Obsah (4)

§ 138§ 140§ 372§ 127

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2Tdo/16/2018 Identifikačné číslo spisu: 4212010120 Dátum vydania rozhodnutia: 28.08.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Martin Piovartsy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 138písm.

b), písm.

1. j)Tr. zák. s použitím § 127 ods. 12 Tr. zák. a iné, o dovolaní obvineného H. X. podanom prostredníctvom obhajcu JUDr. Romana Blažeka proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 30. októbra 2014, sp. zn. 4To/107/2014, na neverejnom zasadnutí konanom 28. augusta 2018, takto rozhodol: Podľa § 382 písm.
2. c)Tr. por. dovolanie obvineného H. X. sa odmieta. Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Komárno z 26. júna 2014, sp. zn. 2T/17/2012, bol obvinený H. X. uznaný za vinného zo spáchania v bode 1/ rozsudku obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm.
3. c)Tr. zák.

§ 138písm.

b), písm.

1. j)Tr. zák. s použitím § 127 ods. 12 Tr. zák., v bode 2/ rozsudku zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2 Tr. zák. a prečinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 Tr. zák. a v bodoch 3/ a 4/ rozsudku pokračujúceho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm.
2. c)Tr. zák.

§ 140písm.

1. c)Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že 1/ od presne nezisteného času, minimálne však v období od mesiaca máj 2010 až do dňa 6. mája 2011, si doposiaľ nezisteným spôsobom a za účelom ďalšieho predaja opakovane zaobstarával psychotropnú látku pervitín (metamfetamín), ktorý následne v meste O. a v jeho okolí ďalej predával a zadovažoval minimálne ďalším šiestim osobám, a to U. I., H. W., H. W., U. X., P. F. a X. O., pričom metamfetamín (ako účinná látka pervitínu) je zaradený v zmysle zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov do II. skupiny psychotropných látok, 2/ od presne nezisteného dňa v mesiaci apríl 2011 až do dňa 6. mája 2011 prechovával v rodinnom dome na Q. ulici číslo X v O. 1 kus samonabíjacej pištole značky Glock 19, kalibru 9 mm Lugger, výrobného čísla F., čiernej farby, ďalej 2 kusy zásobníkov, obsahujúcich každý po 14 kusov nábojov značky Lugger 9 mm, a tiež 72 kusov nábojov značky Lugger 9 mm, ktoré si zadovážil od U. P. a ktoré boli nájdené a zaistené príslušníkmi Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Komárne počas domovej prehliadky vykonanej v mieste jeho bydliska dňa 6. mája 2011, pričom uvedená pištoľ je v zmysle § 5 ods. 1 písm.
2. a)zákona č. 190/2003 Z. z. o zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o zbraniach a strelive) považovaná za zbraň kategórie B a jej držanie a nosenie podlieha podľa § 5 ods. 2 citovaného zákona povoľovaciemu konaniu a evidenčnej povinnosti a zaistené náboje sú v zmysle § 2 písm.
3. g)zákona o zbraniach a strelive považované za strelivo a ich nadobúdanie a držanie podlieha ustanoveniam § 12 ods. 1 zákona o zbraniach a strelive, pričom uvedenú zbraň a strelivo si zadovážil a prechovával napriek tomu, že nie je držiteľom zbrojného preukazu, 3/ v období od 23. augusta 2010 do 24. apríla 2011 pri viacerých osobných stretnutiach na rôznych miestach v meste O. a v jeho okolí opakovane násilím a tiež hrozbou násilia nútil poškodeného U. I., aby pre neho predával pervitín, ktorý mu sám vo väčších množstvách pravidelne zabezpečoval, pričom sa mu opakovane vyhrážal, že ak nebude rešpektovať jeho požiadavky, tak pošle na neho svojich ľudí, taktiež mu pri jednom z týchto stretnutí na zvýraznenie svojich vyhrážok ukázal audiovizuálny záznam zo svojho mobilného telefónu, na ktorom bolo zachytené ako elektroparalyzátorom napadol a paralyzoval muža, ktorého U. I. osobne poznal, a týmto mu naznačil, že toto sa stane aj s ním, ak mu neposkytne požadované čiastky za predané drogy, a jeho konanie vyvrcholilo jednak dňa 21. apríla 2011, keď pri dohodnutom stretnutí medzi obytnými domami číslo XX a XX na B. ulici v O. U. I. aj fyzicky napadol tým spôsobom, že ho viackrát udrel otvorenou dlaňou do oblasti tváre, a následne aj dňa 24. apríla 2011, kedy na M. ulici pri rímsko-katolíckom kostole v O., časť A. X., vo svojom motorovom vozidle značky BMW X6, evidenčného čísla O.-XXXCY, U. I. opätovne udrel viackrát otvorenou dlaňou do oblasti tváre, pričom ho v oboch prípadoch nútil, aby mu odovzdával viac peňazí z predaja pervitínu, v dôsledku čoho U. I. zo strachu z týchto opakovaných verbálnych vyhrážok a fyzických útokov a z obavy o svoj život a zdravie naďalej pokračoval v predaji pervitínu, 4/ v období od začiatku roka 2010 až do dňa 6. mája 2011 telefonicky, ale najmä pri viacerých osobných stretnutiach na rôznych miestach v meste O.H. a jeho okolí opakovane nútil násilím a pod hrozbou násilia a iných vyhrážok poškodeného U. X., aby pre neho predával pervitín, ktorý mu sám vo väčších množstvách pravidelne zabezpečoval, pričom jeho konanie vyvrcholilo dňa 12. marca 2010, kedy na osobnom motorovom vozidle značky Volkswagen Touareg nezisteného evidenčného čísla vyviezol U. X. na okraj mesta O., kde na neho následne fyzicky zaútočil tým spôsobom, že mu k rôznym častiam tela prikladal elektrický paralyzér, a týmto spôsobom ho paralyzoval, pričom mu neustále zdôrazňoval, aby mu splatil dlžobu za dodané drogy a nútil ho, aby pokračoval v predaji drog, v dôsledku čoho poškodený U. X. pod vplyvom týchto vyhrážok a z obavy o svoj život a zdravie naďalej pokračoval v predaji pervitínu. Podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 41 ods. 2 Tr. zák. bol za to odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm.
4. b)Tr. zák. bol obvinený na výkon tohto trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil aj ochranný dohľad na dobu 2 (dvoch) rokov. Na podklade odvolania obvineného H. X. voči uvedenému rozsudku okresného súdu Krajský súd v Nitre uznesením z 30. októbra 2014, sp. zn. 4To/107/2014, rozhodol tak, že podľa § 319 Tr. por. odvolanie obvineného zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal prostredníctvom obhajcu z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm.
5. g)a písm.
6. i)Tr. por. obvinený H.É. X. dovolanie, následne v zmysle usmernenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spresnené podaným doplnením dovolania. Zásadné porušenie práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm.
7. c)Tr. por.) videl v použití nesprávnej (miernejšej) právnej kvalifikácie skutku vyšetrovateľom, ktorý uznesením ČVS: ORP-773/OEK-KN-2010 HO zo 7. mája 2011 začal trestné stíhanie pre zločin nedovolanej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm.
8. d)Tr. zák., hoci skutok, kladený mu za vinu, mal byť kvalifikovaný už aj podľa § 172 ods. 2 písm.
9. c)Tr. zák. ako spáchaný závažnejším spôsobom konania. Potreba takejto právnej kvalifikácie skutku, vyžadujúcej už povinnú právnu pomoc, vyplynula podľa názoru obvineného z výsluchov svedka U. I., uskutočnených 7. mája 2011. Trval na tom, že v skutočnosti mal byť od počiatku obvinený pre obzvlášť závažný zločin, čo by si vyžadovalo povinné právne zastúpenie. To, že o tejto skutočnosti nebol primerane informovaný v rozhodujúcich počiatočných štádiách konania, malo katastrofálny a nezvrátiteľný dopad na jeho rozhodnutie o spôsobe obhajoby a prakticky poprelo jeho právo na obhajobu. Postupu vyšetrovateľa tiež vyčítal, že ho ústne ani písomne neinformoval o tom, že prokuratúra nesúhlasila s tým, aby mu jeho družka Y. Č. zvolila obhajcu, a že, dôvodiac tým, že nejde o prípad nutnej obhajoby, nevyhovel jeho žiadosti o ustanovenie obhajcu. Za dôsledok uvedených skutočností a jeho manipulatívneho zavádzania vyšetrovateľom obvinený označil hrubé porušenie svojho práva na obhajobu, spočívajúce najmä v tom, že jeho obhajca nemohol byť prítomný pri vypočúvaní svedkov pri prvotných úkonoch. Ako obmedzenie prístupu k obhajcovi obvinený vnímal aj zamietnutie jeho žiadosti o telefonický kontakt so svojím obhajcom, odôvodnené účelom kolúznej väzby. V tejto súvislosti poukázal na to, že obvinená osoba, nachádzajúca sa vo väzbe, nie je schopná sama realizovať svoje práva vyplývajúce z Trestného poriadku. Namietal tiež, že pred jeho výsluchom pred sudcom pre prípravné konania nedostal jeho obhajca možnosť oboznámiť sa so spisom. Obvinený ďalej upozornil, že poučenia o procesných právach podozrivého či obvineného boli zakaždým poskytnuté len prostredníctvom prvej strany predtlačených formulárov bez akéhokoľvek komentára alebo ďalšieho vysvetlenia či individualizovanej rady týkajúcej sa jeho situácie. Dodal, že počas prvotných výsluchov realizovaných 7. mája 2011 neboli svedkovia a ani on sám pri zadržaní a predvedení náležite poučení o svojich procesných právach, vrátane práva odoprieť výpoveď, práva zvoliť si obhajcu, práva neprispieť k vlastnému obvineniu. Naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
10. c)Tr. por. obvinený videl aj v zamietnutí návrhov jeho obhajcu na doplnenie dokazovania z 21. októbra 2011 a 23. novembra 2011 a na uskutočnenie konfrontácie za účelom odstránenia rozporov vo výpovediach jednotlivých vypočutých osôb, ako aj jeho vlastných návrhov na doplnenie dokazovania vyšetrením duševného stavu svedkov a zopakovaním výsluchov svedkov, vykonaných v neprítomnosti jeho obhajcu, vznesených po preštudovaní vyšetrovacieho spisu. Zhodne ako v skôr podanom dovolaní z 3. októbra 2016 (ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 23. marca 2017, sp. zn. 5Tdo/7/2017, podľa § 382 písm.
11. c)Tr. por. odmietol) vnímal obvinený ako zásadné porušenie práva na obhajobu a práva na spravodlivé súdne konanie aj vypočutie svedkov U. I., A. I., U. X. a H. W., výpovede ktorých priamo viedli k rozhodnutiu veci, na hlavnom pojednávaní 18. až 19. júla 2012, 14. februára 2013 a 18. júna 2013 v jeho neprítomnosti a za súčasného vylúčenia verejnosti, ku ktorému došlo bez riadneho odôvodnenia a bez toho, aby bol súdom poučený podľa § 250 ods. 2 Tr. por. Postup súdu podľa § 262 Tr. por. v predmetnej veci nie je podľa neho možné žiadnym spôsobom preskúmať, a tak nie je jasné, prečo súd rozhodol, že svedkov bude vypočúvať v jeho neprítomnosti a bez kontroly verejnosti. Obvinený v tejto súvislosti tiež namietal, že po vypočutí menovaných svedkov súdom im pripravené otázky nemohol položiť sám kontradiktórnym spôsobom a svedkovi U. I. ani prostredníctvom predsedu senátu, pričom uviedol, že otázky, ktoré na hlavnom pojednávaní 18. júla 2012 chcel prezentovať súdu, neboli ani zapísané do zápisnice. Postupu prvostupňového súdu ďalej vyčítal, že zápisnica z hlavného pojednávania, konaného 18. až 19. júla 2012, nebola v časti zachytávajúcej výpoveď svedka U. I. po jeho výsluchu prečítaná, následkom čoho s ňou nebol oboznámený, a tak sa k nej ani nevedel v súlade s § 271 ods. 1 Tr. por. vyjadriť. Vo vzťahu k výsluchu svedka H. W. na hlavnom pojednávaní 18. júla 2013 obvinený poukázal na skutočnosť, že predseda senátu jeho i verejnosť vylúčil z hlavného pojednávania aj napriek tomu, že naposledy menovaný svedok na začiatku svojho výsluchu súhlasil s jeho prítomnosťou i s verejnosťou hlavného pojednávania, pričom obdobne to malo byť aj v súvislosti s výsluchom svedka U. X. 14. februára 2013 a 18. júla 2013. Obvinený dal do pozornosti dovolacieho súdu, že pri každom výsluchu svedkov U. X., U. I., H. W. a A. I. dochádzalo opakovane k obsahovej zmene ich výpovedí. Napriek tomu sa súd v rámci ich hodnotenia nevysporiadal s dôvodmi, ktoré viedli k zmenám ich výpovedí v podstatných bodoch. Svedkov obvinil z hájenia vlastných záujmov a z obáv z konfrontácie s ním. Namietal aj čítanie ich výpovedí z prípravného konania, ktoré označil za procesne chybne vykonané. Zároveň poukázal na skutočnosť, že svedok U. I. bol oboznámený so stavom spisu v dôsledku jeho preštudovania 15. decembra 2012 a tiež samotnými vyšetrovateľmi, v dôsledku čoho bola jeho výpoveď ovplyvňovaná znalosťami získanými iným spôsobom, a tak nemôže tvoriť základ pri posudzovaní jeho viny. Za hrubé porušenie svojich práv obvinený považoval aj výsluch svedka H. W. na hlavnom pojednávaní 15. novembra 2012, ktorému ho predseda senátu súdu prvého stupňa podrobil napriek tomu, že uvedený svedok využil svoje právo nevypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr. por. Argumentujúc rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 60/2003, obvinený trval na tom, že pokiaľ svedok H. W. ako zúčastnený na trestnom čine obvineného, proti ktorému mal vypovedať, využil svoje právo odmietnuť vypovedať, jeho skoršiu výpoveď so zreteľom na § 263 ods. 3 Tr. por. nemožno prečítať. Obvinený v ďalšej časti podaného dovolania namietal nedostatok poučenia zo strany konajúceho súdu, keď na hlavnom pojednávaní 15. novembra 2012, na ktorom sa uskutočnil výsluch svedka H. W., nebol poučený o možnosti odročenia hlavného pojednávania za účelom dodržania zákonnej minimálnej (5-dňovej) lehoty na prípravu na hlavné pojednávanie pre JUDr. Ľubu Blažekovú, ktorá sa v deň hlavného pojednávania dozvedela, že na nariadenie súdu bude zastupovať náhradného advokáta JUDr. Romana Blažeka. Nakoľko jeho vtedajšia obhajkyňa JUDr. Natália Borsosová sa riadne a s časovým predstihom ospravedlnila, podľa názoru obvineného ho mal súd v uvedenom smere poučiť. V nadväznosti na vytýkaný nedostatok obvinený poznamenal, že práve na predmetnom hlavnom pojednávaní došlo k výrazným zmenám vo výpovediach svedkov. Výsluchy svedkov Ing. U. A.B. a Q. M. na hlavnom pojednávaní 27. septembra 2012, svedka D.Á. F. na hlavnom pojednávaní 14. februára 2013 a svedka L. M. na hlavnom pojednávaní 16. mája 2013 obvinený namietal z dôvodu, že ako policajti neboli pred výsluchmi zbavení povinnosti mlčanlivosti podľa § 80 ods. 1, ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Obvinený sa nestotožnil ani s postupom predsedu senátu prvostupňového súdu, ktorý na hlavnom pojednávaní 26. júna 2014 zamietol všetky návrhy na doplnenie dokazovania, pričom nevypočul ani svedkov obžaloby, najmä svedka U. G., ktorého obvinený zároveň vnímal ako dôležitého svedka obhajoby. Doplnil, že s čítaním jeho výpovede nesúhlasil. Súdu vyčítal aj zamietnutie návrhu jeho obhajcu na odročenie hlavného pojednávania za účelom prípravy záverečnej reči, potrebu ktorého odôvodňoval poukazom na nemožnosť predvídania zamietnutia všetkých návrhov na doplnenie dokazovania, keďže boli navrhnuté významné dôkazy. V tejto súvislosti poukázal na to, že už z jeho návrhu zo 7. mája 2012 vyplýva, že nesúhlasil s čítaním svedeckých výpovedí a žiadal vypočuť všetkých svedkov obžaloby, avšak súd ho ani len neoboznámil so zvyšnými výpoveďami šiestich svedkov z prípravného konania, napríklad N., W., Ž.. V nadväznosti na uvedené doplnil, že súd mu nedal ani možnosť nahliadnuť do spisu, pričom sa uspokojil len s jeho argumentáciou smerujúcou k odôvodneniu jeho žiadosti o odročenie hlavného pojednávania, ktorú akceptoval ako ním uvádzanú záverečnú reč. Poukázal na skutočnosť, že konanie súdu nebolo v súlade ani s § 240 ods. 3 Tr. por., z ktorého vyplýva, že súd môže odmietnuť len neskôr podané návrhy na vykonanie dokazovania, ale nie tie, ktoré boli navrhnuté spolu s rovnopisom obžaloby. Právo na obhajobu bolo podľa obvineného porušené aj postupom odvolacieho súdu v rozpore s § 295 ods. 2, § 272 ods. 3 a § 274 ods. 1 Tr. por., ktorý nielenže nevykonal dôkazy navrhnuté v odvolacom konaní, ale nerozhodol ani o tom, že tieto vykonávať nebude. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 371 ods. 1 písm.
12. g)Tr. por. označil obvinený H. X. za nezákonné dôkazy zabezpečené na základe príkazu na domovú prehliadku vydaného Okresným súdom Komárno, dôvodiac tým, že v čase jeho vydania vo veci ešte nebolo začaté trestné stíhanie, ktoré sa v súlade s § 199 ods. 1 druhá veta Tr. por. začne vydaním uznesenia. Obvinený trval na tom, že v danej veci bolo vylúčené začínať trestné stíhanie vykonaním domovej prehliadky, keďže, argumentujúc pokynom utajovať podnet z 3. mája 2011 na podanie návrhu na vydanie príkazu na domovú prehliadku do 6. mája 2011, nebezpečenstvo z omeškania nehrozilo a na začatie trestného stíhania sa použili práve poznatky získané z domovej prehliadky postupom mimo rámca Trestného poriadku. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2011, sp. zn. 2Tdo/37/2011, a z 21. júna 2016, sp. zn. 2Tdo/20/2016. Podľa obvineného tak nič nebránilo tomu, aby s poznatkami dostatočnými pre začatie trestného stíhania vyšetrovateľ najprv v súlade s § 199 ods. 1 veta druhá, ods. 2, ods. 5 Tr. por. vydal uznesenie o začatí trestného stíhania a následne vykonal úkony smerujúce k realizácii domovej prehliadky, keďže už len so zreteľom na to, že domová prehliadka bola vykonaná až 6. mája 2011 (nariadená už 4. mája 2011), nemala charakter neodkladného úkonu, ako je to konštatované v uznesení o začatí trestného stíhania, vyhotovenom po jej vykonaní. Z rovnakých dôvodov namietal aj vykonanie domovej prehliadky u svedka U. I.. Dôkazy nájdené pri uvedených domových prehliadkach tak podľa obvineného neboli získané v súlade so zákonom, v dôsledku čoho nie sú v konaní procesne použiteľné. Navyše, nezákonnosť vykonania domovej prehliadky pred začatím trestného stíhania sa prenáša aj do nezákonnosti dokazovania na hlavnom pojednávaní, a to bez možnosti vzniknuté účinky porušenia zákona následne konvalidovať.

viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky obvinený dotknutým príkazom na vykonanie domovej prehliadky vyčítal aj nedostatok náležitého odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti. K výsledkom vykonanej domovej prehliadky uviedol, že sa našla iba legálne držaná zbraň, vrátane dokladov k nej, ktorú si u neho zabudol jej majiteľ U. P. a na ktorú sa, rovnako ako na mobilný telefón, ktorý mu bol rovnako ako zbraň bezdôvodne zaistený, domová prehliadka ani nevzťahovala, pričom o vydanie príkazu na zaistené veci nájdené pri domovej prehliadke nebolo požiadané ani dodatočne. Nedostatky vzhliadol obvinený aj v odôvodnení vydaných príkazov na domové prehliadky, ktoré nespĺňali podmienky uvedené v § 101 Tr. por. Policajné orgány obvinil z toho, že nemali za cieľ vykonať služobný zákrok, ale zabezpečiť dôkaz pre účely trestného konania. Bez splnenia podmienok uvedených v § 101 Tr. por. bola podľa obvineného vykonaná aj osobná prehliadka a prehliadka vozidla svedka P. F., ku ktorým došlo pri jeho zadržaní. Uvedené policajné orgány zastierali označením tohto úkonu ako obhliadka vozidla, pričom ju nevykonávali iba vizuálne, ale vozidlo aj prehľadali a odviezli sa v ňom, majúc zbrane namierené na menovaného svedka. Takéto predvedenie a následné vypočutie svedka pod nátlakom a telesnými trestami obvinený nepovažoval za vykonané v súlade s § 119 ods. 2, ods. 4, § 121 ods. 1, ods. 2, § 2 ods. 2 Tr. por. Obvinený pritom zastával názor, že ani zo žiadneho z ďalších dôkazov, vrátane výsluchov svedkov, ktoré boli vo veci vykonané, nemožno pri jeho usvedčení zo spáchania žalovaného trestného činu vychádzať, keďže tieto logicky iba nadväzujú na prvotný nezákonný dôkaz získaný nezákonnou domovou prehliadkou u svedka U. I. a jeho výpoveďou vynútenou fackou zo strany polície. Z dôvodu, že (podľa vlastných slov) vypovedali pod vplyvom drog, obvinený napadol zákonnosť výpovedí svedkov H. W. a H. W. z 20. mája 2011 a poukázal na to, že na hlavnom pojednávaní sa na svoje výpovede z prípravného konania už nepamätali. Za protizákonný zásah do vyšetrovania obvinený označil výsluch svedka P. F. dňa 18. októbra 2011, ku ktorému došlo po konfrontácii s policajtom svedkom Q. M., dôvodiac tým, že sa uskutočnil mimo rámca trestného konania, keď namiesto vyšetrovateľom podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku bol uskutočnený policajtom podľa zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Obvinený upozornil, že so svedkami U. I., P. F. a U. P. boli vykonané konfrontácie, pri ktorých ho títo neusvedčovali. Naopak, všetci traja zhodne uviedli, že ich výsluchy v prípravnom konaní boli uskutočnené manipulujúcom spôsobom a bez prítomnosti advokáta. Zmenu svojich výpovedí, ku ktorej došlo pri konfrontáciách, vysvetlili tým, že pri prvotných úkonoch na nich polícia vyvíjala nátlak. Ako nepoužiteľný dôkaz obvinený prezentoval výpovede svedka U. I., demonštrujúc genézu ich obsahu. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď uvedeného svedka z 28. septembra 2011, podľa ktorej bol na výpoveď smerujúcu k vine obvineného, navádzaný a fyzickými útokmi zo strany polície nútený vo vzťahu k obvinenému krivo vypovedať. Následne, dňa 12. októbra 2011, v neprítomnosti obhajoby, bol svedok U. I. prepočutý, pričom znova zmenil svoju výpoveď v neprospech obvineného. Obvinený zdôraznil, že samotný svedok U. I. vysvetľuje tieto zmeny vo výpovediach strachom z polície. Argumentoval aj tvrdeniami svedka P. F., že bol pri výsluchu vyšetrovateľom vyzlečený úplne donaha, kričali po ňom a v podstate vyšetrovateľ nahlas diktoval a písal, čo chcel, pričom poukázal na skutočnosť, že aj svedok P. F. bol následne, 29. novembra 2011, v neprítomnosti obhajoby prepočutý. Obvinený odmietol ako dôkaz o zákonnosti vykonaných dôkazov akceptovať výpoveď svedka Ing. U. A., ktorého obvinil z vykonávania výsluchov pod psychickým nátlakom a účelovo bez obhajcu, ako aj z pozmeňovania obsahu zápisníc o uskutočnených výsluchoch s cieľom zachovať určitý smer vyšetrovania. Svoje obvinenie ilustroval poukazom na konkrétne tvrdenia svedkov U. I., F. L., Š. X. a P. F., vypovedajúcich na hlavnom pojednávaní 18. júla 2012, svedkyne X. O. na hlavnom pojednávaní 19. júla 2012 a svedkov T. W. a N. Š. z 20. marca 2014. Dôvodiac obsahom vybraných častí výpovedí svedkov U. I. a P. F., v zmysle ktorých títo proti nemu vypovedali až po psychickom nátlaku a telesných trestoch, obvinený uzavrel, že orgány činné v trestnom konaní iniciatívne a vlastnou aktivitou opakovane vytvorili podmienky a navodili situáciu so zjavnou snahou preukázať spáchanie trestného činu. K porušeniu zásady deformácie dôkazu podľa obvineného došlo nesprávnym vyhodnotením obsahu samotných výpovedí svedkov X. O., P. F., ktorí na hlavnom pojednávaní v dňoch 18. až 19. júla 2012 vypovedali, že drogy od neho nikdy nemali, ale aj svedkov H. W., U. X., U. I. či H. W.. Okrem výpovedí svedkov považoval obvinený za zmanipulovaný aj znalecký posudok vyhotovený znalcom Doc. Ing. Ivanom Neprašom, CSc. Tento záver obvinený vyvodil zo skutočnosti, že znalec vo svojom posudku menoval konkrétne jeho osobu i iné osoby na fotkách a videách z mobilných telefónov, hoci ich nemal odkiaľ poznať. Vzhľadom na uvedené mal obvinený za to, že znalec bol usmerňovaný v smere, aký potreboval vyšetrovateľ, a preto bol znalecký posudok procesne nespôsobilý. V nadväznosti na to zotrval na svojom názore, že súd mal posudzovať iba dôkazy získané v rámci konania pred súdom a nebrať do úvahy výpovede svedkov z prípravného konania vykonané bez obhajcu, ako ani predmetný znalecký posudok. Naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.

1. g)Tr. por. obvinený vyvodil aj zo skutočností, ktorými argumentoval už na odôvodnenie dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm.
2. c)Tr. por. Za nezákonne vykonané označil výsluchy U. I. vo veci vydierania a svedka U. P., a to z dôvodu, že sa ich nezúčastnil jeho obhajca, ako aj výsluchy svedkov U. I., A. I., U. X. a H. W. na hlavnom pojednávaní 18. až 19. júla 2012, 14. februára 2013 a 18. júna 2013, vo vzťahu ku ktorým konajúcemu súdu vyčítal, že ho i verejnosť nepreskúmateľným spôsobom vylúčil z hlavného pojednávania, následkom čoho im sám kontradiktórnym spôsobom nemohol položiť pripravené otázky a svedkovi U. I. ani prostredníctvom predsedu senátu. Zákonnosť výpovede svedka U. I. napadol aj z dôvodu, že tento bol oboznámený so stavom spisu, v dôsledku čoho bola jeho výpoveď ovplyvňovaná znalosťami získanými iným spôsobom. Nezákonne vykonaný bol podľa obvineného aj výsluch svedka H. W. na hlavnom pojednávaní 15. novembra 2012, ktorému bol tento podrobený napriek tomu, že využil svoje právo nevypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr. por., a tiež výsluchy svedkov Ing. U. A. a Q. M. na hlavnom pojednávaní 27. septembra 2012, svedka D.Á. F. na hlavnom pojednávaní 14. februára 2013 a svedka L. M. na hlavnom pojednávaní 16. mája 2013, keďže títo ako policajti neboli pred výsluchmi zbavení povinnosti mlčanlivosti podľa § 80 ods. 1, ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Rovnako, aj pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
3. g)Tr. por. obvinený subsumoval aj vyjadrenie svojho nesúhlasu so zamietnutím návrhov na doplnenie dokazovania na hlavnom pojednávaní 26. júna 2014, ako aj skutočnosť, že o návrhoch na vykonanie dôkazov vznesených v odvolacom konaní Krajský súd v Nitre ani nerozhodol. Na odôvodnenie dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 371 ods. 1 písm.
4. i)Tr. por. obvinený H. X. uviedol, že záver súdu prvého i druhého stupňa o jeho vine podľa § 172 ods. 2 písm.
5. c)Tr. zák. je postavený výlučne na domnienkach súdu, ktoré nie sú podložené procesne vykonaným dokazovaním. Súd obvinil z uplatnenia „prezumpcie viny,“ a zo svojvoľného odôvodnenia rozhodnutia. Poukazujúc na to, že pri prehliadkach sa u neho žiadne drogy nenašli, mal obvinený za to, že jeho úmysel predávať ich, nebol v trestnom konaní žiadnym spôsobom preukázaný. Doplnil, že v trestnom konaní nebol produkovaný ani jeden dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť záver, že dávka sa predáva za sumu 50 Eur, pričom poukázal na skutočnosť, že podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. októbra 2011, sp. zn. 2Tdo/37/2011, je aj pri kvalifikácii skutku ako „zadováženie“ alebo „prechovávanie“ omamných látok, psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov podľa § 172 ods. 1 písm.
6. d)Tr. zák. potrebné rozsah činu posúdiť vo vzťahu k predaju koncovému užívateľovi v príslušnom cenovom vyjadrení, rovnako ako pri „predaji“ podľa písm.
7. c)označeného ustanovenia. Hodnota drogy bola umelo ustálená len na výpovediach spolupracujúcich páchateľov - svedkov. Obvinený upozornil, že právna veta, podľa ktorej „priamo poskytol drogy bez súvislosti s nejakým ziskom,“ nemá oporu v skutkovej vete, z ktorej nevyplýva majetkový prospech. Ten je pritom hlavným účelom celého reťazca navzájom nadväzujúcich činností, vymenovaných v dotknutom ustanovení, a bez predaja drogy jej finálnym konzumentom nedosiahnuteľný. Podľa jeho názoru na účely kvalifikácie rozsahu činu podľa § 172 ods. 2 písm.
8. c)Tr. zák. platí uvedené pre každú formu manipulácie s drogou uvedenú v § 172 ods. 1 Tr. zák. Trval na tom, že predmetná drogová trestná činnosť bola ustálená len na základe sporných a neurčitých výpovedí, pričom výpoveď svedka U. I. spochybnil poukazom na jeho drogovú závislosť i jeho tvrdenie, že bola vynútená fyzickým násilím zo strany polície, výpoveď svedka P. F. poukazom na hrozbu násilím, ktorej bol vystavený zo strany polície, a výpoveď svedka F. I. poukazom na fyzické násilie, ktorého sa na ňom dopustili policajti. Odvolávajúc sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júna 2014, sp. zn. 3To/1/2014, obvinený spochybnil vierohodnosť svedkov ako „spolupracujúcich osôb,“ a to najmä svedka U.Á. I., u ktorého sa navyše našli veci dôležité pre trestné konanie a ktorý svojou výpoveďou proti nemu, nepotvrdenou ďalšími dôkazmi, získal miernejší postih. Zastával názor, že zo skutkov vyjadrených v jednotlivých bodoch rozsudku nie je možné identifikovať jeho protiprávne konanie, najmä podradiť pod § 172 ods. 1 písm.
9. c)Tr. zák., keďže z rozsudku nevyplýva, že zhabané peňažné prostriedky nájdené pri domovej prehliadke získal z trestnej činnosti. Oponujúc názoru krajského súdu, že k naplneniu objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm.
10. c)Tr. zák. došlo predajom, darovaním alebo iným spôsobom, poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 3Tdo/52/2008, v zmysle ktorého sú pojmy výroba, predaj a darovanie vecne odlišné a nemožno ich stotožňovať. Nesúhlasil ani so záverom, že by poskytnutím omamných látok ohrozil ľudský život a zdravie, keďže tento nebol preukázaný. Obvinený namietal aj neurčité skutkové zistenie, týkajúce sa času údajného páchania drogovej trestnej činnosti, vyjadrené v skutkovej vete slovným spojením „od presne nezisteného času,“ ktoré malo byť súdom len nekriticky prevzaté z obžaloby prokurátora, a preto nemohlo byť podkladom pre kvalifikovanie stíhaného konania aj podľa § 172 ods. 2 písm.
11. c)Tr. zák.

§ 138písm.

1. b)Tr. zák., a tak mať rozhodujúci vplyv na posúdenie jeho konania ako obzvlášť závažného zločinu, keďže doposiaľ nebola súdom bez akýchkoľvek pochybností ustálená doba, ktorá by zodpovedala pojmu „dlhší čas“ podľa § 138 písm.
2. b)Tr. zák. tak, aby išlo o závažnejší spôsob konania. V nadväznosti na uvedené a

rozhodnutie R 13/2012 trval na tom, že použitie trestnej sadzby podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. z tohto dôvodu nebolo dôvodné. Zhrnul, že neexistujú žiadni očití svedkovia, žiadne telefonické hovory, sms správy medzi ním a svedkami; nenašli sa žiadne jeho odtlačky prstov, jeho DNA či jeho pachové stopy na zaistených veciach. Aj vo vzťahu k odsúdeniu za trestný čin nedovoleného ozbrojovania trval na tom, že rozhodnutie o jeho vine je postavené na nepreskúmateľných domnienkach, odôvodnenie rozhodnutí je založené na svojvoľnom hodnotení dôkazov bez opory v procesne vykonanom dokazovaní. Trval na tom, že neprejavil žiadnu vôľu, z ktorej by sa dalo zistiť, že chcel pre seba zadovážiť zbraň a strelivo, a teda z jeho strany nebola držba strelnej zbrane a streliva protiprávna, a to ani administratívnoprávne, t.j. z hľadiska zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive v znení neskorších predpisov, ani trestnoprávne, teda z hľadiska ustanovení § 294 ods. 1 a ods. 2 Tr. zák. Obvinený zotrval na svojej obhajobe založenej na tvrdení, že zbraň a strelivo vložil svedok U. P. do jeho auta svojvoľne a bez jeho vedomia, čo podľa neho na hlavnom pojednávaní 17. januára 2013 a 29. mája 2014 potvrdil svojimi výpoveďami aj menovaný svedok. Zdôraznil, že označený svedok ho vyzýval len na vrátenie (nepriehľadnej) koženej tašky, o obsahu ktorej nemal žiadnu vedomosť, keďže uvedený svedok sa o žiadnej zbrani ani strelive nezmienil. Nevedomosť o tejto skutočnosti podľa neho nemôže napĺňať znaky trestného činu uvedeného v § 294 Tr. zák. a ani iného trestného činu, lebo predmetný skutok nie je trestným činom.

uvedené skutočnosti obvinený H. X. podaným dovolaním žiadal, aby dovolací súd rozsudkom podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil porušenie zákona v ustanoveniach, o ktoré sa dôvod dovolania opiera, podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil uznesenie Krajského súdu v Nitre z

1. októbra 2014, sp. zn. 4To/107/2014, ako aj rozsudok Okresného súdu Komárno z
2. júna 2014, sp. zn. 2T/17/2012, a podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal Okresnému súdu Komárno, aby vec v potrebnom rozsahu kontradiktórnym spôsobom znovu prerokoval a rozhodol. V súlade s ustanovením § 376 Tr. por. prvostupňový súd dovolanie obvineného H. X. doručil na vyjadrenie stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. Následne súd prvého stupňa predložil vec dovolaciemu súdu. Prokurátor Krajskej prokuratúry Nitra vo svojom vyjadrení k dovolaniu obvineného H. X., dodatočne zaslanom dovolaciemu súdu, pripomenul, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
3. marca 2017, sp. zn. 5Tdo/7/2017, bolo predchádzajúce dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuté, pretože neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. Z tejto skutočnosti, dôvodiac znením ustanovenia § 372 ods. 2 Tr. por., vyvodil záver, že zo strany obvineného už v danej veci nie je možné opätovne podať dovolanie, keďže jeho predchádzajúce dovolanie bolo odmietnuté. V kontexte uvedených skutočností navrhol, aby dovolací súd v zmysle § 382 ods. 1 písm. d) Tr. por.

§ 372ods.

2 Tr. por. dovolanie obvineného H. X. opätovne odmietol. Predmetné vyjadrenie Krajskej prokuratúry Nitra dovolací súd doručil na vyjadrenie obvinenému H. X. a jeho obhajcovi JUDr. Romanovi Blažekovi, ako aj poškodeným U. I. a U. X.. Rovnako, na základe výzvy Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predložené doplnenia dovolania, podané obvineným H. X. i jeho obhajcom JUDr. Romanom Blažekom, boli dovolacím súdom doručené na vyjadrenie Krajskej prokuratúre Nitra, ako aj poškodeným U. I. a U. X.. Žiaden z uvedených subjektov sa k zaslaným podaniam už žiadnym spôsobom nevyjadril. Najvyšší súd zistil, že dovolanie proti napadnutému uzneseniu je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. por. a § 566 ods. 3 Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b) Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Dovolanie súčasne spĺňa podmienky uvedené v § 372 a § 373 Tr. por., ako aj obsahové náležitosti uvedené v § 374 Tr. por., a nie je daný dôvod na postup súdu podľa § 382 písm. a), písm. b), písm. e) ani písm. f) Tr. por. a

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2014, sp. zn. PLz. ÚS 3/2014, ani na prokurátorom navrhovaný postup súdu podľa § 382 písm.

1. d)Tr. por. Dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu zistil, že dovolanie obvineného H. X. nie je dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky úvodom pripomína, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb, ktoré by svojím charakterom ohli mať výrazný vplyv na konanie a jeho procesný výsledok, a preto je potrebné ich odstrániť, a ktoré sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 Tr. por. Dovolací súd nie je povolaný na revíziu napadnutého rozhodnutia z vlastnej iniciatívy, práve naopak z ustanovenia § 385 ods. 1 Tr. por. expresis verbis vyplýva, že je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené. Podľa § 371 ods. 1 Tr. por. dovolanie možno podať ak:
2. c)zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,
3. g)rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
4. i)rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Podľa ustálenej praxe dovolacieho súdu vo vzťahu k výkladu dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), písm.
5. g)a písm.
6. i)Tr. por. je potrebné uviesť nasledovné: Zásadným porušením práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm.
7. c)Tr. por.) sa rozumie najmä porušenie ustanovení o povinnej obhajobe, teda stav, keď obvinený po určitú časť trestného konania nemal obhajcu napriek tomu, že ho mal mať, a zároveň orgány činné v trestnom konaní alebo súd, v tomto čase skutočne vykonávali úkony trestného konania, ktoré smerovali k vydaniu meritórneho rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté dovolaním. Výnimočne môže ísť aj o iné pochybenie súdu alebo orgánov činných v trestnom konaní, v dôsledku ktorého dôjde k odňatiu alebo znemožneniu riadneho uplatnenia procesných práv obvineného. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že nie každé porušenie práva obvineného na obhajobu môže mať za následok konštatovanie naplnenia dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm.
8. c)Tr. por. Zákon totiž výslovne požaduje, aby išlo o porušenie zásadné. Takéto porušenie musí teda kardinálnym, kľúčovým spôsobom zasiahnuť do možnosti obvineného uplatniť svoje základné právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby. Prípadné porušenie práva na obhajobu, pokiaľ sa zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, preto samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
9. c)Tr. por. Pri posudzovaní, či v tom ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, je potrebné vychádzať zo všetkých okolností a špecifík konkrétneho prípadu a tieto individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach vyhodnotiť. Právo na obhajobu treba chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
10. g)Tr. por. možno uplatniť len v prípade, ak dôjde k porušeniu zákonných ustanovení upravujúcich vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov. Vzťahuje sa k najdôležitejšej fáze trestného konania - k dokazovaniu. Dokazovanie prebieha v štyroch etapách. Prvou je vyhľadávanie dôkazov, druhou ich zabezpečenie, treťou ich vykonávanie a poslednou etapou dokazovania je hodnotenie dôkazov. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
11. g)Tr. por. sa týka predovšetkým tretej etapy dokazovania, t. j. vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119 ods. 4 Tr. por.), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku (§ 371 ods. 1 písm.
12. i)Tr. por.) sa rozumie nesprávne právne posúdenie zisteného skutku alebo nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia. Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie zistenie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo, že išlo o iný trestný čin alebo obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného činu, než ktorého sa súdeným skutkom dopustil. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až § 30 Tr. zák.), prípadne zániku trestného činu (najmä § 87 Tr. zák.), prípadne pochybenie súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu (§ 41 Tr. zák.), súhrnného trestu (§ 42 Tr. zák.) a pod. Je však potrebné uviesť, že dovolací súd nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu. Nie je tak legitimovaný posudzovať ani úplnosť a správnosť skutkových zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie v tomto konaní vykonaných dôkazov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
13. i)Tr. por. Správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu je teda dovolací súd povinný prezumovať. Vo vzťahu ku konkrétnym námietkam obvineného H. X., subsumovaným pod dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm.
14. c)a písm.
15. g)Tr. por., považuje dovolací súd, vzhľadom na ich obsah, za potrebné zdôrazniť, že nakoľko dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená, predstavuje výrazný zásah do inštitútu právoplatnosti, základnej vlastnosti súdneho rozhodnutia vyjadrujúcej jeho nezmeniteľnosť a záväznosť, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty v právnom štáte. Tomu zodpovedá aj striktné obmedzenie možnosti podať dovolanie jednak vymedzením dovolacích dôvodov a jednak stanovením povinnosti namietať niektoré dovolacie dôvody najneskôr v odvolacom konaní (§ 371 ods. 4 Tr. por.). Podľa § 371 ods. 4 prvá veta Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm.
16. a)až
17. g)nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Cieľom ustanovenia § 371 ods. 4 Tr. por. je predísť tomu, aby konanie pred dovolacím súdom slúžilo ako možnosť namietať nové a nové nedostatky, ktoré mohli byť zhojené už v konaní pred súdom nižšieho stupňa. Zákonodarca v tejto súvislosti totiž predpokladal, že pokiaľ bola namietaná vada dovolateľovi známa už v pôvodnom konaní, a tento sa ju nesnažil odstrániť pri prvej možnej príležitosti, nejde o vadu tak závažnú, aby ju bolo potrebné preskúmavať v dovolacom konaní, a v podstate by mohlo ísť len o špekuláciu dovolateľa smerujúcu k predĺženiu celého konania. V prejednávanej veci z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dovolacia námietka uvádzaná obvineným v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
18. c)Tr. por. a spočívajúca v zámernom použití pôvodne miernejšej právnej kvalifikácie skutku vyšetrovateľom, nebola ani v štádiu prípravného konania ani v konaní pred súdom prvého ani druhého stupňa (a dokonca ani v skôr podanom dovolaní obvineného, o ktorom bolo dovolacím súdom rozhodnuté uznesením z 23. marca 2017, sp. zn. 5Tdo/7/2017) vznesená, hoci z jej povahy vyplýva, že skutočnosti odôvodňujúce včasnejšiu aplikáciu takej právnej kvalifikácie skutku, ktorá si vyžadovala povinnú obhajobu, tak, ako ich obvinený prezentoval, mu museli byť známe už v pôvodnom konaní, najneskôr od okamihu preštudovania vyšetrovacieho spisu, keď mal možnosť oboznámiť sa s obsahom výpovede svedka U. I., uskutočnenej 7. mája 2011, práve ktorá podľa názoru obvineného odôvodňovala použite prísnejšej právnej kvalifikácie predmetného skutku, najmä ak na preštudovanie vyšetrovacieho spisu bol obvinenému i jeho obhajcovi JUDr. Martinovi Gajerovi poskytnutý podľa ich vyhlásení dostatočný čas, a to samotnému obvinenému v rozsahu štyroch dní (15. až 17. februára 2012 a 20. februára 2012). Podmienka vymedzená v § 371 ods. 4 Tr. por. nebola zo strany dovolateľa splnená ani v prípade ďalšej z námietok, ním subsumovanej pod dovolací dôvod, spočívajúci v zásadnom porušení práva na obhajobu (§ 371 ods. 1 písm.
19. c)Tr. por.), a založenej na tvrdení o nedostatku poučení o jeho procesných právach i procesných právach vypočúvaných svedkov. Uvedený záver je z dostupného spisového (vyšetrovacieho i súdneho) materiálu potrebné vyvodiť aj vo vzťahu k námietkam, o ktoré obvinený oprel nielen dovolací dôvod vyjadrený v § 371 ods. 1 písm.
20. c)Tr. por., ale zároveň aj dovolací dôvod uplatnený podľa § 371 ods. 1 písm.
21. g)Tr. por. a ktorými v podstate v jednom prípade napáda zákonnosť vykonania dôkazov - výsluchov svedkov Ing. U. A. a Q. M. na hlavnom pojednávaní 27. septembra 2012, svedka D. F. na hlavnom pojednávaní 14. februára 2013 a svedka L. M. na hlavnom pojednávaní 16. mája 2013, a to z dôvodu, že tieto boli uskutočnené bez toho, aby uvedení svedkovia boli ako policajti zbavení povinnosti mlčanlivosti podľa § 80 ods. 1, ods. 3 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, a v druhom prípade zákonnosť získania dôkazov zadovážených na základe domových prehliadok vykonaných uňho a u svedka U. I. dňa 6. mája 2011, t.j. pred začatím trestného stíhania ako neodkladných úkonov, uvádzajúc ako dôvod tvrdenej nezákonnosti, že nebezpečenstvo z omeškania nehrozilo. Vo vzťahu k prvej námietke totiž obvinenému najneskôr vo vyššie uvádzané dni (27. septembra 2012, 14. februára 2013 a 16. mája 2013), po tom, ako boli na hlavnom pojednávaní za prítomnosti jeho i jeho obhajcu uskutočnené výsluchy označených svedkov, musela byť skutočnosť, že títo, napriek ich postaveniu príslušníkov Policajného zboru neboli pred svojimi výsluchmi zbavení povinnosti mlčanlivosti podľa vyššie citovaných ustanovení príslušného zákona, známa. Rovnako, hoci obvinený aj jeho obhajca svojimi tvrdeniami uvádzanými v priebehu celého súdneho konania, vrátane konania pred odvolacím súdom, poukazujúc na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, opakovane namietali nedostatok náležitého odôvodnenia napádaných príkazov na vykonanie domových prehliadok i skutočnosť, že pri nich boli bezdôvodne zaistené veci, na ktoré sa príkazy nevzťahovali, s výnimkou predmetného dovolania nebolo vykonanie domových prehliadok pred začatím trestného stíhania v priebehu trestného konania (t.j. v prípravnom konaní, v konaní pred súdom prvého ani druhého stupňa a opätovne ani v skôr podanom dovolaní) vyslovene napadnuté. Z tohto dôvodu ani jedna z uvedených námietok obvineného (t.j. že skutok, pre ktorý je stíhaný, bol pôvodne zámerne miernejšie kvalifikovaný; že procesné poučenia neboli úplné; že vo veci ako svedkovia vypočúvaní príslušníci Policajného zboru neboli zbavení povinnosti mlčanlivosti a že vykonané domové prehliadky sú nezákonné z dôvodu ich uskutočnenia pred začatím trestného stíhania) nemôže byť použitá ako podklad pre splnenie dovolacieho dôvodu, ku ktorému smeruje. To znamená, že obvinený dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm.
22. c)a písm.
23. g)Tr. por., takto obsahovo vymedzené, nemohol v zmysle § 371 ods. 4 Tr. por. v dovolacom konaní použiť, a preto sa nimi dovolací súd v rámci svojej prieskumnej právomoci ani nezaoberal. Pokiaľ ide o ďalšie námietky obvineného, uplatnené v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
24. c)a písm.
25. g)Tr. por., tieto svojím obsahom zodpovedajú výhradám obvineného realizovaným v priebehu takmer celého konania pred súdom, vrátane podaného odvolania, a teda spĺňajú podmienky vyžadované ustanovením § 371 ods. 4 Tr. por. Dovolací súd preto v ďalšej časti pristúpil k preskúmaniu dôvodnosti týchto námietok obvineného, a to vrátane tých, ktorými obvinený napáda postup odvolacieho súdu a ktorých uplatnenie skôr ako v dovolacom konaní je z povahy veci vylúčené, a tiež námietok subsumovaných obvineným pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm.
26. i)Tr. por., ktorého uplatnenie v dovolacom konaní nie je viazané na splnenie podmienok uvedených v § 371 ods. 4 Tr. por. Preskúmaním obsahu predloženého spisu najvyšší súd zistil nasledovné skutočnosti: Z uznesenia o vznesení obvinenia pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1, ods. 2 písm.
27. c)Tr. zák.

§ 138písm.

j) Tr. zák.

§ 127ods.

12 Tr. zák., vydaného 19. mája 2011, vyplýva, že k rozšíreniu obvinenia voči dovolateľovi zo základnej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu na jeho kvalifikovanú skutkovú podstatu podľa ods. 2 písm.

1. c)ustanovenia § 172 Tr. zák. došlo na základe operatívnych informácií získaných v priebehu vyšetrovania vo vzťahu k svedkom H. W. a H. W.. Skutočnosť, že vyšetrovateľ (v rozpore s názorom dovolateľa) nevyvodil potrebu prísnejšej právnej kvalifikácie predmetného skutku už z obsahu výpovede svedka U. I., a teda už dňa 7. mája 2011 v čase, keď obvinenému vzniesol obvinenie „len“ pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm.
2. c)a písm.
3. d)Tr. zák., je dôsledkom dôkazno-hodnotiaceho záveru vo veci konajúceho vyšetrovateľa, pracujúceho vždy s rozsahom informácií aktuálnym v čase vydania rozhodnutia. Tento dňa 7. mája 2011 disponoval dôkazmi, preukazujúcimi spáchanie predmetného skutku obvineným len vo vzťahu k dvom (v tom čase vypočutým) svedkom - U. I. a P. F., ktoré tak ani podľa dovolacieho súdu netvorili dostatočný podklad pre aplikáciu § 138 písm.
4. j)v spojení s § 127 ods. 12 Tr. zák. Z uvedeného vyplýva, že v čase vznesenia obvinenia dňa 7. mája 2011 objektívne (bez ohľadu na vlastné poznatky dovolateľa o rozsahu jeho trestnej činnosti) nebol daný dôvod povinnej obhajoby, a preto sa orgány činné v trestnom konaní nedopustili porušenia zákona a práv obvineného na obhajobu, pokiaľ mu v tomto štádiu trestného konania neustanovili obhajcu. Zápisnice o výsluchoch dovolateľa ako zadržaného podozrivého i ako obvineného, uskutočnených 7. mája 2011, spoľahlivo preukazujú, že dovolateľ po náležitom poučení o práve zvoliť si obhajcu, tohto najskôr nežiadal a neskôr, už v procesnej pozícii obvineného uviedol, že si obhajcu zvolí sám, pričom do tohto času využil svoje právo a bez prítomnosti advokáta k veci nevypovedal. Následne, dňa 9. mája 2011, ako bolo konštatované sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Komárno, jeho rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby, vznikol dôvod povinnej obhajoby, avšak keďže dovolateľ bol už pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie zastúpený obhajcom JUDr. Martinom Gajerom, ktorého si sám zvolil, k ustanoveniu obhajcu z úradnej moci nedošlo. Zo zistených okolností je teda zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní i súd postupovali v otázke zastúpenia obvineného spôsobom konformným so zákonnou úpravou, ktorá ustanovenie obhajcu obvinenému podmieňuje buď jeho žiadosťou odôvodnenou jeho insolventnosťou alebo danosťou niektorého z dôvodov povinnej obhajoby. Z oboznámených zápisníc o výsluchu dovolateľa, ktoré ním boli bez výhrad podpísané, ani z dotknutých uznesení vyšetrovateľa a relevantných častí spisového materiálu však nevyplýva, že by v prejednávanom prípade nastala niektorá z konštatovaných okolností. Pokiaľ ide o námietku obvineného, že v dôsledku miernejšej právnej kvalifikácie stíhaného skutku mu nebol ustanovený obhajca, a teda sa prvotné úkony, najmä výsluchy viacerých svedkov realizovali v neprítomnosti jeho obhajcu, dovolací súd k tomu len pre úplnosť dodáva, že ani jeho stotožnenie sa s tvrdením dovolateľa o podkvalifikácii predmetného skutku v dôsledku nesprávnej aplikácie zákona vyšetrovateľom by nebolo spôsobilé viesť k záveru o naplnení uplatneného dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm.
5. c)Tr. por., keďže podľa obvineného takto vyvolaným stavom nerešpektovania povinnej obhajoby diskvalifikované výpovede svedkov vypočúvaných ku skutku 1/ v čase od vznesenia obvinenia dňa 7. mája 2011 do rozhodnutia o vzatí obvineného do väzby dňa 9. mája 2011 neboli konajúcimi súdmi zaradené medzi dôkazy, na ktorých je založené rozhodnutie o vine obvineného v danom bode obžaloby. Bez povšimnutia dovolacieho súdu neostalo, že po zmene právnej kvalifikácie boli kľúčoví svedkovia obžaloby, ktorých výpovede obvineného usvedčovali zo spáchania skutku, vyjadreného v bode 1/ dovolaním napadnutého rozsudku, opätovne vypočutí, a to v prítomnosti obhajcu alebo v jeho neprítomnosti, avšak po jeho náležitom vyrozumení o uskutočnení procesného úkonu. Súd prvého i druhého stupňa tak záver, že vina obvineného je bezpečne preukázaná, vyvodil z dôkazov, ktoré boli zabezpečené a vykonané zákonným spôsobom pri plnom rešpektovaní práv obhajoby a základných zásad spravodlivého súdneho konania, vrátane princípu kontradiktórnosti konania. Tým je možnosť splnenia uplatňovaného dovolacieho dôvodu eliminovaná, keďže obvineným tvrdené porušenie obhajobných práv v procese dokazovania, aj pokiaľ by bolo dané, by vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam nemohlo byť, s ohľadom na neuplatnenie obvineným v tejto súvislosti namietaných dôkazov v rozhodnutiach súdov nižších stupňov, relevantné. Ako nedôvodné vyhodnotil najvyšší súd aj námietky obvineného, ktoré tento, vidiac v nich naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
6. c)Tr. por., smeroval voči zamietnutiu návrhov obhajoby na doplnenie dokazovania orgánmi činnými v trestnom konaní, ako aj súdom prvého i druhého stupňa. Obvinený, namietajúc, že vyšetrovateľ nevyhovel návrhom jeho obhajcu na doplnenie dokazovania z 21. októbra 2011 a 23. novembra 2011 a na doplnenie dokazovania uskutočnením konfrontácií, ako ani jeho vlastným návrhom na doplnenie dokazovania vyšetrením duševného stavu svedkov a zopakovaním tých výsluchov svedkov, ktoré boli vykonané v neprítomnosti jeho obhajcu, a rovnako, že predseda senátu prvostupňového súdu na hlavnom pojednávaní 26. júna 2014 zamietol všetky návrhy obhajoby na doplnenie dokazovania, v podstate demonštroval svoj nesúhlas s rozsahom vykonaného dokazovania. Z podstaty ním uvádzaných námietok, spočívajúcich v nevykonaní obhajobou navrhovaných dôkazov, je tak zrejmé, že ide o námietky rýdzo skutkového charakteru, smerujúce proti obsahu a rozsahu vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní a súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov a v konečnom dôsledku aj proti správnosti a úplnosti zisteného skutku. V kontexte dovolacieho dôvodu uplatneného podľa § 371 ods. 1 písm.
7. c)Tr. por. najvyšší súd k uvedeným výhradám obvineného predovšetkým uvádza, že obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 11 Tr. por., ako aj vlastné hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por. nemožno považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Pre zisťovanie skutkového stavu veci a hodnotenie dôkazov platia v trestnom konaní zákonom stanovené pravidlá, podľa ktorých je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok pritom nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por., v zmysle ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať vykonané dôkazy podľa predstáv obvineného - dovolateľa, pretože takéto oprávnenie mu zo zákona nevyplýva. Hodnotenie dôkazov totižto nenapĺňa žiadny dovolací dôvod. Vychádzajúc z uvedeného, najvyšší súd nemohol námietkam obvineného založeným na vlastnom hodnotení rozsahu vykonaného dokazovania ako nedostatočného priznať v rámci dovolacieho konania žiadnu relevanciu. Na druhej strane, majúc na zreteli, že obsahom práva na obhajobu je aj právo navrhnúť dôkazy a tomu zodpovedajúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu sa takýmito návrhmi adekvátne zaoberať, a teda najneskôr pred meritórnym rozhodnutím im buď vyhovieť alebo ich odmietnuť, respektíve rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, je potrebné pripustiť, že za istých okolností môže dôjsť k zásadnému porušeniu práva na obhajobu aj v súvislosti s neakceptovaním návrhu obvineného na vykonanie, respektíve doplnenie dokazovania. Bolo by tomu tak vtedy, ak by o takom návrhu nebolo rozhodnuté alebo by bol návrh na dokazovanie odmietnutý bez náležitých dôvodov, t.j. najmä bez zrozumiteľného a presvedčivého vysvetlenia nemožnosti vykonania dokazovania, respektíve nadbytočnosti a nepotrebnosti jeho doplnenia. Len v takých prípadoch by bolo možné konštatovať porušenie práva na obhajobu obvineného, a teda aj naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm.
8. c)Tr. por. Vzhľadom na uvedené dovolací súd v súvislosti s námietkami obvineného, vyčítajúcimi orgánom činným v trestnom konaní a súdom, že nepristúpili k vykonaniu ím a jeho obhajcom navrhovaných dôkazov, skúmal len, či o týchto bolo kvalifikovaným spôsobom rozhodnuté, pričom zistil, že v prejednávanom prípade nenastala ani jedna z vyššie popísaných situácií, odôvodňujúcich prijatie záveru o zásadnom porušení práva obvineného na obhajobu. O návrhoch na doplnenie vyšetrovania vykonaním ďalších dôkazov, vznesených obhajcom písomne dňa 21. októbra 2011 a dňa 23. novembra 2011, ako aj osobne po preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa 15. februára 2012 a tiež o návrhoch prezentovaných samotným obvineným dňa 15. februára 2012 a dňa 20. februára 2012 po ukončení preštudovania vyšetrovacieho spisu bolo rozhodnuté v súlade so zákonom podľa § 208 ods. 1 Tr. por. vo veci konajúcim vyšetrovateľom, ktorý sa v odôvodnení svojich rozhodnutí, zachytených v zázname o preštudovaní vyšetrovacieho spisu, dôsledne vyrovnal s predmetnými návrhmi obhajoby na doplnenie vyšetrovania vykonaním ďalších dôkazov, keď jasne, zrozumiteľne a detailne reagujúc na každý z nich, uviedol logické argumenty, vyvolávajúce ich nedôvodnosť a neopodstatnenosť. Napriek tomu, obvinený sám i prostredníctvom svojho obhajcu viaceré z týchto návrhov na doplnenie dokazovania, zároveň uplatňujúc aj ďalšie návrhy, opakovane vznášal aj v priebehu konania pred súdom prvého stupňa. Ako vyplýva z dotknutých častí súdneho spisu, tento sa s návrhmi obhajoby na vykonanie tých dôkazov, ktoré v konaní napokon neboli realizované, vysporiadal po procesnej stránke správne, keď niekoľkými uzneseniami postupne vyhlásenými na hlavnom pojednávaní 26. júna 2014 podľa § 274 ods. 1 Tr. por. rozhodol, že jednotlivé dôkazné návrhy, opätovne uplatňované a na hlavnom pojednávaní postupne vznášané (aj po vyhlásení dokazovania za skončené) obhajcom obvineného a obvineným, nevykoná. Len pre úplnosť je na tomto mieste potrebné poukázať na skutočnosť, že hoci odôvodnenie zamietnutia návrhov na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov W. D., H. X., P. O., N. Š., L. N., W. W., T. W. a F. Ž., oboznámením správy o zadržaní svedka U. X., vyšetrením duševného stavu svedkov U. I., U. X., H. W. a H. W., vykonaním vecného dôkazu - zaisteného pervitínu, vykonaním konfrontácie so svedkom U. I., oboznámením policajnej správy na svedkov H. W. a H. W., výsluchom ošetrujúceho lekára svedka H. W. a výsluchom vyšetrovateľa, ku ktorému došlo na uvedenom hlavnom pojednávaní, sa zo strany súdu prvého stupňa javí ako nedostatočné a do odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu ani nebolo premietnuté, už odvolací súd sa s týmto rozhodnutím okresného súdu stotožnil a zároveň, konštatujúc, čo je už z povahy navrhovaných dôkazov zrejmé, ho doplnil o odôvodnenie podporujúce opodstatnenosť tohto rozhodnutia. V ňom krajský súd poukázal na skutočnosť, že zo spáchania skutkov uvedených v bodoch 1/ až 4/ prvostupňového rozsudku je obvinený usvedčený dostatočným množstvom dôkazov, predovšetkým výpoveďami svedkov, preukazujúcimi tvrdenia uvedené v skutkových vetách napadnutého rozsudku, a teda ani vykonanie ďalších dôkazov by na predmetné skutkové zistenia nemali žiadny vplyv. Uvedené konštatovanie krajského súdu predstavuje jeho dôkazno-hodnotiaci záver, zodpovedajúci finalizovaným skutkovým zisteniam, do ktorých dovolací súd nie je oprávnený zasahovať, keďže podľa § 371 ods. 1 písm.
9. i)Tr. por. správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže skúmať a meniť (pokiaľ nejde o dovolanie ministra spravodlivosti podané podľa § 371 ods. 3 Tr. por.). Vo vzťahu k zamietnutým návrhom na doplnenie dokazovania sa navyše žiada dodať, že niektoré z nich boli súdom vykonané (výsluch svedkov H. X., P. O., N. Š., T. W.), konfrontácia so svedkom U. I.), niektoré (vykonanie vecného dôkazu - zaisteného pervitínu, konfrontácia so svedkom U. I., výsluchy vyšetrovateľov a ostatných obhajobou navrhovaných svedkov) sa týkali okolností, ktoré pre rozhodnutie neboli podstatné, prípadne takých, ktoré bolo možné zistiť inými už skôr vykonanými dôkazmi, a ostatné (oboznámenie správy o zadržaní svedka U. X., vyšetrenie duševného stavu svedkov U. I., U. X., H. W. a H. W., oboznámenie policajnej správy na svedkov H. W. a H. W., výsluch ošetrujúceho lekára svedka H. W.) nesmerovali k samotným okolnostiam skutku, ale k spochybneniu vierohodnosti svedkov, ktorú obvinený napadol aj v rámci ďalších dovolacích námietok, s ktorými sa dovolací súd vysporiadal spôsobom uvedeným nižšie. Na základe konštatovaného si dovolací súd po preskúmaní spisového materiálu a vykonaného dokazovania osvojil závery krajského súdu o správnosti postupu okresného súdu pri vysporadúvaní sa s návrhmi obhajoby na doplnenie dokazovania. Dovolací súd preto nezistil v postupe súdu prvého stupňa, nadväzujúcom na náv