Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/59/2017 Identifikačné číslo spisu: 7113202576 Dátum vydania rozhodnutia: 27.06.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Helena Haukvitzová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

rozhodnutia 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).

1. Už v rozhodnutiach vydaných do
2. júna 2016 najvyšší súd opakovane vyjadril záver aktuálny aj v súčasnosti, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
3. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže tento mimoriadny opravný prostriedok uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. Naďalej je totiž plne opodstatnené konštatovanie, že ak by najvyšší súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp.zn. II. ÚS 172/03].
4. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu- ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
5. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práv na spravodlivý proces.
6. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
7. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
8. Žalované prípustnosť podaného dovolania odôvodňujú tým, že im súd nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f / CSP).
9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp.zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
11. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj napr. R 129/1999, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012, 5 Cdo 90/2017, 3 Cdo 186/2017). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.
12. Dovolateľky porušenie práva na spravodlivý proces vyvodzovali z nesprávneho postupu odvolacieho súdu spočívajúceho v tom, že sa nezaoberal ich vzájomným návrhom (nerozhodol o ňom) postupujúc podľa § 372 CSP, ktoré vylučuje možnosť uplatnenia práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou v spojení s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP.
13. V prejednávanej veci odvolacie konanie začalo za účinnosti procesnoprávneho predpisu, ktorý bol v čase rozhodovania odvolacieho súdu zrušený. Týmto predpisom bol zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, účinný do
14. júna 2016, zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý svoju účinnosť nadobudol
15. júla
17. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť od
18. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
19. Jadrom otázky časovej pôsobnosti právnych noriem je režim tzv. intertemporality, teda pravidiel časového spolupôsobenia „starej“ (zrušenej, ergo neplatnej a neúčinnej) právnej normy s právnou normou „novou“ (platnou a účinnou). Nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti (použiteľnosti) procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti Civilného sporového poriadku. Zmyslom tohto princípu je zabezpečiť hladký a bezproblémový procesný režim súdnych konaní. Naviac princíp okamžitej aplikability procesných noriem je komplementárny s osobitným pravidlom v podobe zachovania právnych účinkov úkonov vykonaných za účinnosti skoršej (zrušenej) procesnej úpravy, nazývaný aj ako princíp justifikácie účinkov procesných úkonov. Obsahom tohto princípu je skutočnosť, že procesné úkony subjektov súdneho konania vykonané počas platnosti a účinnosti skoršieho právneho predpisu sa vo sfére svojich účinkov prejavujú s relevanciou pre konanie samotné aj počas účinnosti novej procesnej úpravy.
20. Zohľadňujúc vzájomnú súvzťažnosť ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok odvolaní podaných do

1. júna 2016, ktorý zostal zachovaný aj po
2. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (

tiež závery prijaté v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 36/1995).

1. V danom prípade zo spisu vyplýva, že vzájomný návrh podaný žalovanými bol súčasťou ich odvolania (č.l. 89 spisu) proti rozsudku Okresného súdu Košice I z
2. apríla 2015 č.k. 38C/303/2013-
3. S poukazom na ustanovenie § 372 CSP v spojení s § 470 ods. 1 CSP odvolací súd sa vzájomným návrhom žalovaných nezaoberal. Konštatoval, že nebolo potrebné sa vzájomným návrhom žalovaných zaoberať, ani o ňom osobitne rozhodovať, resp. ho pri rozhodovaní brať do úvahy.
4. Podľa názoru dovolacieho súdu procesný postup odvolacieho súdu bol správny s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 1 CSP. Odvolací súd konal v súlade s právnou úpravou platnou v čase rozhodovania o odvolaní. Právna úprava účinná od
5. júla 2016 vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok procesných úkonov urobených pred týmto dňom, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). Tým, že odvolací súd posudzoval správnosť postupu súdu prvej inštancie podľa právnej úpravy v čase rozhodovania tohto súdu, sám ale aplikoval ustanovenia v čase svojho rozhodovania, nezasiahol do práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. Podstatou vzájomnej žaloby je to, že rozširuje doterajší predmet konania. Z ustanovenia § 372 CSP vyplýva, že v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou. Ak sa žalovaný rozhodne uplatniť svoj nárok voči žalobcovi v čase odvolacieho konania, s poukazom na ustanovenie § 372 CSP bude to možné len samostatnou žalobou, ktorou iniciuje samostatný spor. V súvislosti s uvedeným dovolací súd poukazuje aj na skoršiu (zrušenú) právnu úpravu, platnú a účinnú v čase podania odvolania. Niektoré ustanovenia upravujúce konanie pred súdom prvej inštancie pre odvolacie konanie neplatili; zákon ich vylučoval. V odvolacom konaní podľa § 216 ods. 1 O.s.p. bola vylúčená aplikácia ustanovenia o vzájomnom návrhu účastníka (§ 97 O.s.p.). Vecné prejednanie vzájomného návrhu (§ 97 ods. 1 O.s.p.) podaného v odvolacom konaní nie je prípustné (R 76/68). Dovolací súd poznamenáva, že vzájomný návrh možno pripustiť len pokiaľ konanie prebieha pred súdom prvej inštancie, pretože len pred súdom prvej inštancie možno podávať návrhy na začatie konania. So zreteľom k tomu je pojmove vylúčené, aby žalovaný vznášal v odvolacom konaní vzájomným návrhom nejaké nároky. Keby mal odvolací súd takýto postup pripustiť, znamenalo by to, že by musel (s porušením funkčnej príslušnosti) konať o vzájomnom návrhu ako súd prvej inštancie, poprípade že by musel vždy zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie, aby mohlo dôjsť k prejednaniu vzájomného návrhu. Z týchto dôvodov je podanie vzájomného návrhu v odvolacom konaní neprípustné. Dovolací súd uzatvára, že postupom odvolacieho súdu, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k porušeniu práv žalovaných na spravodlivý súdny proces. O návrhu žalovaných o určenie práva vecného bremena, ktoré si uplatnili v podaní zo dňa 4. júna 2015 (č.l. 89 spisu) by mal rozhodnúť súd prvej inštancie. 24. Dovolateľky namietali, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné tým, že sa odvolací súd v bode 14. rozsudku nedostatočne vyporiadal s rozsiahlou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a ČR v otázke existencie platného právneho titulu a dobromyseľnosti pri vydržaní vecného práva v podobe vecného bremena práva cesty a taktiež ignorovaním skutočnosti ohľadne vzájomného návrhu spojeného s eventuálnym petitom a pre prípad, že by neboli splnené podmienky pre vydržanie vecného bremena ako primárneho petitu, dožadovali sa konštitutívneho určenia práva cesty k svojej oprávnenej stavbe. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (

§ 241ods.

2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť dovolania nezakladala. S týmto názorom sa stotožnil aj ústavný súd (pozri rozhodnutia sp.zn. I. ÚS 364/2015,II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).

1. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudlo účinnosť od
2. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
3. V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozsudkom prvoinštančného súdu, nemožno považovať za neodôvodnený. Podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok, náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že súdy neodôvodnili svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateliek. Žalované tak neopodstatnene namietajú existenciu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateliek.
4. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaných nie je podľa § 420 písm. f/ CSP prípustné. Najvyšší súd preto ich dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné.
5. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
6. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
7. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.