nevyhnutnosti skutkového a právneho súvisu medzi jednotlivými konaniami je výkladom zákona, ktorý protirečí tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. V súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou uznesení poukázal na § 387 odsek 3 CSP, podľa ktorého je odvolací súd povinný sa vysporiadať iba s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za nedôvodnú označil aj námietku premlčania. Uviedol, že uznesenie o prerušení konania je procesným rozhodnutím, ktoré nie je rozhodnutím vo veci samej a nie je ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, preto posudzovanie akýchkoľvek námietok premlčania je relevantné až vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu. Ďalej uviedol, že nevie posúdiť, či žalovanému bolo doručené vyjadrenie k odvolaniu, avšak ak by aj súd nepostupoval správne, tak týmto postupom nedošlo k zásahu takej intenzity, ktorý by bolo možné považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. Právna istota a stabilita, nastolené právoplatným rozhodnutím, sú v právnom štáte narušiteľné len mimoriadne a len výnimočne (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M., a kol. Civilný sporový poriadok Komentár Praha C.H.Beck, 2016 str. 1373 a str. 1381).
- V stanovisku k dovolaciemu vyjadreniu zo dňa
- marca 2018 žalovaný zotrval na námietkach uvedených v dovolaní, pričom zdôraznil, že dovolaním sleduje výhradne len nápravu porušenia jeho základných práv a slobôd podľa článku 46 odsek 1 a článku 48 odsek 2 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“). Vyslovil názor, že jeho dovolanie by malo byť rovnako prípustné, ako sa to napríklad uvádza v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo 3/2011 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 243/
- K ďalšiemu podaniu zo dňa
- júna 2018 pripojil uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 160/2018-17 z
- marca 2018, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd SR“) odmietol sťažnosť sťažovateľa (v tomto konaní žalovaný) pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zmysle § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu zastúpená v súlade s ustanovením § 429 odsek 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 c/ CSP).
- Dovolanie žalovaný odôvodnil dovolacím dôvodom uvedeným v § 420 písm. f/ CSP.
- Pred vecným prejednaním dovolania dovolací súd najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je prípustné napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.
- Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
- Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
- Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie, ktorým súd prvej inštancie prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 1T/189/2012 v zmysle § 164 CSP.
- Vecou samou sa vo všeobecnosti rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom sporu (žalobcom), ktorý predstavuje predmet daného sporu. Rozhodnutím vo veci samej je také rozhodnutie, v ktorom sa súd meritórne zaoberá nárokom, ktorý strana sporu uplatnila, pričom žalobou uplatnený nárok posudzuje podľa hmotného práva. So zreteľom na uvedené dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu o potvrdení procesného uznesenia súdu prvej inštancie o prerušení konania nemá povahu rozhodnutia vo veci samej, nakoľko sa ním meritórne nerozhodlo o právach a povinnostiach sporových strán.
- Pod pojmom „rozhodnutie, ktorým sa konanie končí“ má zákon na mysli také rozhodnutie, ktorým sa konanie skončilo bez toho, aby sa vec meritórne rozhodla (napr. uznesenie o zastavení odvolacieho konania v dôsledku späťvzatia odvolania, nezaplatenia súdneho poplatku, uznesenie o odmietnutí oneskorene podaného odvolania a podobne). Za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí však rozhodne nemožno považovať uznesenie odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil procesné uznesenie súdu prvej inštancie o prerušení konania (o prípad, ktorý ide v predmetnej veci), keďže súd prvej inštancie bude ďalej v konaní vo veci samej pokračovať po právoplatnom skončení konania sp. zn. 1T/189/2012, vedeného na Okresnom súde Nové Zámky.
- So zreteľom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, že uznesenie, ktorým odvolací súd v danom prípade potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o prerušení konania nie je rozhodnutím vo veci samej a nie je ani rozhodnutím, ktorým sa konanie (vo veci vymedzenej žalobou) končí. Keďže z uvedeného dôvodu proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu nie je prípustné dovolanie v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, dovolací súd dovolanie odmietol ako procesne neprípustné v zmysle ustanovenia § 447 písm. c/ CSP. bez skúmania, či v konaní došlo k dovolateľom namietanej nesprávnosti. Pretože dovolanie bolo odmietnuté, dovolací súd sa už nezaoberal posudzovaním ďalších, dovolateľom uvádzaných dovolacích dôvodov. Dovolací súd sa nestotožnil s názorom dovolateľa, že vzhľadom na okolnosti prípadu by malo byť jeho dovolanie prípustné napriek zneniu ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, nakoľko - podľa názoru dovolateľa - jeho nepripustenie by znamenalo porušenie jeho práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru). Dovolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť, že dovolaním napadnuté uznesenie nie je rozhodnutím vo veci samej a ani rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, pričom súd po odpadnutí dôvodu, pre ktorý bolo konanie prerušené, bude v ňom ďalej pokračovať a vec prejedná a rozhodne. Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie je potrebné považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie podľa CSP nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam.
- Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky neodôvodňuje (§ 451 ods. 3, veta druhá CSP; § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
- Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.