Obsah (11)

§ 104§ 421§ 428§ 420§ 431§ 432§ 37§ 1§ 2§ 37c§ 447

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Cdo/37/2017 Identifikačné číslo spisu: 5116200552 Dátum vydania rozhodnutia: 22.08.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Janka Cisárová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:

§ 104ods.

1 O.s.p. zastavil.

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu uznesením z
2. septembra 2016 sp. zn. 9 Co 282/2016 napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne (§ 387 C.s.p.). Skonštatoval i správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil ustanovením § 420 písm. f/ C.s.p., keď tvrdil, že súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a dovolacím dôvodom

§ 421písm.

b/ C.s.p., pretože rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola riešená. Na konkretizáciu dovolacích dôvodov uviedol, že odvolací súd potvrdzujúcim rozhodnutím o zastavení konania v časti dotýkajúcej sa majetku, práv a povinností viažucich sa k majetku nachádzajúceho sa v Z., bez splnenia podmienok na takýto postup, dopustil sa odmietnutia spravodlivosti a týmto nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace práva. Podstata jeho argumentácie spočíva v názore, že právna úprava všeobecnej právomoci (§ 37 ZMPSP) umožňuje slovenským súdom konať vtedy, ak tu má žalovaný bydlisko alebo sídlo a v majetkových sporoch ak tu má majetok. Uviedol, že konaním o majetkových právach je nepochybne aj konanie o vyporiadanie BSM, žalovaná sa zdržiava aj na adrese trvalého pobytu a má tu majetok (byt v užívaní žalovanej, v ktorom má trvalý pobyt zapísaný na LV č. XXXX kat. úz. I.). Rozhodnutie len o časti majetku postráda logiku, odopiera mu spravodlivosť vo veci vyporiadania BSM vzhľadom na reálne riziko, že rozsudok vydaný súdom v Z. nemusí byť zlučiteľný s rozsudkom vydaným slovenským súdom. Navrhol preto zrušiť uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie súdu prvej inštancie a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení navrhla dovolanie odmietnuť pre nezrozumiteľnosť a priznať náhradu trov dovolacieho konania v celom rozsahu s odôvodnením, že žalobca v dovolaní nevymedzil dovolacie dôvody v zmysle zákonných požiadaviek uvedených v § 431 ods. 2 a § 432 C.s.p., čo má za následok absenciu náležitostí dovolania

§ 428C.s.p.

Pre prípad, že by súd dospel k záveru, že dovolanie tieto náležitosti spĺňa, navrhla dovolanie ako nedôvodné zamietnuť

ustanovenia § 448 C.s.p. Mala za to, že všetky procesné podmienky konania boli dodržané a súdy správne ustálili, že predmetné konanie je konaním s medzinárodným prvkom. Medzinárodným prvkom je nielen bydlisko žalovanej na území Z., je ním tiež aj skutočnosť, že majetok, ku ktorému žalobca žiada vyporiadanie BSM vrátane majetkových práv sa nachádza v Z..

jej presvedčenia formuláciu § 37 ZMPSP „ ak tu má majetok“ nie je možné vykladať extenzívne; právomoc rozhodovať o nehnuteľnom majetku je vo výlučnej právomoci štátu, kde sa nehnuteľnosti nachádzajú, a túto právomoc nie je možné zmeniť ani dohodou strán. 6. Žalobca vo svojej replike opakovane vyslovil názor, že nesprávnym procesným postupom mu bolo znemožnené uskutočňovať jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zotrval na tom, že vyporiadanie BSM sa musí týkať všetkého majetku tvoriaceho BSM, ktorý existoval ku dňu zániku BSM

predpisov platných v Slovenskej republike.

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C.s.p.) a na to oprávnenou osobou (§ 424 C.s.p.), zastúpenou v zmysle § 429 ods. 1 C.s.p. skúmal, či sú splnené ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.
2. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 C.s.p. 9.

§ 420písm.

f/ C.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10.

§ 421ods.

1 C.s.p., dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. 11.

§ 431ods.

1, 2 C.s.p, dovolanie prípustné

§ 420možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie v čom spočíva táto vada. 12.

§ 432ods.

1, 2 C.s.p., dovolanie prípustné

§ 421C.s.p.

možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. 13. V danej veci uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o čiastočnom zastavení konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo vzťahu k nehnuteľným veciam v Z. a to rodinného domu a pozemkov na adrese B., nachádzajúce sa v katastrálnom území U., vrátane hnuteľných vecí v tomto dome, ktoré sú jeho vybavením a pasív viažucich sa k domu, bolo treba považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie v tejto časti končí. Takéto rozhodnutie tak bolo možné napadnúť dovolaním

§ 420C.s.p.

1. Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces z hľadiska § 420 písm. f/ C.s.p. treba rozumieť taký procesný postup súdu, ktorým súd zasiahol do ústavou, resp. Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd garantovaných práv dovolateľa, v dôsledku čoho bolo dovolateľovi znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon priznáva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
2. Judikatúra najvyššieho súdu už za právnej úpravy účinnej do
3. júna 2016 dospela k záveru, že o znemožnenie realizácie procesných oprávnení ide tiež v prípade procesne nesprávneho postupu súdu, v rámci ktorého sa z určitého dôvodu odmietol zaoberať meritom veci (odmietol podanie alebo konanie zastavil alebo odvolací súd odmietol odvolanie), hoci procesné predpoklady pre taký postup neboli dané (viď R 23/1994, R 82/2002 a R 4/2003). Nadväzujúc na tento záver treba

súčasnej právnej úpravy za zásah do práva na spravodlivý súdny proces považovať aj rozhodnutie súdu o zastavení konania pre nedostatok právomoci súdu na konanie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky, lebo takýmto rozhodnutím sa žalobcovi odopiera právo na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva (porovnaj uznesenie najvyššieho súdu z 18. marca 2010 sp. zn. 3 Cdo 141/2008). 16. Z obsahu dovolania vyplýva, že žalobca v súvislosti s použitým dovolacím dôvodom

§ 420písm.

f/ C.s.p, tvrdí, že v konaní došlo k nesprávnemu procesnému postupu súdu predovšetkým tým, že došiel k záveru, že nie sú splnené procesné podmienky konania z dôvodu nedostatku právomoci, keď nesprávne aplikoval ustanovenie § 37 ZMPSP v dôsledku čoho nesprávne ustálil, že absentuje právomoc prejednať a rozhodnúť žalobu a vyporiadanie BSM v časti majetku, práv a povinností viažucich sa k tejto časti majetku, ktorý sa nachádza na území Z.. Mal za to, že podmienky pre takýto postup splnené neboli, právna úprava všeobecnej právomoci

§ 37

ZMPSP totiž umožňuje slovenským súdom konať vtedy, ak tu má žalovaný bydlisko alebo sídlo a v majetkových veciach ak tu má majetok; žalovaná obe podmienky spĺňa a rozhodnutie len o časti majetku postráda logiku a odopiera mu spravodlivosť vo veci vyporiadania BSM vzhľadom na reálne riziko, že rozsudok vydaný súdom v Z. nemusí byť zlučiteľný s rozsudkom vydaným slovenským súdom. 17.

§ 1

ZMPSP účelom tohto zákona je ustanoviť, ktorým právnym poriadkom sa spravujú občianskoprávne, obchodné, rodinné, pracovné a iné podobné vzťahy s medzinárodným prvkom, upraviť právne postavenie cudzincov, ako aj ustanoviť postup slovenských justičných orgánov pri úprave týchto vzťahov a rozhodovanie o nich a tým napomáhať medzinárodnej spolupráci. 18.

§ 2

ZMPSP ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy. 19. Cezhraničné spory v súčasnej dobe nie sú ničím výnimočným. Pre prípady medzinárodných sporov, slovenská legislatíva prostredníctvom ZMPSP upravuje právomoc súdov v globálnejšom meradle. Slovensko ako člen Európskej únie sa však musí riadiť aj normami úniového práva. Pre správne určenie právomoci slovenského súdu je preto kľúčovým zistenie, či existuje platné a účinné nariadenie, ktoré sa na daný právny vzťah uplatní. Ak áno, postupuje sa

konkrétneho nariadenia. V prípade, že takéto nariadenie neexistuje, prípadne existuje, no explicitne vylučuje použitie svojich ustanovení na daný prípad, postupuje sa

ZMPSP, pričom ešte pred jeho samotným použitím je namieste zistiť, či medzi dotknutými štátmi nie je uzavretá medzinárodná zmluva, ktorá by takýto právny vzťah upravovala. 20. Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom, že v konaní sa vyskytuje cudzí prvok, že aplikovať nariadenie Brusel I bis nemožno, keďže toto nariadenie explicitne vylučuje použitie jeho právnej úpravy na majetkové práva vyplývajúce z manželského zväzku, teda aj BSM (čl. 1 ods. 2 písm. a/ nariadenia) a že vzhľadom na neexistenciu osobitnej medzinárodnej zmluvy treba na daný prípad v súvislosti s posúdením právomoci súdu vyporiadať časť majetku nachádzajúceho sa v Z. aplikovať osobitný predpis, t. j. vychádzať z ustanovení ZMPSP. 21.

§ 37

ZMPSP ak ďalej nie je ustanovené inak, právomoc slovenských súdov je daná, ak osoba, proti ktorej smeruje návrh (žaloba), má na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo a ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok. 22.

§ 37c

ZMPSP právomoc slovenského súdu môže byť vo vzťahu k osobe založená i návrhom účastníka konania, a/ ak v konaní ide o také súvisiace práva a povinnosti, že je potrebné o nich konať spoločne, ak sa má predísť možnosti nezlučiteľných rozhodnutí, b/ ak ide o vzájomný nárok, ktorý skutkovo súvisí s pôvodným nárokom, o ktorom má právomoc konať slovenský súd.

1. Vyššie citované ustanovenia §§ 37 a 37c ZMPSP boli do právnej úpravy zavedené zákonom č. 589/2003 Z.z. z
2. decembra 2003, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z dôvodovej správy k uvedenému zákonu vyplýva, že novým znením § 37 bol do právnej úpravy zavedený princíp „všeobecnej právomoci“ slovenských súdov, t. j. právomoci, ktorá je v zásade daná vždy, ak samozrejme zákon ďalej neuvádza niečo iné. Táto nová úprava „všeobecnej právomoci“ umožňuje slovenským súdom konať vtedy, ak tu má žalovaný bydlisko alebo sídlo a v majetkových veciach, ak tu má majetok. §§ 37a až 37c ZMPSP predstavujú ustanovenia tzv. súbežnej (alternatívnej alebo tiež konkurenčnej) právomoci k právomoci

§ 37

, ktoré upravujú možnosť založenia si právomoci aj

iného kritéria; nejde teda o situáciu, kedy špecifická úprava v týchto ustanoveniach vylučuje použitie §

2. Oba nižšie súdy pri skúmaní, či je daná právomoc slovenského súdu v predmetnom spore okrem bydliska žalovanej správne považovali za rozhodujúcu skutočnosť, že časť majetku, ku ktorému žalobca žiada vyporiadanie sa nachádza v Z. a týmto majetkom nie sú len nehnuteľnosti a k nim prislúchajúce záväzky, ale aj hnuteľné veci a správny je tiež ich konečný záver o tom, že ani jedna zo zákonných podmienok zakladajúcich právomoc súdov Slovenskej republiky v zmysle § 37 ZMPSP splnená nebola.
3. Ako už bolo spomenuté, všeobecná právomoc slovenských súdov je daná vtedy, ak žalovaný, t. j. osoba proti ktorej žaloba smeruje, má na území Slovenskej republiky bydlisko. V prípade, že bydlisko na území Slovenskej republiky nemá a spor sa týka majetkových práv, stačí ak má na jej území majetok.
4. Pokiaľ sa týka podmienky prvej - bydliska, zo spisu nevyplýva, že by u žalovanej uvedená podmienka bola splnená. Z obsahu spisu je zrejmé, že v čase rozhodnom pre určenie právomoci vec prejednať a rozhodnúť, t. j. v čase podania žaloby, žalovaná sa skutočne trvale zdržiavala mimo územia Slovenskej republiky. Zo žaloby vyplýva, že bývala na adrese B.. Bydlisko žalovanej ako obvyklý pobyt a tiež obvyklý pobyt jej detí v Z. bol napokon ustálený už v súdnom konaní o rozvod manželstva strán v rozsudku Okresného súdu Žilina z
5. marca 2014 č. k. 15 P 6/2013-122 (č. l. 11 až 15 spisu). V tejto spojitosti dovolací súd zdôrazňuje, že pojem bydlisko nemožno považovať za pojem s rovnakým obsahom a významom ako pojem trvalý pobyt. Trvalý pobyt totiž vyjadruje iba registrovaný právny stav bez ohľadu na to, či sa osoba v mieste trvalého bydliska skutočne a reálne zdržiava.
6. Ani druhá podmienka v zmysle dikcie § 37 ZMPSP „ak ide o majetkové práva, ak tu má majetok“, splnená nebola. Formuláciu uvedeného ustanovenia „ak tu má majetok“ nie je totiž možné vykladať extenzívne v tom duchu, že stačí mať na území Slovenskej republiky akýkoľvek majetok (hoci aj účet v banke a podobne), ale musí ísť práve o ten majetok, ktorý je predmetom konania. Dovolací súd poukazuje na to, že k rovnakému záveru dospela aj relevantná odborná literatúra (porovnaj Lysina, P., Štefanková, N. a kol. Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 190). Slovenský súd si teda nemôže založiť právomoc v spore o právach viažucich sa k majetku v inom štáte s odôvodnením, že osoba proti ktorej žaloba smeruje, má na území Slovenskej republiky majetok, ak je tento majetok odlišný od toho, o ktorom sa má v konaní rozhodovať. Keďže v danom prípade je nesporné, že vyporiadanie BSM sa týka práv (vecných aj záväzkových) vzťahujúcich sa k majetku, ktorý sa nachádza v Z., slovenský súd vyporiadať túto časť spoločného majetku len s poukazom na § 37 ZMPSP in fine nemôže.
7. Vzhľadom na vyššie podaný výklad, v zmysle ktorého právomoc slovenského súdu rozhodnúť o predmetnej časti uplatneného nároku z § 37 ZMPSP vyvodiť nemožno, dovolací súd sa ďalej zaoberal argumentáciou žalobcu, ktorou naznačoval možnosť založenia právomoci

§ 37cpísm.

a/ spomínaného zákona. V uvedenom ustanovení ide o právomoc slovenského súdu založenú návrhom účastníka konania a danú vo vzťahu k osobe, ale len pre prípad súvisiacich práv a povinností, s cieľom predísť možnosti vzniku nezlučiteľných rozsudkov. Slovenský súd má v zmysle tohto ustanovenia právomoc rozhodovať i o právach a povinnostiach osoby, vo vzťahu ku ktorej by inak nemal právomoc rozhodovať, ak tieto práva a povinnosti úzko súvisia s právami a povinnosťami prejednávanými v konaní už vedenom slovenským súdom a pre ktoré má súd právomoc v zmysle iných ustanovení ZMPSP. O takúto situáciu sa však v predmetnom spore nejedná.

1. Na podklade doposiaľ uvedeného dovolací súd uzatvára, že v predmetnom spore boli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania vo vzťahu k veciam nachádzajúcim sa v Z. ako aj záväzkom k nim sa viažucim z dôvodu nedostatku právomoci slovenského súdu. Keďže žalobca neopodstatnene vytýkal existenciu vady konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p, najvyšší súd jeho dovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietol (§ 447 písm. c/ C.s.p).
2. Následne, vychádzajúc z právneho názoru o prípustnosti kumulácie dovolacích dôvodov vysloveného v rozhodnutí 1 VCdo 1/2018, ktorým bol prekonaný opačný právny názor vyslovený v rozhodnutí 1 VCdo 2/2017, sa dovolací súd zaoberal tou časťou dovolania, v ktorej žalobca namietal, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dospel pritom k záveru, že dovolanie žalobcu v tejto časti, v ktorej len formálne uviedol, že ho podáva aj

§ 421ods.

1 písm. b/ C.s.p. v spojení s § 432 ods. 1 C.s.p., nespĺňa náležitosti vyplývajúce z § 428 C.s.p., čo je dôvodom na jeho odmietnutie

§ 447písm.

d/ C.s.p. 31. Aj v prípade, ak by sa malo vychádzať z toho, že uvedením ustanovenia § 421 a § 432 ods. 1 C.s.p. v dovolaní, je bez ďalšieho splnená náležitosť dovolania v zmysle § 428 C.s.p. (teda jeho odôvodnenie dovolacím dôvodom, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci), bol by v preskúmavanej veci daný dôvod na odmietnutie dovolania v časti uplatnenia tohto dovolacieho dôvodu, a to pre nesplnenie požiadavky vyplývajúcej z § 432 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (quaestio iuris). Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok (quaestio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec

právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. Takáto argumentácia však v dovolaní žalobcu absentuje. Nevymedzenie dovolacieho dôvodu spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C.s.p. je dôvodom na odmietnutie dovolania

§ 447písm.

f/ C.s.p.

1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 druhá veta C.s.p.). O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 2 C.s.p.).
2. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
3. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.