Obsah (5)

§ 144§ 21§ 380§ 80§ 71

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1TdoV/4/2018 Identifikačné číslo spisu: 9512100044 Dátum vydania rozhodnutia: 22.08.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Šišková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2

§ 144ods.

1, ods. 2 písm. c), písm.

1. e)Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
2. i)a § 140 písm.
3. a)Trestného zákona formou účastníctva ako organizátor

§ 21ods.

1 písm. a) Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 22. augusta 2018 v Bratislave o väzbe obvineného takto rozhodol: I.

§ 380ods.

2 Trestného poriadku a z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm.

1. a)a písm.
2. c)Trestného poriadku sa obvinený A. F., nar. X. C. XXXX v F., miesto pobytu F., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov b e r i e do väzby. Lehota väzby obvineného začína plynúť od vyhlásenia tohto rozhodnutia, teda od 22. augusta 2018 a bude sa vykonávať v Ústave na výkon väzby Leopoldov. II.

§ 80ods.

1 písm. a), ods. 2 Trestného poriadku sa návrh R. R., majiteľa firmy K., E. XXXX/XX, XXX XX R. - A., IČO XXXXXXXX, na nahradenie väzby zárukou dôveryhodnej osoby neprijíma. III.

§ 80ods.

1 písm. c), ods. 2 Trestného poriadku sa väzba obvineného nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. Odôvodnenie Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací na podklade dovolania obvineného rozsudkom z

1. augusta 2018, sp. zn. 1 TdoV 4/2018, vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu z
2. januára 2013, sp. zn. 1 To 7/2012, a v konaní, ktoré mu prechádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (ďalej len „Tr. por.“) porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 9, § 34 ods. 1, § 319 Tr. por. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v neprospech obvineného a zároveň toto uznesenie zrušil - v časti týkajúcej sa obvineného A. F.. Dovolací súd zrušil tiež predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, konkrétne rozsudok Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „ŠTS“) z
3. júna 2012, sp. zn. BB-3T/12/2012, v časti týkajúcej sa skôr menovaného obvineného, ako aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad a ŠTS prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. V dôsledku uvedeného zanikol zákonný podklad pre ďalší výkon trestu odňatia slobody, ktorý bol obvinenému A. F. právoplatne uložený už spomenutým rozsudkom ŠTS z
4. júna 2012, sp. zn. BB-3T/12/2012, v spojení s uznesením najvyššieho súdu z
5. januára 2013, sp. zn. 1 To 7/2012, vo výmere 25 rokov.

§ 380ods.

2 Tr. por. ak sa vykonáva na obvinenom trest odňatia slobody uložený mu pôvodným rozsudkom a dovolací súd na dovolanie výrok o tomto treste zruší, rozhodne súčasne o väzbe.

§ 380ods.

3 Tr. por. dĺžka trvania väzby

odseku 1 alebo 2 sa posudzuje samostatne a nezávisle od väzby v pôvodnom konaní. Vyššie citované ustanovenie § 380 ods. 2 Tr. por., ako je zrejmé z jeho samotného znenia, teda predpokladá obligatórne rozhodnutie dovolacieho súdu o väzbe po zrušení rozhodnutia, na podklade ktorého obvinený vykonáva trest odňatia slobody. Aj pri „takomto“ rozhodovaní o väzbe (až) v dovolacom konaní sa postupuje v zmysle § 72 ods. 2 Tr. por., pričom tam uvedený postup bol zachovaný. Predovšetkým, obvinený A. F. bol pred rozhodnutím o väzbe vypočutý, a to za prítomnosti svojho obhajcu, keď v rámci výsluchu sa tento vyjadril k jednotlivým väzobným dôvodom a v danej súvislosti i k svojim osobným, rodinným, či majetkovým pomerom. Ak ide o spomínané väzobné dôvody, tieto

názoru obvineného u neho aktuálne neexistujú. Pokiaľ ide o dôvod tzv. útekovej väzby (§ 71 ods. 1 písm.

1. a)Tr. por.), upozornil na to, že v zmysle súdnej praxe samotná hrozba vysokým trestom nepostačuje, ale musia existovať aj nejaké ďalšie okolnosti. Tiež tu poukázal i na (predchádzajúce väzobné) rozhodnutie najvyššieho súdu ešte z roku 2010, kedy konajúci senát v jeho prípade nezistil predmetný dôvod väzby. Čo sa týka dôvodu väzby uvedeného pod písm.
2. b)§ 71 ods. 1 Tr. por., mal za to, že tento rovnako nemôže byť u neho daný, keďže všetci svedkovia už boli vo veci vypočutí, pričom v danej súvislosti argumentoval tiež rozhodnutím najvyššieho súdu, konkrétne uznesením senátu 3T, vydaným v roku 2016 v trestnej veci G.. Napokon vo vzťahu k dôvodu tzv. preventívnej väzby (písm.
3. c)vyššie uvedeného ustanovenia obvinený zdôraznil, že nie je žiadnym recidivistom, a teda nijaké pokračovanie v trestnej činnosti nehrozí. Naposledy sa pobil, keď mal 18 rokov (obvinený tým mal na mysli odsúdenie, ktoré je už aktuálne zahladené - pozn. súdu). Obvinený ďalej v rámci svojho výsluchu dal do pozornosti tiež záruku, ktorá bola s ohľadom na dané rozhodovanie najvyššiemu súdu zaslaná. Za potrebné považoval pritom poukázať i na tú skutočnosť, že v súlade s judikatúrou ESĽP je potrebné nahliadať na dôvody väzby (resp. väzbu samotnú) komplexne, keď do úvahy treba vziať aj plynutie času. Čo sa týka otázky skôr spomínaných osobných, rodinných, či majetkových pomerov obvineného, tento sa vyjadril, že je slobodný, pričom pred obmedzením osobnej slobody žil niekoľko rokov so svojou družkou, a to v rodinnom dome v F., na ulici L. č. XX, ktorý počas jeho väzby najskôr prenajímali a neskôr ho predali. Je vyučený elektrotechnik, avšak predtým v danom obore nepracoval, keďže mal svoju dobre „rozbehnutú“ (prosperujúcu) firmu A. F. - A., zaoberajúcu sa predovšetkým sprostredkovateľskou činnosťou, ale tiež vymáhaním pohľadávok. Vo vzťahu k posledne uvedenému však podotkol, že v danej súvislosti nebolo voči nemu nikdy vedené žiadne trestné stíhanie a ani nebolo na neho podané žiadne trestné oznámenie. Samotná firma pritom bola niekoľkokrát kontrolovaná daňovým úradom, a to bez zistenia akýchkoľvek nedostatkov. Na otázku, kde by sa zdržiaval v prípade, že by bol prepustený na slobodu, obvinený uviedol, že buď u svojich rodičov alebo u brata - v súlade s tým, ako to títo uviedli v čestných prehláseniach, doručených súdu pred rozhodovaním. Záverom obvinený zdôraznil, že je nevinný. Dovolací súd preskúmal predložený spisový materiál a tiež s prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že u obvineného A. F. sú splnené všetky tak formálne ako i materiálne podmienky potrebné pre jeho vzatie do väzby. Konkrétne sú u neho, popri dôvodnom podozrení zo spáchania žalovaného trestného činu, dané dôvody tzv. útekovej a tzv. preventívnej väzby

§ 71ods.

1 písm.

1. a)a písm.
2. c)Tr. por.

§ 71ods.

1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

1. a)ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,
2. c)bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Dovolací súd v prvom rade konštatuje splnenie základnej materiálnej podmienky väzby spočívajúcej v tom, že i v aktuálnom štádiu konania, keď sa vec opäť dostala do fázy konania pred súdom prvého stupňa, naďalej existuje dôvodné podozrenie, že obvinený A. F. sa mal (spolu s ďalšími už právoplatne odsúdenými osobami) podieľať na spáchaní stíhaného skutku, vykazujúceho znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu. Uvedené konštatovanie má pritom zrejmý podklad v konkrétnej dôkaznej situácii, aktuálnej v čase rozhodovania oboch skôr konajúcich súdov, ktorú aj dovolací súd (pre potreby rozhodovania o väzbe) považuje za indikujúcu pre vyššie charakterizovaný záver o dôvodnom podozrení. S ohľadom na dôvod zrušenia skorších meritórnych rozhodnutí (viď odôvodnenie dovolacieho rozsudku) a z toho vyplývajúci „potrebný“ rozsah prerokovania veci súdom prvého stupňa (vecné posúdenie návrhu obhajoby na výsluch svedka, pôvodne avizovaného prokurátorom, avšak s neskoršou absenciou takého návrhu) nie je pre ďalší priebeh konania vôbec vylúčené, že napokon nedôjde k žiadnej zmene dôkaznej situácie vo vzťahu k obvinenému F. (samozrejme, možný je i opak). Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine či nevine obvineného, preto existencia dôvodného podozrenia zo spáchania činu je v uvedenom smere nielen dostačujúca, ale priamo určujúca a limitujúca (rozhodnutím o väzbe nemožno vysloviť vinu). Vo vzťahu k existencii dôvodnej obavy, že by obvinený v prípade prepustenia na slobodu ušiel alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu a v konečnom dôsledku aj potencionálne hroziacemu trestu (§ 71 ods. 1 písm.
3. a)Tr. por.), potom dáva dovolací súd do pozornosti predovšetkým tú skutočnosť, že obvinený je stíhaný resp. dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy

§ 144

Trestného zákona v druhom odseku, ktorý pre prípad spáchania uvedeného činu ustanovuje trest odňatia slobody na 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Obvinenému A. F. bol pôvodne právoplatne uložený trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov, z ktorého si doposiaľ vykonal „len“ niečo menej ako 8 rokov (na osobnej slobode bol v danej veci nepretržite obmedzený od 8. októbra 2010), z čoho vyplýva, že je u neho daná hrozba ešte skutočne dlhoročného výkonu trestu, pokiaľ by bol aj v ďalšom konaní uznaný za vinného. Samotná obava z uloženia vysokého trestu odňatia slobody (v zmysle ustálenej súdnej praxe sa za vysoký trest považuje 8 rokov odňatia slobody a viac, čo znamená, že dĺžka prípadného „dovykonania“ zo strany obvineného uvedenú výšku ďaleko presahuje) je tu pritom plne postačujúca z pohľadu odôvodnenia existencie dôvodnej obavy z konania uvedeného v § 71 ods. 1 písm.

1. a)Tr. por. Nie je potrebné v danej súvislosti poukazovať na žiadne ďalšie konkrétne skutočnosti (popri hrozbe vysokého trestu), a to vzhľadom k nastalej procesnej situácii. Platí totiž (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu z 5. februára 2015, sp. zn. 2 Tost 4/2015, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 90/2015), že verejné vyhlásenie zatiaľ neprávoplatného odsudzujúceho rozsudku, ktorým bol obvinenému uložený vysoký trest alebo uloženie ktorého mu hrozí, možno považovať za „konkrétnu skutočnosť“ v zmysle návetia § 71 ods. 1 Tr. por., z ktorej vyplýva „hrozba vysokým trestom“ (§ 71 ods. 1 písm.
2. a)Tr. por.) To teda znamená, že zisťovanie žiadnej ďalšej konkrétnej skutočnosti sa v takýchto prípadoch k odôvodneniu tzv. útekovej väzby nevyžaduje, resp. požiadavka na ďalšie dodatočné dôvody sa pri zásadne zmenenej situácii v podobe vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku eliminuje (a oproti tomu naopak, väzba je vylúčená po vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku). Uvedené závery sú plne aplikovateľné aj na posudzovaný prípad, a to napriek určitým jeho odlišnostiam, nie však obsahovo podstatným. V tomto smere je potrebné opätovne poukázať na konkrétny dôvod zrušenia pôvodného právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia, ktorým bol obvinenému uložený trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov, a z neho vyplývajúci „potrebný“ rozsah ďalšieho prerokovania veci, keď je úlohou súdu nižšieho stupňa sa v podstate „vysporiadať“ s jediným dôkazným návrhom - aktuálne obhajoby, a to objasnením jeho doposiaľ súdu neznámeho vecného podkladu (preskúmať teda z tohto pohľadu postup prokurátora, ktorý dotknutý, ním pôvodne avizovaný dôkazný návrh, napokon neuplatnil). Odlišnosť spočívajúca v tom, že v dôsledku rozsudku dovolacieho súdu sa predmetná trestná vec dostala až do štádia prvostupňového konania (a teda neexistuje vyhlásený odsudzujúci rozsudok), nie je relevantná. Faktom totiž je, že bolo vecou voľnej úvahy dovolacieho súdu, či zruší iba rozhodnutie odvolacieho súdu, alebo aj súdu prvého stupňa (zároveň pritom platí záver dovolacieho súdu o podozrení vyvolanom doterajším dokazovaním v súdnom konaní). Pre druhý z uvedených postupov sa dovolací súd rozhodol z dôvodu širšieho zaistenia práva obvineného na obhajobu (ale aj práv obžalobnej protistrany), teda aj pre možnosť opätovného odvolacieho konania, dostupného pre obe strany na preskúmanie záverov súdu prvého stupňa pri posudzovaní riešenej dôkaznej otázky (je možné predpokladať, že také riešenie by zvolil i odvolací súd, ak by bolo zrušené len jeho rozhodnutie, čím by sa konanie predĺžilo o takto vyvolanú „medzifázu“). A navyše (už bez primárne určujúceho významu), dovolací súd má za to, že okolnosti posudzovaného prípadu svedčia skôr riziku úteku, či skrývania sa obvineného v prípade jeho prepustenia na slobodu. Trest (a to vysoký) už totiž začal pôsobiť silou svojej represie, avšak väčšia jeho časť

pôvodného rozsudku ostala ešte nevykonaná. To je konkrétna okolnosť, ktorá vyvoláva obavu zo snahy obvineného nedostať sa do pôvodnej situácie, ak by v konaní neuspel. Je pritom nespochybniteľná i tá skutočnosť, že v prípade dlhodobého pobytu v ústave sa veľká väčšina predovšetkým sociálnych väzieb, existujúcich v predchádzajúcom období, pretrhne alebo oslabí. Dovolací súd považuje ďalej za potrebné v súvislosti s odôvodnením dôvodu tzv. útekovej väzby uviesť, že pred samotným rozhodnutím (dňa

1. augusta 2018) mu bolo doručené čestné prehlásenie rodičov obvineného v tom zmysle, že nakoľko ich syn aktuálne nemá evidovaný žiaden trvalý pobyt (presnejšie na žiadnej konkrétnej adrese - pozn. súdu), v prípade jeho prepustenia na slobodu súhlasia s jeho prihlásením na trvalý pobyt v byte, ktorého sú majiteľmi (E. XXXX/XX, XXX XX F.). Tiež v tejto súvislosti uviedli, že počas výkonu trestu ich syna predali nehnuteľnosť, na ktorej mal predtým evidovaný trvalý pobyt (išlo o dom v ich vlastníctve na ul. L. XXXX/XX, XXX XX F. - pozn. súdu). Rodičia obvineného zároveň doložili výpis z účtu na preukázanie svojej solventnosti (na účte vedenom na matku obvineného je viac než 30.000 Eur) s tým, že v prípade prepustenia ich syna na slobodu, môže tento uvedené finančné prostriedky z účtu čerpať. Rovnako ešte pred rozhodnutím bolo najvyššiemu súdu doručené i čestné prehlásenie brata obvineného a jeho ženy, že v prípade prepustenia obvineného ma slobodu súhlasia s jeho prihlásením na trvalý pobyt v dome, ktorého sú majiteľmi (N. Q. XXX, XXX XX E.). K tomu uvádza dovolací súd toľko, že hoci rodičia i brat obvineného (spolu so svoju ženou) zhodne deklarovali, že súhlasia s tým, aby v prípade jeho prepustenia na slobodu mal tento „u nich“ evidovaný trvalý pobyt (z výpisu z REGOB vyplýva, že od
2. marca 2010 do
3. augusta 2016 mal obvinený evidovaný trvalý pobyt na už skôr zmieňovanej ul. L. XXXX/XX., XXX XX F., pričom aktuálne má ako trvalý pobyt uvedené mesto F.), takéto prihlásenie osoby k trvalému pobytu je skôr formálna záležitosť (tiež ustanovenie § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. používa pojem „stále bydlisko“, čo nie je totožné s trvalým pobytom, ale ide o pojem širšieho významu a rozsahu). Aj keď je možné predpokladať a súd to tak aj vníma, že vyššie uvedení rodinní príbuzní v podstate tým chceli o.i. povedať tiež to, že obvinený by mal aj kde bývať, vo vzťahu k reálnej hrozbe skrývania sa a úteku, zodpovedajúcej okolnostiam prípadu a výsledkom doterajšieho konania (dokazovania), pôsobia poskytnuté prehlásenia skôr formálne a nemajú dostatočný garančný potenciál. Inými slovami povedané, dovolací súd sa nedomnieva, že by príbuzní boli schopní ovplyvniť správanie sa obvineného v zmysle zabezpečenia jeho osoby pre ďalšie konanie. Obdobne bez vplyvu na zmienený záver dovolacieho súdu je potom i jemu pred rozhodnutím doručené vyjadrenie R. R., majiteľa autoservisu K., E. XXXX/XX, XXX XX R. - A., že má pre obvineného v prípade jeho prepustenia zabezpečené trvalé pracovné miesto v jeho firme, konkrétne na pozíciu elektrotechnika. K predmetnému vyjadreniu sa pritom dovolací súd „vráti“ ešte neskôr, a to konkrétne v časti vysporiadavajúcej sa s otázkou možného nahradenia väzby obvineného. To isté potom platí aj pokiaľ ide o pomerne veľký obnos peňazí na účte matky obvineného, ku ktorým by mal obvinený prístup (pritom možnosť ich využitia na zabezpečenie vyhýbania sa konaniu, resp. opätovnému trestu je len obavou, avšak z pohľadu väzobných dôvodov aktuálnou). Ak ide o dôvod tzv. preventívnej väzby

§ 71ods.

1 písm.

1. c)Tr. por., či inak povedané, obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti obvineným v prípade jeho prepustenia na slobodu, táto má základ (rovnako, ako tomu bolo v pôvodnom konaní) predovšetkým v samotnom charaktere a povahe stíhanej trestnej činnosti, keď je obvinenému kladené za vinu spáchanie jedného z typovo najzávažnejších trestných činov (trestný čin úkladnej vraždy je zaradený v osobitnej časti Trestného zákona vôbec ako úplne prvý, a to v rámci 1. hlavy s názvom „Trestné činy proti životu a zdraviu“, keď je zrejmé, že v 1. hlave sa chránia hodnoty, na ktorých ochrane má spoločnosť najväčší záujem). Taký čin mal byť navyše spáchaný v organizovanej forme. Osoby, ktoré sa spolčili za účelom spáchania dotknutého trestného činu a medzi ktoré mal patriť aj obvinený A. F. (zatiaľ stále dôvodne podozrivý), pritom daný čin pomerne dlho a detailne plánovali, keď predchádzajúce väzobné rozhodnutia v tejto súvislosti celkom príhodné používajú výraz, že malo ísť z ich strany o skutočne vysoko sofistikované konanie. Reálie pôvodného rozsudku (ktorého opodstatnenosť je znovu len v rovine podozrenia, avšak stále dôvodného) neumožňujú konštatovať, že by doterajší čiastočný výkon trestu odňatia slobody obavu z recidívy trestnej činnosti - oproti stavu z obdobia pred predchádzajúcim rozhodnutím - odstránil. Okrem vyššie zmieňovaných skutkových okolností predmetnej veci je tiež dôležité (podporne, resp. subsidiárne) poukázať i na osobu samotného obvineného, a to z pohľadu jeho predchádzajúceho spôsobu života, keď sa tento jednak mal živiť o.i. tiež vymáhaním pohľadávok, a jednak - ako je to zrejmé z odpisu z registra trestov - sa už v minulosti násilnej trestnej činnosti dopustil. Je síce pravdou, že v spomínanej veci sa na obvineného hľadí, ako keby nebol odsúdený, avšak to sa týka iných aspektov rozhodovania, nie posudzovania jeho náchylnosti na páchanie trestnej činnosti určitého druhu, resp. na násilné konanie v širšom zmysle slova, a to aj pri posudzovaní dôvodov väzby. Z vyššie uvedeného je tak zrejmé, že konkrétne skutočnosti uvádzané súdmi v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach v súvislosti s odôvodnenosťou obavy, že by obvinený v prípade prepustenia na slobodu pokračoval v trestnej činnosti, ani v danom štádiu konania nič nestratili na aktuálnosti. Záverom vo vzťahu k otázke možného nahradenia väzby u obvineného miernejším prostriedkom, a to konkrétne či už dohľadom probačného a mediačného úradníka (§ 80 ods. 1 písm.
2. c)Tr. por.), ktorú možnosť je súd rozhodujúci o väzbe povinný skúmať ex offo, alebo ponúknutou zárukou dôveryhodnej osoby R. R., majiteľa firmy K.-O., E. XXXX/XX, XXX XX R. - A., IČO XXXXXXXX (§ 80 ods. 1 písm.
3. a)Tr. por.), uvádza dovolací súd iba toľko, že v súlade s § 80 ods. 2 veta tretia Tr. por. je v prípade stíhania za obzvlášť závažný zločin na použitie uvedených inštitútov potrebné preukázať existenciu výnimočných okolností, ktoré však v posudzovanej veci súdom zistené neboli. Tieto nevyplývajú z obsahu predloženého spisu a nevyplynuli ani z vykonaného výsluchu. Je potrebné zdôrazniť, že výnimočnou okolnosťou prípadu nie je zrušenie pôvodného rozhodnutia na účel objasnenia potreby vykonať nový dôkaz, u ktorého nie je doposiaľ zistiteľné, či na doterajšie výsledky dokazovania môže mať vplyv - nariadený postup je potrebný na zaistenie práva obvineného na obhajobu, ktorého zachovanie si dotknuté objasnenie vyžaduje. Tým je možnosť zákonnej náhrady väzby v konkrétnych okolnostiach prípadu vylúčená. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti teda najvyšší súd dospel k záveru, že osobu obvineného A. F. je nevyhnutné i naďalej obmedzovať na osobnej slobode, keď konkrétne účelom väzobného stíhania je nielen jeho zabezpečenie pre ďalšie trestné konanie a príp. výkon trestu (§ 71 ods. 1 písm.
4. a)Tr. por.), ale tiež ochrana spoločnosti pred prípadným pokračovaním v páchaní trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm.
5. c)Tr. por.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.