1, ods. 2 písm. c), písm.
1 písm. a) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom
1 Trestného poriadku takto rozhodol: Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
1, ods. 2 písm. c), písm.
1 písm. a) Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že v priebehu mesiacov máj až do
2, § 34 ods. 5 písm. b), § 38 ods. 2, ods. 8 veta posledná, § 36 písm. j), § 37 písm. f) Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov, na výkon ktorého bol
3 písm. b) Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.
1, § 78 ods. 1 Tr. zák. mu bol uložený i ochranný dohľad v trvaní 3 rokov.
1 Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“) ŠTS zároveň obvineného zaviazal aj spolu s ďalšími spoluobvinenými spoločne a nerozdielne uhradiť poškodenej obchodnej spoločnosti K. - E. D., a.s. škodu vo výške 31.245,86 Eur a poškodenej obchodnej spoločnosti Z. D., a.s. spôsobenú škodu vo výške 375,59 Eur. Poškodení E. D. a V., s.r.o. boli
1 Tr. por. so svojimi nárokmi na náhradu škody odkázaní na občianske súdne konanie. Vyššie citovaný prvostupňový rozsudok nadobudol vo vzťahu k obvinenému právoplatnosť a vykonateľnosť 30. januára 2013, kedy Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením, sp. zn. 1 To 7/2012,
por. zamietol ako nedôvodné tak jeho odvolanie, ako i odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, podané proti výroku o treste u obvineného F.. Predmetné uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené obvinenému A. F.
1 písm. c), písm.
obvineného preto, lebo jeho obhajca nedisponoval takými znalosťami osôb a vecí, ako on. Obvinený tiež zdôraznil, že v dôsledku vyššie uvedeného postupu nemal navyše ani možnosť ku svojej výpovedi osobne dopočuť ostatných spoluobvinených. Napokon, čo sa týka samotnej pravdivosti jeho výpovede, túto predseda senátu vôbec neoveroval u spoluobvinených (ako to robil pri iných výpovediach), ale jednoducho ju nevzal do úvahy. Obvinený v kontexte uvedeného dovolacieho dôvodu taktiež vytýkal, že súd nevykonal výsluch utajeného svedka č. 2, hoci on to opakovane navrhoval. Konkrétne v tejto súvislosti uviedol nasledovné (doslovne citujúc): „Okrem toho v uznesení ŠTS, č. Tp/85/2010, zo dňa
zákona (§ 136 ods. 4 Tr. por.) však súhlas na postup „utajenie“ dáva v prípravnom konaní prokurátor. A sám prokurátor konštatuje, že proces utajenia prebieha, teda súhlas na utajenie dal. Z praxe, ako aj zo zákona je zrejmé, že pred súhlasom na utajenie sa vyšetrovateľ a prokurátor oboznámi s obsahom výpovede, nakoľko ide o výnimočný inštitút, pri ktorom obsah výpovede musí významným spôsobom usvedčovať páchateľa trestnej činnosti. K tomuto teda navrhujem súdu vyžiadať dozorový spis a ďalšie podklady na utajenie svedka č. 2 (niektoré z nich podliehajú pravdepodobne určitému stupňu utajenia), ako aj jeho výpoveď. V ďalšom konaní navrhujem jeho výsluch zákonným kontradiktórnym spôsobom (nie je potrebná obnova, lebo nejde o nový dôkaz). Ešte upozorňujem na skutočnosť, že prokurátor zastupuje štát a on v prípravnom konaní musí prezentovať všetky dôkazy, ktorými disponuje a predložiť ich súdu. Utajený svedok č. 2 sa teda vyskytol ako tromf prokurátora pri rozhodovaní o prepustení iba mojej osoby a následne ho polícia, prokuratúra aj súd (hoci predseda senátu po preštudovaní spisu o jeho existencii musel vedieť a ten istý predseda senátu v ten deň rozhodoval o mojej väzbe) ticho ignorovali. Z toho vyplýva, že dôkazy voči mojej osobe nemali takú silu ako voči ostatným a na udržanie v nezákonnej väzbe bolo potrebné zariskovať, alebo svedok skutočne chcel uviesť závažné skutočnosti, ktoré do obvinení a obžaloby nezapadli a v konečnom dôsledku by dôkaznú situáciu spochybnili ešte viac.“ Do tretice obvinený vo vzťahu k vyššie spomenutému dovolaciemu dôvodu namietal, že súd nevykonal jeho výsluch na „detektore lži“ napriek tomu, že o to opakovane žiadal. V súvislosti s ďalším dôvodom dovolania
1 písm. g) Tr. por. obvinený namietal nezákonnosť výpovede svedka D. N., ktorý bol pôvodne tiež spolu s ostatnými (spolu)obvinený zo spáchania dotknutého trestného činu, no neskôr bol vylúčený na samostatné konanie.
obvineného sa tak stalo bez zákonného dôvodu, vzhľadom na prax orgánov činných v trestnom konaní takýmto spôsobom získavať dôkazy a zvyšovať kredibilitu týchto osôb, keď ich následne vypočúvajú v konaní, z ktorého boli vylúčené, v postavení svedkov. D. N. mal byť pritom naďalej vypočúvaný v postavení obvineného a byť poučený ako obvinený, nie ako svedok. Obvinený v súvislosti s menovaným svedkom upozornil tiež na to, že tento mal navyše počas prvej fázy trestného konania prístup do spisu, a teda aj k výpovediam A. L. a G. D., pričom aj po vylúčení z konania mal prístup do spisu k pôvodným dokumentom. Na každú výpoveď prišiel s poznámkami - na polícii bol vypočúvaný dvakrát, na súde raz, ale v spise sú založené len jedny poznámky, a to z v poradí druhej výpovede, teda mal možnosť pripravovať sa
pôvodných poznámok na každú ďalšiu výpoveď. Ako pritom zdôraznil obvinený v danom smere ďalej, hoci je súd na hlavnom pojednávaní povinný prijímať opatrenia smerujúce k tomu, aby svedkovia nevedeli o prejednávanej veci ďalšie informácie (svedok pred svojím výsluchom nemôže byť v pojednávacej miestnosti počas výsluchu iných svedkov), v danom prípade príde svedok po celý čas informovaný orgánmi činnými v trestnom konaní o priebehu vyšetrovania a súd ani na okamih nezapochybuje o jeho dôveryhodnosti. Pre posúdenie už spomínanej dôveryhodnosti výpovede svedka D. N. dovolaciemu súdu navrhol, aby si zabezpečil zoznam všetkých osôb (vrátane príslušníkov Policajného zboru), ktorí ho vo väzbe navštívili, ako aj konkrétny čas vykonania jednotlivých návštev, a následne aby zohľadnil časové súvislosti medzi jeho náhlym rozhodnutím objasňovať skutok a jednotlivými návštevami. Obvinený dovolaciemu súdu rovnako navrhol zabezpečiť si aj údaje o aktuálnom statuse D. N., teda, či sa pokračovalo v predtým voči nemu podmienečne zastavenom trestnom stíhaní a aký trest mu bol uložený, keď adekvátnosť tohto navrhol súdu posúdiť. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i) Tr. por. obvinený argumentoval tým, že celý výrok o vine opreli súdy iba o výpovede troch svedkov, a síce A. L., G. D. a D. N., ktoré vraj do seba ucelene zapadli.
obvineného tomu však bolo naopak, súdy zistený skutkový stav logicky nevyhodnotili a nezohľadnili všetky zistené okolnosti, keď rozhodnutie opreli najmä o výpovede svedkov a nie aj o vecné dôkazy. V ďalšej časti námietok obvinený hodnotil jednotlivé vo veci vykonané dôkazy so záverom, že žiaden z nich nesvedčí proti jeho osobe - s výnimkou pochybnej výpovede svedka N. (ktorej aj venoval osobitnú pozornosť a podrobne ju rozobral) a údajných rodinných väzieb s údajným nestotožneným strelcom. Obvinený tiež namietal výsledky rekognície „nejakého I.“, vykonanej v inej trestnej veci (týkajúcej sa D. N., vylúčeného na samostatné konanie), ktorého zhodne svedkovia obžaloby opoznali, no nechápal, prečo k tejto nepribrali jediného nezaujatého svedka D. V., ktorý ho ubytovával. K osobe „I.“ nebola pritom vypočutá ani jeho matka či družka, ktoré by v danom ohľade vedeli uviesť najviac podrobností. Zároveň uviedol, že obe menované sa od začiatku zúčastňovali hlavného pojednávania, preto bolo ich ďalšie vypočutie v pozícii svedkov (na jeho škodu) vylúčené, čo dával za vinu súdu. Obvinený ďalej vytýkal i tú skutočnosť, že v danej veci nebol prezentovaný žiaden priamy dôkaz svedčiaci o tom, že by sa jednalo o organizovanie vraždy. Svedkovia N. a D. síce označujú organizátorov skutku, napriek tomu ale ani oni nepotvrdili, že bola organizovaná vražda. Skôr spomínali vystrašenie, či ublíženie na zdraví. Pri trestnom čine vraždy si naplnenie subjektívnej stránky vyžaduje úmysel iného usmrtiť, pričom nie je vylúčené, že strelec vysvetlí okolnosti usmrtenia diametrálne inak, teda nie je vylúčené, že nemal poškodeného usmrtiť. Či možno jednoznačne hovoriť o úmysle alebo či išlo „len“ o nešťastnú náhodu, by mohla potvrdiť rekonštrukcia, prípadne vyšetrovacie pokusy, ktoré neboli vykonané. V závere podaného dovolania obvinený navrhol, aby dovolací súd
1 Tr. por. vyslovil, že právoplatným rozsudkom ŠTS v spojení s uznesením najvyššieho súdu bol porušený zákon v jeho neprospech v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) a písm. i) Tr. por.,
2 Tr. por. aby napadnuté rozhodnutia zrušil a
1 Tr. por. aby vec prikázal ŠTS na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V zmysle § 376 Tr. por. sa k dovolaniu obvineného vyjadril len prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutia súdov prvého i druhého stupňa označil za zákonné a dôvodné. Rovnako za zákonné považoval aj vo veci vykonané dokazovanie. Uviedol, že k viacerým námietkam sa najvyšší súd už vyjadril v uznesení z 19. marca 2015, sp. zn. 2 Tdo V 1/2014 (obvinení E. a G.), resp. aj v uznesení z 22. júla 2015, sp. zn. 2 Tdo V 10/2014 (obvinený D.), ktorými postupne odmietol
c) Tr. por. dovolania spoluobvinených B. E., A. G. a G. D.. Osvojujúc si argumenty obsiahnuté v predmetných uzneseniach potom prokurátor v rámci konečného návrhu navrhol dovolanie obvineného
c) Tr. por. odmietnuť. Najvyšší súd ako súd dovolací na neverejnom zasadnutí konanom 2. februára 2016 uznesením, sp. zn. 1 TdoV 13/2015, dovolanie obvineného A. F.
c) Tr. por. odmietol (pre zrejmé nesplnenie dôvodov dovolania
por.). Obvinený A. F. sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) so sťažnosťou namietajúc, že boli porušené jeho základné práva
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012 a jeho uznesením z
1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 TdoV 13/2015 nevyhovel.
1 Tr. por. po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v trestnom konaní alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu zrušeného rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný v trestnom konaní alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci ústavný súd. Dovolací súd na neverejnom zasadnutí (§ 382a Tr. por.) opätovne preskúmal dovolanie obvineného A. F. a pri viazanosti právnym názorom vysloveným vo vyššie uvedenom náleze ústavného súdu rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. V prvom rade, ak ide o otázku aktuálneho (zákonného) zloženia vo veci konajúceho dovolacieho senátu, v danom smere sa žiada poznamenať, že pre zostavenie tohto je rozhodujúci rozvrh práce najvyššieho súdu účinný k 16. septembru 2015, t. j. k dátumu nápadu veci na najvyšší súd. Oproti „pôvodnému“ zloženiu 5-členného senátu (vec vedená pod sp. zn. 1 TdoV 13/2015) nastala zmena v dvoch osobách, keďže pôvodne konajúci JUDr. Daniel Hudák zomrel a JUDr. Peter Krajčovič už k dnešnému dňu nevykonáva funkciu sudcu najvyššieho súdu. Posledne menovaných nahradili preto sudcovia uvedení v príslušnom rozvrhu práce ako ďalší v poradí, konkrétne JUDr. Peter Szabo a JUDr. Peter Paluda. Zároveň bolo rešpektované, že zo zákona sú v danej veci z konania vylúčení sudcovia skôr rozhodujúci v merite veci (v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 7/2012). Len na okraj zároveň dovolací súd dodáva, že prideľovanie novej spisovej značky tej istej trestnej veci po doručení nálezu ústavného súdu najvyššiemu súdu (ako súdu dovolaciemu), ktorým bolo jeho rozhodnutie zrušené, je len administratívno-technickou záležitosťou, nemajúcou žiadny vplyv na otázku zákonného zloženia senátu, určovaného - ako už aj bolo uvedené vyššie -
dátumu pridelenia (predloženie) veci najvyššiemu súdu na rozhodnutie (a nie
toho, kedy bol najvyššiemu súdu doručený nález ústavného súdu, resp.
toho, kedy bola následne vec na základe pokynu príslušného predsedu senátu elektronickou podateľňou znova zapísaná do súdneho registra - pod inou spisovou značkou). Ide totiž o pokračovanie (v potrebnom rozsahu) v opätovne vedenom (tom istom) dovolacom konaní (o tom istom dovolaní, proti tomu istému rozhodnutiu). Z hľadiska ďalšieho konania (po vrátení veci na súd prvého stupňa) považuje následne dovolací súd za potrebné predovšetkým citovať príslušné pasáže zo skôr spomenutého „kasačného“ nálezu ústavného súdu, ktorý v súvislosti s námietkou sťažovateľa dotýkajúcou sa utajeného svedka č. 2 - s poukazom na ktorú (ako jedinú) došlo z jeho strany k vysloveniu porušenia vyššie uvedených práv obvineného A. F. - uviedol nasledovné: „Ústavný súd považuje námietku sťažovateľa,
ktorej mu nebola sprístupnená zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 a nebolo umožnené ani vykonanie kontradiktórneho výsluchu tohto svedka, za dôvodnú a za takú, ktorá znamenala porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
čl. 6 ods. 3 písm.
ďalšieho (nikým nespochybňovaného) tvrdenia sťažovateľa v skutočnosti sa v trestnom spise zápisnica o výsluchu utajeného svedka č. 2 nenachádza, v dôsledku čoho nie je jasné, či sa napokon výsluch uskutočnil (avšak zápisnica o výsluchu z nejakých dôvodov nebola do spisu založená), alebo k výsluchu vôbec nedošlo (pri absencii akéhokoľvek vysvetlenia tejto skutočnosti v konfrontácii s tvrdením prokurátora o plánovanom uskutočnení výsluchu). Inými slovami, je nejasné a nevysvetlené, či bol utajený svedok č. 2 vypočutý, v kladnom prípade, aký bol obsah jeho výpovede, a v zápornom prípade, prečo sa napokon výsluch nerealizoval, vrátane otázky, potvrdenie alebo vyvrátenie akých skutočností očakával prokurátor od zamýšľaného výsluchu utajeného svedka č. 2. Vychádzajúc z celkom špecifických okolností prípadu, treba dôjsť k záveru, že odmietnutie vypočuť utajeného svedka č. 2, resp. zisťovať, či bol v prípravnom konaní vôbec vypočutý a v kladnom prípade, aký bol obsah jeho výpovede, je takou výnimočnou okolnosťou, ktorá zakladá porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. a je porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. K tomu treba dodať, že za daných osobitých okolností nie je objektívne možné zistiť, či bol výsluch svedka nevyhnutný, resp. potrebný pre rozhodnutie vo veci, a to pre úplnú absenciu základných údajov potrebných k takejto sudcovskej úvahe. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a jeho práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).“ Dňa
1 písm. c) Tr. por.
tohto dôvodu možno dovolanie podať, ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu. Porušenie práva na obhajobu je závažnou, resp. podstatnou chybou konania. Tento dovolací dôvod je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. Pri posudzovaní, či v tom - ktorom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne, ako aj vo vzájomných súvislostiach. Primárne pritom dovolací dôvod
1 písm. c) Tr. por. sleduje porušenie ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe
por., čo v posudzovanom prípade namietané (ani zistené) nebolo. Nezistilo sa ani vykonávanie procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajoby. Naopak, z obsahu spisového materiálu vyplýva, že obvinený využíval v celom rozsahu možnosť aktívnej obhajoby, a to či už sám, alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Mal možnosť od začiatku konania vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kládli za vinu, k dôkazom o nich, robiť návrhy, podávať žiadosti a opravné prostriedky, ako i zúčastňovať sa na procesných úkonoch (osobne, resp. prostredníctvom obhajcu). Obvinený konkrétne v súvislosti s daným dovolacím dôvodom o. i. namietal, že súd nevykonal jeho výsluch na „detektore lži“ napriek tomu, že o to opakovane žiadal, pričom tomuto tiež vytýkal, že nevypočul ako svedkyne jeho matku a družku, ktoré by vedeli uviesť najviac podrobností k osobe „I.“ (tým, že menované sa od začiatku zúčastňovali hlavného pojednávania, bolo ich ďalšie vypočutie v pozícii svedkýň - na jeho škodu - vylúčené). K daným námietkam dovolací súd uvádza, že nemožno úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c) Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu obhajoby na vykonanie dokazovania nevyhovelo, keď zároveň z obsahu predloženého spisu je zrejmé, že návrhy na doplnenie dokazovania boli generálne (aktuálny návrh obhajcu JUDr. Gavalca, ako i ostatné dovtedajšie návrhy) odmietnuté na hlavnom pojednávaní konanom dňa
1 písm. c) Tr. por. na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu nemožno totiž považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Ak by záver súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm.
3 Tr. por., doručenej mu spolu s obžalobou, čo ale neurobil. Z pohľadu uplatnenej námietky je nemenej dôležité poznamenať, že predseda senátu zakaždým zisťoval, či sa v pojednávacej miestnosti nenachádzajú ako verejnosť osoby, ktoré boli predvolané ako svedkovia, prípadne tí, ktorých strany v konaní ako svedkov plánujú vypočuť. V hlavnom pojednávaní pokračoval vždy až po tom, ako skonštatoval, že sa takéto osoby v pojednávacej miestnosti nenachádzajú. Uvedená skutočnosť je precízne zachytená v každej zápisnici z hlavného pojednávania (viď napr. č. l. 3380, zv. XIV a iné). Nutné je tiež dodať, že voči tomuto konštatovaniu predsedu senátu sa obvinený a ani jeho obhajca nikdy neohradili. Danú námietku by preto dovolací súd považoval za nedôvodnú aj v prípade, že by vo vzťahu k obhajobou navrhnutým dôkazom nebolo postupované v zmysle vyššie označených, publikovaných rozhodnutí. Pokiaľ ide potom o námietku obvineného, že nebol vypočutý na „detektore lži“, je žiaduce zároveň dodať, že irelevantnosť tejto je daná i tým, že v zmysle ustálenej súdnej praxe (viď k tomu R 38/2003) nie je možné výsluch na polygrafe použiť v trestnom konaní ako dôkaz. Napokon, vo vzťahu k dovolacej námietke, že v dôsledku uskutočnenia oddelených výsluchov spoluobvinených na hlavnom pojednávaní nemal obvinený možnosť klásť im (ostatným spoluobvineným) žiadne otázky, uvádza dovolací súd iba toľko, že preskúmaním obsahu spisového materiálu bolo zistené, že obvinený túto okolnosť nenamietal ani na hlavnom pojednávaní (kde práve naopak uviedol, že si výpovede spoluobvinených prečítal a nemá k nim žiadne pripomienky - viď zápisnica z hlavného pojednávania, nachádzajúca sa v spise na č. l. 3465) a ani neskôr v konaní pred odvolacím súdom, ale prvý krát ju uplatnil až v dovolaní (pričom táto okolnosť mu bola známa ihneď po realizácii oddelených výsluchov), a teda v danom smere nebola splnená zákonná podmienka uvedená v § 371 ods. 4 , veta prvá Tr. por. K námietkam uplatneným v súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm. g) Tr. por. Tento dôvod možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Dovolací súd v danej súvislosti predovšetkým uvádza, že zistené porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces
čl. 6 dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov by mohol znamenať naplnenie dôvodu dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por. len vtedy, ak by mal negatívny materiálny dopad na práva obvineného (t. j. ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje). Podstata námietok obvineného, ktoré v súvislosti s týmto dovolacím dôvodom a ktoré sú podrobne rozvedené vyššie v texte, spočíva v téze o nevierohodnosti výpovede svedka D. N., ktorý sa mal tiež podieľať na prejednávanej trestnej činnosti, avšak vo vzťahu k jeho osobe boli neskôr použité osobitné trestno-procesné inštitúty. Jeho výpoveď má byť nepoužiteľná, lebo je výsledkom „obchodu“ medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a páchateľom trestnej činnosti s cieľom usvedčiť iných páchateľov. V danom kontexte dovolací súd v prvom rade uvádza, že osobitné trestno-procesné inštitúty, tzv. „odklony“ (napr. dočasné odloženie vznesenia obvinenia, prerušenie trestného stíhania, podmienečné zastavenie trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, dohoda o vine a treste), umožňujú nepostihnúť alebo na základe súčasnej osobitnej úpravy Trestného zákona miernejšie postihnúť dotknutého páchateľa, a to aj v súvislosti s jeho výpoveďou proti iným páchateľom. Podstatou takého legislatívneho riešenia je priorita záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov. K predmetnému je potrebné ďalej uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Daný postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať vyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny „benefit“, ktorý teda výpoveď svedka procesne nediskriminuje. Taká výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je pravdivá, neznamená to však ani opak. Výpoveď dotknutého svedka podlieha voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako, ako každý iný dôkaz. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide o druh alebo počet potrebných dôkazov), rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia. Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti viazaný, zároveň však žiaden zo zákonne súladných dôkazov nie je v tomto smere ako podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť uznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov vina uznaná byť musí). V zásade teda neplatí ani téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi. Výpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne) ovplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu. Na druhej strane ale, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu, a naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať. Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi vyrovnať v konkrétnom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti (bližšie viď k tomu odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu z 26. novembra 2014, sp. zn. 2 To 9/2014). Treba zdôrazniť, že z hľadiska tohto konkrétneho (ale ani iného pre dovolateľa dostupného) dovolacieho dôvodu nie je rozhodujúce to, ako súdy výpoveď svedka D. N. hodnotili, lebo hodnotiace úsudky súdu prvého resp. druhého stupňa ohľadom jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov nie sú a nemôžu byť spôsobilým predmetom dovolacieho prieskumu na podklade dovolania obvineného, čo bude ďalej v texte tohto rozhodnutia podrobnejšie zdôvodnené - pri časti odôvodnenia k dôvodu dovolania
1 písm. i) Tr. por. Naopak, podstatné pre záver o nenaplnení tohto dovolacieho dôvodu je iba to, či výsluch svedka D. N. bol na hlavnom pojednávaní vykonaný zákonným spôsobom. V tomto smere dovolací súd žiadne pochybenie nezistil, preto konštatuje, že výsluch svedka D. N. bol zákonný a z neho vyplývajúce závery sú súdmi použiteľné a hodnotiteľné. K námietkam uplatneným v súvislosti s dôvodom dovolania
1 písm.
3 Tr. por.). Inak povedané, vo vzťahu k ustálenému skutkovému stavu, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať len námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové sa pritom považujú tie námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne proti hodnoteniu dôkazov súdmi oboch stupňov. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, alebo korigovať len súd odvolací. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. V trestnom konaní platia zákonom ustanovené pravidlá pre zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov.
nich je potrebné zisťovať skutkový stav veci v rozsahu, ktorý je nevyhnutný pre rozhodnutie. Trestný poriadok neustanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, vyjadrená v § 2 ods. 12 Tr. por.,
ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Ak už aj bolo zdôraznené vyššie, dovolací súd v rámci svojej rozhodovacej praxe ustálil, že ak by záver (orgánu činného v trestnom konaní alebo) súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
ustanovenia§ 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktoré vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. K námietkam, ktoré obvinený subsumoval pod tento dovolací dôvod, dovolací súd uvádza, že nejde o námietky právneho charakteru, aj keď majú v nadväznosti na hodnotenie dôkazov súdom kvalifikačný dopad. V skutočnosti obvinený primárne napáda ustálené skutkové zistenia s tým, že dovolaciemu súdu predostiera vlastnú verziu skutku, založenú na inom, pre neho priaznivom hodnotení dôkazov. Až následne (sekundárne), na podklade inej verzie skutku, sa domáha zmeny právnej kvalifikácie skutku, resp. alternatívne oslobodenia spod obžaloby. Takto koncipované námietky sú rýdzo skutkového charakteru, smerujúce jednak proti obsahu a rozsahu vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, ale predovšetkým proti spôsobu, akým súdy oboch stupňov hodnotili dôkazy. S takýmito námietkami obvinený stojí zjavne mimo uplatneného dovolacieho dôvodu
1 písm.
1 Tr. por. Pre úplnosť (ako obiter dictum) sa žiada úplne na záver v súvislosti s otázkou právnej kvalifikácie (pre prípad, že by došlo opätovne k uznaniu viny u obvineného A. F.) upozorniť súdy nižšieho stupňa na závery stanoviska trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, prijatého pod sp. zn. Tpj 57/2016 dňa 6. decembra 2016 (R 1/2017), týkajúceho sa zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 144 ods. 1 Tr. zák. vo vzťahu k ustanoveniam § 144 ods. 2 písm. e) a § 140 písm. a) Tr. zák. S poukazom na vyššie uvedené preto najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.