Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1CdoGp/2/2017 Identifikačné číslo spisu: 2208202391 Dátum vydania rozhodnutia: 22.08.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Ján Šikuta Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

§ 443CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

Na stručné odôvodnenie (§

§ 451ods.

3 CSP) dovolací súd uvádza nasledovné.

1. Vzhľadom na skutočnosť, že novelou Exekučného poriadku vykonanou zákonom č. 2/2017 Z.z. nadobudlo dňa
2. apríla 2017 účinnosť ustanovenie § 202 ods. 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné, dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či má posudzovať prípustnosť dovolania podľa novelizovanej právnej úpravy alebo podľa právneho stavu platného do
3. marca
4. Zákon č. 2/2017 Z.z. síce k úpravám účinným od
5. apríla 2017 v prechodnom ustanovení § 243h ods. 1 veta prvá stanovil, že ak v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred
6. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do
7. marca 2017, no vo vzťahu k opravným konaniam, teda ani k dovolaciemu konaniu, neurčil žiadne pravidlo.
8. V preskúmavanej veci bolo dovolacie konanie začaté podaním dovolania GP
9. decembra 2017, teda za účinnosti novej právnej úpravy. Ak by sa prípustnosť dovolania GP posudzovala podľa nej, bolo by bez ďalšieho neprípustné. Vzhľadom na povinnosť ústavne konformného výkladu pri riešení tejto otázky, a teda vzhľadom na rešpektovanie ústavných princípov dôvery v platné právo a legitímneho očakávania ako aj dôvery v správnosť aktov orgánov verejnej moci, vrátane v nich obsiahnutého poučenia o možnosti opravných prostriedkov, považoval dovolací súd za správne, aby sa prípustnosť dovolania GP posudzovala podľa právnej úpravy platnej v čase vydania dovolaním GP napadnutého rozhodnutia.
10. Keďže dovolaním GP napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa
11. októbra 2016, posudzoval dovolací súd prípustnosť dovolania GP podľa právnej úpravy platnej v tomto čase, teda podľa ustanovení Exekučného poriadku v znení do
12. marca 2017 a podľa príslušných ustanovení CSP.
13. Podľa § 458 ods. 1 CSP proti právoplatnému rozhodnutiu súdu je prípustné dovolanie generálneho prokurátora, ak to vyžaduje ochrana práv a túto ochranu nemožno v čase podania dovolania generálneho prokurátora dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
14. Podľa § 458 ods. 2 CSP dovolanie generálneho prokurátora je prípustné iba za predpokladu, že právoplatné rozhodnutie súdu porušuje právo na spravodlivý proces alebo trpí vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné a ak potreba zrušiť rozhodnutie prevažuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty.
15. ESĽP vo svojich rozsudkoch vychádza zo zásady, že súdne rozhodnutie by nemalo podliehať žiadnej revízii mimo odvolacieho konania, najmä nie prostredníctvom protestu prokurátora alebo iného štátneho orgánu (štátneho úradníka) a zároveň mimo odvolacieho konania. ESĽP konštantne zastáva názor o porušení práva na spravodlivý súdny proces vtedy, keď k zrušeniu právoplatného rozhodnutia súdu došlo na základe mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý nebol dostupný účastníkom konania, ale len generálnemu prokurátorovi, ktorý mal, čo sa týka aplikácie tohto inštitútu voľnú úvahu (rozsudok ESĽP vo veci Brumarescu proti Rumunsku, sťažnosť č. 28342/95, rozsudok zo dňa
16. októbra 1999). Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty, keď konečné rozsudky by mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté, zrušené môžu byť iba za účelom nápravy fundamentálnych chýb (rozsudok ESĽP vo veci Tishkevich proti Rusku, sťažnosť č. 2202/05, rozsudok zo dňa
17. decembra 2008). Fundamentálne pochybenie, ktoré opodstatňuje zrušenie rozhodnutia, môže podľa názoru ESĽP predstavovať napríklad omyl v právomoci, vážne porušenie súdneho procesu alebo zneužitie právomoci (rozsudok vo veci Luchkina proti Rusku, sťažnosť č. 3548/04, rozsudok zo dňa
18. apríla 2008). Mimoriadny prieskum by ale nemal byť „skrytým odvolaním“ a možnosť dvoch právnych názorov na predmet konania nie je dôvodom na uskutočnenie takého prieskumu (rozsudok vo veci Cornif proti Rumunsku, sťažnosť č. 42872/02, rozsudok zo dňa
19. januára 2007).
20. V danom prípade generálny prokurátor namieta vecnú nesprávnosť rozhodnutia súdu o trovách exekúcie, a to že v konaní o opravnom prostriedku súdneho exekútora bolo rozhodnuté pre neho nepriaznivejšie (rozpor s čl. 16 ods. 3 CSP).
21. Posúdenie prípustnosti dovolania generálneho prokurátora patrí výlučne do právomoci najvyššieho súdu. Aj za predpokladu, že by okolnosti uvádzané generálnym prokurátorom vyznievali v niektorom prípade v prospech ochrany práv, ktorú nemožno v čase podania dovolania dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, a prípadne aj naznačovali, že napadnuté rozhodnutie zasiahlo do práva na spravodlivý proces alebo trpí vadami majúcimi za následok závažné porušenie práva, je vždy v právomoci najvyššieho súdu posúdiť podľa osobitných okolností daného prípadu splnenie posledného predpokladu prípustnosti dovolania vyjadreného v § 458 ods. 2 CSP („a ak potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty), t. j. uvážiť, či so zreteľom na individuálne okolnosti toho ktorého prípadu sú dané výnimočné dôvody na to, aby princíp právnej istoty ustúpil požiadavke vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia súdu. Táto úvaha dovolacieho súdu však nemôže byť založená na jeho ľubovôli. Na druhej strane sa ale táto úvaha dovolacieho súdu nemôže riadiť premisou, že v prípade každého vecne nesprávneho rozhodnutia je vždy daný dôvod na jeho zrušenie. V opačnom prípade, ak by záujem na zrušení dovolaním napadnutého rozhodnutia zakladala vždy už len sama skutočnosť, že naozaj došlo k vytýkanej nesprávnosti, by dovolanie generálneho prokurátora vykazovalo zreteľné znaky „skrytého odvolania“, teda opravného prostriedku, ktorý judikatúra ESĽP označuje za neprípustný.
22. Dovolací súd v danom prípade pri úvahe v zmysle § 458 ods. 2 CSP prihliadol na účel a zmysel ustanovení Civilného sporového poriadku, ktoré zohľadňujúc určitú stránku konania alebo jeho predmet vylúčením prípustnosti dovolania uprednostňujú princíp právnej istoty pred požiadavkou správnosti alebo spravodlivosti súdnych rozhodnutí. Dovolací súd pri tom zastával názor, že pokiaľ zákonodarca úpravou niektorých prípadov (ne)prípustnosti dovolania (mimoriadneho opravného prostriedku procesnej strany) favorizoval princíp právnej istoty, o to viac sa musí tento princíp ako preferenčný uplatniť v prípade dovolania generálneho prokurátora (teda toho, kto nie je procesnou stranou). Dovolací súd ustanovenia Civilného sporového poriadku, z ktorých vyplýva neprípustnosť dovolania, priamo neaplikoval, v individuálnych okolnostiach daného prípadu ich mal na zreteli len ako podklad pre svoju úvahu (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 CdoGp 2/2016).
23. Za účelom bližšieho vysvetlenia podstaty svojej úvahy dovolací súd poukazuje na § 419 až § 421 CSP, ktoré nepripúšťajú dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania (trovy exekúcie sú v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považované za trovy konania (3 Cdo 170/2009, 6 Cdo 80/2010, 6 Cdo 4/2011, 5 Cdo 170/2011, 3 Cdo 114/2014). Obdobne dovolací súd poukazuje na ustanovenie § 422 CSP, ktoré na základe zásady ratione valoris vyjadruje tzv. majetkový cenzus a upravuje (ne)prípustnosť dovolania v tzv. bagateľných veciach. Dovolací súd uzatvára, že pokiaľ zákontýmito ustanoveniami vyjadruje prevahu princípu právnej istoty nad požiadavkou zákonnosti rozhodnutí v prípade podania dovolania, o to viac treba pripísať dominantný význam princípu právnej istoty vtedy, keď je v obdobných prípadoch podané dovolanie GP.
24. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nezodpovedá záverom vyjadreným v doterajšej, vyššie uvedenej judikatúre ESĽP a ústavného súdu, aby bol na podklade dovolania GP uskutočnený mimoriadny prieskum vecnej správnosti právneho posúdenia vyjadreného v uznesení exekučného súdu o trovách exekúcie vyčíslených (tzv. bagateľnou) sumou 334,59 €, ktorá suma je podstatne nižšia ako je hranica prípustnosti dovolania v konaniach o peňažnom plnení podľa § 422 CSP.
25. Na podklade vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v individuálnych okolnostiach predmetného prípadu potreba zrušiť generálnym prokurátorom napadnuté rozhodnutie v záujme toho, kto v exekučnom konaní vystupoval v procesnom postavení súdneho exekútora, nemá prevahu nad záujmom zachovania nezmeniteľnosti tohto rozhodnutia a neprevyšuje princíp právnej istoty (§ 458 ods. 2 CSP).
26. Z uvedených dôvodov preto najvyšší súd dovolanie generálneho prokurátora podľa § 464 CSP a § 447 písm. c/ CSP odmietol.
27. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní GP neodôvodňuje (§

§ 451ods.

3 veta druhá CSP).

1. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
2. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.