ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) potvrdil. V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a nad rámec jeho dôvodov zaujal stanovisko k jednotlivým odvolacím námietkam žalovaného, pričom zdôraznil, že pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neposudzoval žalobcom uplatnený nárok aj z hľadiska právnych predpisov vzťahujúcich sa na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, tak je potrebné poukázať na to, že predmetom konania je ochrana osobnosti
a § 13 Občianskeho zákonníka, v rámci ktorého súd zistil, že na základe podnetu žalovaného vykonal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dohľad v zmysle § 17 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a prijal záver, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovanému žalobcom nebolo zistené žiadne porušenie zákona (písomný záznam zo dňa 18. 10. 2013). Ďalej uviedol, že v prípade stretu práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu je predpokladom správneho súdneho rozhodnutia vykonanie testu proporcionality, ktorý zohľadní okolnosti na obidvoch stranách sporu. Súčasťou práva na slobodu prejavu môže byť aj kritika, táto by však mala byť vecná, pravdivá a primeraná, pretože v opačnom prípade môže dôjsť k neoprávnenému zásahu do zákonom chránených osobnostných práv, tak ako v tomto prípade. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej v texte aj „dovolateľ“) dovolanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na § 421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ C. s. p. tým, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil keď
dovolateľa zrejmé, že ak má byť rozsudok pre žalovaného záväzný, musí byť z jeho výroku zrejmé, uverejnením akých výrokov zasiahol do osobnostných práv žalobcu. V uvedenej súvislosti žalovaný v dovolaní zdôraznil, že ak výrok ako záväzná časť rozsudku neidentifikuje konkrétne konanie žalovaného, ktoré má byť neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu, tak to vyvoláva medzi stranami sporu pochybnosti o tom, ktoré konanie žalovaného bolo tým konaním, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu. Ak žalobca vo svojej žalobe nevymedzil, ktorými výrokmi mal žalovaný zasiahnuť do jeho osobnostných práv a na miesto toho ich v petite žaloby vymedzil „kvalitatívnym hodnotením“, tak sám za takto neurčitú žalobu mal znášať procesný dôsledok spočívajúci v zamietnutí žaloby. Určitosť petitu žaloby v konaniach na ochranu osobnosti je požiadavka, ktorá v praxi súdov nespôsobuje výkladové problémy a súdnu prax, vrátane praxe najvyššieho súdu možno považovať v tejto otázke za ustálenú; vyjadrením tejto ustálenosti je aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
dovolateľa aj pokiaľ priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 3 000 €, pretože z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že náhrada nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy len v tom prípade, keď nie je postačujúce zadosťučinenie
odseku 1 uvedeného ustanovenia. V závere dovolania žalovaný ešte uviedol, že odvolací súd sa nevysporiadal s tým, akej sféry života sa článok „Nedôstojná zdravotná starostlivosť“ týkal, pričom je všeobecne známy fakt, že otázky zdravotnej starostlivosti ako aj kvality jej poskytovania sú jednou z tém, ktorá je predmetom záujmu verejnosti. Navrhol, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
3 C. s. p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania. 4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný v dovolaní poukazuje na totožné skutkové okolnosti a totožnú právnu argumentáciu ako v konaní pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom. Keďže predmetom dovolacieho konania sú s odkazom na žalovaným uvádzané dôvody dovolania (uplatnené
1 písm. a/ a b/ C. s. p.), otázky právneho posúdenia, sú námietky žalovaného týkajúce sa nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu bezpredmetné. Pokiaľ ide o žalovaným namietané nesprávne právne posúdenie, žalobca vo vyjadrení k dovolaniu označil právnu argumentáciu žalovaného za neopodstatnenú. Navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalovaného zamietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 ods. 1 C. s. p.), na to oprávnenou osobou (§ 424 C. s. p.), zastúpenou v súlade s § 429 ods. 1 C. s. p. dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, preto je potrebné ho odmietnuť. 6.
p., proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7.
1 C. s. p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 8.
1, 2 C. s. p., dovolanie prípustné
p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
obsahu dovolania otázka, či osoby podieľajúce sa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti, hradenej z verejných zdrojov, sú povinné strpieť vyššiu mieru kritiky. 11. O tom, či je daná prípustnosť dovolania
1 C. s. p. rozhoduje dovolací súd výlučne na základe dôvodov uvedených v dovolaní. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, či a ako dovolateľ v dovolaní argumentačne odôvodnil, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia ním vymedzenej právnej otázky. Len také vymedzenie právnej otázky, ktoré korešponduje s právnou otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, umožňuje dovolaciemu súdu posúdiť, či ide o otázku, pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.) alebo či ide o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.).
tvrdenia dovolateľa odkloniť), riešil odlišnú (aj keď zdanlivo podobnú) právnu otázku, ktorá nie je totožná s v dovolaní namietanou právnou otázkou súvisiacou s (ne)určitosťou žalobného petitu a z toho vyplývajúcou (ne)určitosťou výroku dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť na vlastné náklady uverejniť ospravedlnenie za výroky zasahujúce do osobnej cti žalobcu, ktoré však z hľadiska ich všeobecnej charakteristiky bližšie vo výroku nekonkretizoval. Nebol preto splnený predpoklad prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., to je odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu vo vyššie uvedenej právnej otázke, ktorá má procesnoprávny charakter a s ktorou sa odvolací súd vysporiadal správne, keď v súvislosti s výrokom rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý považoval za správny, odkázal na tú časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktorá tento výrok vysvetľuje, rozvíja a argumentačne dopĺňa. 13. Rovnako nebol splnený predpoklad prípustnosti dovolania
1 písm. a/ C. s. p. ani vo vzťahu k ďalšej dovolateľom v dovolaní vymedzenej právnej otázke, od vyriešenia ktorej záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, a to vo vzťahu k právnej otázke splnenia podmienok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde ako rozhodnutie predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu označil dovolateľ v dovolaní rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 202/2009 zo dňa
obsahu dovolania predstavuje rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 202/2009 zo dňa
obsahu dovolania otázka, či osoby podieľajúce sa na poskytovaní zdravotnej starostlivosti, hradenej z verejných zdrojov sú povinné strpieť vyššiu mieru kritiky vzhľadom na oblasť, v ktorej pôsobia. V uvedenej súvislosti dovolací súd uvádza, že
ustálenej judikatúry vyššiu mieru kritiky musia zniesť osoby verejne činné, resp. verejne známe (pohybujúce sa vo verejnom priestore), medzi ktoré patria politici, umelci a športovci (viď napr. rozhodnutie NSSR sp. zn. 6 Cdo 169/2011 ako aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 385/2012). To zároveň znamená, že iné osoby, a teda aj osoby poskytujúce zdravotnú starostlivosť medzi tieto verejne činné, resp. verejne známe osoby bez ďalšieho nepatria. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením dovolateľa, že táto - vyššie vymedzená právna otázka nebola dovolacím súdom ešte riešená, preto predpoklad prípustnosti dovolania nie je daný ani
1 písm. b/ C. s. p.
ustanovenia § 447 písm. b/ a c/ C. s. p., odmietol. 17. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd
1 C. s. p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p. a ustanovením § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.