ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. k. OPS/BEZ/2016/6144, O-774/2016 zo dňa 13.12.2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvoinštančné správne rozhodnutie č. k. 152/16-1.0/pok/r. zo dňa 27.09.2016, ktorým sa žalobcovi uložila
2 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) za porušenie povinností vyplývajúcich z právnych predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 4 zákona o inšpekcii práce za porušenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (ďalej len „zákon o nelegálnej práci“) pokuta vo výške 2.000 eur. Náhradu trov konania krajský súd žalobcovi nepriznal.
osobitného predpisu, ktorou bola povinnosť žalobcu ako zamestnávateľa tieto zamestnankyne prihlásiť do Sociálnej poisťovne, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca. Je nesporné, že túto povinnosť zamestnávateľ porušil, ak k prihláseniu zamestnankýň došlo neskôr, t. j. nie najneskôr pred začatím výkonu ich činnosti ako zamestnankýň. 5. V ďalšom krajský súd uviedol, že k uloženiu sankcie došlo za porušenie povinnosti zamestnávateľa prihlásiť zamestnankyne do Sociálnej poisťovne najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnankýň. Mal preto za to, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán verejnej správy postupoval v súlade s platnou právnou úpravou. To, že pri kontrole vykonávanej Inšpektorátom práce už zamestnankyne boli riadne prihlásené, je
krajského súdu irelevantnou skutočnosťou. Vyslovil, že v dôsledku v súčasnosti platnej právnej úpravy je irelevantnou skutočnosťou, či boli zamestnankyne prihlásené do registra Sociálnej poisťovne do začiatku výkonu kontroly nelegálneho zamestnávania, pretože na túto skutočnosť nebolo možné prihliadnuť v tom smere, že by sankcia nemala byť uložená vôbec. V zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o inšpekcii práce ide totiž o obligatórne ukladanie pokút, t. j. Inšpektorát práce pri zistení porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania musí uložiť pokutu najmenej vo výške 2.000 eur, k čomu v danom prípade aj došlo. Krajský súd tak dospel k záveru, že žalovanému ako aj prvostupňovému orgánu verejnej správy nemožno vytknúť nezákonný postup v predmetnom administratívnom konaní, čo vyústilo do vydania rozhodnutí orgánmi verejnej správy v oboch stupňoch v súlade so zákonom. 6. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že kontrolou zistený nedostatok bol spôsobený externou pracovníčkou žalobcu, táto skutočnosť je
názoru krajského súdu irelevantná. Zákon o nelegálnej práci v spojení so zákonom o inšpekcii práce vymedzuje zodpovednosť za správny delikt nelegálneho zamestnávania na princípe objektívnej zodpovednosti bez možnosti liberácie a pre príslušné orgány verejnej správy zakotvuje povinnosť každé zistené protiprávne konanie sankcionovať bez možnosti zohľadnenia materiálneho korektívu správneho deliktu. Za súčasnej právnej úpravy a skutkového stavu v predmetnej veci sa správny súd stotožnil so stanoviskom žalovaného, že v prípade správneho deliktu nelegálneho zamestnávania je podstatné splnenie prihlasovacej povinnosti, a nie odvodovej povinnosti. Preto poukazovanie žalobcu na to, že zamestnávateľ vykonal odvody za oneskorene prihlásené zamestnankyne od dátumu vzniku pracovného pomeru, je bez praktického významu na právne posúdenie veci. Rovnako za irelevantnú skutočnosť považoval to, že žalobca nekonal s úmyslom zamestnankyne zamestnávať načierno. Mal za zrejmé, že v tomto smere je zákon neprimerane prísny, avšak aplikovaná právna úprava v platnom znení v čase spáchania správneho deliktu žalobcom nepripúšťala žiadne výnimky. Z rovnakého dôvodu nebolo možné zohľadniť ani tvrdenia žalobcu, že v dôsledku sankcionovania dôjde k ohrozeniu jeho prevádzky, čo bude mať nepriaznivý dopad na jeho klientov, ktorí sú odkázaní na starostlivosť žalobcu. Irelevantné bolo aj poukazovanie na to, že pre žalobcu uloženie predmetnej sankcie má likvidačný charakter. 7. K tvrdeniu žalobcu o nesprávnej aplikácii zákona, či námietke, že každý zákon je potrebné vykladať v tom smere, či pochybenia vyplývajúce z porušení konkrétnych ustanovení zákona sú takého charakteru, že je nutné ukladať pokuty, ktoré sa v podstate minú účinkom, správny súd uviedol, že ani tejto žalobnej námietke nebolo možné vyhovieť. Orgány verejnej správy oboch stupňov postupovali v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
platnej právnej úpravy a vzhľadom na obligatórny charakter dikcie ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1. zákona o inšpekcii práce nemohli od uloženia pokuty upustiť, preto akékoľvek polemizovanie nad tým, či bolo nutné uložiť pokutu, ktorá sa
žalobcu míňa účinku, keďže nemá ani výchovný účel a je v podstate likvidačná, považoval správny súd za neprípustné. 8. Správny súd konštatoval, že rovnako nezistil ani porušenie základných zásad trestného konania
Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie v zmysle § 195 písm. c/ S.s.p. 9. Krajský súd vyjadril názor, že žalovaný, ako aj orgán verejnej správy prvého stupňa, rozhodli v súlade s článkom 2 ods. 2, s článkom 152 ods. 4 v spojení s článkom 49 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne inú ujmu na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. V rozhodnutí bol dostatočne vymedzený skutok, vec bola správne právne posúdená a dostatočne bola odôvodnená aj výška uloženej sankcie na dolnej hranici sadzby, pričom orgány verejnej správy oboch stupňov odôvodnili svoje rozhodnutia dostatočným a preskúmateľným spôsobom. Správny súd sa preto s ich argumentáciou v plnom rozsahu stotožnil.
názoru sťažovateľa mohol správny súd buď zmeniť výšku sankcie alebo upustiť od uloženia sankcie, a to z toho dôvodu, že pre sťažovateľa je táto sankcia likvidačná a míňa sa účinku uloženia. Taktiež
názoru sťažovateľa nebolo povinnosťou žalovaného uložiť sťažovateľovi pokutu aj s prihliadnutím na nepatrnú závažnosť skutku, resp. žalovaný bol oprávnený odpustiť takúto sankciu sťažovateľovi, čo znamená, že takéto oprávnenie mal aj správny súd; 3. nezákonné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a orgánu verejnej správy prvej inštancie - žalovaný a prvoinštančný orgán verejnej správy
sťažovateľa nesprávne odôvodnili svoje rozhodnutia ohľadne uloženia pokuty, ako aj ohľadne zamietnutia odvolania a potvrdenia rozhodnutia Inšpektorátu práce Banská Bystrica. Rozhodnutie správneho orgánu preto považoval za nedostatočne odôvodnené, aj napriek tomu, že dôvody pre jeho vydanie možno vyvodiť z administratívneho spisu. Pre neuvedenie presnej povinnosti, ktorú si sťažovateľ nemal splniť, považoval sťažovateľ rozhodnutia za nejasné, nezákonné a nedostatočne odôvodnené, čo automaticky zakladá nemožnosť preskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí;
názoru žalovaného dôsledne vyhodnotili všetky skutočnosti zistené počas výkonu inšpekcie práce, na vyvodenie záveru o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania si obstarali dostatočný počet upotrebiteľných dôkazov a zároveň sa náležite vysporiadali aj s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou či už vo vyjadrení k začatiu konania alebo v odvolaní proti rozhodnutiu o uložení pokuty. 16. Na margo tvrdení sťažovateľa obsiahnutých v kasačnej sťažnosti uviedol, že tieto korešpondujú so žalobnými dôvodmi, s ktorými sa žalovaný už raz podrobne vysporiadal vo svojom vyjadrení zo dňa 31.01.2017 s tým, že sťažovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by
žalovaného boli spôsobilé zvrátiť skutkové závery inšpekčných orgánov, s ktorými sa stotožnil aj vo veci konajúci súd. 17. Konštatoval, že odstránenie nedostatku ešte pred začatím inšpekcie práce nezbavuje sťažovateľa zodpovednosti za jeho spáchanie. Zákon o nelegálnej práci tak v čase spáchania sankcionovaného deliktu, ako aj v čase inšpekcie práce, či prebiehajúceho správneho konania jasne stanovoval, že za nelegálne zamestnávanie
2 písm. b/ je potrebné považovať také konanie právnickej osoby, resp. fyzickej osoby - podnikateľa, kedy táto využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah
osobitného predpisu a nesplnila povinnosť
osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ďalej len „zákon o sociálnom poistení“). Vzhľadom na uvedené mal za to, že namietaná skutočnosť, že v čase vykonania kontroly inšpektorátom práce boli všetci zamestnanci riadne prihlásení v Sociálnej poisťovni nemohla byť považovaná za relevantnú na účely zmeny právneho posúdenia veci. 18. Obdobný názor vyslovil žalovaný aj pokiaľ ide o obranu spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Už z výroku prvoinštančného orgánu je totiž zrejmé, v čom spočíva tzv. „nesplnenie povinnosti
osobitného predpisu“ - a teda že ide o prihlasovaciu povinnosť do registra Sociálnej poisťovne
1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení. Inšpektorát práce taktiež v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne konštatoval, že bolo povinnosťou zamestnávateľa prihlásiť zamestnancov do registra „ešte pred začiatkom výkonu závislej práce“, čo sťažovateľ neučinil. Rovnako žalovaný v druhoinštančnom rozhodnutí operuje citáciou ustanovenia § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o sociálnom poistní. Majúc na zreteli uvedené preto
žalovaného právne neobstojí záver sťažovateľa, že z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé a jasné o ktoré konkrétne porušenie v zmysle § 231 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení sa jedná. Žalovaný vyslovil názor, že odôvodnenia napadnutých rozhodnutí poskytujú dostatočnú skutkovú a právnu oporu výrokom a je z nich zjavné, aké protiprávne konanie bolo predmetom sankčného postihu sťažovateľa. 19. S ohľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. 20. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom
1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
1 písm. a/ bod 4 zákona o inšpekcii práce, inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.
2 písm. a/ bod 1 zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.
2 písm. b/ zákona o nelegálnej práci, nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer
osobitného predpisu a nesplnila povinnosť
osobitného predpisu.
2 zákona o nelegálnej práci, právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať
2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať
3.
a zákona o nelegálnej práci, porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania
2 písm. b) účinného do 31. decembra 2017 právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, sa na účely vedenia centrálneho verejne prístupného zoznamu fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania, a na účely preukázania splnenia podmienok
osobitných predpisov na základe ich písomnej žiadosti podanej Národnému inšpektorátu práce nepovažuje za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania uplynutím 15 dní odo dňa doručenia tejto žiadosti, ak táto právnická osoba alebo táto fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, ktoré využívali závislú prácu fyzickej osoby, prihlásili túto fyzickú osobu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty
osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty
osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra.
1 písm. b/ bod 1 zákona o sociálnom poistení, zamestnávateľ je povinný prihlásiť zamestnanca
1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca
2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody
, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca do ôsmich dní od zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti
3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah
2 písm. a) až c).
osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení), čím porušil ustanovenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b/ zákona o nelegálnej práci. Na podklade uvedeného Protokolu o výsledku inšpekcie sa začalo správne konanie vo veci uloženia pokuty za správny delikt uvedený v bode č. 20 protokolu č. IBB-11-72-2.3/P-E22, 24, 25-16 zo dňa 04.05.
ktorého sa rozhodlo, v odôvodnení orgány verejnej správy uviedli skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a ako sa vyrovnali s návrhmi a námietkami sťažovateľa a s jeho vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
platných právnych predpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/2002, II. ÚS 234/04). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánu verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09, ÚS 17/99 nález z 22.09.1999, I. ÚS 44/1999 nález z 13.10.1999). 67.
čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 68.
čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 69. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v súvislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy teda nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. 70. Z uvedených dôvodov bolo povinnosťou Inšpektorátu práce Prešov ako aj Národného inšpektorátu v Košiciach v danom prípade vykonať výklad danej právnej normy ustanovenej v § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm.
1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, najneskôr však do začatia výkonu kontroly nelegálneho zamestnávania začatej pred uplynutím tejto 7-dňovej lehoty. To znamená, že ak kontrolný orgán príde po čase, kedy zamestnanec začal vykonávať svoju činnosť, a to v lehote 7 dní a zistí, že zamestnávateľ si ešte nesplnil prihlasovaciu povinnosť, konštatuje nelegálne zamestnávanie. Ak si však zamestnávateľ splní oznamovaciu povinnosť v lehote uvedených 7 dní a stihne tak spraviť pred výkonom kontroly, kontrolný orgán nemôže konštatovať nelegálne zamestnávanie.
2 písm. a/ zákona o inšpekcii práce uložená pokuta na spodnej hranici v minimálnej výške 2.000 eur. Kasačný súd konštatuje, že pri nelegálnom zamestnávaní jednej osoby je minimálna výška pokuty 2.000 eur, ktorá bola sťažovateľovi uložená, a ktorej výšku preto považuje kasačný súd aj s prihliadnutím na vyššie uvedené za správnu a zákonnú. 33. Kasačný súd v ďalšom zdôrazňuje, že sťažovateľ nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený orgánmi verejnej správy, a s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i
názoru kasačného súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Preto, ak krajský súd dospel k záveru, že skutkový stav veci bol v správnom konaní spoľahlivo zistený a postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom, bolo potrebné rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa, považovať za správne. 34. Pokiaľ teda, krajský súd vyhodnotil námietky sťažovateľa proti rozhodnutiu žalovaného za nedôvodné a rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a žalobu sťažovateľa
zamietol, kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením jeho rozhodnutia, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uviedol ďalšie dôvody, ktoré sú uvedené vyššie. 35. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami sťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto ďalšie námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť
p. ako nedôvodnú zamietol. 36. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky
1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky
p.). 37. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.