Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/209/2017 Identifikačné číslo spisu: 7810206152 Dátum vydania rozhodnutia: 21.06.2018 Meno a priezvisko: JUDr. Emil Franciscy Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR

§ 10

zákona 437/2004 Z.z., určuje (iba) výšku náhrady zodpovedajúcej stanovenému bodovému hodnoteniu v zmysle lekárskeho posudku. Túto náhradu môže však následne zvýšiť až o 50% na základe vlastnej úvahy v medziach určených § 5 ods. 5 zákona 437/2004 Z.z. vtedy, ak ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Záver o tom, či ide o taký prípad, prijíma súd na podklade individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalobcovi 1/ náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 28 507,76 € a v prevyšujúcej časti tohto nároku žalobu zamietol, je vecne správne. Rozsudok v zamietavom výroku v časti náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia prevyšujúcej sumu 28 507,76 € preto odvolací súd potvrdil. 5.

1. Podstatou odvolacích námietok žalobcu 1/ voči zamietavému výroku ohľadne nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bolo nesprávne posúdenie miery zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobca 1/ považoval za neprimerané individuálnym okolnostiam zvýšenie tejto náhrady iba do výšky 25 %. Podľa presvedčenia odvolacieho súdu venoval súd prvej inštancie skutkovým i právnym otázkam významným pre posúdenie splnenia predpokladov priznania tohto zvýšenia náležitú pozornosť, pre účely ich posúdenia vykonal všetko potrebné dokazovanie a výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil v súlade s právnou úpravou účinnou v čase jeho rozhodovania. Na základe zistených skutkových okolností aplikoval na vec správne zákonné ustanovenia, ktoré aj náležite interpretoval v súlade s konštantnou judikatúrou a ustálenou súdnou praxou. Dôvody rozhodnutia, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby žalobcu 1/ na zaplatenie rozdielu medzi priznaným zvýšením vo výške 25% a žalobcom 1/ požadovaným zvýšením 50%, súd náležite odôvodnil s poukázaním na záver, že zistené okolnosti na strane žalobcu 1/ neodôvodňujú ním navrhované zvýšenie. Odvolací súd označil skutkové a právne závery súdu prvej inštancie v tejto časti za správne a v celom rozsahu sa s nimi stotožnil. Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 25% aj podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne vystihuje povahu individuálnych dôvodov, ktoré v danom prípade treba považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. S prihliadnutím na závažnosť a intenzitu následkov poškodenia zdravia žalobcu 1/ vo všetkých oblastiach jeho súkromného, pracovného a spoločenského života považoval toto zvýšenie za primerané aj odvolací súd. Dodal, že zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je vždy vecou úvahy súdu v medziach určených zákonom (§ 5 ods. 5 zákona 437/2004 Z.z.). Pokiaľ táto úvaha súdu prvej inštancie nevybočí z daných medzí a hľadísk, ako to bolo aj v predmetnom spore, nemožno mu vytýkať nesprávny postup. Odvolací súd by do tejto úvahy mohol zasiahnuť iba v prípade, že by bola porušená zásada primeranosti. Táto zásada však, aj podľa názoru odvolacieho súdu, porušená nebola. Odvolací súd nespochybnil závažnosť obmedzení žalobcu 1/ vo všetkých oblastiach jeho života, považoval však za potrebné ponechať priestor aj pre prípady ešte závažnejších poškodení zdravia, ktoré sú mu známe z jeho rozhodovacej činnosti (prípady úplného ochrnutia bez schopnosti akéhokoľvek pohybu, resp. prípady ležiacich osôb, osôb bez akejkoľvek komunikácie, pripadne osôb vyžadujúcich podávanie umelej výživy a ich polohovanie). Dodal, že napriek zistenej závažnosti poškodenia zdravia žalobcu 1/ nejde u neho o najzávažnejšie možné sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré by odôvodňovalo využitie plného zvýšenia (50 %). Odvolací súd z týchto dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu 22 231,80 € potvrdil. 5.
2. Dôvody, so zreteľom na ktoré rozhodol odvolací súd o odvolaní žalovanej, vyjadril v bodoch
3. až
4. svojho rozsudku. 5.
5. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Žalobcovia 1/ a 2/ a tiež žalovaná boli v odvolacom konaní čiastočne (ne)úspešní, keďže odvolací súd odvolaniu ani jednej zo strán nevyhovel v celom rozsahu. So zreteľom na to odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Výrok uvedeného rozsudku odvolacieho súdu, ktorými bol potvrdený výrok rozsudku súdu prvej inštancie zamietajúci žalobu žalobcu 1/ v prevyšujúcej časti náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a jej zvýšenia, napadol žalobca 1/ dovolaním. Zároveň napadol aj výrok tohto rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o trovách odvolacieho konania. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa jeho názoru napadnuté výroky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. 6.
7. Žalobca 1/ je presvedčený, že právne závery odvolacieho súdu, na ktorých založil svoje rozhodnutie (t.j. skutočnosť, že žalobca 1/ žil bežným životom človeka, nedosahoval žiadne mimoriadne výkony v osobnej, pracovnej, kultúrnej, športovej alebo spoločenskej oblasti života), nemajú podklad v § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. a nevystihujú zmysel, podstatu a účel tohto ustanovenia. O prípad „hodný osobitného zreteľa“ ide zrejme vtedy, keď základné odškodnenie nevystihuje individuálne okolnosti, ktorými došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia. Predmetné ustanovenie naznačuje, akými úvahami sa má súd uberať pri skúmaní, či ide alebo nejde o prípad hodný osobitného zreteľa. Ako príklad totiž uvádza invaliditu poškodeného. Už preto, že ani invalidita nie je závislá od toho, aké bolo pôsobenie invalidného vo sférach spoločenského života, možno vyvodiť, že zákon za významnú nepovažuje mieru, v akej sa poškodený zapájal do spomenutých oblastí života pred poškodením jeho zdravia. Invalidným môže byť dokonca aj ten, kto nikdy nepracoval a spoločensky sa neangažoval. Pre žalobcu 1/ znamenalo poškodenie jeho zdravia (vo veku 22 rokov) v dôsledku úrazu pri dopravnej nehode najvýraznejší zásah a rozsiahle obmedzenie v jeho bežnom živote pri rutinných samoobslužných činnostiach týkajúcich sa samostatného pohybu, obliekania, stravovania, osobnej hygieny. Odvolací súd si dostatočne neuvedomil, že z týchto dôvodov nezohráva žiaden význam skutočnosť, v akej miere a v akom rozsahu sa žalobca 1/ pred poškodením jeho zdravia angažoval vo sférach života uvádzaných súdmi. Obmedzenie či zmarenie možností musí byť hodnotené v prípade každého človeka rovnako, o to viac v prípade mladého človeka na začiatku jeho produktívneho veku. 6.
8. Nesprávny je tiež právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nad 25 % je primerané preto, lebo v porovnaní s poškodením zdravia žalobcu 1/ sa vyskytujú aj prípady ešte ťažších zdravotných postihnutí s oveľa závažnejšími dôsledkami, (až) kedy prichádza do úvahy plné zvýšenie tejto náhrady o 50 %. Spôsob zvyšovania náhrady na základe bodového ohodnotenia zabezpečuje, že aj zvýšenie odškodnenia v maximálnej možnej miere (o 50 %) je primerané bez ohľadu na väčšiu alebo menšiu závažnosť prípadu, lebo medzi každou základnou náhradou a jej zvýšením hoci aj o 50 % je vždy zachovaná priama úmera. Argumentácia odvolacieho súdu, v zmysle ktorej existujú od prípadu žalobcu 1/ (ešte) závažnejšie prípady s ťažšími zdravotnými postihnutiami a podstatnejším sťažením spoločenského uplatnenia, nemôže preto obstáť. Podľa presvedčenia dovolateľa súdy v danom prípade pri rozhodovaní o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o jej zvýšení nedostatočne zohľadnili, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia nemá reflektovať iba súčasný zdravotný stav a obmedzenia v živote poškodeného, ale má zohľadniť aj budúci stav a kvalitu života poškodeného vo všetkých dotknutých oblastiach. 6.
9. Z týchto dôvodov žalobca 1/ žiadal rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutom (potvrdzujúcom) výroku zmeniť tak, že bude vyhovené jeho žalobe. Podľa názoru dovolateľa je nesprávny aj výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho súdu, preto aj tento výrok žiadal zmeniť.
10. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu 1/ nie je podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP prípustný, lebo právne otázky, na ktorých založil svoje rozhodnutie odvolací súd, boli už riešené Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozhodnutiach sp. zn. 5 Cdo 212/2010, 3 Cdo 464/2015 a 3 Cdo 192/
11. Dovolaním napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu je vecne správny, zodpovedajúci zákonu. Navrhla preto dovolanie odmietnuť.
12. Žalobca 1/ vo svojej replike vyslovil názor, že rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré poukázala žalovaná, neriešia právne otázky relevantné pre daný spor. Zotrval na tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu nedostatočne zohľadňuje zásadný nepomer rozsahu predpokladov jeho uplatnenia v živote a spoločnosti pred škodovou udalosťou a po poškodení jeho zdravia. Primeranosť zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť vždy daná reálne existujúcimi a objektívne hodnotenými skutočnosťami.
13. Žalovaná v následnej reakcii zotrvala na názore, že dovolanie žalobcu 1/ je v danom prípade neprípustné.
14. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v neprospech ktorej bolo rozhodnuté, bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), dospel k záveru, že dovolanie žalobcu 1/ je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, nie však dôvodné.
15. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.
16. Žalobca 1/ vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Otázkou relevantnou z hľadiska tohto ustanovenia môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
17. Žalobca 1/ opísal doterajší priebeh konania, polemizoval s právnymi závermi súdov, na ktorých založili svoje rozhodnutia a kriticky sa vyjadril o správnosti rozhodnutia z hľadiska priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a jej zvýšenia. Dovolací súd na základe diferenciácie jednotlivých zložiek dovolacej argumentácie žalobcu dospel po posúdení obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) k záveru, že žalobca 1/ za dosiaľ dovolacím súdom nevyriešenú považuje otázku, či ustanoveniu § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. zodpovedá interpretácia, v zmysle ktorej pre posúdenie dôvodnosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípade hodnom osobitného zreteľa je právne relevantné výlučne iba to, do akej miery sa poškodený pred poškodením jeho zdravia uplatnil v spoločenskej, športovej, kultúrnej, umeleckej, politickej alebo pracovnej sfére života, alebo interpretácia, pri ktorej - podobne ako v prípade okolnosti (invalidite) uvádzanej priamo v zákone - je miera spoločenského angažovania sa poškodeného irelevantná.
18. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu žalobca 1/ takto zreteľne nastolil právnu otázku, ktorá - podľa názoru dovolateľa - nebola ešte dovolacím súdom vyriešená. Po tomto konštatovaní pristúpil dovolací súd k posúdeniu, či predmetná právna otázka skutočne nebola dosiaľ dovolacím súdom vyriešená a teda či je dovolanie žalobcu 1/ prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP.
19. Najvyšší súd už v niektorých rozhodnutiach vyslovil právne závery vo veciach, v ktorých súdy aplikovali ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z., dokonca konkrétne aj ustanovenie § 5 ods. 5 tohto zákona.
20. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 212/2012, ktoré bolo neskôr publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 35/2013 dospel k záveru, podľa ktorého ustanoveniu § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. zodpovedá interpretácia, podľa ktorej je priznanie invalidity jedným, nie však jediným z predpokladov, pri splnení ktorého môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.
21. V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 192/2015 Z.z. najvyšší súd uviedol, že odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Pre správne určenie výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a spoločnosti. Pri posudzovaní otázky, či ide o prípad hodný osobitného zreteľa a určovaní rozsahu odškodnenia musí súd dbať na to, aby jeho rozhodnutie rešpektovalo princíp proporcionality, ktorý vyžaduje existenciu vzťahu primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou.
22. Pre úplnosť dovolací súd poznamenáva, že vo veci, na ktorú poukazuje žalovaná (sp. zn. 3 Cdo 454/2015 najvyššieho súdu), súdy neaplikovali ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z.; vec posudzovali podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“).
23. Napriek tomu, že najvyšší súd v prípadoch, v ktorých doteraz posudzoval opodstatnenosť aplikácie a správnosť interpretácie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. súdmi oboch inštancií, riešil viaceré právne otázky, pri ktorých prijal aj právne závery týkajúce sa tohto ustanovenia, právnu otázku tak, ako ju v dovolaní obsahovo vymedzil žalobca 1/, dosiaľ priamo neposudzoval. Žalobca 1/ teda dôvodne tvrdí, že právna otázka ním nastolená (viď bod
24. tohto uznesenia dovolacieho súdu) nebola ešte dovolacím súdom vyriešená.
25. Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh (§ 2 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z.). Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti (§ 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.). V prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 % (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.). Bodové hodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže posudzujúci lekár primerane zvýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví (§ 10 ods. 4 veta prvá zákona č. 437/2004).
26. V predmetnom spore súdy oboch inštancií, aplikujúc vyššie uvedené ustanovenia, na základe výsledkov rozsiahleho, predovšetkým viacerými znaleckými posudkami vykonaného, dokazovania zhodne dospeli k záveru, že žalobcove poškodenia zdravia a ich dopady sťažujúce možnosti uspokojovania jeho životných potrieb a jeho spoločenského uplatnenia predstavujú závažný prípad, v ktorom základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia nemôže byť dostatočným odškodnením. S prihliadnutím na výsledkami dokazovania preukázanú existenciu okolností hodných osobitného zreteľa pristúpili k zvýšeniu náhrady za sťaženie

§ 5ods.

5 zákona č. 437/2004 Z.z. Vzhľadom na individuálne okolnosti prípadu dospeli k záveru, že primeraným je zvýšenie tejto náhrady o 25 %. Žalobca 1/ v dovolaní spochybňuje správnosť úvah súdov, v rámci ktorých považovali za primeranú a postačujúcu tú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a jej zvýšenie, ktorú mu priznali súdy. Pokiaľ pri tom namieta správnosť skutkových zistení súdov alebo nezohľadnenie niektorých skutkových okolností, smerujú jeho výhrady nie k právnym otázkam, ale (neprípustne) k otázkam skutkovým.

1. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Zo spisu nevyplýva, že by právne úvahy súdov oboch inštancií, ktoré boli založené na výsledkoch vykonaného dokazovania, nemali pri rozhodovaní o primeranej náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia oporu v zákone alebo by náležite nezohľadňovali závažnosť poškodenia zdravia žalobcu 1/ a jeho dôsledky na možnosti žalobcu 1/ uplatniť sa v živote a spoločnosti. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu je dovolaním napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o tejto náhrade vecne správny.
2. Pokiaľ ide o žalobou uplatnený nárok žalobcu 1/ na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z., dovolací súd uvádza, že predmetné ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, to znamená k právnym normám, ktorých hypotéza nie je konkrétne stanovená právnym predpisom, ale závisí od úvahy súdu. Toto ustanovenie prenecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, a aby sám podľa svojho uváženia posúdil, či ide o „prípad hodný osobitného zreteľa“ a - v prípade kladného záveru - rozhodol tiež o tom, aké zvýšenie tejto náhrady je v posudzovanom prípade primerané.
3. Úvaha súdu v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. nie je celkom voľná, lebo právny predpis ju usmerňuje tým, že rámcovo stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a tiež hľadiská, ktoré treba mať na zreteli. Pokiaľ zákon stanovuje rozpätie prípustného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (až o 50 %), je nepochybné, že rozsah zvýšenia tejto náhrady musí byť diferencovaný. Diferenciácia rozsahu zvýšenia tejto náhrady musí vystihovať individuálne okolnosti každého prípadu. V reálnom živote sa vyskytujúce rozdiely v osobnosti človeka, v jeho individuálnych potrebách, životnom zameraní, v miere jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach života, ako aj odlišnosti v miere závažnosti poškodenia zdravia a intenzite obmedzenia poškodeného sa nevyhnutne musia prejaviť aj v diferencovanom prístupe k zvýšeniu tejto náhrady.
4. Už vyhláška č. 32/1965 Zb. vychádzala z toho, že sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak poškodenie zdravia má preukázateľne nepriaznivé dôsledky jednak pre život (životné úkony poškodeného a uspokojovanie jeho životných potrieb), jednak pre uplatnenie v spoločnosti (uspokojovanie jeho spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh); stanovila, že odškodnenie musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného tak v živote, ako aj v spoločnosti (viď § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Podobne zákon č. 437/2004 Z.z. stanovuje, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primeraná povahe následkov pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote v spoločnosti (viď § 2 ods. 2 a § 4 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.).
5. Pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd zohľadňuje jednak tie stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony, postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť prípadne rodinným životom, realizovať sa v partnerskom vzťahu, mať deti), jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad oblasť kultúry, športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich vzájomná jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia. V prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených stránok, v prípade iného poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však zostáva ich jednota.
6. Žalobca 1/ v podstate správne uvádza, že identické poškodenie zdravia má pri dvoch osobách rovnakého veku a zdravotného stavu v čase pred poškodením zdravia zásadne rovnaké negatívne následky na realizáciu v bežnom živote, takže z tohto hľadiska nemá právny význam, či v prípade jednej z nich ide o osobu, ktorá sa pred poškodením zdravia mimoriadne angažovala v spoločenskom živote. Nemožno však prehliadať aj vyššie spomenutú druhú stránku, ktorú je potrebné pri rozhodovaní tiež zohľadňovať.
7. Vo všeobecnosti treba pripustiť, že v niektorom individuálnom prípade pôjde o tak mimoriadne závažné poškodenie zdravia osoby spoločensky sa dosiaľ nijako osobitne neangažovanej (napríklad v prípade mimoriadne ťažkého poškodenia zdravia v detskom veku), ktoré - aj s prihliadnutím na minimalizovanú predpokladanú budúcu kvalitu jej života - odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až v hornej hranici stanoveného limitu (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.). Takéto zvýšenie je aj podľa názoru dovolacieho súdu vyhradené prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života a kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. Dovolací súd v súvislosti s tým pripomína, že súčasná právna úprava za relevantnú okolnosť z hľadiska určenia výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia považuje aj vek poškodeného (na ktorý žalobca v danom prípade osobitne poukazuje). Zohľadnenie veku poškodeného predpokladá ustanovenie § 10 ods. 4 veta prvá zákona č. 437/2004 Z.z. To isté hľadisko treba mať bezpochyby na zreteli tiež pri úvahe o opodstatnenosti aplikácie § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Invalidita - hľadisko priamo v tomto ustanovení uvádzané - skutočne nevyjadruje stupeň angažovania sa poškodeného v spoločnosti pred poškodením jeho zdravia. To však ešte samo o sebe neznamená, že aj ďalšie (v zákone síce výslovne neuvedené, avšak v praxi súdov považované za relevantné) hľadiská musia byť tiež bez vzťahu k tomu, aké bolo predchádzajúce uplatnenie poškodeného v spoločenskej sfére.
8. Na druhej strane ale nemožno celkom vylúčiť prípad, v ktorom zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia blížiace sa až k hornému limitu (50 %) nebude v prevažnej miere odôvodnené individuálnymi (najmä medicínskymi) zisteniami týkajúcimi sa realizácie poškodeného v oblasti bežného života každého človeka (pri uspokojovaní jeho životných, biologických potrieb), ale skôr bude odôvodňované zisteniami súdu o osobitne vysokej (až mimoriadnej) miere predchádzajúceho uplatnenia sa poškodeného a jeho nasadenia v oblasti spoločenskej, kultúrnej, umeleckej, vedeckej alebo politickej.
9. Zvýšenie náhrady za sťaženie

§ 5ods.

5 zákona č. 437/2004 Z.z. sa teda neobmedzuje len na prípady vysokej úrovne predchádzajúceho uplatnenia poškodeného v spoločnosti (v kultúrnej, umeleckej, športovej a podobnej sfére života), ale je opodstatnené aj v prípadoch ďalších, v ktorých to odôvodňujú individuálne okolnosti zistené vykonaným dokazovaním. V praxi všeobecných súdov ide o okolnosti najrozmanitejšej povahy, ktoré môžu, avšak nemusia odzrkadľovať mieru spoločenského angažovania sa poškodeného pred škodovou udalosťou.

1. Ako už bolo uvedené, úvaha súdu o primeranosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.) nie je voľná. Súd musí dbať o to, aby priznaná výška tejto náhrady bola založená na objektívnych a rozumných dôvodoch a aby medzi výškou priznanej náhrady a spôsobenou škodou existoval vzťah primeranosti. Za spravodlivé rozhodnutie o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať také rozhodnutie, ktoré rešpektuje princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou (3 Cdo 464/2015). V rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 192/2015 najvyšší súd uviedol, že dôvod zasiahnuť do úvahy odvolacieho súdu o výške odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. dovolacím súdom by mohol byť daný len v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti. Dovolací súd dospel k presvedčeniu, že odvolací súd túto zásadu v danom spore neporušil.
2. V preskúmavanom prípade bolo zistené, že žalobca 1/ utrpel početné zranenia v
3. roku svojho života, pred úrazom viedol bežný život mladého človeka, nedosahoval mimoriadne výkony či už v osobnej, pracovnej, kultúrnej alebo športovej oblasti. Ukončené mal len základné vzdelanie, bol nezamestnaný, hral futbal v miestnom klube a bol dobrovoľný hasič. Inak mal iba bežné záľuby a vykonával zvyčajné práce v domácnosti. Po úraze spôsobenom pri dopravnej nehode zavinenej treťou osobou sa mu zásadne zmenil jeho dovtedajší svet v každej oblasti života a bol vyradený aj z bežných činností. V dôsledku úrazu sa stal nesebestačným, odkázaným na pomoc iných osôb. Má výrazne ochrnuté všetky štyri končatiny, používa invalidný vozík, ktorý nedokáže bez pomoci iného ovládať. Výrazne obmedzený je aj v pohybe neochrnutej časti tela. Jeho stav sa po opakovaných operáciách chrbtice čiastočne ustálil, avšak s trvalými následkami (bolesti celého tela, unikanie moču, nedomykavosť ritných zvieračov, neschopnosť žiť normálnym pohlavným životom, kŕčmi končatín, nesústredenosťou a poruchami spánku). Nedokáže vykonávať základné hygienické potreby bez cudzej pomoci, nedokáže sa sám obliecť a obuť. Jeho psychika je narušená a spojená s úzkosťou a bezmocnosťou. Je vylúčený z možnosti uplatniť sa v pracovnom zaradení (vzhľadom pokles jeho schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 70 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou mu bol priznaný invalidný dôchodok), ako aj v osobných záľubách, kultúrnom vyžití a v športe. Trpí permanentnou únavou, nespavosťou a depresiami. Tieto skutočnosti aj podľa dovolacieho súdu nasvedčujú tomu, že v prípade žalobcu 1/ sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa (§ 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z.).
4. Odvolací súd (bez akéhokoľvek bagatelizovania vysokého stupňa poškodenia zdravia žalobcu 1/) nespochybnil závažnosť dokazovaním preukázaných obmedzení žalobcu 1/ vo všetkých oblastiach jeho života, preto v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v jeho prípade sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú zvýšenie náhrady za sťaženie

§ 5ods.

5 zákona č. 437/2004 Z.z. Pri úvahe o primeranosti zvýšenia tejto náhrady o 25 % mal na zreteli, že v prípade žalobcu 1/ nejde o úplné ochrnutie jeho končatín, ktoré by znamenalo úplnú stratu schopnosti akéhokoľvek pohybu. Nejde ani o prípad ležiaceho pacienta vyžadujúceho podávanie umelej výživy, polohovanie a bez akejkoľvek komunikácie (kedy, by - podľa názoru odvolacieho súdu - bolo primerané zvýšenie až o 50 %). Napriek stupňu poškodenia zdravia žalobcu 1/ nejde v jeho prípade o najzávažnejšie možné sťaženie uplatnenia sa v živote, ktoré by odôvodňovalo využitie plného zvýšenia náhrady za sťaženie

§ 5ods.

5 zákona č. 437/2004 Z.z. Odvolací súd v napadnutom rozsudku poukázal na závery znalcov, ktorí uviedli, že u žalobcu 1/ nie je prítomný obraz kvadruplégie (úplného ochrnutia všetkých štyroch končatín), ale ťažká kvadruparéza s výraznou prevahou na dolných končatinách (v určitých segmentoch je možný istý aktívny pohyb). V svalových segmentoch horných končatín je sčasti (v rozmedzí 10 % až 50 %) redukovaná svalová sila; najvýraznejší postih je z hľadiska úchopovej funkcie ruky a jemnej motoriky ruky a prstov, ktorá je prakticky nemožná. Postih na dolných končatinách s hodnotením sily vo všetkých segmentoch je značný, nie však absolútny. Žalobca 1/ má tiež zachovaný určitý stupeň schopnosti regulácie ritných zvieračov, ktoré nie sú poškodené, vie prejsť z invalidného vozíka na WC. Naučil sa hornými končatinami jesť, piť, resp. posúvať počítačovú myš. Ani jeho sexuálny život nie je úplne vylúčený. Nebola u neho zistená duševná porucha, ale psychické symptómy.

1. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd pri stanovení zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 25 % zachoval zásadu primeranosti a svoje právne úvahy podložené výsledkami vykonaného dokazovania náležite odôvodnil. Dovolací súd preto - čo do dôvodnosti a primeranosti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia - nemal dôvod zasiahnuť do týchto úvah odvolacieho súdu. Mal pri tom na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu, v dôsledku čoho ich treba chápať ako celok. V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd náležite vysvetlil, akými úvahami sa riadil a prečo sa so súdom prvej inštancie - čo do zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia - stotožnil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
2. Na podklade vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že dovolanie žalobcu 1/ pokiaľ ide o časť smerujúcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej (siedmemu výroku rozsudku odvolacieho súdu), nie je dôvodné. Žalobca 1/ v tejto časti neopodstatnene tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd preto jeho dovolanie v tejto časti zamietol podľa § 448 CSP.
3. Pokiaľ ide o časť dovolania žalobcu 1/, ktorá smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o trovách konania, dovolací súd uvádza, že v zmysle § 421 ods. 2 CSP (v spojení s § 357 písm. m/ CSP) je predmetná časť dovolania procesne neprípustná. Dovolací súd preto dovolanie žalobcu 1/ v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
4. Žalovaná bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol jej nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi 1/. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
5. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
6. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.