Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžf/57/2016 Identifikačné číslo spisu: 3014201074 Dátum vydania rozhodnutia: 12.07.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 10ods.

2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.

§ 211a nasl.

O.s.p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p., s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk.. Rozsudok bol verejne vyhlásený

1. júla 2018 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1 a 2 O.s.p.). V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, a s prihliadnutím na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu. S poukazom na uvedené potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k jednotlivým odvolacím bodom žalovaného najvyšší súd uvádza, že dlhodobo a ustálene judikuje (R 29/1996), že rozhodnutie súdu, ktorým ako nepreskúmateľné zruší rozhodnutie správneho orgánu, ak rozhodnutie nie je náležite odôvodnené je vecne správne, pričom rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné a treba ho zrušiť aj vtedy, ak správny orgán svoje rozhodnutie neodôvodnil vôbec, hoci dôvody jeho rozhodnutia možno vyvodiť z obsahu administratívneho spisu. Skutočnosť, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal, nepostačuje, lebo rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania, najmä ak sa ním účastníkovi ukladá konkrétna povinnosť (R 33/2006). Ako podporné rozhodnutia, ktoré tiež potvrdzujú ustálenosť judikatúry najvyššieho súdu v otázke nárokov na náležité odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu možno uviesť aj rozhodnutie R 3/2014, podľa ktorého za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom nemožno považovať rozhodnutie, ktoré je zrozumiteľné iba pre správny orgán, ktorý ho vydal; najmä ak ide o rozhodnutie, ktoré samo osebe znamená prekážku výkonu vybraných činností, a tiež rozhodnutie R 60/2000 podľa ktorého, zákonné požiadavky na konanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb stanovené zákonom č. 71/1967 Zb. (prípadne iným procesným predpisom), nie sú naplnené tým, že správny orgán v rozhodnutí doslovne paragrafovaným znením alebo voľne uvedie ich znenie a ustálenými formuláciami deklaruje, že sa nimi pri rozhodovaní riadil. Pre porovnanie najvyšší súd poukazuje na obdobnú judikatúru Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok č. j. 4 Azs 55/2003-51 z
2. januára 2004), z ktorej vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu, v odôvodnení ktorého absentuje úvaha, ktorou bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal ako aj správna úvaha, ktorú použil pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, rovnako tak aj chýbajúca argumentácia ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu ako účastníka správneho konania je v rozpore s § 47 ods. 3 Správneho poriadku (per analogiam § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.) a takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. V kontexte s uvedeným najvyšší súd uvádza, že absenciu odôvodnenia správneho rozhodnutia nie je možné nahradiť vo vyjadrení k žalobe, resp. v iných vyjadreniach pred správnym súdom, keď správny súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia žalovaného a konanie, ktoré mu predchádzalo, a teda doplnenie dôvodov vo vyjadrení k žalobe nemôže nahradiť chýbajúcu právnu argumentáciu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. (podporne napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/6/2016 z
3. marca 2016, resp. sp. zn. 10Sza/13/2016 z
4. júna 2016). Uvedená judikatúra najvyššieho súdu je ustálená v názore, že vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením správneho orgánu a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom, v tomto prípade do sféry kompetencie Finančného riaditeľstva SR. Správny súd preskúmava zákonnosť žalobou napadnutého správneho rozhodnutia, resp. skutkové a právne úvahy, na základe ktorých bolo rozhodnutie vydané, výlučne cez odôvodnenie tohto rozhodnutia, a nie prostredníctvom obsahu administratívneho spisu, resp. dôvodov doplňujúcich, ktorými žalovaný dodatočne dopĺňa chýbajúce dôvody v rozhodnutí. Predmetom súdneho prieskumu, a teda aj odvolacieho konania, bolo posúdenie, či sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí dostatočným spôsobom vysporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne, ktorá namietala, že žalovaný tým, že jej nesprístupnil k nahliadnutiu spisový materiál v požadovanom rozsahu - vrátane listín z medzinárodnej výmeny informácii, porušil jej právo na obhajobu, ako aj, že žalovaný prekročil zákonom stanovenú maximálnu prípustnosť dĺžky trvania daňovej kontroly, keď podľa názoru žalobkyne rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnou výmenu informácii nevyvolalo prerušenie plynutia lehôt, mimo iné aj lehoty podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa námietkou žalobkyne, namietajúcej, že žalovaný tým, že mu nesprístupnil k nahliadnutiu spisový materiál v požadovanom rozsahu - vrátane listín z medzinárodnej výmeny informácii, porušil jej právo na obhajobu, nezaoberal, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že predmetnými námietkami sa „...zaoberal v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o správe daní a poplatkov, v priebehu výkonu daňovej kontroly, kedy boli podané, v samostatnom konaní ukončenom právoplatným rozhodnutím a nie je dôvod sa nimi zaoberať v tomto konaní.“. Vedenie administratívneho konania je plne v dispozícii správneho orgánu a súd v zásade nevstupuje do prebiehajúceho konania, čo sa odráža napr. v tom, že v konaní podľa II. hlavy, V. časti O.s.p. súd nepreskúmava rozhodnutia procesnej a predbežnej povahy, akým je v predmetnej veci rozhodnutie správcu dane (správneho orgánu prvého stupňa) č. 9312402/5/3450328/2013Kšt zo
5. júla
6. Zároveň však toto rozhodnutie nezbavuje právo účastníka správneho konania namietať nesprávnosť týchto záverov čo do merita správneho konania a následne podrobiť meritórne rozhodnutie eventuálnemu súdnemu prieskumu. (podporne uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/76/2008 z
7. januára 2010

nálezom Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 187/2010-32 z

1. januára 2011) Argumentácia žalovaného, že tento sa uvedenou námietkou zaoberal v samostatnom konaní je preto nesprávna, keď žalobkyňa závery prijaté v rozhodnutí č. 9312402/5/3450328/2013/Kšt zo
2. júla 2013 namietala, a preto bolo úlohou správneho orgánu, ako správne uviedol krajský súd, sa s týmito námietkami náležite vysporiadať tak, aby následne túto argumentáciu bolo možné podrobiť súdnemu prieskumu v zmysle zásad, ako bolo uvedené vyššie. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je taktiež zrejmé, že žalovaný sa náležitým spôsobom nevysporiadal s odvolacou námietkou žalobkyne, že prekročil zákonom stanovenú maximálnu prípustnosť dĺžky trvania daňovej kontroly, keď rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnou výmenu informácii nevyvolalo prerušenie plynutia lehôt, mimo iné aj lehoty podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., osobitne, keďže uvedený záver žalobkyňa podporovala rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/68/2012 zo
3. decembra
4. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nereagoval na argumentačný a judikatúrny rozpor medzi nálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 116/2013-11 a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/68/2012, obmedzil sa iba na skonštatovanie relevantného záveru nálezu Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 116/2013-11 a contrario k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/68/
5. Princíp právnej istoty, ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu, je okrem iného požiadavka, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (podporne aplikujúc IV. ÚS 14/07), preto bolo v pojednávanej veci úlohou správneho orgánu, ktorý riešil otázku, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/68/2012 zo
6. decembra 2013) argumentačne tento odklon od skoršieho súdneho rozhodnutia (ktorého závery sú preň záväzné) vysvetliť a v prípade stretu právnych názorov najvyšších súdnych autorít, náležite vysvetliť, prečo sa správny orgán priklonil na stranu toho - ktorého rozhodnutia. Argumentácia žalovaného výlučne odkazom na nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 116/2013-11 je nedostatočná. Vzhľadom k tomu, že vzhľadom na absenciu skutkových a právnych úvah v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správny súd nemohol preskúmať zákonnosť žalobou napadnutého správneho rozhodnutia, rozhodol krajský súd správne, ak žalobou napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu na základe podaní žalobkyne z
7. júna 2014 a
8. júla 2014 opätovne podrobiť rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. 9312402/5/1863417/2014/Lor z
9. mája 2014 odvolaciemu prieskumu s tým, že správny orgán sa bude podrobne zaoberať námietkami žalobkyne, že žalovaný tým, že jej nesprístupnil k nahliadnutiu spisový materiál v požadovanom rozsahu - vrátane listín z medzinárodnej výmeny informácii, porušil jej právo na obhajobu, ako aj, že žalovaný prekročil zákonom stanovenú maximálnu prípustnosť dĺžky trvania daňovej kontroly, keď podľa názoru žalobkyne rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnou výmenu informácii nevyvolalo prerušenie plynutia lehôt, pričom tento je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.). Najvyšší súd vyhodnotil aj odvolacie dôvody žalobkyne voči výroku rozsudku krajského súdu o trovách konania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. V princípe sa najvyšší súd stotožňuje s názorom žalobkyne, že náklady na prenocovanie spadajú do kategórie hotových výdavkov vynaložených v súvislosti s poskytovaním právnych služieb podľa § 15 písm. a/ Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), avšak, vzhľadom na charakter poskytovania právnej služby v prejednávanej veci, kedy sa účasť právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní vyžadovala až o 10,00 hod., vzhľadom na vzdialenosť miesta konania pojednávania a jeho dostupnosť vzhľadom na cestnú sieť, ako aj vzhľadom na výkon a kategóriu osobného motorového vozidla právneho zástupcu žalobkyne, najvyšší súd nepovažoval prenocovanie za nevyhnutné, keď podľa názoru najvyššieho súdu nič nebránilo právnemu zástupcovi žalobkyne vykonať služobnú cestu ráno v deň konania pojednávania, ale za nadštandardný luxus, ktorý nemôže byť kladený na ťarchu ostatným účastníkom konania. O náhrade trov (meritórneho) odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

§ 246cods.

1 vetou prvou O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 151 ods. 1 a 8 O.s.p., tak že žalobkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v sume 181,89 €, ktoré tvorí tarifná odmena advokáta za 1 úkon právnej služby podľa § 14 ods. 1 vyhlášky (písomné podanie vyjadrenia k odvolaniu žalovaného z

1. júla 2016) vo výške 143 € (§ 11 ods. 4 vyhlášky) s paušálnou náhradou (§ 16 ods. 3 vyhlášky) 8,58 €. Nakoľko je advokát žalobcu platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa jeho odmena a náhrada o daň z pridanej hodnoty 20 % (§ 18 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje sumu 30,31 €. O trovách odvolacieho konania čo do výroku o trovách konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko žalobkyňa si náhradu trov nemeritórneho odvolacieho konania neuplatnila a žalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa
2. júla
3. Dňom
4. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
5. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.