6 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej sluţbe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej sluţbe“) zamietla odvolanie ţalobcu a potvrdila rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove zo dňa
2, písm. b/ zákona o štátnej sluţbe sa mu poskytne náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, ţe ţalobcovi uloţil povinnosť nahradiť ţalovanému správnemu orgánu trovy konania vo výške 318,46 €, odôvodňujúc uvedené úspechom ţalovaného v konaní. Krajský súd v rozsahu dôvodov ţaloby preskúmal napadnuté rozhodnutia a konania, ktoré im predchádzali a dospel k záveru, ţe zodpovedajú zákonu. Ohľadom ţalobného dôvodu, v ktorom ţalobca namietal postup správneho orgánu v prípade ţiadosti o vyjadrenie k predmetu plnomocenstva zo dňa 05. februára 2007 pre JUDr. M. S., sa súd stotoţnil s postupom správneho orgánu, keď dospel k záveru ţe správny orgán na základe uvedeného nemal moţnosť si preveriť skutočnosť, či uvádzaný právny zástupca skutočne je splnomocnený na vykonanie všetkých úkonov a v takýchto pochybnostiach potom, čo samotný ţalobca zostal nečinný, postupoval tak, ţe doručoval písomnosť priamo ţalobcovi. Vyslovil, ţe postup bol v súlade s ust. § 25 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“). 8Sžo/140/2010 3 Vo vzťahu k ţalobnému dôvodu, v ktorom namietal ţalobca kompetencie Mgr. D. F., riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove, krajský súd poukázal na skutočnosť, ţe táto sa stala vedúcou sluţobného úradu, pričom funkcia jej vyplýva z pozície riaditeľky úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, do ktorej bola menovaná v zmysle § 126 zákona o štátnej sluţbe s tým ţe v prvom stupni je oprávnený konať a rozhodovať vedúci úradu vo veciach skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a nezistil v tomto ţalobnom dôvode porušenie zákona zo strany ţalovaného. Zároveň sa nestotoţnil s názorom ţalobcu, ţe výrok rozhodnutia ţalovaného je neurčitý, nakoľko nie je moţné zistiť, ani potvrdiť, ktorej osoby sa toto rozhodnutie týka, a súčasne, ţe z výroku nie je moţné zistiť, o odvolaní ktorej osoby ţalovaný rozhodol, z akého dňa je toto odvolanie, a vo výroku nie je uvedené ţiadne ustanovenie právneho predpisu,
ktorého ţalovaný rozhodol. Konštatoval, ţe rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním napĺňa zákonné náleţitosti a vyjadril nesúhlas s názorom ţalobcu, ţe z výroku rozhodnutia ţalovaného nie je zrejmé, čo bolo predmetom rozhodovania ţalovaného, na základe akého právneho predpisu a ktorého zákonného ustanovenia ţalovaný rozhodol a kto konal za ţalovaného. Za neopodstatnenú povaţoval aj námietku ţalobcu týkajúcu sa spochybnenia kompetencie oprávnenej osoby na vydanie napadnutého rozhodnutia s poukazom na uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 28 zo dňa
1 písm. h/ O.s.p. zrušil vo všetkých výrokových častiach a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa
neho trpí viacerými procesnými pochybeniami, spočívajúcimi v absencii riadneho zistenia skutkového stavu veci, v nesprávnych skutkových zisteniach vychádzajúcich z vykonaných dôkazov, nesprávnom právnom posúdení veci a nepreskúmateľnosti rozsudku. Namietal neurčitosť výroku napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd ţalobný návrh ţalobcu zamietol, nakoľko z neho nie je zrejmé, aký konkrétny ţalobný návrh ţalobcu bol zamietnutý. Poukázal na ust. § 155 ods. 1 prvá veta O.s.p.,
ktorého obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Výrok rozsudku má byť preto presný, určitý a konkrétny. Uviedol, ţe Občiansky súdny poriadok predpisuje určitosť petitu návrhu, ktorým je určovaný vţdy i obsah rozsudku súdu, preto sa kladie poţiadavka určitosti nutne i pre obsah rozhodnutia vo veci, ktoré musí svojou formuláciou vyčerpať obsah konečného návrhu tak, aby určitému návrhu zodpovedal i určitý výrok rozsudku. Dôvodom je, aby sa zamedzilo vzniku pochybností o obsahu výroku rozsudku. Doplnil, ţe
platnej judikatúry pre určitosť výroku rozsudku nepostačuje uvedenie predmetu konania v záhlaví (úvodnej časti) rozsudku. Zároveň uviedol, ţe v záhlaví (úvodnej časti) napadnutého rozsudku je nesprávne uvedený predmet konania, keďţe ţalovaný vo veci ţalobcu rozhodnutie pod č. A 2007/0280001-O OSÚ zo dňa
1 O.s.p. pre súdy záväzná, nakoľko sa týka základných práv a slobôd občanov. Skutočnosť, ţe súd riadne neodôvodnil napadnutý rozsudok povaţoval za odňatie práva konať pred súdom, keď neuvedením konkrétnych úvah súdu v odôvodnení tohto rozsudku došlo k vylúčeniu moţnosti jeho vecného preskúmania odvolacím súdom a súčasne aj moţnosti posúdiť, ako súd v tejto veci vyloţil a aplikoval príslušné právne predpisy, a akými úvahami sa súd pri svojom rozhodovaní o veci spravoval. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, ţe je daný odvolací dôvod
1 písm. f/ O.s.p., keď odôvodnenie rozsudku
ţalobcu vôbec neobsahuje právne posúdenie veci, teda uvedenie konkrétnych ustanovení právnych predpisov,
ktorých súd vo veci konal a rozhodol. Mal za to, ţe súd porušil ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho je daný aj odvolací dôvod
ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Namietal, ţe súd vo veci rozhodol bez dostatočného zistenia skutkového stavu, keď rozhodol bez toho, aby vykonal ţalobcom navrhnuté dôkazy, teda nevyţiadal úplný osobný spis ţalobcu od ţalovaného, nakoľko súdu bol zaslaný iba osobný spis ţalobcu za roky 2002 aţ 2007, hoci u ţalovaného a jeho právneho predchodcu (Okresný úrad Námestovo) ţalobca pracoval v období odo dňa 19. apríla 1999 do dňa 08. marca 2007. Dodal, ţe
judikatúry súdov nepredloţenie úplného ţurnalizovaného spisu ţalovaného správneho orgánu je samo osebe dôvodom na zrušenie rozhodnutia ţalovaného správneho orgánu
3 8Sžo/140/2010 7 O.s.p. Ďalej ţalobca ţiadal od Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave vyţiadať mesačné prehľady o prijatých štátnych zamestnancoch, o uvoľnených štátnych zamestnancoch a o voľných štátnozamestnaneckých miestach na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove za obdobie od januára 2007 do decembra
názoru ţalobcu súd v odôvodení rozsudku ničím neodôvodnil, prečo ním navrhnuté dôkazy nevykonal, pričom uvedené bolo v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. jeho povinnosťou, nerešpektovaním ktorej dospel súd k nesprávnym skutkovým záverom. Súčasne namietal, ţe v čase jeho odvolania z funkcie bol štátnym zamestnancom v stálej štátnej sluţbe a preto nemohol byť zároveň aj štátnym zamestnancom v politickej funkcii. Štátni zamestnanci v politickej funkcii sú v dočasnej štátnej sluţbe, pričom
zákona o štátnej sluţbe zmena zo stálej štátnej sluţby na dočasnú nie je moţná. O zmene štátnozamestnaneckého pomeru ţalobcu by muselo byť vydané rozhodnutie, ktoré však vydané nebolo. Uznesenie Vlády Slovenskej republiky č. 28/2007 zo dňa 10. januára 2007 taktieţ nie je rozhodnutím o zmene štátnozamestnaneckého pomeru
e/ zákona o štátnej sluţbe. Preto v prípade ţalobcu chýba právoplatné rozhodnutie o zmene štátnozamestnaneckého pomeru, teda neexistuje ani skutkový základ pre rozhodnutie
2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe, keď uvádzaný zákon neumoţňuje, aby štátny zamestnanec v stálej štátnej sluţbe ukončil štátnozamestnanecký pomer na základe uznesenia Vlády Slovenskej republiky. V závere odvolania ţalobca uviedol, ţe v zmysle judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je za nesprávny povaţovaný postup všeobecných súdov, ktoré v súdnych konaniach automaticky priznávajú orgánom štátnej správy právo na náhradu trov 8Sžo/140/2010 8 konania za právnu pomoc poskytnutú advokátmi. Uvedené nepovaţoval za účelne vynaloţené trovy konania, nakoľko orgány štátnej správy majú vlastné právne oddelenia, ktoré ich môţu zastupovať v súdnych konaniach a nie je potrebné sa dať zastupovať advokátmi. Trovy konania za právne zastupovanie ţalovaného advokátkou JUDr. L. K. nepovaţoval za účelne vynaloţené, ktoré nemal súd ţalovanému ani v prípade jeho úspechu v konaní priznať. Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu ţalobcu v predmetnej právnej veci nevyhovel, rozhodnutie Krajského súdu v Ţiline potvrdil a ţalobcu zaviazal na zaplatenie trov odvolacieho konania. Vyslovil názor, ţe napadnutý rozsudok krajského súdu je v celom rozsahu správny a bol vydaný po vykonaní dôkladného dokazovania, kde skutkový stav súd náleţite vyhodnotil, správne aplikoval právny predpis a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. K námietke ţalobcu o neurčitosti výroku rozsudku uviedol, ţe výrok rozsudku, ktorým súd ţalobu zamietol, je dostatočne presný, určitý, konkrétny v súlade s § 155 ods. 1 O.s.p. Trval na tom, ţe zákon výslovne neukladá, aby výrok rozsudku obsahoval tie náleţitosti a formulácie ako poţaduje ţalobca. Vyjadril nesúhlas s tvrdením, ţe na základe predmetného rozsudku môţu nastať pochybnosti o obsahu výroku rozsudku, ako aj o skutočnosti, akú konkrétnu ţalobu ako celok súd rozsudkom zamietol. Napadnutý rozsudok v záhlaví obsahuje presné označenie účastníkov konania, predmetu sporu a spisovú značku, pod ktorou sa konanie na príslušnom súde vedie. Rovnako námietku ţalobcu spočívajúcu v nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku povaţoval ţalovaný za neopodstatnenú,
jeho názoru súd rozsudok odôvodnil dostatočne, pretoţe z jeho rozsiahleho odôvodnenia je zrejmé, ktoré dôkazy súd vykonal a ktoré skutočnosti takto vykonaným dokazovaním zistil. Súd v odôvodnení jednotlivo označil tie dôkazy, ktoré boli podstatné a smerodajné pre rozhodnutie a zároveň sa osobitne zaoberal kaţdým ţalobným dôvodom. Tieţ uviedol dôvody, pre ktoré ţalobu zamietol, čím vyslovil svoj právny názor na predmet konania. Mal za to, ţe súd neporušil ţiadne zo základných práv a slobôd občana t.j. ani právo ţalobcu konať pred súdom, ako je namietané v odvolaní. 8Sžo/140/2010 9 Ohľadom námietky ţalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci z dôvodu nevykonania všetkých navrhovaných dôkazov ţalobcu sa vyjadril, ţe rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané patrí súdu a preto súd v súlade s ust. § 250i O.s.p. vykonal dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Následne sa odvolal na svoje vyjadrenie na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 24. februára 2009,
ktorého predloţený osobný spis ţalobcu je kompletný, nakoľko jeho štátnozamestnanecký pomer začal vymenovaním do štátnej sluţby dňa
ust. § 30 ods. 1 zákona o štátnej sluţbe miesto predstaveného moţno obsadiť trvalým preloţením iného predstaveného alebo vymenovaním na základe výberového konania. Za neodôvodnenú pokladal aj námietku ţalobcu, ţe ako štátny zamestnanec v stálej štátnej sluţbe nemohol byť zároveň štátnym zamestnancom v politickej funkcii. Uviedol, ţe zákonom č. 664/2006 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 312/2001 Z.z. a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 453/2003 Z.z. riaditeľa úradu vymenúva a odvoláva Vláda Slovenskej republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny (§ 5 ods. 5 zákona č. 453/2003 Z.z.).
453/2003 Z.z. riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný
zákona účinného do 31. decembra 2006 sa povaţuje za riaditeľa úradu vymenovaného
tohto zákona. Uznesením Vlády Slovenskej republiky bol dňa 10. januára 2007 ţalobca odvolaný z funkcie riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Námestove. V súlade s novelizovaným § 10 ods. 8 písm. a/ zákona o štátnej sluţbe sluţobný úrad po odvolaní vedúceho úradu, ktorým bol ţalobca, postupoval
2 písm. b/, nakoľko ţalobca bol zamestnanec v stálej štátnej sluţbe. Vzhľadom na uvedené dospel k názoru, ţe nebol zákonný dôvod pri odvolaní ţalobcu z funkcie riaditeľa meniť rozhodnutím jeho štátnozamestnanecký pomer zo stálej na dočasnú štátnu sluţbu. K námietke ţalobcu o priznaní náhrady trov konania – právneho zastúpenia ţalovanému uviedol, ţe
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. súd správne priznal ţalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech náhradu trov potrebných na účelné bránenie práva proti účastníkovi, 8Sžo/140/2010 10 ktorý vo veci úspech nemal. Trval na tom, ţe ţalovaný ako účastník súdneho konania má plné právo byť zastúpený advokátom
a uvedené právo ţalovaného aj keď je orgánom štátnej správy, nie je obmedzené ţiadnym zákonným ustanovením. Doplnil, ţe právne zastúpenie ţalovaného advokátom v predmetnom súdnom konaní povaţoval ţalovaný za potrebné s poukazom na skutočnosť, ţe obaja zamestnanci ţalovaného s právnickým vzdelaním sú poverení v zmysle náplní práce inými úlohami. Pri racionalizačných opatreniach v roku 2007 bolo úradu nariadené zníţiť 44 pracovných miest, čo predstavovalo 24,31% všetkých zamestnancov. Preto bolo potrebné pristúpiť k zabezpečeniu právnych sluţieb dodávateľským spôsobom t.j. zastúpením ţalovaného v konaní advokátom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, ţe odvolaniu ţalobcu je potrebné vyhovieť, len pokiaľ ide o časť výroku týkajúceho sa trov konania. Vo zvyšku povaţoval odvolanie za bezdôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, ţe deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, účinného do 31. decembra 2006 sa na vymenovanie a odvolanie riaditeľa, ktorý bol zároveň vedúcim sluţobného úradu vzťahoval osobitný predpis, zákon o štátnej sluţbe. Zákonom č. 664/2006 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o štátnej sluţbe a zákon o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, bolo ustanovenie § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí novelizované tak, ţe úrad práce, sociálnych vecí a rodiny riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Zároveň bol doplnený § 11,
ktorého sa riaditeľ úradu, ktorý bol vymenovaný
zákona účinného do 31. decembra 2006, povaţuje za riaditeľa úradu vymenovaného
tohto zákona. Uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 28 z
2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe.
2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe v stálej štátnej sluţbe alebo v dočasnej štátnej sluţbe sluţobný úrad skončí štátnozamestnanecký pomer odvolaním aj z týchto dôvodov: nezaradenia odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru 8Sžo/140/2010 12 štátnej služby a na tú istú funkciu (§ 16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak, pričom sa poskytne predstavenému náhrada vo výške dvojnásobku jeho funkčného platu; vedúcemu úradu a predstavenému, ktorý bol odvolaný
2, sa poskytne náhrada vo výške trojnásobku jeho funkčného platu.
4, 6 zákona o štátnej sluţbe funkcie, do ktorých sa štátni zamestnanci volia alebo vymenúvajú
odsekov 3 a 5, sú na účely tohto zákona politické funkcie, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Výkon politickej funkcie sa povaţuje za výkon verejnej funkcie.
6, 8 písm. a/ zákona o štátnej sluţbe vedúci úradu v služobnom úrade uvedenom v § 7 ods. 1 písm. c/ a d/ je jeho štatutárny orgán. Služobný úrad po odvolaní vedúceho úradu postupuje
2 písm. b/, ak ide o štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe.
5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
1, 2 zákona o štátnej sluţbe konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len "konanie") sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie
odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní (Správny poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak.
zákona o štátnej sluţbe orgánom príslušným na konanie a rozhodovanie v prvom stupni je vedúci úradu vo veciach vymenovania do štátnej sluţby a 8Sžo/140/2010 13 vzniku štátnozamestnaneckého pomeru, zmeny štátnozamestnaneckého pomeru a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.
1 zákona o štátnej sluţbe odvolacím orgánom je vedúci úradu, ktorý rozhoduje na základe stanoviska poradnej odvolacej komisie.
názoru odvolacieho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem a preto ich rozhodnutia treba povaţovať za skutkovo správne a v súlade so zákonom. Z administratívneho spisového materiálu v danej veci vyplýva, ţe ţalobca bol dňom
2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe; z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, ţe sluţobný úrad skončil štátnozamestnanecký pomer so ţalobcom vzhľadom k tomu, ţe po jeho odvolaní z funkcie riaditeľa Vládou Slovenskej republiky, sluţobný úrad nemal také miesto na výkon štátnej sluţby, ktoré by zodpovedalo miestu toho istého odboru štátnej sluţby a tej istej funkcie, pričom ţalobca ponúkané voľné štátnozamestnanecké miesta neprijal, čo potvrdil svojím podpisom na liste č. 011869/2007/OSÚ „Oznámenie – ponuka voľného štátnozamestnaneckého miesta“ zo dňa 27. februára 2007; na základe odvolania ţalobcu proti tomuto rozhodnutiu ţalovaný správny orgán jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Predpokladom skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe je nezaradenie odvolaného vedúceho úradu alebo predstaveného na vykonávanie štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru 8Sžo/140/2010 14 štátnej služby a na tú istú funkciu (§16 ods. 3) z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá alebo sa so štátnym zamestnancom nedohodne inak, teda, ţe po odvolaní štátneho zamestnanca z funkcie vedúceho úradu, nebolo moţné ho zaradiť na vykonávanie štátnej sluţby na štátnozamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej sluţby a na tú istú funkciu z dôvodu, ţe sluţobný úrad takéto miesto nemá, alebo odvolaný vedúci úradu ponúkané miesto sluţobným úradom odmietol. Zo skutkových okolností v danej veci vyplýva, ţe ţalobca bol odvolaný z funkcie riaditeľa sluţobného úradu na základe uznesenia Vlády Slovenskej republiky č. 28 zo dňa 10. januára 2007, týmto dňom a na základe tejto skutočnosti bol s ním skončený štátnozamestnanecký pomer
2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe, pretoţe ponúknuté miesta štátnej sluţby sluţobným úradom odmietol, pričom sluţobný úrad iné voľné zodpovedajúce miesto štátnej sluţby nemal. Sluţobný úrad v danej veci postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o štátnej sluţbe a platným spôsobom so ţalobcom skončil štátnozamestnanecký pomer, pretoţe ţalobca bol odvolaný z funkcie, ktorá
5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí je politickou funkciou, uznesením Vlády Slovenskej republiky, a takéto odvolanie je jedným zo základných predpokladov pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
2 písm. b/. Zo skutkových okolností ďalej vyplýva, ţe ţalobca neprijal ponúknuté voľné štátnozamestnanecké miesta sluţobným úradom, pričom súčasne z „Oznámenia – ponuky voľného štátnozamestnaneckého miesta“ zo dňa 27. februára 2007 vyplýva, ţe sluţobný úrad nemal iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, čím boli splnené aj ďalšie zákonné podmienky pre platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so ţalobcom. Právna norma § 40 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej sluţbe ustanovuje ako jednu zo zákonných podmienok pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru odvolanie z funkcie vedúceho sluţobného úradu a právna norma § 5 ods. 5 zákona o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí ustanovuje, ţe riaditeľa úradu vymenúva a odvoláva Vláda Slovenskej republiky na návrh Ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktoré zákonné podmienky v danej veci boli splnené. Pre posúdenie skončenia štátnozamestnaneckého pomeru v danej veci spôsob doručenia rozhodnutia Vlády Slovenskej republiky o odvolaní z funkcie ţalobcovi je právne bezvýznamný. 8Sžo/140/2010 15 Námietku ţalobcu týkajúcu sa neurčitosti výroku napadnutého rozsudku odvolací súd taktieţ povaţoval za neopodstatnenú, nakoľko výrok rozsudku krajského súdu
jeho názoru je formulovaný jasne, stručne, výstiţne a zrozumiteľne, teda rešpektuje poţiadavky potenciálnej materiálnej vykonateľnosti tohto rozhodnutia. Vo výroku rozhodnutia sa nemajú nachádzať nadbytočné údaje identifikujúce, či zdôvodňujúce nárok alebo týkajúce sa účastníkov konania. Tieto údaje sú obsiahnuté buď v záhlaví rozhodnutia, alebo v odôvodnení rozhodnutia. Výrok napadnutého rozhodnutia súdu zároveň pokladá za vyčerpávajúci vo vzťahu k celému predmetu konania a v súlade so zásadou ne ultra petitum, teda zásadou viazanosti súdu petitom. Ani námietku ţalobcu spočívajúcu v tvrdení, ţe odôvodnenie napadnutého rozsudku je rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. nepovaţoval odvolací súd za relevantnú, nakoľko rozsudok krajského súdu obsahuje odôvodnenie logicky konzistentné a preskúmateľné. Súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie, a preto nenastalo namietané porušenie práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, a súčasne odňatie práva účastníka na náleţitú skutkovú a aj právnu argumentáciu proti rozhodnutiu súdu, voči ktorému chce vyuţiť moţnosť opravného prostriedku. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotoţnil s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorého súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, ţe z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04). 8Sžo/140/2010 16 Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho orgánu vyplýva aj z judikatúry ESĽP, na ktorú poukázal aj ţalobca v podanom odvolaní. V zmysle judikatúry ESĽP súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu, avšak nie je potrebné zdôvodňovať kaţdý argument účastníkov konania. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nie len odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP R. T. proti Š. z 09. decembra 1994). Neobstojí ani námietka ţalobcu, ţe súd nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal ţalobcom navrhnuté dôkazy, nakoľko v zmysle ust. § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len dokazovanie nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Uvedené vychádza zo skutočnosti, ţe úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Zároveň odvolací súd poukazuje na ust. 120 ods. 1 O.s.p.,
ktorého súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci v priebehu konania navrhli, pretoţe princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci súdu umoţňuje vykonať len tie dôkazy, ktoré
jeho uváţenia k takémuto rozhodnutiu vedú. Súd nevykoná dôkazy, ktorými majú byť preukázané skutočnosti, pre posúdenie uplatňovaného nároku nerozhodné alebo právne bezvýznamné. Po preskúmaní predloţeného spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu preto odvolací súd dospel k záveru, ţe krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vo výroku o veci samej rozhodol vecne správne, keď ţalobu ţalobcu zamietol. Preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Ţiline č.k. 21S/96/2007-201 zo dňa 24. februára 2009 v spojení s opravným uznesením č.k. 21S/96/2007-229 zo dňa 26. februá- ra 2009
1 O.s.p. v spojení s § 250ja ods. 2 a § 246c O.s.p. vo veci samej ako vecne správny potvrdil. 8Sžo/140/2010 17 Ako dôvodnú vyhodnotil námietku ţalobcu, ţe v záhlaví rozhodnutia došlo k chybe v označení predmetu konania, keďţe predmetom tohto súdneho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. A/2007/014369 zo dňa
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/03 zo dňa 09. septembra 2004 všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní
čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, ak navrhovateľovi, ktorý disponuje viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretoţe ich nepovaţuje za účelne vynaloţené. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 a § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p., nakoľko ţalobca mal v odvolacom konaní úspech len nepatrný a ţalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleţí. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 17. februára 2011 8Sžo/140/2010 18 JUDr. Zuzana Ďurišová, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia : Dagmar Bartalská
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.