1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve
D. B., proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 17. júna 2014, sp. zn. 23To/102/2013, takto rozhodol: I.
1 Trestného poriadku, z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo
2 Trestného poriadku uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo
1 Trestného poriadku Okresnému súdu Trenčín sa p r i k a z u j e, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. II.
2 Trestného poriadku sa obvinený Ing. D. B. neberie do väzby. Odôvodnenie D. Okresného súdu Trenčín z 25. júla 2013, sp. zn. 3T/183/2012 bol obvinený uznaný za vinného z obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu
1, ods. 5 písm. a) Trestného zákona v spolupáchateľstve
Ing. J. B. ako konateľka spoločnosti D., s.r.o. A. dňa 4. októbra 2010 v Trenčíne v pobočke E.ia a.s. Trenčín, na M. podala žiadosť o poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 700.000,- Eur, ku ktorej spoločne s jej bratom Ing. D. B. ako osobou konkludentne určenou konať za spoločnosť D., s.r.o. A. priložili rozsiahlu sfalšovanú dokumentáciu za účelom zdokladovania vybavenia podmienok na poskytnutie úveru a na splácanie úveru, ktorá zakrývala skutočnú ekonomickú a finančnú situáciu spoločnosti D., s.r.o. A. vo vzťahu k obchodným partnerom, daňovému úradu, sociálnej poisťovni a všeobecnej zdravotnej poisťovni, čím boli pracovníci E. a.s. uvedení do omylu, následkom čoho došlo dňa 25 novembra 2010 v pobočke E. a.s. v Trenčíne, M., k odpisu zmluvy o úvere medzi spoločnosťou D. s.r.o. A. v zastúpení Ing. J. B. konateľkou a spoludlžníkom Ing. D. B. a E.., na základe ktorej bol spoločnosti D. s.r.o. poskytnutý kontokorentný úver vo výške 700.000,-Eur, ktorý bol vzápätí vyčerpaný, avšak doposiaľ E.. neuhradený, čím bola spoločnosti E., Bratislava spôsobená škoda v celkovej výške 840.587,69,- Eur. Za to bol obvinenému
5 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 36 písmeno
zásady uvedenej v ustanovení § 41 ods. 2 Trestného zákona uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov a
4 trestného zákona bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
1, ods. 2 Trestného zákona obvinenému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v trvaní 5 rokov a trest zákazu činnosti vykonávať podnikateľskú činnosť v trvaní 5 rokov. Rovnako
2 Trestného zákona zrušil vo vzťahu k obvinenému výroky o trestoch v nasledovných rozhodnutiach: - trestný rozkaz Okresného súdu Trenčín z
Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne podal obvinený dovolanie prostredníctvom svojho obhajcu z dovolacích dôvodov
1 písm. c), písm.
judikátu trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline Jtk/13/2010 ,,na okolnosť, ktorá je dôvodom na zvýšenie trestnej sadzby
2 Trestného zákona- spáchanie dvoch alebo viacerých úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, nemožno zároveň prihliadať ako na priťažujúcu okolnosť
1 Trestného poriadku vyslovil porušenie zákona, zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rozsudok súdu prvého stupňa a prikázal súdu prvého stupňa, aby vec znovu prerokoval a rozhodol. K dovolaniu sa vyjadril prokurátor Krajskej prokuratúry v Trenčíne, ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že nie sú dané dôvody dovolania. Dovolateľ v celom dovolaní poukazuje iba na skutočnosť, že mu bol uložený nezákonný trest.
jeho názoru bol uložený trest zákonný a spravodlivý. Hoci v danom prípade došlo k použitiu § 37 písm. h) Trestného zákona súčasne s § 41 ods. 2 Trestného zákona, čo je v rozpore so stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1/2011, súd tak postupoval, nakoľko išlo o špecifický prípad a to vážnej a dlhodobej majetkovej trestnej činnosti zo strany obvineného. Súd mohol prihliadnuť aj na priťažujúcu okolnosť
n) túto nebolo možné aplikovať, nakoľko obvinený v prípravnom konaní vôbec nespolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, odmietol vypovedať a až následne v konaní pred súdom urobil vyhlásenie o vine dúfajúc v miernejší trest. Ak by dovolací súd aj vyhodnotil námietky obvineného ako dôvodné, tieto by zásadne neovplyvnili postavenie obvineného, tak ako je poukázané v ustanovení § 371 ods. 5 Trestného poriadku. Na záver podotkol, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
Trestného poriadku, a preto navrhol dovolanie obvineného
1 písm.
1 písm. i) Trestné poriadku. Obvinený v podanom dovolaní správne poukázal na danosť dovolacieho dôvodu
písm. i) Trestného poriadku, pretože v prípade tohto dovolacieho dôvodu je dovolanie určené na nápravu právnych chýb rozhodnutia súdu vo veci samej pokiaľ tieto chyby spočívajú v nesprávnom právnom posúdení skutku alebo nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie okolností vylučujúcich protiprávnosť činu (§ 24 až 30 Trestného zákona), prípadne zánik trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona), či pochybenie súdu pri uloženíúhrnného trestu, spoločného trestu - § 41 Trestného zákona resp. súhrnného trestu - § 42 Trestného zákona a pod. Okresný súd Trenčín pri uložení trestu, v dovolaním napadnutom rozsudku, nesprávne použil hmotnoprávne ustanovenia týkajúce sa súhrnného trestu. Obvinený v dovolaní namietal, že mu bol nesprávne uložený trest, pričom táto jeho námietka je dôvodná a táto okolnosť zároveň predstavuje dovolací dôvod. Hoci obvinený vyslovene nenamietal nesprávne uloženie súhrnného trestu, z obsahu dovolania vo vzťahu k pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ku ktorým mal byť uložený súhrnný trest obvineným v dovolaní nemôže zohrať rozhodujúcu úlohu pri úvahách o dôvodnosti dovolania, pretože tu ide o principiálnu otázku správnosti alebo nesprávnosti uloženia súhrnného trestu (použitia iného hmotnoprávneho ustanovenia) ako takého a odmietnutie dovolania len preto, že obvinený v dovolaní vyslovene nenamietal uloženie súhrnného trestu, ak je zároveň zo spisu zrejmé, že súhrnný trest bol uložený nesprávne - vo vzťahu k iným rozhodnutiam, by odporovalo samotnej podstate spravodlivého a zákonného rozhodnutia ako takého, najmä ak dovolacím dôvodom je nesprávne uloženie súhrnného trestu vo všeobecnosti. Preto najvyšší súd postupoval tak, aby zrejmá nezákonnosť v neprospech obvineného bola odstránená a aby bola dosiahnutá zákonnosť. K ukladaniu súhrnného trestu najvyšší súd poznamenáva: Ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol slovenským súdom prvého stupňa vyhlásený prvý odsudzujúci rozsudok, ktorý sa stal právoplatným a možno na neho prihliadať - § 42 ods. 1, za iný jeho trestný čin a tieto trestné činy sú vo viacčinnom súbehu, uloží mu súhrnný trest
zásad na uloženie úhrnného trestu. Takto modifikované a upravené ustanovenie § 42 ods. 1 Trestného zákona zodpovedá dlhodobej súdnej praxi ustálenej viacerými stanoviskami a judikátmi súdov. Preto, aby bolo možné uložiť páchateľovi súhrnný trest, musia byť splnené všetky vyššie uvedené podmienky. Základným predpokladom uloženia súhrnného trestu je aby medzi trestným činom, ktorý je predmetom prebiehajúceho konania a trestným činom vo vzťahu ku ktorému má byť uložený súhrnný trest existoval viacčinný súbeh. O viacčinný súbeh trestných činov ide z časového hľadiska vtedy, ak v období medzi prvým z nich a posledným z nich nedošlo k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za nejaký trestný čin toho istého páchateľa (bez ohľadu na to, či sa odsudzujúci rozsudok týkal niektorého z týchto trestných činov alebo trestného činu spáchaného ešte skôr, mimo okruhu týchto skúmaných trestných činov), a to takého rozsudku, ktorý bol ako prvý odsudzujúci rozsudok v trestnom stíhaní pre tento trestný čin vyhlásený a ktorý potom svojho času aj nadobudol právoplatnosť a možno naň dosiaľ prihliadať. Z tejto definície vyplýva, že okamih vyhlásenia prvého odsudzujúceho rozsudku spôsobuje, že vo vzájomnom pomere viacčinného súbehu nemôže byť trestný čin spáchaný pred týmto okamihom a trestný čin spáchaný po tomto okamihu. Súhrnný trest sa uloží iba v prípade viacčinného súbehu, a to len vtedy, ak páchateľ bol za časť zbiehajúcej sa trestnej činnosti odsúdený a ak možno na takéto odsúdenie prihliadať. Súd teda páchateľa odsudzuje a ukladá mu súhrnný trest za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený prvý odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin pričom prejednávaný trestný čin musí byť vo viacčinnom súbehu so skorším trestným činom (za, ktorý už bol odsúdený) Súhrnný trest nastupuje namiesto úhrnného trestu, ktorý by bol inak páchateľovi uložený, ak by sa o všetkých zbiehajúcich trestných činoch rozhodovalo v spoločnom konaní (podobne NS ČSR - 4 Tz 2/84). Pri súhrnnom treste musí byť páchateľ v rovnakej situácií ako v prípade úhrnného trestu, t. j. akoby sa o všetkých spáchaných trestných činoch rozhodlo v jednom konaní. Súhrnný trest je pre páchateľa priaznivejší ako trest samostatný, pretože je v ňom zohľadnená skutočnosť, že páchateľ sa dopustil ďalšieho trestného činu, pričom nebol varovaný odsudzujúcim rozsudkom týkajúcim sa skoršieho trestného činu. Preto možno súhrnný trest uložiť len vtedy ak medzi týmito trestnými činmi existuje viacčinný súbeh. Viac trestných činov je v súbehu len potiaľ, pokiaľ medzi prvým a posledným z nich nebol vyhlásený, súdom prvého stupňa, odsudzujúci (hoci aj neprávoplatný) rozsudok za nejaký trestný čin. Činy spáchané po odsudzujúcom rozsudku do doby jeho právoplatnosti treba posúdiť obdobne ako recidívu. (R 8/1974) Ak bol obvinenému uložený súhrnný trest v zmysle § 35 ods. 2 Trestného zákona (teraz § 42 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona) a neskôr bol ďalším rozsudkom uznaný za vinného z trestného činu, spáchaného po vyhlásení prvého rozsudku a pred vyhlásením rozsudku, ktorým mu bol uložený súhrnný trest, nejde v prípade posledného odsúdenia o súbeh trestných činov, ktorý je nutným predpokladom uloženia súhrnného trestu, ale o recidívu, takže je potrebné uložiť samostatný trest. (R 34/1965) Ak obvinený po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa spáchal nový trestný čin, nejde o súbeh, a to ani vtedy, ak boli obidve veci po zrušení pôvodného odsudzujúceho rozsudku spojené na spoločné prejednanie a rozhodnutie. V takom prípade je potrebné uložiť samostatné tresty a nie úhrnný trest. (R 42/1980) Ak bol trestný čin spáchaný po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa, nejde o súbeh, a teda je vylúčené uloženie súhrnného trestu v zmysle § 35 ods. 2 Trestného zákona (teraz § 42 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona), aj keď bol tento rozsudok v ďalšom konaní zrušený a nový odsudzujúci rozsudok súd prvého stupňa vyhlásil až po spáchaní trestného činu, za ktorý sa ukladá trest. (R 52/1971) Odsudzujúcim rozsudkom súdu prvého stupňa za iný trestný čin sa v ustanovení § 35 ods. 2 Trestného zákona (teraz § 42 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona) rozumie prvý odsudzujúci rozsudok o inom trestnom čine, bez ohľadu na to, že v riadnom alebo mimoriadnom opravnom konaní bol tento rozsudok zrušený, pokiaľ sa toto opravné konanie skončilo právoplatným odsúdením páchateľa. (R 41/1968) V teraz prejednávanej veci je predmetom konania trestný čin (skutok) zo 4. októbra 2010. Rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 3T/183/2012 z 25. júla 2013 bol obvinený uznaný za vinného a bol mu uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 rokov, pričom
2 Trestného zákona sa zrušili vo vzťahu k obvinenému výroky o trestov v nasledovných rozhodnutiach: - trestný rozkaz Okresného súdu Trenčín z
2 veta druhá Trestného zákona (teraz § 42 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona). Ak v novom konaní nedôjde k odsúdeniu obžalovaného a uloženie súhrnného trestu preto už neprichádza do úvahy, nemožno uložiť trest za trestné činy, z ktorých bol páchateľ uznaný za vinného predchádzajúcim rozsudkom, pretože obnovením platnosti výroku o treste v tomto rozsudku je i v tomto smere vec právoplatne rozhodnutá.(R 58/1977), a teda sa obnoví platnosť vo výroku o treste vyjadrenom v rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn. 1T/6/2011 z 12. novembra 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3To/47/2013 z 18. júla 2013, hoci ako bolo vyššie konštatované, ani tu nebol zákonný podklad na uloženie súhrnného trestu, ale dovolací súd nemá kompetenciu túto nezákonnosť napraviť v predmetnom konaní. V súvislosti s vyššie uvedeným treba mať na zreteli, že
2 Trestného zákona spolu s uložením súhrnného trestu súd zruší výrok o treste uloženom páchateľovi skorším rozsudkom, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením stratili podklad. Rozhodnutiami obsahovo nadväzujúcimi v zmysle § 42 ods. 2 trestného zákona sú rozhodnutia: - o započítaní väzby (§ 45 ods. 1 Trestného zákona) + (§ 414 Trestného poriadku) - o započítaní trestu (§ 45 ods. 2 Trestného zákona) + (§ 414 Trestného poriadku) - o nariadení výkonu trestu (§ 408 Trestného poriadku) - o odklade výkonu trestu (§ 409 Trestného poriadku, § 410 Trestného poriadku) - o zmene spôsobu výkonu trestu (§ 411 Trestného poriadku) - o prerušení výkonu trestu (§ 412 Trestného poriadku) - o upustení od výkonu trestu (§ 413 Trestného poriadku) - o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (§ 415 Trestného poriadku) - o (ne)osvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia (§ 419 Trestného poriadku) - rozhodnutie o amnestii, ak nebola amnestia alebo milosť vyhlásená s účinkami zahladenia. Ako je z ich štruktúry zrejmé, ide o rozhodnutia, ktoré nemajú charakter rozhodnutí vo veci samej a vždy môže ísť len o rozhodnutia nasledujúce po odsudzujúcom rozsudku (nemeritórneho charakteru) čo napokon zodpovedá zneniu § 42 ods. 2 Trestného zákona a tam uvedenému slovnému spojeniu „všetky ďalšie rozhodnutia". Čo sa týka námietky obvineného, že v jeho prípade neboli správne zhodnotené poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a tým došlo k porušeniu zásady ,,ne bis in idem"najvyšší súd dôvodí, že otázka zisťovania resp. zhodnotenia (ne)existencie poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností je otázkou skutkovou, ktorá je vylúčená z preskúmania dovolacieho súdu v prípade, že tento koná na podklade dovolania obvineného
1 Trestného poriadku. (R 18/2015) Neuniklo však pozornosti najvyššieho súdu, ako správne podotkol obvinený vo svojom dovolaní, že táto základná zásada trestného konania bola porušená a hoci na základe vyššie uvedeného, že je takáto námietka vylúčenia z preskúmania dovolacieho súdu, tak aj keby bola možnosť sa touto námietkou zaoberať, tým že nemal byť ukladaný súhrnný trest, táto námietka stráca svoju opodstatnenosť. V ďalšom konaní bude okresný súd povinný opätovne rozhodnúť o uložení trestu obvinenému v súlade s právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v tomto rozhodnutí. Najvyšší súd dáva do pozornosti okresnému súdu ustanovenie § 391 ods. 2 Trestného poriadku, kde je vyjadrená zásada ,,zákazu reformatio in peius", ktorá musí byť u obvineného Ing. D. B. dodržaná a taktiež uložený trest musí byť v zmysle tejto zásady. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací nezistil dovolací dôvod
1 písm. c), h). Najvyšší súd ako súd dovolací v predmetnej veci nerozhodoval o väzbe obvineného, nakoľko ako bolo vyššie uvedené, zrušením rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 3T/183/2012 z
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.