skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 20. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 2%
skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 25. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 3%
skončený rok trvania služobného pomeru a každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 1%
, najviac však do 60%
§ 39 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení platnom pre prejednávanú vec nepriznáva ďalšie percentuálne zvýšenie výmery výsluhového dôchodku za dobu služby presahujúcu 30 rokov nie je z pohľadu ustanovení § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zák. č. 461/2003 Z.z. právne relevantné. Z ustanovení § 38, § 39 a § 128 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. vyplýva, že nemožno stotožňovať dobu pre vznik nároku na výsluhový dôchodok (trvanie služobného pomeru v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok) a spôsob určenia sumy výsluhového dôchodku. V rozsudku pod sp. zn. 4So/11/2009 z 27.01.2010, na ktorý navrhovateľ v odvolaní poukazoval, Najvyšší súd Slovenskej republiky síce odporkyňu zaviazal na zohľadnenie doby služobného pomeru a zhodnotenie doby presahujúcej 16 rokov služby, ktorá sa na výške výsluhového dôchodku neprejavila, avšak v uvádzanom prípade sa jednalo len o zvyškové doby, ktoré sa vzhľadom na zhodnocovanie iba skončených rokov služby nezhodnocujú. Čo sa týka ďalšej doby služby, t.j. 182 dní, ktoré nemohli byť zhodnotené pre nárok a výšku výsluhového dôchodku navrhovateľa (a podľa rozhodnutia MV SR ani neboli), odvolací súd sa v takto vymedzenom rozsahu stotožňuje s názorom navrhovateľa o potrebe hodnotenia tejto tzv. zvyškovej doby služby vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. Uvedené napokon vyplýva aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu, na ktorú navrhovateľ poukazoval. Z preskúmavaného rozhodnutia vyplynulo, že odporkyňa vyššie uvedeným spôsobom postupovala, keď sumu starobného dôchodku (720,67737 €) násobila podielom obdobia dôchodkového poistenia, ktorým je doba zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku 31 rokov a úhrnu obdobia dôchodkového poistenia vrátane doby služby, t.j. 39,9316 rokov. O výslednú sumu 559,48167537 €, zodpovedajúcu obdobiu dôchodkového poistenia, ktorým je doba služby zhodnotená na určenie sumy výsluhového dôchodku (31 rokov), odporkyňa znížila sumu starobného dôchodku navrhovateľa na sumu 161,20 €. Odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že odporkyňa správne, v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu krátila tzv. teoretickú výšku starobného dôchodku navrhovateľa len o skončené roky služby v policajnom zbore. Preto pokiaľ ide o dobu služby v trvaní 182 dní (tzv. zvyškovú dobu), táto nepochybne bola hodnotená vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia. Pokiaľ krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, vychádzajúc z dostupných podkladov uviedol, že navrhovateľovi bola pre nárok a výšku výsluhového dôchodku hodnotená doba 31 rokov a 182 dní, uvedené konštatovanie vzhľadom na jeho správne závery nemalo žiaden vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Zároveň odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku navrhovateľa o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s predloženou judikatúrou Najvyššieho súdu. K spornej otázke o tvrdenom nezhodnotení doby služby presahujúcej 30 rokov sa krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne. Pokiaľ logicky a zrozumiteľne odôvodnil, prečo námietku navrhovateľa považoval za nepodstatnú, odvolací súd takúto odpoveď považoval za dostatočnú. Napokon postup krajského súdu nebolo možné vyhodnotiť ako odklon od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu. Ani dôvody uvedené v odvolaní navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa nemožno považovať za dôvody spôsobilé spochybniť závery ku ktorým dospela odporkyňa a s ktorými sa stotožnil aj súd prvého stupňa. Výpočet sumy starobného dôchodku je v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia vysvetlený podrobne a zrozumiteľným spôsobom. Vzhľadom na to, že odvolací súd nezistil v rozsahu podaného odvolania dôvody spochybňujúce závery, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, možno konštatovať, že krajský súd nepochybil, keď preskúmavané rozhodnutie potvrdil a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 a § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu navrhovateľovi nepriznal, pretože v odvolacom konaní nebol úspešný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.